16. októbra 2020

Oľga Mutovinová - Tajožnajská samoizolácia

Preklad: Bea Koššová
Redakcia: Iva Roháčová

Foto: Anton Klimov

Reportáž

Reportáž Oľgy Mutovinovej Tajožnajská samoizolácia sa odohráva v jednej z takpovediac „vymierajúcich“ dedín Sibíri. Názov reportáže je absolútne trefný – dôverne zachytáva život poslednej obyvateľky dediny Tajožnoje, 82-ročnej Nele Nikolajevny Popovovej. Prináša nám pohľad nielen na samotnú dedinu a na to, čo všetko obnáša život v nej, ale dozvedáme sa aj niečo zo súkromia samotnej Nele – zábavné príhody z jej života aj spomienky plné smútku. Počas čítania reportáže si čitateľ všetko dopodrobna predstavuje, dedinka sa mu doslova vynára pred očami. Napriek tomu, že je dávno opustená a schátralá, kraj sa javí ako krásny a výnimočný. Zároveň sa však naskytá otázka, ako sa takto dnes, v 21. storočí ešte dá žiť. A predsa len zisťujeme, že dá a že je to život stále rovnako dôležitý a plnohodnotný. Najmä pre Neľu Nikolajevnu…

Bea K.

Pôvodný text bol publikovaný na portáli Ľudi Bajkala.

O tom, ako sa žije jedinej obyvateľke dediny Tajožnoje bez spojenia a bez svetla.

Jedinú obyvateľku dediny Tajožnoje, 82 ročnú Neľu Popovovú v roku 2019 dvakrát zachránili pred povodňami. Avšak zakaždým, keď sa Neľa Nikolajevna osušila a zahriala, žiadala, aby ju vrátili naspäť domov. Do dediny, kde nie je ani elektrina, ani spojenie. Kde je so svojím trojnohým a hluchým psom Basmačom jediná na kilometre ďaleko. 

Minuloročná povodeň odplavila mosty, zatopila domy a záhrady v Сhor-Tagne – dedine, ku ktorej patrí osada Tajožnoje. Chor-Tagna mala získať titul jednej z najkrajších dedín Ruska od rovnomenného združenia. Udelenie titulu však pre živelné pohromy museli odložiť. Hlavné osídlenie Chor-Tagny delí od Tajožného 17 kilometrov. 

Voda sa však začala valiť aj tam a keď prešla vysokým prahom do domu Neli Popovovej, tá unikla pred živlom na lavičku pri vrátach. „Bolo to, samozrejme, príšerné, až kým spoza mosta nepribehol mladík, Arťom. Brodil sa vo vode a kričal: ‚Teta Neľa, o chvíľu po vás príde auto!’ O chvíľu dačo zahučalo a zbadala som motorový čln. Zobrali ma, zachránili,“ hovorí bez väčších emócií pani domu. „Náš predseda (predsedom Popovová nazýva starostu Sergeja Nenachova) je taký dobrý. Najprv ma odviezli na motorovom člne, za mostom čakalo auto. Iný by si odpľul a povedal, nechceš sa presťahovať – tak sa utop. Ale on ma zachránil.“

V Chor-Tagne sa Neľa Nikolajevna zahriala, naparila v bani1. Pridelili jej dom uprostred dediny s vlastnou baňou a chlievom a sociálneho pracovníka na výpomoc. Avšak už po niekoľkých dňoch starenka úpenlivo žiadala, aby sa mohla vrátiť domov do Tajožného. 

Osada Tajožnoje. Foto: Anton Klimov

„Zunovala som sa nášmu predsedovi, už sa nevládal so mnou babrať,“ hovorí Popovová. Dvakrát do týždňa k nej jazdí na vlastnom UAZíku2 s potravinami, každý mesiac jej nosí dôchodok. V januári Neľa Nikolajevna ochorela, Nenachov prišiel do Tajožného trikrát aj s doktorom. „Viete, už som sa nahneval, povedal som jej, že už viac neprídem,“ rozpráva nám starosta obce. „A ona hovorí: ‚Kým to tu vedieš ty, tak či tak z Tajožného neodídem.‘ Násilím ju presťahovať nemôžeme.“

Vrecúško s penziou

A tak v marci 2020 Nenachov prekladá batožinu zo svojej Toyoty, zaparkovanej pred budovou administratívy, do UAZíka. Iba na takom prostriedku je totiž možné dostať sa do Tajožného. Vrece múky, vrece cukru. Škatuľa s tromi kapustovými hlavami. V druhej škatuli – peľmene3, keksy a praclíky. V úhľadne zabalenom celofánovom vrecku – dôchodok Nele Popovovej. 

Keď sme vymenili osobné auto za terénne, vydávame sa na cestu močiarmi. Najskôr ideme po stelive – podklade zo stromov zasypaných štrkom. Pred niekoľkými desiatkami rokov ju vybudovali pracovníci drevárskeho priemyslu. Sneh sa už začal roztápať, na ceste sa objavili výmole. Ešte pár týždňov a na týchto miestach uviaznu dokonca aj terénne autá. 

Osada Tajožnoje. Foto: Anton Klimov

„Cesta je asfaltová. V lete sa roztopí. Hlavné je nezabudnúť navijak, aby sme zvládli auto vytiahnuť,“ povzbudzuje cestujúcich Nenachov. Za volantom v poľovníckom obleku a s úsmevom z tridsiatich dvoch zlatých zubov sedí zástupca miestnej dumy Vladimir Davletšin. 

Prechádzame cez nový most na vyvážanie dreva, ktorý z brvien postavili ťažbári. O desať minút sa priblížime k ďalšiemu potoku. Cezeň však nie je most – odnieslo ho počas povodne. Buchanka4 sa nečakane začne spúšťať ku korytu a vodič začne silou točiť volantom. Neveľký potok prebrodíme. Potom sa auto akoby vznesie a náhle vyskočí na breh. S láskou spomíname na asfaltku, z ktorej sme práve zišli. 

Ďalej to už nie je také strašné. Ideme po rovnej otvorenej krajine, po oboch stranách trate vidíme drevené domčeky zašednuté časom. Tu a tam trčia zvyšky plotov. Sme v Tajožnom. V sovietskych časoch, keď ešte fungoval drevospracujúci závod, tu žilo okolo 500 obyvateľov. Pred štvrťstoročím závod zatvorili a ľudia začali odchádzať. Po poslednom sčítaní obyvateľstva ostal v obci iba jeden človek. A tým je Neľa Popovová. 

Jej dom ochraňuje trojnohý biely pes menom Basmač. O jednu labku prišiel, keď padol do loveckej pasce. Nevnímajúc zavýjanie psa, Nenachov vchádza do dvora. Pohybom gazdu napráva dosku spadnutú z lavičky, zanáša škatule s potravinami do domu. O pár minút neskôr sa vo dverách vratkej verandy objavuje Neľa Nikolajevna. Víta nás v športovej čiapke, teplej veste bez rukávov a gumových galošiach. Starosta a zástupca referujú o nákupoch a podajú starenke celofánové vrecúško s penziou. Popovová ho bez otvorenia vloží do komody. 

Basmač. Pes Nele Nikolajevny. Foto: Anton Klimov

Dom Popovovej páchne starobou. Starostovi je nepríjemné ukazovať nám nie najpríkladnejšie osídlenie v obci. V dome sa už dávno nemaľovalo ani  neumývalo. Nenachov rozpráva, že sem v lete priviezol robotníkov, avšak Neľa Nikolajevna im nedovolila ničoho sa dotknúť ani nič preniesť. Opraviť dom a vyupratovať ho sa teda nepodarilo.

„Ach, nefotografujte ma. Som hrozne škaredá,“ hovorí Neľa Nikolajevna a napráva si čiapku.

„Rozsvietilo sa svetlo, začalo sa nám lepšie žiť“

Neľa sa narodila v roku 1938 ako jedenáste dieťa v poradí. Nakŕmiť toľko detí bolo ťažké, preto dali rodičia najmladšiu dcéru vychovať príbuzným. A tak sa v siedmich rokoch ocitla Neľa z Chor-Tagny v Tajožnom. Tu vyrástla, porodila svoje deti i zostarla.

Najskôr pracovala ako vychovávateľka v materskej škole. Potom varila pre robotníkov pracujúcich v lese, naraz bolo treba nakŕmiť až 40 ľudí. Neskôr sa zamestnala v klube: kúrila v peci, umývala podlahy, predávala lístky na filmové predstavenia. Dokonca organizovala koncerty. Ochorela a keď sa vrátila z nemocnice, začala pracovať ako kuchárka v sklade a neskôr v garáži.

Neľa Nikolajevna. Foto: Anton Klimov

„Nikto nebol vtipnejší ako ja. Rada som tancovala, spievala. A keď ti je do plaču, len prejdeš cez cestu, porozprávaš sa so susedmi a hneď je ti znova veselo. Opäť spievaš,“ spomína Neľa Nikolajevna na mladosť. Hovorí, že aj teraz si zaspieva, ak má dobrú náladu. 

S prvým mužom žila deväť a pol roka. V dvadsiatich piatich Neľa ovdovela a ostala sama s dvoma deťmi. Druhý muž bol pravým opakom toho prvého, pokojného a ústupčivého. „Pred smrťou mi môj druhý muž Voloďa vravel: ‚Ako si ma mohla tak dlho trpieť, takého blázna?‘“ spomína. „Prežili sme spolu dvadsaťdeväť rokov a štyri mesiace. Keď mu preskočilo, sekera letela na jednu stranu, kladivo na druhú. Potom sa zobral a chodil po dvore. Keď bol opitý, schovávala som sa do kúta, aby ma nezbadal.“ Neodišla však, trpela pre dieťa, ktoré mala s Voloďom. Tretí syn, Koľa, sa narodil v druhom manželstve.

Doma u Nele Popovovej. Foto: Anton Klimov

„Myslím, že som mala dobrý život. Zo synov vyrástli hrdinovia, všetci dokončili desať tried, odslúžili vojnu. Prvý syn bol jednotkár, druhý dvojkár a mladší už dostával aj trojky,“ rozpráva Neľa. Zo synov žije už len mladší Koľa. Má 54 rokov a trpí epilepsiou. Žije v Zalariach, centre regiónu, približne 100 kilometrov od Tajožného. 

„Najťažšie je pochovávať,“ stíchne Neľa Nikolajevna. „Priniesli mi modlitebnú knižku v modrom obale. Píše sa tam – príde čas, keď mŕtvi vstanú. V druhej knižke v žltom obale sa všetci bozkávajú, objímajú. Vari je to pravda? Tu za záhradou je potôčik, za ním hora a cintorín. Tam je pochovaný starší syn Miša, Genuška zomrel v domove pre invalidov v Sajansku. Prečo teda neprišli ku mne domov? Načo klamú? Tí čo písali, že mŕtvi budú chodiť! Ak je to tak, Lenin by už dávno vstal z mŕtvych. Vďaka Leninovi sa predsa aj svetlo rozsvietilo, začalo sa lepšie žiť.”

Neľa Popovová. Foto: Anton Klimov

Centrálna elektrická sieť v Tajožnom nikdy nebola. V sovietskych časoch tam stála stanica poháňaná naftovým motorom. Svetlo v dedine vypínali o polnoci. Neľa Nikolajevna počíta, do ktorého roku mala ešte dedina elektrinu. „Môjho Voloďu niet už dvadsaťsedem rokov. Zomrel v deväťdesiatom druhom, vtedy svetlo ešte svietilo,“ hovorí. „V našom dome ležal nebožtík, vtedy ešte chlapi chodili rozkrútiť svetlo (naštartovať motor na stanici). Keď bol nejaký problém, bežali krútiť svetlo. Na stanici bol Peťka, ten, ktorý prepil všetky súčiastky. Vyhnali ho a zvyšky stanice odviezli.“ Teraz v dedine elektrina nie je. 

Neľa Nikolajevna sa snaží vstať z postele, aby nám ukázala žltú a modrú modlitebnú knižku. Nepodarí sa jej to však ani na prvý, ani na druhýkrát. „Och, ako ťažko sa mi chodí,“ hovorí a ostáva v posteli. 

„Zatiaľ mám drevo, zatiaľ mám všetko“

V zime Neľa Nikolajevna topila sneh, aby získala vodu. Teraz zbiera vodu, ktorá jej steká zo strechy. Tú aj pije, aj z nej varí. „Aj mlieko pijem. Ráno som šla podojiť kozu, naraňajkovala som sa,“ vysvetľuje. „Dáte si raňajky? Na obed rozkúrim v peci, očistím a osmažím ryby – tresku a sleďa. Môžem uvariť aj peľmene, len sa trochu roztopili, zlepili. Aj klobásu mám.” Chladničku doma nemá. 

Osada Tajožnoje. Foto: Anton Popov

Dni a noci Nele Nikolajevny plynú v úplnom tichu. Hlavnou dekoráciou v dome je televízor na stolíku. Gazdiná ho zabalila do kúska tmavej látky a zakryla vafľovým uterákom s obrázkom snehuliaka. Bol tam aj tranzistor, ale ten rozbili opití robotníci, keď zavádzali elektrinu zo solárnych panelov. Vďaka nim v dome funguje lampa. Neli Nikolajevne priniesli nový tranzistor na baterky, ten však iba praská. 

Očakáva, že v týchto dňoch okolo jej domu prejdú dvaja mladíci, jeden z nich bez rúk. Chlapci občas prídu na rybačku do svojho domčeka, ktorý sa nachádza pár kilometrov od Tajožného. Ak rybári niečo potrebujú, podídu k bránke a zapískajú. Pre Neľu Nikolajevnu je zábava už aj prehodiť pár slov s pocestnými. Pravda, po chorobe už zle počuje. Dôchodkyni pripadá zábavné, že jej devätnásťročný pes ohluchol zároveň s ňou. 

Doma u Nele Nikolajevny. Foto: Anton Klimov

„Raz za čas okolo prejde auto. Niekedy tak, že ho vidím,“ rozpráva Neľa o tom, ako trávi čas. „Sedím, rozprávam sa so svojimi mamkami, ktorých už dávno niet, s mužmi, s deťmi. Idem jesť a všetkých ich volám k sebe za stôl. Poplačem si, zajem. Niet nikoho, zostala som sama. Prečo ma Boh takto tresce? Trápim sa a žijem. Keď raz umriem…“

Zo smutných myšlienok sa však gazdiná rýchlo presunie k plánom do budúcna. Rozmýšľa, koľko bude stáť zoranie záhrady. Vlani si traktorista z Chor-Tagny vypýtal dvetisíc rubľov. Tento rok však práca pravdepodobne zdražie. Časť zemiakov z minuloročnej úrody je dodnes nevykopaná. Minulé leto prišli povodne dvakrát. Zem so sadenicami sa premenila na špinavé bahno. Na zimu musela nakúpiť zemiaky – dve vrecia za dvetisíc rubľov. Stále jej na duši ležala úroda, ktorá zostala v zemi. 

Za tri tisícky si najala chlapcov, tých istých, čo chodia s udicami. Poprosila ich, aby jej vykopali zatopené zemiaky. Chlapi prešli štyri riadky, nenazbierali ani za vedro a vykašľali sa na to. Jednoduchšie je kúpiť, povedali, ako hrabať sa v bahne. Ale babka s mládežou nesúhlasila. Kopala v záhrade až do neskorej jesene, keď zem zmrzla natoľko, že sa vidly zapichovali do zeme. „Raz vykopem na polievku, raz aby som psa nakŕmila. Koľko zemiakov som vzala len zo záhrady!“ raduje sa Neľa. 

Vraví, že chce vypestovať zemiaky a aj s úrodou odísť za synom do Zalari. On predsa svoju záhradu nemá. „Čo sa ja budem potĺkať po cudzích domoch, keď mám syna. Pôjdem ku Koľovi,“ odpovedá osemdesiat dva ročná žena na otázku, či sa presťahuje do Chor-Tagny, do domu, ktorý jej dala obec. 

Popovová dlhé roky otravuje starostu rozprávaním o tom, ako sa plánuje presťahovať k synovi, ba dokonca si dohaduje odvoz. Neľa Nikolajevna nám vysvetľuje, že presťahovanie so všetkými vecami aj zemiakmi bude na jeseň stáť desať tisíc rubľov. Čosi však tají. Syn Koľa si často vypije a vtedy zdvihne ruku dokonca aj na blízkych. Známi osemdesiatdva ročnej starenky nám vyrozprávali, ako pred niekoľkými rokmi v návale zlosti zabil človeka a za trest musel podstúpiť liečenie na psychiatrii. Vravia, že terapia mu príliš nepomohla dostať agresivitu pod kontrolu. V synovej izbe v Zalariach – čo je celý jeho príbytok – bude mať Popovová len ťažko pokojný život.

Osada Tajožnoje. Foto: Anton Klimov.

Zdá sa, že pomyslenie na syna Koľu a na to, že sa k nemu môže presťahovať, Neľu Nikolajevnu utešuje. V skutočnosti sa však nehodlá presťahovať. Preto si zakaždým nájde zámienku zostať v Tajožnom. Teraz treba hľadať traktor, orať záhradu a sadiť zemiaky. Minulé leto, keď  počas povodne odišla na „pevninu“, si v Chor-Tagne ku svojej koze kúpila kozlíka. Narodili sa kozliatka, o tie sa bolo treba postarať. 

„Stále mám chuť žiť. Kam by som chodila? Zatiaľ je dosť dreva, dosť všetkého…,“ hovorí dôchodkyňa.

Farba umierajúcej dediny 

Farba umierajúcej dediny – vyblednutá sivá. Farba starého dreva. Všetky ploty a domy v Tajožnom sú postavené z dreva. Dokonca aj strechy sú pokryté nie kovom alebo škridlami, ale drevenými doskami. 

Nad vchodom jedného z opustených domov visí trám obalený voskovaným plátnom. Týmto praktickým materiálom je pokrytý strop, steny v chodbe a v kuchyni aj priestor od podlahy po okná v izbe. Tá je od kuchyne oddelená priečkou. 

V izbe na komode s otvorenými zásuvkami ležia veci, ktoré sa tu majitelia domu rozhodli nechať. Čiernobiela fotografia mladej ženy s dlhými vlasmi. Z druhej fotografie, tiež čiernobielej, hľadí postaršia žena, oblečená v tmavej blúze. Sú tu aj farebné fotografie – na námestí stojí dievčina v ružovej športovej súprave a bielych teniskách. Na druhej je mladík s mužom v uniforme. 

Majitelia si do nového života nevzali ani vysokoškolský index akéhosi športovca, ani osvedčenie o absolvovaní technickej skúšky. Opatrne kráčame medzi haraburdím porozhadzovaným po zemi a obzeráme sa za visiacimi kúskami voskovaného plátna. Blúdime po dome, ktorý majitelia zanechali ako jeden z posledných v dedine. Z vyvrátených skriniek je zrejmé, že niekto po dome chodil a čosi hľadal. 

„Zlodeji žiadali o odpustenie, dokonca ruky bozkávali“

Starenka Popovová sama vyšla naproti ľuďom, ktorí ju prišli okradnúť. Stalo sa to pred niekoľkými rokmi. Neľa Nikolajevna, tak ako aj teraz, žila v dedine sama. Z okna zbadala troch mladíkov a podišla k bránke. V Tajožnom len zriedka stretnete mládež prechádzajúcu sa po uliciach. Mladíci sa pýtali, či babka nemá benzín, a potom sa začali vypytovať na dedinu – kto kde žil. Babka im ochotne odpovedala na otázky. Kým dvaja odvádzali jej pozornosť, tretí sa z dvora dostal do domu a odniesol úspory, ktoré si Popovová schovávala na troch miestach: v komode, v skrini a v krabičke pod posteľou. Dokopy sedemdesiat dva a pol tisíca rubľov. Keď sa dorozprávali, vošla Neľa Nikolajevna do domu, všimla si neporiadok a okamžite prišla na to, že ju okradli. 

Neľa Nikolajevna. Foto: Anton Klimov

Poprosiť o pomoc nemala koho. Zavolať sa nedalo – niet spojenia. V ten istý večer prišiel starenku navštíviť Žeňa, syn Nenachova. Jemu sa vyrozprávala o svojom nešťastí. Žeňa po ceste z dediny našiel ceduľu s číslom auta, ktorú stratili zlodeji. Podľa tohto čísla policajti našli majiteľa automobilu a prišli k nemu domov. Motortistu aj s komplicmi zadržali. 

Väčšiu časť peňazí mladíci nestihli utratiť. Vrátili ich Popovovej, zvyšok nasporili a vrátili  o čosi neskôr. „Chlapci boli mladí, mohli mať tak 16-17 rokov. Jeden sa práve vrátil z armády,“ hovorí Neľa Nikolajevna. „Och, aj o odpustenie prosili, ruky mi bozkávali. Necítim voči nim zášť.“

Doma u Nele Nikolajevny. Foto: Anton Klimov

Popovová zamyká dvere vždy, keď ide na dvor alebo na záhradu. Kým je doma, dá háčik na predné aj na verandové dvere. „Predseda tu bol v sobotu. Za posledné štyri dni sa tu neobjavila ani jediná duša,“ hovorí Neľa Nikolajevna. „Mám strach. Keď ešte fungovalo rádio, často hlásili: tu utekajú, tam utekajú z väzenia. Ľahnem si spať, prežehnám sa, aj keď žiadnu modlitbu nepoznám. Vraví sa, že v Boha veriť nemusíš, ale žiť sa bez neho nedá. V noci sa zobudím, premýšľam: a tu zrazu medveď. Vlani v dedine jedného dokonca zabili.“

„Čoskoro všetci odídu ďaleko od elektroniky a ruchu mesta“

Po rozpade lespromchozu5 ostali z dvadsiatich štyroch dedín v regióne iba štyri osady. Tajožnoje s jedinou obyvateľkou je piatou dedinou, v ktorej ešte ostali ľudia. „Cieľom štátu je zrušiť dediny. Sú to pre nich zbytočné výdavky, zbytočné starosti. Bolo by jednoduchšie, keby neboli,“ vraví Nenachov. 

Osada Tajožnoje. Foto: Anton Klimov

Uprostred rozpadnutých nehnuteľností je v Tajožnom miesto, kde stál dom jeho rodičov. Tu sa starosta Nenachov narodil aj vyrástol. A teraz našiel spôsob, ako zachrániť svoje rodisko. Ak vojdete ďalej do opustenej dediny, uvidíte nové stavby. Nenachov na jednom pozemku postavil zimnú chatu so saunou, majetok si dal oficiálne zapísať do vlastníctva a platí zaň dane. Rovnako postupovali aj ďalší bývalí obyvatelia Tajožného. Nestojí ich to takmer nič. Rozhodlo sa, že pokiaľ bude v obci evidovaná nehnuteľnosť, nebudú ju likvidovať. 

V riekach sú ryby, v okolí je veľa horúcich prameňov, neďaleko tajga a pohorie Sajany. Milovníci rybolovu a poľovníctva často prichádzajú do Tajožného a okolia. Obec už zorganizovala niekoľko zájazdov. Napríklad v zime sa môžete vydať na snežných skútroch až do Burjatska, čo je viac ako 100 kilometrov na východ. Po vyhradených chodníkoch sa môžete prejsť na koňoch. 

Sergej Sergejevič, starosta Chor-Tangy sa lúči s Neľou Nikolajevnou. Foto: Anton Klimov

Turisti zväčša kombinujú tieto zájazdy s prehliadkou jednej z najkrajších dedín v Rusku. Napriek povodniam prišli vlani do Chor-Tagny medzinárodní odborníci a osadu prijali do Združenia najkrajších dedín Ruska. 

Desať kilometrov od Chor-Tagny sa nachádza dedina Pichtinsk, ktorú obývajú golendri6, prisťahovalci z Nemecka, ktorí kedysi žili na hraniciach Poľska a Ukrajiny. Počas Stolypinovej reformy sa ľudia tejto národnosti presťahovali na Sibír. Golendri si zachovali pôvodnú architektúru domov, luteránske náboženstvo, obrady, sviatky aj kuchyňu. Tisíce hostí z Ruska, Nemecka, Poľska, Litvy a Holandska prichádzajú v júli do Pichtinsku na tradičné stretnutia. Hlavným podujatím v rámci osláv je Prehliadka varenikov7.

„Čoskoro všetci opustia civilizáciu, ujdú ďaleko od elektroniky a ruchu mesta. Pre vírus mnohé krajiny zatvárajú hranice. Rusi budú viac cestovať po vlastnej krajine,“ uvažuje Nenachov. Predstavuje si časy, keď po ceste do Tajožného a späť budú premávať UAZíky s turistami. Vraví, že do jedného takého auta sa zmestí až osem ľudí. 

20. apríla 2020

1 baňa – miesto na teplý parný kúpeľ, podobné saune (pozn. prekl.)
2 UAZík – ruské osobné a nákladné terénne vozidlo vyrobené závodom UAZ (Ulianovskij avtomobiľnyj zavod) (pozn. prekl.)
3 peľmeň – tradičné ruské varené jedlo z nekysnutého cesta plnené mletým mäsom alebo rybami (pozn. prekl.)
4 Buchanka – synonymum pre UAZík – ruské osobné a nákladné terénne vozidlo vyrobené závodom UAZ (Ulianovskij avtomobiľnyj zavod), názov “buchanka” je odvodený od ruského slova pre “bochník” – auto svojim výzorom nápadne pripomína bochník chleba (pozn. prekl.)
5 lespromchoz – lesnícke družstvo (pozn. prekl.)
6 golendri – etnická skupina Nemcov žijúca v Rusku, názov pochádza z nemeckého Holländer – Holanďan (pozn. prekl.)
7 varenik – tradičný ruský piroh plnený mletým mäsom, zeleninou, ovocím, tvarohom, zemiakmi a pod. (pozn. prekl.)

Oľga Mutovinová sa narodila v dedine Rudnogorsk v Irkutskej oblasti. Vyštudovala učiteľstvo ruského jazyka a literatúry. Pracovala v novinách Komsomoľskaja pravda. Irkutsk, Vostočno-Sibirskaja Pravda. Rada sprostredkúva ľudské príbehy. Inšpirujú ju silné, odhodlané osobnosti.

Bea Koššová
Iva Roháčová