Na Malej koniarenskej, chrbtom  prozaikovi Gogoľovi, stáli básnici, ktorí prednášali svoje verše. Počúval ich iba Gogoľ. Stál v daždi a počúval. Načúval. Či sa mu páčilo, či nie – to je otázka.

Festival poézie. Množstvo básnikov. Avšak ani nie tak pri Gogoľovi, ako v blízkej kaviarni – keď doprednášajú verše, trielia tam prečkať dážď. Ten však neprestáva.

„Umrieme, ale ona o nás napíše!“ tvrdí Saša a ukazuje na mňa.

Správa o smrti nikoho nevzrušuje. Tu sú všetci nesmrteľní.

„Ste krásna,“ hovorí jedna z poetiek.

„Ďakujem.“

„Ako to – ‚ďakujem‘? Veď ja s vami súcitím.“

Pozerám na ňu – sama je krásna. Vie teda, o čom hovorí.

Pri pamätníku ostal stáť už len jeden básnik. Beseduje s Gogoľom. Popíja koňak a dostáva sa do toho stavu, v ktorom ožíva bronz.

„Nás je veľa, ale vy ste sám, Nikolaj Vasiljevič…“

Cez šedý závoj dažďa vidím ryšavo-fialové vtáčatko Asju. Asja podíde k básnikovi.

„Asja, ty si zjavenie!“ vyhŕkne básnik.

Asja má na prstenníku vážku a na ukazováku úlomok akéhosi meteoritu. Hrdlo jej dlhými rukami objíma akási plyšová bábika. Má krátke ryšavé vlasy, fialové ľanové šaty a marhuľovú koženú kabelku – jemný vzor, ručná práca. Dlhý remienok kabelky delí Asju napoly. A obe polovice sú prekrásne.

„Asja, ty si zjavenie!“

„O dva mesiace budem mať päťdesiat,“ odpovedá Asja.

Ale kdeže, päťdesiat bude mať tak o tristo rokov. Vek ju pravdepodobne hľadá kdesi v Tartu, Suzdale, Alma-Ate, Káhire, ale Asja mení svoje súradnice tak často, že ju vek sotva vystopuje.

Asju si treba ukladať do pamäte, fotografovať každý deň. Nikdy sa totiž neoblečie rovnako. Je neopakovateľná.

Venuje sa starožitnostiam. Kupuje ich po celom svete a potom ich predáva. Asja je poetka, filologička, vtáčatko a starožitníčka.

Podľa mňa je to však takto: v skutočnosti príde domov, otvorí veľkú knihu rozprávok všetkých národov sveta a prepadne sa do jednej z ilustrácií. Tam jej všetci elfovia, víly, draci, kobylky, líšky a priadky odovzdajú svoje šaty a ozdoby. A Asja sa vráti späť do sveta.

Keď s básnikom zakúsili päťdesiatku, pozvala ma Asja do kaviarne, nazvanej podľa ryšavého postimpresionististu.

Rozhŕňame dážď ako oponu a ocitáme sa za útulným stolíkom pri okne. Z okna vidno starodávny dom, v ktorom kedysi prebývali dvorní muzikanti a leningradskí spisovatelia.

Kedysi po tejto ulici chodili aj Zoščenko, aj Švarc, aj Foršová… A teraz tiež chodia: prízrační a priezrační.

„Asja, porozprávaj mi o sebe.“

A Asja rozpráva.

…Za oknom sú 60. roky. Fyzici a lyrici. Asjina mama bola lyričkou. Jej otec astrofyzikom –  v dvadsiatich dvoch rokoch objavil kométu. Hotový mladý perspektívny vedec. Lyričke a astrofyzikovi sa narodila astra  – Asja.

Keď dovŕšila desať rokov, rodičia sa rozviedli. Mama sa vydala za moskovského režiséra a odišla s ním a Asjou do Moskvy.

…V deväťdesiatych sa musela Asja naoko vydať. Za zločinca. Stalo sa, matka nenamietala.

„Hlavu som mala plnú strieborného veku, chápeš, vôbec ma to netrápilo, písala som diplomovku o Georgijovi Ivanovovi…“

Asja ostala Georgijovi Ivanovovi verná.

V deväťdesiatom prvom stála pred Bielym domom. Asja chcela mier. Do diel tankov vkladala karafiáty. V novinách sa potom dokonca objavila fotografia s Asjou, článok sa volal Dievča bozkáva vojaka tamanskej divízie, ktorý prešiel na stranu obrancov Bieleho domu.

Vo dne v noci rozdávala karafiáty, mokla na daždi, čakala na mier a zrazu k nej podišiel človek, zobliekol si bundu a prehodil jej ju cez plecia.

„Nebola som veľmi pekná, také zmoknuté kura, nechápala som, prečo ku mne podišiel. Neskôr som sa ho aj opýtala: ,Prečo si ku mne vtedy podišiel?‘ a on povedal: „Vyzerala si tak nešťastne, že som ťa chcel objať.“

„A ďalej?“

„Objímal ma štyri roky. Potom som sa zamilovala a vydala. Aj on sa určite oženil, prišli deti…“

Prišlo toho veľa. Prišla sloboda. Niekto obraňoval Biely dom v deväťdesiatom prvom, niekto v deväťdesiatom treťom. Ja osobne som nebola ani tam, ani tam. Zjavila som sa až v deväťdesiatom piatom.

Asja sa v deväťdesiatom piatom už rozvádzala s manželom v Londýne. Navrhol jej spísať poslednú vôľu, vraj „môže sa stať čokoľvek, nie sme tu večne“. Asja mala dvadsaťosem, pred ňou bola večnosť – zdalo sa jej, že sa manžel ponáhľa a okamžite sa rozviedla.

„A čo potom?“

„Umrel.“

Takže sa naozaj ponáhľal.

Umrel aj milovaný otecko. Astrofyzik odišiel do neba, za volaním hviezd… Maličká astra – Asja ostala na Zemi. Mimochodom, úplná kópia otca.

„A mama?“

„Mama… vieš, celý život mi hovorila, že som biedna. Slabá, planá. Príde a vraví: „Si biedna.“ „Taká si biedna.“ „Znovu si pochudla.“ Iba keď som otehotnela, nevedela, ako mi ublížiť, a preto povedala: „Tvoja mačka je biedna.“

Matka vraj Asji zobrala dcéru. Dcérka teda teraz žije s babkou v Izraeli, stretnutia s Asjou má zakázané. Asja sa snaží dostať dcérku späť, celý ten príbeh je dlhý a bolestivý…

Na druhej strane – Asji jej život pasuje. Materstvo jej ostalo v srdci a na fotografiách – nežné, ďaleké, nedosiahnuteľné. Na jednej čarovnej fotke je Asja s dcérkou pri západe slnka. Ešte aj ich tiene na seba hľadia.

Teraz už nehľadia.

Namiesto toho sa okolo Asje ozývajú hlasy, klebety – nenásytné jazyky nehasnúcich plameňov:

„No predstav si: Asja priletela na festival v Koktebele s kočíkom! Kúpala sa v mori, plachtila nad Kara-Dagom, večne kdesi nechávala kočík a celé osadenstvo sa staralo o toho jej neoperenca.“

„Mimochodom, otec dieťaťa je tiež básnik.“

„Nie, je vedec.“

„Neviem síce, kým je, ale má ženu.“

„Zdá sa mi však, že ju chcel opustiť…“

„Naopak, práve sa vrátil.“

„Ten básnik opúšťa rodinu už dobrých desať rokov. Večne ho to kamsi ťahá.“

…Všetci si zvykáme na svoj vlastný život. Čo na život, jeden môj známy si nedávno kúpil novú bundu – semišovú, značkovú. A svoju starú bundu, ktorú nosil šesť rokov, odniesol na smetisko. Po ceste ju vybral z tašky a objal ju. Stará bunda tiež objala svojho majiteľa. Takto stáli pri smetisku a nemali síl rozlúčiť sa.

Stará bunda bola pohodlná, o svojom majiteľovi vedela všetko, akceptovala ho a dokonca mu odpustila aj pokazený zips. Nová bunda bola síce dobrá, ale neposkytovala to pohodlie, a aj keď mala správnu veľkosť, trochu ho tlačila.

Skrátka, doteraz nosí svoju milovanú starú bundu.

Všetci si zvykáme na život. A život, ten si zvykne len na niektorých. Napríklad na Nikolaja Vasiljeviča si privykol. Je možné, že prozaik z toho nie je nadšený, už celú večnosť však stojí na Malej koniarenskej. A zhora padá večný dážď.

Mimochodom, táto ulica kedysi niesla meno Sofie Perovskej. Meno cárovrahyne. Večný a spravodlivý dážď však toto meno zmyl a vrátil ulici to rodné.

Na večný život je odsúdený aj ryšavý postimpresionista, podľa ktorého pomenovali kaviareň na Malej koniarenskej, kde s Asjou sedíme. Myslím si, že ten Holanďan sa ako ryšavý duch túla po celom svete, lieta do všetkých kaviarní a múzeí, ktoré sú po ňom pomenované…

„Vieš, čo pred smrťou povedal Van Gogh?“ pýta sa Asja a odpovedá si: „Smútok potrvá večne.“

Smútok trvá večne.

Život plynie akosi kľukato, nesprávne a nakoniec sa usporiada do osudu.

Asja pozerá z okna, ja pozerám na ňu. Jej profil čarovným spôsobom zapadá medzi neuveriteľne nádherné slnečnice veľkého Holanďana, ryšavé vlasy sa vplietajú do kytice a horia všetkými farbami – kadmiová oranžová, neapolská žltá, siena prírodná. A vážka na Asjinej náušničke – smaragdová kvapka.

„Aká si krásna, Asja.“

„Ďakujem.“

„Ako to – ‚ďakujem‘? Veď ja s tebou súcitím…“

S Asjou sa nestretávame často. V podstate len na petrohradskom festivale básnikov. Petrohradské mosty. Obdobie bielych nocí. Naše stretnutie obyčajne prebieha takto: Stojíme pri Gogoľovom pamätníku a ľudia si nás fotia.

„Len sa na ne pozrite! Pozrite sa! Odfoťte ma s nimi!“ snaží sa Saša prekričať práve vystupujúceho básnika. K nespokojnosti spomenutého.

Kým pribehne na pomoc fotograf, Saša stihne urobiť pätnásť záberov svojím telefónom.

„Saša, stačí nám jedna fotka, nie sto!“

„Ticho! Nehýb sa! Komponujem záber! Ale nevojdete sa tam všetci!“

„Kto ,všetci‘, Saša?!“

Saša zjavne vidí takúto spoločnosť: Gogoľ, Zoščenko, Švarc, Foršová, neviditeľný azúrovo-ryšavý postimpresionista a ja s Asjou ako piate koleso na voze.

„No čo? Podarilo sa?“

„Áno!“

„Ukáž.“

…Malá koniarenská, biela noc. Ja s Asjou pri pamätníku. Lejak.