Všetci slušní ľudia v tento deň od rána do večera vyjadrujú svoju vôľu. Ja si privyrábam ako pozorovateľ pre jednu vplyvnú stranu vo volebnej miestnosti číslo 4.

V podstate nemám nič dôležité na práci. Niekedy volám na sídlo strany a hlásim percento voličov. Zvyšok času sedím a čítam Frischov román Volajte ma Gantenbein. Najviac sa mi páči scéna, v ktorej hlavný hrdina jazdí na  Porsche po švajčiarskych horských cestách. Osobne by som tiež neodmietol povoziť sa na takom aute po uchvacujúcich serpentínach. 

Okrem mňa tu drú aj iní pozorovatelia: babky komunistky a dedko – nevedno od ktorých. Ten neustále čosi žuje a ústami sa podobá na amerického herca Toma Berengera, sú výrazné a chlípne. Tu sa podobnosť s Berengerom končí. Každú chvíľu vyskakuje a pomáha voličom strkať hlasovacie lístky do urny. Ako keby si nedokázali poradiť sami. Zakaždým, keď dedko povyskočí, kolenami zovrie žlté vrecko s desiatou. Chvíľu žuje, chvíľu zviera vrecúško. Jedna z babizní si čistí nechty, druhá, v páperovej peleríne, číta noviny s polonahou ženskou na obálke. Voľby prebiehajú pokojne.

O štvrtej popoludní dôjde k incidentu. Do miestnosti vtrhne rozhorúčená blondínka a vyžaduje si povolenie voliť namiesto svojej babky. Tá je vraj chorá, leží v nemocnici a sama nemôže prísť. Blondínke, samozrejme, voliť nedovolia. Trvá na svojom. Aj tak jej to nedovolia. V tom očervenie, nafúkne sa, akoby mala už-už  prasknúť a začne hulákať. Chodila do mojej školy, je odo mňa o niekoľko rokov staršia. Pamätám si na ňu. Bola tak obdarená, že jej  takmer odlietavali gombíky na blúzke.

Keď blondínka s obrovským nárekom konečne odišla a situácia sa začala upokojovať, poverili ma kontrolou hlasovania v domácnostiach. Kolega z komisie berie malú volebnú urnu a vyberáme sa k chorým a bezvládnym v okolitých domoch. V prvom byte nás víta jasná simulantka. Taká tučná ženská, sedí si v kuchyni a pozerá telku. To akože sama prísť nemohla. Nasleduje nedávno operovaná starenka, z ktorej cítiť lieky. Zastupuje ju bradatý dedo s vychudnutou manželkou. Celý jeho byt je až po strop naprataný geologickou literatúrou. Pravdepodobne je geológ. Viem si predstaviť, ako dediči po jeho smrti tou geológiou napchajú smetiaky doplna. Zatiaľ je mimoriadne čulý, a len čo vycíti našu nedôveru, začne splietať čosi o nejakých injekciách. Je to s ním čistá katastrofa. A nielenže nás zdržuje on, ale vo vchode na nás navrieska ešte aj vrátnička s vlasmi vyčesanými á la Katarína Veľká.

Na konci výpravy sa nám odhaľujú dva malebné bytíky. Prvý príšerne zapácha a žije v ňom slepá dôchodkyňa. Okrem nej aj jej bradatý syn a vnuk. No oni tiež zapáchajú. Akoby nestačilo, že dôchodkyňa je pripútaná na lôžko, ešte si aj zmysleli, že budú chovať mačky. Zatiaľ čo ja sedím na invalidnom vozíku s dierou na nočník a trpezlivo vysvetľujem, bradatý stihne označiť jednu z kandidátok za prostitútku a váženého politika za starého chrena. Asi o dvadsať minút neskôr starostlivé deti a vnuci konečne slepej starene vysvetlia , kto je kto, niekoho zakrúžkujú (či toho, koho chcela babička, alebo nie, to nevidím) a vyrážame ďalej.

Ako dezert dostávame unavenú matku, ktorá sa vytratí do chodby za rohom a mrmle „hneď ho zobudím“. Ako sa ukázalo, budila syna. Syn je podľa dokladov Oset a na pohľad narkoman. Vychudnutý až hrôza. Nerozumiem, prečo neprišiel sám? Pravdepodobne ho mama nepúšťa z domu.

Po návrate do volebnej miestnosti odovzdávame hlasovacie lístky predsedníčke sčítacej komisie a čakám na ukončenie hlasovania. Odbíja osem hodín, dvere sa zatvárajú a ja v tom momente utekám do bufetu, kde za päť minút zjem tisíc obložených chlebíčkov so syrom a čímsi hnedým. Zatiaľ čo mám napchaté ústa, ufrflaná suchárka z komisie mi vysvetľuje  výhody čierneho čaju a ako ho každé ráno chlípe nalačno po litroch z pialy^[1]. V slove „piala“ tvrdohlavo zdôrazňuje poslednú samohlásku. Vzniká z toho „pialA“. Skrátka, o päť minút utekám od tejto čajovej fanúšičky a jej „pialY“ čo najďalej.

Strýco s perami Toma Berengera prestane nohami zvierať vrecúško a ukáže sa, že je veľmi milý. Dokonca si aj o niečom pokecáme. Dobrý chlapík, len vonia čudne, asi to bude vekom alebo čo. Stáva sa, že dedovia s vrecúškami páchnu niečím zvláštnym. Nie že by to bolo nepríjemné, ale vdychovať to nechcem.

Zatiaľ čo sa sčítavajú hlasy, snažím sa držať oči otvorené. Chce sa mi spať. Môj pohľad sa neustále stretáva s obrovskými očami ženskej s pialou. Jej oči sú veľké ako okuliare z čias keď fičalo disko. Vtedy bolo v móde nosiť obrovské okuliare. Určite je osamelá. Ešte sa nenašiel hrdina, ktorý by bol pripravený pozrieť sa do týchto očí.

Medzitým jeden muž z komisie zatína päste a sykavým šepotom dokazuje bledozelenej dáme správnosť svojho sčítania hlasov. Muž sa podobá na pavúka: uši bez lalôčikov, malé zuby a myšacie vlasy, ktoré vyzerajú skôr ako chĺpky, nie ako vlasy. Dokonca mu vidno slipy. Teda nie samotné slipy, ale ich obrys presvitajúci cez nohavice, ktoré mu obťahujú zadok. Slipy sa podobajú na ženské nohavičky. Zarezávajú sa do zadku a dvíhajú vajcia. Žiadna sloboda, iba útlak. Neverím ľuďom v takýchto slipoch.

Začína sa sčítanie. Babky komunistky sa dohadujú, prečo ich strana očividne prehráva. Zhodujú sa v jednom, že plán vraj mal byť ovládnuť internety. Jednoducho povedané, strana sa rozpadla. Ale babičky sa trápia, hovoria: „Súdruhovia to neustriehli.“

Sčítanie hlasov sa blíži ku koncu. Predsedníčka hysterčí. Asi od únavy. Chvíľu sa rehoce a potom zas reve. Nevyzerá to práve ktovieako: isto chápete, že počúvať od staršej dámy „chi-chi-chi“ a „už ďalej nemôžem“ o pol druhej ráno nie je práve najpríjemnejšia činnosť.

Všetci postupne žltnú, muži navyše aj zarastajú, teda okrem tých najjemnejších, ktorí majú purpurovo ružové líčka. Rozhliadam sa a pomyslím si, že by bolo super pustiť si tu film. Aj tu je dosť miesta, aj obrazovku by bolo kam zavesiť.

Členovia komisie končia so svojou prácou o tretej ráno. No a ja, s overenými protokolmi pod pazuchou, sa poberám smerom k štábu. Ten sa nachádza neďaleko, nie viac ako desať minút pešo. V štábe sedí pred telkou znudený vrátnik a na stene šváb veľký ako mladučká žaba.

So všetkým som spokojný. Skúsenosti a dojmy, ktoré som získal, obohatili môj vnútorný svet, no a instantnej kávy a sušienok Jubilejnoje som sa natlačil na jeden či dva životy vopred.

---

[1] Čajová šálka bez uška.