7. novembra 2020

Natália Sokoľnikovová - Staviam strážcov, ktorí tu všetko ochránia

Preklad: Iva Roháčová
Redakcia: Peťo Rusina

Foto: Jaroslav Černov, Ivan Jermilov, Iľja Tatarnikov

Reportáž

Zelené témy sú v súčasnosti mimoriadne populárne. Popularita však na záchranu životného prostredia nestačí. Na zlepšenie situácie treba priložiť ruku k dielu a nebáť sa zašpiniť. Vraví sa, že každý jeden malý krok je dôležitý. Krásne klišé. Čo však naozaj zmôže úsilie jedného človeka?

Reportáž Natálie Sokoľnikovovej dokazuje, že ak je jednotlivec dostatočne húževnatý a vynaliezavý, dokáže zmeniť prinajmenšom svoje okolie. V článku sa vyberieme na vzdialený ostrov Oľchon, ktorý sa nachádza v Bajkalskom jazere, najväčšom zdroji pitnej vody v Ruskej federácii.

Grigorij Ogdonov, bývalý starosta dediny Chužir, si ctí svoje rodisko a snaží sa ho chrániť pred nepriaznivými zásahmi, hoci si pri boji s miestnou skládkou vytrpel svoje. Aby sa zbavil odpadu, ktorý sa na ostrove kopil dlhé desaťročia, musel prekonať rôzne prekážky: od nevôle miestnych vyjsť zo zabehaných koľají po byrokratické nástrahy štátnej mašinérie, o ktorej sa v Rusku šírili legendy už v 19. storočí. Ak si myslíte, že preháňame, prípadne že na Slovensku máme vlastné problémy s inštitúciami, držte si klobúky. Po odstránení skládky si Grigorij Ogdonov odsedel dva mesiace v cele predbežného zadržania a ďalších osem strávil v domácom väzení.

Ivana R.

 

Pôvodný text bol publikovaný na portáli Ľudi Bajkala.

Ako bývalý starosta dediny Chužir bojoval so skládkou na Oľchone[1] a ocitol sa za mrežami.

Grigorij Ogdonov, bývalý predseda Chužirskej samosprávy, strávil dva mesiace v cele predbežného zadržania a osem mesiacov v domácom väzení. Tento trest mu súd udelil za pokus o spreneveru. Počas domáceho väzenia mal Ogdonov na nohe náramok s GPS lokátorom – takto kontrolovali, že nevychádza z domu. Nemohol sa stretávať s nikým okrem svojej rodiny. Potraviny mu nosili žena a deti. Dedinčania, ktorí ho chceli podporiť, sa niekedy snažili dostať dovnútra, jeho manželka Nina ich však vždy zastavila pri vchode a vysvetľovala im, že takto mužovi len uškodia. Rodina urobila výnimku len vtedy, keď k nim prišiel šaman: zadným vchodom ho previedli do bane[2], kde sa s Grigorijom mohli porozprávať osamote.

„Vtedy mi povedal: ‚Prestaň sa zožierať a robiť si výčitky. Zo všetkého, čo sa stalo, si zober ponaučenie. Poviem ti jedno: keď si zo svätého miesta odstránil ten najväčší vred, otvoril si cestu svojim potomkom na deväť pokolení vopred,“ spomína Ogdonov.

„Vyhodil som len za jedno vrece a potom som odtiaľ vyviezol štyri. Nepatrím na tabuľu hanby.“

Ogdonov sa narodil a vyrástol na Oľchone. V rodine bolo sedem detí, jeho otec pochádzal z trinástich. Niektorí príbuzní odišli, väčšina však žije na ostrove. Svoju budúcu manželku Ogdonov spoznal v škole. Ona chodila do štvrtej, on do šiestej triedy.

Kým sa stal starostom, pracoval ako tréner v spojenej základnej a strednej športovej škole. Vyučoval hokej a futbal, organizoval zápasy. Vybojoval, aby na ostrove postavili hokejové klzisko. Potom začal pracovať v oblastnej správe ako mladší špecialista.

Ulica v Chužire. Foto: Jaroslav Černov

V roku 2007 prišiel na Oľchon nemecký vedec, profesor Jan Herbell z univerzity v Duisburgu. Skúmal čierne skládky na ostrove, vytváral nový koncept zaobchádzania s odpadom a spoločne so špecialistami z Irkutskej národnej technickej výskumnej univerzity a samosprávou Oľchonského rajónu skúmal zloženie odpadu.

Profesor analyzoval zloženie odpadu na Oľchone. Zbieral odpadky zo skládky a spočiatku ich delil na rôzne kôpky, potom podľa materiálov: plast, hliník, sklo, zberový papier, biologický a iný odpad. Výskumník zistil, že najviac odpadu na ostrove produkujú turisti. A podstatnú časť druhotných surovín na Oľchone tvorí sklo. Vyvážať ho na pevninu je nákladné.

Ogdonov, ktorý sa zúčastnil na výskume, sa prvýkrát zamyslel nad možnosťami, ktoré na ostrove vytvára separovanie odpadu. A keď sa projekt skončil, začal skúmať postupy štátov, ktoré úspešne naložili s komunálnym odpadom: čítal, ako to robia v Japonsku a Singapure.

V roku 2011 sa Ogdonov stal predsedom Chužirskej samosprávy. Plocha skládky, ktorá v blízkosti obce vznikala už od 60. rokov, dovtedy dosiahla dvanásť hektárov.

Ogdonov vtedy prišiel s riešením: triediť odpad a z ostrova ho vyvážať až po zlisovaní, pretože tak zaberá menej miesta. Výskum nemeckého vedca sa potvrdil. Vyvážať zlisované plasty a kovy sa ukázalo ako celkom výhodné. Na pevnine ich mohli odovzdať do zberu a kompenzovať tak náklady na prevoz. So sklom to dopadlo inak. Za rozbité kúsky na zbernom dvore nedostanú nič, nepoškodené fľaše sú však ťažké a zaberajú veľa miesta. Okrem toho sa sklo musí triediť aj podľa farieb, čo predstavuje prácu navyše.

Starosta Ogdonova. Foto: Iľja Tatarnikov

Ogdonov sa dohodol so spoločnosťou Serviko, ktorá na ostrov privezie štyri kamióny potravín mesačne. Podnikatelia súhlasili, že na spiatočnej ceste budú odvážať vrecia s fľašami. Potom ich však pokutoval Štátny dopravný inšpektorát. Prevážať odpad a potraviny v rovnakom vozidle je totiž zakázané.

Vtedy sa Ogdonov rozhodol zlikvidovať skládku za prostriedky z federálneho rozpočtu. Vypracoval odhad nákladov a vyhlásil súťaž na poskytovateľa za sedemnásť miliónov rubľov. Výherca mal za úlohu skládku odpratať.

Zároveň sa Ogdonov zapojil do ekologických projektov komerčných organizácií. Spoločnosť Coca-Cola darovala správe Chužira lis, Heineken zasa smetiarske auto a stojiská na nádoby. Vo výsledku dokázali náves UAZíka[3] naplnený plastovými fľašami stlačiť do kocky s rozmermi 70 x 50 cm. A tak skládku likvidovali sami Chužirčania.

Chužir. Foto: Jaroslav Černov

„Dám ruku do ohňa za to, že nik z ľudí, ktorí tam pracovali, teraz už neodhodí odpad na zem,“ hovorí Ogdonov. „Keď ideš autom a vidíš, ako sa ktosi snaží niečo vyhodiť z okna, vieš, že nie je miestny. Naši by mu ešte naparili pokutu!“

Niektorí občania spočiatku zo zvyku vyvážali odpad na skládku. Vtedy si starosta Ogdonov natiahol rukavice, otvoril vrece a hľadal šeky a dokumenty. Snažil sa zistiť, kto tam ten odpad nechal. Potom mená vyvesil na tabuľu hanby. „Vyhodil som len za jedno vrece a potom som odtiaľ vyviezol štyri. Nedávajte ma na tabuľu hanby,“ prosili niektorí.

Samotní Chužirčania boli radi, že skládka zmizla. Dedinčanka Irina Popovová hovorí: „Podieľali sme sa na zničení skládky. Bolo to jednoducho otrasné, odpadky boli všade! Nemožno z toho však viniť miestnych. Odpad sme nemali kam vyvážať ani kde ho skladovať, tak sa za tie roky nakopil. Podarilo sa nám spraviť obrovský kus práce. A to, čo sa stalo potom, všetkých šokovalo.“

„O zbere odpadu by som mohol napísať dizertačku.“

Stalo sa toto: Strážcovia zákona  podali na Ogdonova žalobu. Starostu a skupinu osôb (poskytovateľov, ktorí sa podieľali na likvidácii skládky, Maxima Proňkina, Marínu Pikovovú a Vladimira Ogdonova – Grigorijovho bratranca) obvinili z pokusu o podvod a z falšovania dokumentov. Z obžaloby vyplýva, že Ogdonov nafúkol objem skládky zo sedemtisíc kubíkov na šesťdesiattisíc kubíkov. Preto sa navýšili aj sumy výdavkov na likvidáciu skládky. Sumy vpísali do dokumentov, ktoré potvrdzovali vykonanie prác. A časť odpadu Ogdonov podľa obžaloby spálil a zakopal na ostrove, pretože sa chcel obohatiť o štátne financie, ktoré ušetril za prevoz.

Vyšetrovateľka prípadu Alexandra Jakimovová komentuje situáciu takto:

„Vyšetrovanie odhalilo, že Ogdonov, ktorý už niekoľko rokov zarábal na triedení odpadu, sa rozhodol uplatniť rovnakú schému aj pri odovzdávaní druhotných surovín na spracovanie. V zmluve sa s podobným prístupom k obohateniu nepočítalo, okrem toho značne predlžoval čas jej realizácie. Keď vyšlo najavo, že stanovený termín nie je možné dodržať, musel sa uchýliť k dvom variantom: spáliť odpad alebo ho zakopať do nerovných stavebných jám a priekop. Keď nadišiel čas predložiť dokumenty, Marina Pikovová, ktorá mala na starosti ich prípravu, ich pomohla sfalšovať. Padlo ešte jedno rozhodnutie: odpadky nevyvážali na irkutskú skládku, ale na vtedy ešte nelegálnu skládku na území Oľchonského rajónu. O takomto hospodárení bolo treba predložiť doklad, na základe ktorého by sa suma kontraktu prepočítala a neprišlo by k trestnému činu.“

Vyšetrovací úrad vypočítal, že Ogdonov vyčistil oblasť za deväťstotisíc rubľov. Nakoniec ho obvinili z pokusu o nelegálne obohatenie z federálneho rozpočtu o sumu vo výške šestnásť miliónov rubľov.

Ogdonov svoju vinu popiera:

„Objem skládky vypočítala komisia, nebol prehnaný. Aby sme to dokázali, oslovili sme odborníčku, vedúcu oddelenia priemyselnej ekológie a civilnej obrany Irkutskej národnej technickej výskumnej univerzity – Svetlanu Timofejevovú. Tá vypracovala expertízu, ktorá dokazovala naše tvrdenia. Expertízu sme však k prípadu priložiť nemohli, nedovolili nám ani predvolať Svetlanu ako svedka. Poskytovatelia odovzdávali odpad spoločnosti registrovanej v Ulan-Ude a nie v Irkutsku, o čom však nemali ani najmenšie podozrenie. Potvrdenia o prevzatí druhotných surovín z tejto spoločnosti u nás neprijímali, preto objem vyvezeného odpadu ‚nesedel‘. Navyše, z federálneho rozpočtu sme nedostali ani kopejku, dokonca ani kompenzáciu nákladov. Celá suma zo zmluvy bola skonfiškovaná a vrátená Ministerstvu prírodných zdrojov a životného prostredia.“

Neskôr, v máji 2015, Ogdonova pozvali na konferenciu, na ktorej sa každoročne stretávajú zástupcovia turistického ruchu, pracovníci daňových úradov, prokurátori, zamestnanci Federálnej služby pre dohľad nad ochranou práv spotrebiteľov a diskutujú o prognózach trhu cestovného ruchu. Ogdonova požiadali, aby na konferencii odprezentoval najlepšie postupy v odpadovom hospodárstve. Pred ním vystúpil riaditeľ skládky na pevnine. Uviedol, že z Oľchonského rajónu vyviezli v priebehu roka sedemtisíc kubíkov odpadu.

„Dali mi slovo po ňom, tak hovorím: ‚Predo mnou vystúpil riaditeľ skládky, spomenul číslo sedemtisíc kubíkov. Sami ste to číslo počuli, nie je vymyslené! Päťtisíc kubíkov pochádza z Oľchonu. Sme druhá najväčšia obec, máme tisíc osemsto obyvateľov, Jelancy ich majú päťtisíc. Od tisíc osemsto ľudí sa vyviezlo päťtisíc kubíkov a z celého Oľchonského rajónu – dvetisíc.‘ Sedia a mlčia, hlavy sklonené. Vtedy som mal kopu expertíz, o zbere odpadu by som mohol napísať dizertačku.“

„Bola to veľká krivda – skládka zmizla a mňa uväznili.“

Ogdonov sa o obvinení dozvedel v roku 2013, tesne pred Novým rokom. Všetky otázky ohľadom skládky už boli uzavreté: dodávatelia odovzdali dokumenty a čakali na prevod peňazí. Ogdonova zamestnávali iné problémy: ako zorganizovať oslavy v Chužire, bolo treba pripraviť darčeky veteránom a robotníkom v tyle, zásobiť sa benzínom na obdobie, keď nebude fungovať doprava.

26. decembra o 11:00 vyšiel z úradu, obišiel kotolne, skontroloval výzdobu v klube a potom sa šiel naobedovať domov, kde ho zastihol telefonát dôstojníka FSB (Federálnej bezpečnostnej služby). Ten sa opýtal Grigorija, kde sa nachádza, a požiadal ho, aby prišiel na pár slov do úradu. Ogdonov ani len netušil, ako sa ten rozhovor skončí, zaskočila ho len naliehavosť výzvy.

V kancelárii sa posadil na svoje obvyklé miesto. Dôstojník FSB mu ukázal legitimáciu a vytiahol zatykač. Do miestnosti vošli maskované osoby, na Ogdonových zápästiach hlasno cvakli putá. Prisľúbili mu, že všetky jeho otázky zodpovedia v Irkutsku. Zhabali mu telefón a išli do jeho domu – vykonať prehliadku.

Chužiť. Foto: Jaroslav Černov

Sviatočne vyzdobený dom prehľadávali do večera, pred očami Ogdonovovej manželky. Obrátili naruby dom, baňu, suterén, dokonca aj záchod. Dcéru, ktorá sa vrátila počas prehliadky, poprosili, aby počkala u strýka. Ogdonov sa s ňou nestihol ani rozlúčiť, po obhliadke ho odviezli rovno do Irkutska – do cely predbežného zadržania.

28. decembra Ogdonova previezli do izolovanej cely vo vyšetrovacej väzbe. A 31. decembra ho z vyšetrovačky presunuli do cely pre pätnástich ľudí. Nový rok 2014 jeho rodina neoslavovala.

Každé ráno si dal rozcvičku, po večeroch zas trénoval. Tak prešlo osem mesiacov. Potom ho predvolali na súd.

Keď sudca vyniesol rozsudok, Grigorij prežíval zmiešané pocity. Na jednej strane sa obával, že záznamom v trestnom registri prekazí kariéru synovi, ktorý práve vyštudoval. Trápilo ho, že sa nedostane na dcérinu stužkovú.

Na druhej strane sa mu uľavilo: hrozili mu štyri roky v cele s najvyšším stupňom stráženia, 450-tisícová pokuta a výpoveď, namiesto toho dostal podmienku, nemusel platiť pokutu a ani z funkcie ho neodvolali.

Zozbieraný odpad na skládke. Foto: Iľja Tatarnikov

Domov ho priviezol brat – v noci, nikto z dedinčanov to nevidel. Domáce väzenie sa pre Ogdonova stalo skúškou. Predtým bol živiteľom rodiny, zvykol tvrdo pracovať, športovať, problémy riešil samostatne. Teraz bol odkázaný na finančnú pomoc od príbuzných, nesmel komunikovať s nikým, dokonca ani zatelefonovať vlastnej mame. Predovšetkým však pociťoval obrovskú krivdu: „Naparili mi podmienku. Prišiel som o rok života. Bola to nesmierna potupa – skládka zmizla a mňa uväznili.“

Pravda, po čase sa na situáciu pozrel z druhej strany:

„Bola to pre mňa príučka. Naučil som sa nenáhliť sa, robiť všetko pomaly. Mám veľkú záhradu. Behal som, cvičil som na hrazde, zmajstroval som si činku z desaťlitrových vedier plných cementu.“

„Čím dlhšie dokážeme udržať čistotu, tým dlhšie môžete zarábať.“

„Otázku odpadu“ prišiel na ostrov po Ogdonovovi riešiť regionálny operátor RT-NEO[4]. A obyvatelia, ktorí svojho času súhlasili s ukladaním separovaného odpadu na jedno miesto a komunálneho odpadu na druhé, zbadali, že obe vrecia aj tak končia v jednom aute.

Najväčší problém s odpadom majú na ostrove mimo sezóny, keď nefungujú trajekty ani preprava po ľade. Autá regionálneho operátora sa vtedy na ostrov nedostanú a odpadky sa kopia na divokej skládke: roznáša ich vietor, rozmáča dážď a niekedy si na túto „maškrtu“ zaskočia aj kravy.

Les v Chužire. Foto: Jaroslav Černov

Je tu ešte jeden problém: počet zberných nádob je rozpočítaný na obyvateľov ostrova, ktorých je približne 1 800. To by úplne stačilo – nebyť státisícov turistov, ktorí každoročne zavítajú na Oľchon.

„Podľa štatistiky so sebou každý turista privezie od troch do piatich kilogramov odpadu,“ uvádza predseda Oľchonského rajónu Andrej Tychejev, „a s týmto objemom sa nepočíta. Zatiaľ čo počas jesene a zimy je to ešte únosné, v lete, keď turistická sezóna vrcholí, máme katastrofálny nedostatok nádob.“

Grigorij Ogdnov. Foto: Ivan Jermilov.

Ogdonov sa svojho času pokúsil tento problém vyriešiť: na trajekte zriadili stanovište, na ktorom od prichádzajúcich turistov vyberali environmentálnu daň – 25 rubľov na hlavu. Každému tiež dali prázdne vrece na odpadky. Pri odchode z ostrova mohli turisti vymeniť plné vrece odpadkov za suveníry – tričko alebo šiltovku.

Pracovať bolo treba nielen s turistami. Na schôdzach s miestnymi Ogdonov objasnil, aké výhody z udržiavania čistoty vyplývajú pre samotných obyvateľov: „Turisti sem nechodia do krásnych dvorčekov, útulného domu, ani preto, aby sa mohli previezť na aute. Prichádzajú na ostrov, na Bajkal, na čisté miesto. Ak toto miesto zašpiníme, turisti sem prestanú prichádzať. Vec sa má takto: čím dlhšie dokážeme udržiavať túto panenskosť a čistotu, tým dlhšie budete môcť zarábať vy, vaše deti aj vnúčatá.“

Skládka v Chužire priamo pri cintoríne. Foto: Jaroslav Černov

Dedinčania žartujú, že na pozícii starostu sa nikdy nikto dlho neohreje. Ogdonov totiž nie je jediný, kto si posedel v chládku. Sergeja Kopylova, ex-predsedu Oľchonského rajónu, odsúdili na tri roky za prekročenie právomoci. Kopylov vyčlenil časť národného parku na ťažbu štrku, aby mohli vybudovať cestu medzi dedinami Balandaj, Jelancy a Chužir, čo malo za následok „závažné porušenie zákonom chránených záujmov spoločnosti a štátu, prejavujúce sa v poškodení pôdy, biotopov rastlín a bezstavovcov“. Takmer celé územie ostrova je národným parkom: tento štatút obmedzuje nielen také rozsiahle zásahy ako výstavbu cesty, ale aj každodenný život miestnych.

Ľudia chodili na mítingy, zbierali podpisy na petíciu za oslobodenie bývalého starostu. Doteraz sa na plotoch v Chužire môžete stretnúť s nápismi: „Slobodu Kopylovovi!“

Turistický sprievodca Michail, obyvateľ Chužira, takto opisuje, čo sa stalo: „Nesúhlasíme s rozhodnutím súdu a nášmu starostovi sme vďační. Od trajektu teraz jazdíme po dobrej ceste.“

„Hlavou sa mi vtedy preháňalo: ‚Zacláňaš Bohu.‘“

Ogdonova nezosadili z funkcie a po skončení domáceho väzenia sa vrátil k povinnostiam predsedu samosprávy. Len na environmentálne projekty mu ostalo menej času. Veľa síl musel venovať súdom a expertízam. A po udalosti so skládkou trochu opadlo aj jeho nadšenie.

O budúcnosti Ogdonov hovorí akoby žartom:

„Záznam v registri už mám vymazaný, v budúcich voľbách v podstate môžem opäť kandidovať na starostu.“

„A nechcete?“ pýtam sa.

Usmieva sa:

„Takéto otázky nemôžete klásť vopred. Miestni sa ma na to tiež pýtajú. Aj žena vraví: ‚Tak či tak sa tomu venuješ ako aktivista, ale predtým ti za to aspoň platili.‘ Spomínam si na vtedajšiu výplatu: riaditeľ školy dostával šesťdesiat tisíc, obvoďák tiež a ja, starosta – tridsaťosem tisíc.“

Teraz Ogdonov pracuje ako sprievodca, vozí turistov na svojej Toyote Hiace s volantom na pravej strane a rozpráva im príbehy o ostrove. Interiér jeho minivanu je čistý, vedľa sedadla vodiča stojí termohrnček s vychladnutou kávou, na späťáku visia slnečné okuliare. Na zadných dverách zvnútra chýba výplň.

V deň svojich štyridsiatych siedmych narodenín nakladá do auta panel s pravidlami správania v okolí mysu Burchan a niekoľko sadeníc smrekovca, ktoré vykopal pri elektrickom vedení. Má bejzbalovú čiapku, šortky, károvanú košeľu a gumené šľapky. Spoločne s dobrovoľníkmi z nadácie Daruj planéte život plánuje vysadiť smrekovce na myse Burchan – na miestach, kde sa stromy po poslednej výsadbe nezakorenili.

Ogdonov rád hovorí o tom, ako bol kedysi starostom. V zásobe má veľa príbehov: ako na ostrove hasili požiare, ako stavali plot na Sarajskej pláži aj napriek mienke miestnych obyvateľov, ako pomáhali Prvému kanálu nakrútiť film o Bajkale. Ale zvlášť miluje jeden príbeh z tých čias.

Keď sa rozhodli zablokovať vjazd automobilov na mys Burchan – posvätné miesto –, zvolal Ogdonov radu: o tejto otázke pozval diskutovať šamanov a staršinov. Tí sa pozreli na projekt, odobrili ho a rozhodli sa postaviť 11 serge  – stĺpov na uväzovanie koní, ktoré v šamanizme symbolizujú spojenie troch svetov: sveta nebeských bytostí, obyčajných ľudí a zástupcov podsvetia.

Breh Bajkalu. Foto: Jaroslav Černov

Povyše navrhovaného miesta pre serge sa rozprestierala veľká jama zavalená odpadkami. Pred vztýčením stĺpov museli opraviť traktor, aby ju mohli zakopať. Potrebovali aj dobrovoľníkov. Objavila sa celá čata ochotných ľudí, ktorí povedali: „Skvelý projekt, chceme sa na ňom podieľať!“ Bezplatne ich ubytovali v hoteloch a oni namiesto roboty začali chľastať.

Ogdonov rozpráva: „Dobrovoľníci slopali, traktor stál neopravený, peňazí nestačilo na nič. Hlavou sa mi vtedy preháňalo: ‚Zacláňaš Bohu‘. Povedal som si, že možno robím čosi zle. Znova som všetkých zvolal a hovorím: ‚Pozrite sa, prečo to nejde?‘“

Šamani sa pustili do jasnovideckého rituálu, odpočítavali modlitebné korálky a potom odpovedali: „A prečo jedenásť serge? Má ich byť trinásť – ako duchov Bajkalu. Sedia tam trinásti, ale chystá sa len jedenásť stĺpov. Dvom sa neujde. A už sa hádajú: Komu ho nerobia? Komu sa ujde? Koho si neuctili?“

Hneď nato zavolal Ogdonovi známy vedúci pracovnej čaty: „Akurát som dokončil jednu stavbu. Hovoril si predsa, že potrebuješ spraviť bohumilú vec, som pripravený týždeň pracovať.“

Prišla teda druhá čata. Potom zavolal traktorista: „Viktorovič, opravil som traktor! Môžeme začať.“

Začali pracovať: vyviezli odpad, zasypali jamy, dokončili oplotenie mysu, postavili trinásť serge. Na slávnostnom otvorení sa znova zišli všetci staršinovia a šamani.

„Keď sme dvíhali serge, zacítil som obrovskú silu. Zdalo sa mi, že sa na mne zmenšuje košeľa. Zdvihli sme prvý stĺp! Druhý! Tretí! Potom všetci udupávali zem a ja som bol pevne presvedčený, že staviam strážcov, vojakov, ktorí tu teraz všetko ochránia,“ spomína Grigorij Ogdonov.

7. augusta 2020

[1] Oľchon: najväčší ostrov v Bajkalskom jazere
[2] Baňa: parný kúpeľ, typicky ruský druh sauny, miestnosť, stavba, kde sa dá umyť a vypotiť sa v pare.
[3] UAZík: terénne vozidlo značky UAZ (Uľjanovskij avtomobiľnyj zavod)
[4] RT-NEO: spoločnosť špecializujúca sa na spracovanie tuhého odpadu

Iva Roháčová
Redakcia:
Peter Rusina