„… a, vlastne, všetko, čo som vyššie vymenoval, hovorí o tom, že koronavírus je obyčajná vírusová pneumónia, na ktorej farmaceutické spoločnosti rýchlo zarobia kopu prachov!“  

Oleg, spokojný sám so sebou, klikol na „uverejniť“ a so záujmom čakal na reakciu „obecenstva“. 

Posledné dva roky sa Timofejev pri zoznamovaní s opačným pohlavím označoval za blogera. Vskutku, každý deň komentoval správy na fejsbúku, na Instagrame uverejňoval zábavné fotky svojho obľúbeného francúzskeho buldočka s adekvátnymi popismi a spravoval videoblog Láska po päťdesiatke.  

Hystéria okolo koronavírusu mu pripadala smiešna. Vo svojich päťdesiatich piatich rokoch prežil epidémiu cholery, prasacej i vtáčej chrípky, zmenu meny, finančnú krízu aj pád dolára. Vzhľadom na to, že sa Oleg tridsať rokov venoval biznisu, len máloktoré veci ho dokázali prekvapiť.    

Na sociálnu sieť číslo jeden (ktorú, údajne, dôkladne kontroluje CIA) zavesil príspevok, ktorý podľa neho vyvracia nezmyselný hoax zvaný koronavírus, a čakal na odozvu. 

Timofejev sa nikdy nehádal s oponentmi a nekomentoval odpovede na to, čo uverejňoval. Vedel, že zákon sociálnych sietí spočíva v tom, že ak aj máš výnimočné poznatky a kompetencie, je to úplne jedno, nakoniec budeš tak či tak za hlupáka. 

Oleg si s posmechom čítal komentáre a spokojne sa uchechtol, keď sa počet „lajkov“ prehupol cez tisícku. Keď si nenáhlivo prechádzal zoznam „lajkujúcich“ a skúmal profilovky, odrazu zmeravel. Z fotografie naňho cez sklíčka módnych okuliarov pozerala prísna brunetka s krátkym účesom.

Jevgenija Larsenová – meno a priezvisko boli napísané latinkou.

Timofejev rýchlo prešiel na jej profil, rozklikol „fotky“ a začal si žiadostivo pozerať obsah.  

Rokmi používania sociálnych sietí tvoríme históriu nášho života, a to často bezmyšlienkovito a automaticky. Pozorný človek si podľa fotiek a príspevkov zavesených na vašom profile môže vytvoriť hodnoverný obraz o tom, ako (a s kým) žijete, aké sú vaše záľuby a zvyky, s čím nie ste spokojní.

Jevgenija Larsenová žila dvadsaťtri rokov v Nórsku, bola vdovou, uzavrela však „registrované partnerstvo“. Jej dcéra s mužom a dvoma synmi sa usadili na brehu Ženevského jazera, kde očividne rada trávila svoj čas aj sama pani Larsenová. V každom prípade, mnohé fotky s radostnými a usmievajúcimi sa vnúčatami v jej objatí boli urobené so ženevskou panorámou v pozadí. 

„Suka, čo sa vždy tak usmievajú a tešia?!“ precedil cez zuby Timofejev a pozrel sa von oknom na stenu susedného domu. 

Dom bol šedý, panelový, popraskaný, mal železné čierne dvere a základy mu počmárali nejaké mladé talenty. Zámky na kód, ako vždy, nefungovali. 

Kedysi v tomto dome žila Ženečka Ťulinová, v súčasnosti vdova v „registrovanom partnerstve“ pani Larsenová.

Ležali na koberci. Keď zhodili šaty, rozosmiala sa mu do ucha: 

– Oleža, my to budeme robiť pekne od podlahy!

– Hej? – zmätene sa obzrel a zbadal, že v miestnosti je len koberec a staré kreslo pri okne .

– Hej! –  stiahla ho nadol.    

Ležali na koberci. On si premeriaval zožltnutý strop a ona bez prestania rozprávala:

– Predstav si, Dáša povedala vychovávateľke: „Tamara Nikolajevna, vy ste hlúpa!“ V momente som jej dala facku! Taká hanba! Neviem, čo s ňou mám robiť.

Oleg chvatne, až v ňom chruplo, otočil hlavu doprava a pozorne sa zahľadel Ženečke do očí.

Manželka ochorela a on mal odprevadiť Ťomu do škôlky. Kým syn stenal a vyzliekal sa, Oleg si všimol mladú ženu, ktorá si čupla a čosi šepkala do ucha dievčatku s ružovými mašľami. 

Keď skončila, pobozkala dcéru, trošku ju postrčila k dverám do triedy, zdvihla sa a vydala sa k východu. Vtedy Timofejev uvidel v jej, zdalo by sa, obyčajnom otrepanom bozku, ktorým rodičia vyprevádzajú deti, akýsi zápal, neopätovanú a nevyčerpanú vášeň, potrebu lásky.

Rýchlo pobozkal Ťomu na temeno a hneď vyšiel za ňou. Zoznámili sa a o týždeň nato sa ocitli na koberci.

– Vždy! Počuješ, vždy si chráň svoju dcéru! Zastaň sa jej pred každým a zakaždým! Dokonca aj keď nemá pravdu!

– Oleža, čo to hovoríš? – Ženečka sa nadvihla, oprela sa o lakeť a prekvapene sa zahľadela na Timofejeva. 

– Ženečka, naše deti v nás musia vidieť spoľahlivú ochranu. To hlavné, čo im môžeme dať, je láska! Už nikdy nevztiahni ruku na svoju dcéru! A nepočúvaj len tak kohosi, najskôr vypočuj svoje dieťa! 

– A ty čo na mňa kričíš? To znamená, že papuľovať dospelým môže?!

– Ty si sa jej neopýtala, prečo niečo také povedala?

–  Potom už áno. Taťjana Nikolajevna nazvala ju a Ťomu „ženíchom a nevestou“.

– No! Čistá hlupaňa tá vychovávateľka! Dáša mala pravdu! 

Stretávali sa radi, hoci to bolo aj veľmi nebezpečné. Olegova žena mohla kedykoľvek  zbadať, ako jej muž, ktorý odišiel do obchodu, z nejakého dôvodu zabočil do vchodu domu oproti. No a susedia, samozrejme, tí by jej v momente povedali!  

Avšak, nič z toho nebolo. A Ženečka čoskoro začala žiť s mamou – vymenili svoje „jednoizbáky“ za trojizbový byt blízko prestížnej školy.

Stretávali sa len zriedka, keďže Ženečka často chodila na služobné cesty do Moskvy, a vypraviť mamu a Dášu na prechádzky sa zďaleka nie vždy darilo. V septembri sa Olegovi narodila dcéra a voľného času nazvyš už vôbec nezostalo.  

Siedmeho marca zašiel s kytičkou kvetov k Ženečke, ktorá sa začervenala, previedla ho k prestretému stolu v kuchyni a zoznámila ho s Ulem.  

– Žije v Bergene a prišiel si pozrieť mesto.

– A zastavil sa u teba?

– Áno, – dívala sa mu Žeňa do očí. 

– Super! Dobre sa bavte!

– Ty čo tam vidíš, ducha? Večera ti chladne!

Oleg sa pozrel na manželku, kývol hlavou, ešte raz uprel pohľad na súmrakom rozmazanú siluetu domu oproti a s povzdychom odišiel do kuchyne. 

„Ahoj! – napísal Jevgeniji Larsenovej na messenger, – vďaka, že si si všimla moj textík!“

„Ahoj,“ odvetila pani Larsenová.

Pohrúžili sa do konverzácie, pričom o tridsať rokov omladli, zbierali útržky minulosti a skladali ich priam ako mozaiku do bizarného obrazu radosti, túžob, stretnutí, rozchodu a určite aj lásky, ktorá pominula bez toho, žeby vôbec niekedy začala. 

Tu zrazu napísala, že naňho celé tie roky spomínala a premýšľala o ňom. Naučil ju zastať sa svojej dcéry, veľmi ho chce vidieť, aby sa mu mohla osobne poďakovať. Potom dostal esemesku, z ktorej sa mu rozbúchalo srdce a vyskočil tlak: „O týždeň budem v Moskve. Teším sa na stretnutie.“ 

Oleg zistil, v ktorom hoteli bude Ženečka bývať, povzdychol si, keď uvidel tie veľkomestské ceny, a objednal si tam izbu. Skepticky si prezrel svoj šatník a rozhodol sa pre džínsy, svetlomodrú košeľu a letné sako, ktoré dostal na päťdesiate narodeniny. S obuvou to už bolo horšie. 

– Bor, dokážeš s tým niečo spraviť? – opýtal sa svojho spolužiaka, ktorý viedol obuvný salón. 

– Čo ti poviem! – Borja si prezeral obnosené, kedysi štýlové Baldenini – Skúsim, no!

– A to musíš ísť na tú prezentáciu? – dívala sa žena podozrievavo na Olega, ktorý si s úsmevom skúšal topánky, ktoré vyzerali ako nové.

– Musím, milá moja, – pobozkal ju na nehybné čelo (výsledok nadužívania botoxu), – autor je bloger, ktorý má milión odoberateľov! Možno sa mi podarí trochu si s ním podebatovať! 

– Keby sa biznis nedosral, to on by hľadal možnosť podebatovať si s tebou. A ako si sa to vyfintil? 

– Žiarliš? – precedil Timofejev cez zuby, pričom sa pokúsil o úsmev. 

– Už som dožiarlila! Aj keď vyzeráš, akoby…, – mávla rukou, odišla do kuchyne a začala tam s niečím intenzívne hrmotať. 

Vyzeral skutočne veľmi dobre. Športový typ, vypracovaný, mal hustú šedivejúcu hrivu a prenikavé zelené oči. Vďaka tomu sa stále páčil ženám, vrátane tých, ktoré boli od neho oveľa mladšie. 

Moskva ho privítala čistotou, upravenými trávnikmi a toaletami v metre. Hotel bol súčasťou reťazca, servis na úrovni, personál prívetivý. Keď sa Oleg ubytoval, pozrel sa na hodinky – do schôdzky v reštaurácii na prízemí ostávala hodina.  

Natiahol sa na širokú pohodlnú posteľ a premýšľal o tom, ako sa tu o niekoľko hodín ocitnú spolu a ako bude Ženečka láskať jeho telo, ktoré po nej zatúžilo. 

Timofejev si sám seba pozorne premeral, odstránil zo saka zopár špiniek, dôkladne si vyčistil zuby a dal si tabletku viagry, ktorú si predvídavo kúpil v lekárni na železničnej stanici. V návode na použitie bolo napísané „užiť hodinu pred kontaktom“, on si však povedal, že na to radšej pôjde s nejakou rezervou, ak by to bolo primálo… 

Vo výťahu mu začalo byť dusno a rozbolela ho hlava. Oleg sa vrátil na izbu, užil tabletku na tlak, pozrel sa do zrkadla (ktoré mu povedalo: „Niet cesty späť“) a rozhodol sa zísť do reštaurácie po schodoch. 

Ona už sedela za stolom, chrbtom k oknu. Pocítil, ako sa mu trasú kolená a vzápätí pochopil, že prišiel bez kvetov. 

Čašník priniesol čudnému páru menu a postavil sa opodiaľ, aby počkal na objednávku. 

Oleg pozeral na Ženečku, ktorú tridsať rokov nevidel, a keby nebolo fejsbúku, tak by ju neuvidel nikdy. Pozeral na vrásky, ktoré na fotografiách neboli („fotošop“ – prebehlo mu hlavou), na ruky s navretými žilami, na krk s predvídavo zaviazanou šatkou a odrazu zakašľal. 

– Napi sa! – povedala Ženečka s úsmevom. 

Oleg kašľal a videl stôl v byte, kde žila s mamou a dcérou, videl tú mladú a vášnivú Ženečku, videl predčasne zosnulého Uleho, hoci, koľko ten mohol mať vtedy rokov… 

– No čo si, napi sa! – podávala Olegovi pohár. 

Kašeľ neprestával. Vzal si pohár a vypil vodu veľkými dúškami, pričom nahlas dychčal. Potom si ústa pretrel servítkou, vstal, odmerane kývol hlavou  a urobil zopár krokov smerom k východu.  

– Oleža, kam ideš? – zmätene sa ho opýtala Ženečka spoza jeho chrbta.

Timofejev sa zastavil, otočil sa a ponad ľavé plece odsekol:

– Pani Larsenová, musím sa čo najskôr nechať otestovať na koronavírus!