Tento čudný príbeh, ktorý sa však bezpochyby stal, mi porozprával jeden môj známy. Už dlhé roky celkom úspešne žije za hranicami a hoci by si to v živote nepriznal, chýba mu domov a inojazyčné prostredie ho ubíja. Nedá mi nepoznamenať, že okolnosti nemohli mať žiaden dopad na vývoj udalostí, ktoré sú opísané v tomto príbehu. Pobyt za hranicami mohol tak akurát prispieť k jeho schopnosti triezvo nazerať na život, ktorý predtým žil, a premýšľať nad nedoriešenými záležitosťami s túžbou jedného dňa ich dotiahnuť do konca.

Michail Fedosejev sa spravidla prebúdzal s úsmevom na tvári, občas ani nie na zvonenie budíka, ale tak minútu alebo dve pred ním. Oči mal ešte vždy zatvorené, no už začal premýšľať nad tým, čo všetko a v akom poradí musí dnes spraviť. Kam musí zavolať, komu popriať všetko najlepšie k narodeninám a čo na zajtra kúpiť v obchode. Samozrejme, toto podvedomé plánovanie netrvalo dlho, keďže chvíľu nato sa ozval nešťastný budík. Michail musel vyliezť z postele a pristúpiť k „vodným procedúram“, ktoré svojho času tak nástojčivo odporúčalo sovietske rádio…

V istom veku sa Michail Vasilievič začal z neznámeho dôvodu pravidelne prebúdzať skoro ráno, zhruba medzi pol šiestou a siedmou. Akoby ho niekto schytil za plece. Čoskoro dospel k záveru, že to nebude mať nič spoločné s telesnými potrebami – keďže najčastejšie sa najprv desať minúť len prehadzoval a prevaľoval na posteli a až potom sa odšuchtal na toaletu – ale s niečím iným, možnože transcendentálneho či nadprirodzeného charakteru. V podstate sa ho zmocňovalo rokmi silnejúce presvedčenie, že práve v túto dennú dobu, teda okolo šiestej hodiny ráno, sa narodil, v jednu septembrovú nedeľu päťdesiateho štvrtého roku v Prvej mestskej nemocnici na Veľkej kalužskej ulici. Matka si však s istotou nedokázala spomenúť na presný čas. Vedela len, že sa narodil ráno, pretože po pôrode bola v bezvedomí kvôli rozšíreniu panvových kostí. Pôrodná asistentka zatiaľ máčala novorodenca raz do horúcej, raz do studenej vody, aby sa konečne nadýchol a začal kričať. Matka mu tvrdila, že podľa pôrodnej asistentky prekonal klinickú smrť. Doktorke sa podarilo novorodenca priviesť naspäť k životu a ďalej ho zverili do rúk osudu.

Tak či onak, po novom sa prebúdzal o tom istom čase, hoci vonku bola ešte úplná tma. Oči mal zatvorené, prehadzoval sa zo strany na stranu a snažil sa opäť zaspať, pričom hlavou sa mu preháňali tie najzvláštnejšie, mimoriadne jasné, zreteľné a neobyčajné myšlienky pozliepané z obrázkov, článkov a kníh a iné nápady, na aké by nikdy počas dňa neprišiel. Napokon sa mu vždy okolo siedmej horko ťažko podarilo znovu zaspať, zobudilo ho až vzdialené pípanie budíka, ktoré rýchlo naberalo na intenzite – tentokrát mal v hlave prázdno, takže spomenúť si na svoje prvé ranné myšlienky a plány dokázal až po chvíli hlbokého sústredenia.

Časom pocítil, že toto prebúdzanie sa nedeje úplne podľa plánu: za predpokladu, že podobné, navonok akoby naprogramované ľudské konanie riadi buď duša, alebo mozog, alebo oboje naraz. Spomínané „náhle“ návraty do reality nápadne zaváňali čímsi chaotickým. 

Keď sa nadránom nečakane prebúdzal, začal sa v polospánku pod prikrývkou naťahovať a prvú minútu či dve cítil, že mu srdce búši tak silno, akoby práve došprintoval, hoci v skutočnosti celý čas pokojne spal. Celé to pôsobilo dojmom, že dovtedy nemal dušu úplne na svojom mieste, ale kdesi ďaleko, takže sa musela poponáhľať späť do tela, aby sa tam stihla vrátiť, kým sa nezobudí mozog a všetko ostatné. V podstate fyzicky cítil, ako sa jeho duša s pleskotom hodila naspäť do tela ako akási pseudo-materializovaná platesa alebo podobná plochá belavá ryba a srdce mu zamieralo strachom. Michail nikdy nepodliehal panike, práve naopak, zakaždým sa snažil pravidelne dýchať, až kým sa jeho srdce neupokojilo a nezačalo opäť biť svojím prirodzeným rytmom.

Úprimne, do istého momentu mu ani len nenapadlo nejako zvlášť uvažovať o duši, pokúsiť sa porozumieť jej štruktúre, forme a povahe: všetkým veciam, ktoré sú, ako vieme zo školy, vlastné hmotným predmetom, čo nás obklopujú. Ako istý hmatateľný objekt ju začal vnímať v dôsledku jednej zvláštnej udalosti. Uvedomil si, že jeho duša naozaj existuje, že v ňom žije, no zároveň dokáže opustiť jeho telo.

V podstate sa veci mali takto. V tom období Michail viedol príkladný život zodpovedného zamestnanca, ktorý si každé ráno o tom istom čase sadol za volant svojho auta, aby mohol byť o 45-50 minút v práci a začať súboj o percentá a zmluvy. Rannú rutinu mal do poslednej sekundy naplánovanú tak, aby nemohlo dôjsť k žiadnym mimoriadnym udalostiam a v noci sa mu spravidla snívali len všedné, nezmyselné sny.

V jedno skoré jarné ráno ho však zvláštny sen prebudil oveľa skôr, než plánoval. Presnejšie, v tej chvíli sa mu zdalo, že sníva. Dlho pozoroval neznámy pár, muža a ženu, ktorí nehybne ležali vedľa seba na posteli. Všetko ostatné zahaľoval závoj prítmia a tajomna. Michail v polospánku pomerne dlho pozoroval scénu pred sebou, kým sa nevytratili aj posledné stopy spánku a nenadišiel čas vstať, obul si papuče a odšuchtal sa najprv do kúpeľne, osprchoval sa, umyl si zuby, prešiel do kuchyne, kde si pripravil raňajky a ďalej robil to, čo každý deň…

Nadránom sa mu opäť snívalo o širokej posteli, na ktorej v zeleno-žltkastom prítmí slávnostne a nehybne ležal tajomný pár. Michail ich pozoroval zvrchu, mierne naklonený, akoby sa vznášal alebo visel nad koncom postele, nijako zvlášť sa nepribližoval ani neodďaľoval. Jednoducho sa vznášal, dlho a bez akýchkoľvek emócií. Sen sa opäť skončil alebo ho vystriedal ďalší. Čo sa stalo ďalej, Michail netušil, zobudil ho až zvuk budíka.

Tento sen, či skôr vidina, sa mu prisnil ešte niekoľkokrát počas celého týždňa, možno aj viac než týždňa. Postupne si začal všímať detaily, ktoré predtým nespozoroval. Tajomné sivé, ba až zelenkavé svetlo prichádzalo cez okno napravo od postele, ľudia na posteli sa mu postupne  zdali až čudne povedomí, hoci ich stále nespoznával. V každej ďalšej vidine sa snažil čoraz uprenejšie hľadieť na ich tváre, obraz však ostal rozostrený, postavy ostávali len akýmsi tajomným párom.

V sobotu sa Michail zobudil, ako zvyčajne, skoro, keď jeho žena stále spala, dlho uprene hľadel do šedého, pochmúrneho stropu. Široké okno za písacím stolom naľavo od postele zakrývali sivé záclony z Ikey, ale pomedzi ich vlákna prenikalo modrasté ranné svetlo, ktoré sa pri dopade na krémové steny menilo na zelené. Cez pootvorené okno k nim doliehal ďaleký a takmer monotónny hluk mesta: pneumatiky okoloidúcich áut, ktoré sa šmýkajú po asfalte, typicky pištiace brzdy autobusu, ktorý zastavil na neďalekej zastávke, či zanovití vodiči trúbiaci jeden na druhého na križovatke…

Monotónny zvuk spoza okien a tlmené svetlo v miestnosti pôsobili uspávajúco, oči sa mu zatvárali… V rannom pološere, pomedzi mihalnice takmer zavretých očí sa všetky predmety v izbe zdali vzdialené a rozmazané, stále však dôverne známe, akoby ich už niekde videl. Michail potichu a v pokoji listoval v pamäti, no neúspešne. Pocit „déjà vu“ ho dlho neopúšťal. Zúfalá snaha rozpamätať sa ho nakoniec uspala, prebudil sa až o hodinu, keď k nemu z vedľajšej izby prišlo dieťa a netrpezlivo si vyžadovalo pozornosť.

Nasledujúce ráno sa prebudil hneď po tom (aspoň bol o tom presvedčený), čo sa jeho obvyklý ranný sen skončil. Po stýkrát sa snažil rozpamätať, čo presne v tom sne videl. Znova skúmal dvoch ľudí nehybne ležiacich pod prikrývkou, miestnosť, rozmiestnenie nábytku. Všetko vyzeralo tak zvláštne povedome. Ani nie preto, že sa mu tento sen sníval už toľkokrát, ale preto, že oboch ľudí a všetok nábytok pozná akýmsi neznámym, nevysvetliteľným spôsobom.

Zrazu mu došlo, že to sú on a jeho manželka vo svojej vlastnej spálni. Celú dobu sa pozeral na seba a svoju manželku, ako spia v posteli, a robil to veľmi zvláštnym spôsobom, zhora, akoby visel zo stropu. Postavy videl rozostrene, ich črty boli nejasné a rozmazané, ale umiestnenie nábytku a svetlo v miestnosti spôsobili, že sa ich identita nedala poprieť.

Keď pominul prvotný šok z tohto zistenia, Michail si začal vybavovať a porovnávať rôzne detaily a podobnosti medzi jeho snami a skutočnosťou. Svitlo mu, že to neboli sny, presnejšie, nie iba sny. Obrazy sa prekryli a skombinovali, čím vytvorili akýsi viacrozmerný obraz, aký sa v snoch nevyskytuje. Prakticky videl zároveň seba a svoju manželku, ako ležia vedľa seba na posteli, ale aj izbu a strop nad nimi – pozeral sa zároveň zhora i zdola, videl svetlo dopadajúce najprv sprava, potom zľava a práve tento rozdiel v osvetlení a v uhle pohľadu mu spočiatku znemožňoval rozpoznať miestnosť a ľudí v nej. Komu by vôbec napadlo, že sa z nejakého dôvodu vznášal nad posteľou v úlohe pozorovateľa.

Miša ďalej analyzoval svoje ranné vízie, pričom postupne dospel k záveru, že takto stabilne sa mohla vznášať len duša, ktorá v noci opúšťala jeho telo, no nikdy neodletela priďaleko, zblízka ho strážila. Fungovala ako televízna kamera, ktorá pomocou čudných snov premietala do jeho mozgu obrazy ako reláciu v živom vysielaní. Pri opätovnom pohľade na zábery bol presvedčený, že jeho duša je slabozraká, nedokáže vnímať jemné detaily, nie je schopná zachytiť ich, ťažko sa jej zaostruje, no hru tieňov a farieb sprostredkúva dokonale. Preto bol prechod z jedného pohľadu do druhého taký plynulý, akoby sa kamera jednoducho otočila o 180 stupňov a potom sa pomaly aktivovalo automatické zaostrovanie objektívu. Jeho duša teda mala oči alebo akýsi orgán vnútorného zraku, ktorý sa síce nepodobal tomu ľudskému, no bezpochyby tam bol a umožňoval jej vidieť.

Navyše sa zdalo, že jeho duša nemala bohvieako použiteľnú pamäť. Preto si ráno sotva pamätal, čo sa mu v noci snívalo. Pravdepodobne to bolo nevyhnutné, aby duša mohla po smrti fyzického tela, v ktorom prebývala, zabudnúť na celý svoj predchádzajúci život a pripraviť sa na ďalší. Nedala sa však vylúčiť prítomnosť akejsi „zostatkovej pamäte“, umožňujúcej ľuďom snívať, vidieť udalosti, ktoré akoby sa nediali priamo im, ale príbuzným či predkom, ktorých v skutočnosti vôbec nepoznajú.

Michail si postupne začal vytvárať podobizeň svojej duše. Pravdaže, neskôr už nebol schopný odôvodniť, prečo si ju predstavoval práve ako polopriehľadné vrecovité telo schopné nadobúdať úplne odlišné tvary. Mohlo jednoducho vstúpiť do akéhokoľvek ľudského tela a rovnako jednoducho ho opustiť. Podľa všetkého bola jej obľúbeným prístupovým bodom oblasť brucha.

„Prečo vstupuje len do ľudského tela?“ pomyslel si Michail. „A odkiaľ vie, ktoré telo jej patrí? Môže vstúpiť aj do iného? Napríklad v noci, keď všetci spia a duše ostatných ľudí tiež opúšťajú telá? Ak nie, má potom po celý život v danom tele určitú úlohu? Určité poslanie?“ Ktovie prečo mu bolo jasné, že po živote, respektíve po smrti telesnej schránky je duši predurčené dostať sa do akejsi čakárne tam hore, kde jej spomienky blednú, vymazávajú sa, aby sa potom mohla presunúť do nového tela, možno podobného tomu predchádzajúcemu, možno do úplne odlišného, pretože ju na Zemi čaká nové poslanie. Určite teda existuje nejaká nadradená bytosť či vládca duše… Z nejakého dôvodu si Michail tohto vládcu predstavoval buď ako obrovského žiariaceho orla (je dosť možné, že táto podobizeň sa v jeho hlave vyskladala pod vplyvom Castanedu – antropológa, ktorého čítal pred mnohými rokmi) alebo ako biely oheň (čo, pochopiteľne, vzniklo vplyvom Biblie, ale tiež to malo blízko k prvej možnosti). Rozhodne to však nebol antropomorfný muž sediaci na dúhovom oblaku obklopený rovnako humanoidnými anjelmi a archanjelmi.

Raz v zime Michail ochorel a jeho manželka sa rozhodla pripraviť mu horčicové zábaly, ako sa to v Rusku za starých dobrých čias robievalo. Netušila však, ako to správne urobiť, preto priniesla studenú vodu a dlho ho uisťovala, že „srdce je tam dole, naľavo“ a „rovno nad srdce mu to určite nemôže nalepiť“. Ku koncu procedúry Vera v návale roztržitosti zabudla odobrať jednu horčicovú náplasť z Michailovho chrbta a úbohý manžel sa dlho prehadzoval na posteli, až keď začal prosíkať, aby mu natrela chrbát krémom: „strašne to páli!“, našla Vera pod tričkom zabudnutú náplasť a dôvod Michailovho rozhorčenia…

Tej noci, či skôr nadránom, sa mu snívalo o otcovi. Všetci občas snívame o svojich rodičoch alebo iných príbuzných, preto by na tom nemalo byť nič zvláštne. Tento sen bol však úplne iný. 

Michail svojho otca videl tak zreteľne a jasne, v sýtych farbách, akoby bol skutočný, niečo také sa mu nikdy predtým nestalo. S otcom do seba narazili pri schodoch vo vestibule akejsi budovy. Ľudia sa dovnútra budovy hrnuli zo všetkých strán a pôsobilo to dojmom, že každý sa ponáhľa na akúsi výstavu či podujatie, to však nebolo podstatné. Otca sprevádzala žena, ktorú Michail nepoznal alebo na prvý pohľad nerozoznal, no neskôr sa stratila v dave, možno dokonca zámerne odišla. Otec mal na sebe vlnený sveter, tmavý plášť a na hlave sa mu pýšila jeho obľúbená tmavomodrá baretka, Michail si však všimol, že ľavý rukáv plášťa mal buď roztrhnutý alebo zašpinený, čo bolo mimoriadne zvláštne, pretože jeho otec by nikdy v živote niečo také nedopustil. Vyzeral na šesťdesiat či šesťdesiatpäť rokov, čiže oveľa mladšie ako v čase, keď zomrel.

Otca neprekvapilo, že ho vidí, začali sa rozprávať o čomsi banálnom, ale Michail si neskôr nedokázal spomenúť, o čom, pretože kým spolu s davom kráčali hore schodmi, stále neveril ani svojim očiam, ani ušiam, hoci otca počul veľmi zreteľne a rozhovor sa zdal vážnejší, viac zmysluplný. 

Cez veľké okná dovnútra prenikalo denné svetlo, ktoré osvetľovalo celé schodisko. Čoskoro zastali na mieste, Michail sa rozosmial od radosti, ba priam až od nadšenia, že znova vidí svojho otca a že sa s ním môže porozprávať. Aj otec sa zasmial, pôsobilo to tak skutočne.

Neskôr, vonku pred vchodom, nastal zvláštny okamih, Michail sa otočil k otcovi, chcel sa ho ešte niečo opýtať, lenže ten zmizol. Rozhliadal sa okolo seba, pátral po ňom očami v dave, neúspešne. Ktosi z ľudí, ktorí stáli naokolo, skríkol: „Tam je!“, ukázalo sa, že sa presunul asi o päť metrov a stál pri akýchsi dverách. Keď už stáli na chodbe, otec sa ešte raz presunul, prešiel do tieňa skrine, akoby sa chcel schovať pred svetlom. Michail podišiel k nemu a začal mu rozprávať o svojom „pozemskom“  rodinnom živote, no vzápätí si uvedomil, že otec pravdepodobne o tom všetkom vie, zrazu sa spýtal: „Povedz, existuje prepojenie medzi našimi svetmi?“ – „Ako inak!“ hlasno a radostne odpovedal otec. Usmieval sa. Pomaly sa naklonil k jeho uchu, akoby mu chcel pošepkať čosi mimoriadne. Michail však nepočul jeho hlas, ale nečakaný zbor ženských aj mužských hlasov. Z otcových slov preto zachytil len málo. Po ich zaznení sa náhle prebudil a ešte dlho ležal v posteli ako začarovaný, v snahe rozpamätať sa na všetky podrobnosti tohto nečakaného stretnutia. Slová zneli: „Na pobreží mora sa maj na pozore.“

Prešiel týždeň. Michail sa naďalej myšlienkami vracal k duši a ešte párkrát počas skorých ranných hodín videl Veru a seba. Tretí a, ako sa neskôr ukázalo, poslednýkrát sa však táto scéna zmenila. 

Spočiatku šlo všetko ako zvyčajne, v šere sa vznášal nad svojou posteľou. Zrazu sa však známy obraz vytratil: pocítil obrovské zrýchlenie, akoby jeho dušu priam kozmickou rýchlosťou odhodilo nabok, všetko sa mu pred očami zlialo do prúdu sivých a farebných pruhov… Let sa o malú chvíľu spomalil a Michal pochopil, že duša zastala. Prekvapene pred sebou zbadal… dávno zabudnutú polotmavú chodbu v starom komunálnom byte na Mochovej, odkiaľ s rodičmi asi pred sto rokmi odišli. Jeho izba bola z nejakého dôvodu plná kartónových krabíc, ale zvyšok obrovského bytu, hoci zaprášený a prázdny, bol celkom obývateľný. Z návratu mal veľkú radosť a rozhodol sa tam ostať, začal hľadať metlu a nábytok, aby zariadil aspoň jednu miestnosť. Netušil, ako sa ocitol o poschodie vyššie, dom bol prázdny, ale v chodbách sa ozývali veselé hlasy neviditeľných ľudí. Zopár vecí ostalo v opustených miestnostiach so svetlými vzorovanými okrovými stenami alebo obtrhanými tapetami.

Kým prechádzal z jednej miestnosti do druhej, nikde nikoho nevidel, no znova vyletel na hlavné schodisko a dostal sa na posledné medziposchodie, kde s hrôzou zistil, že na dome chýba strecha a spomedzi obitých a popraskaných stien trčali kovové výstuže, na ktorých visia úlomky, výmole a praskliny ako na fotografiách z čias vojny, hoci táto predstava mala, ako si neskôr uvedomil, reálny základ – počas Veľkej vlasteneckej vojny stred budovy v tvare písmena U naozaj zasiahla bomba a rozdelila ju na dve takmer identické polovice. Ale teraz, neveriac vlastným očiam, sa vznášal nad domom a dlho hľadel na zdemolované horné poschodie a zvyšok ulice…

Ráno sa Michail, ako zvyčajne, prebudil na zvuk budíka, obliekol sa a bez slova odišiel do práce, kde svojmu ohromenému šéfovi odovzdal výpoveď. „Odchádzame do Moskvy,“ oznámil večer Vere. Tento zhon ju, pochopiteľne, prekvapil, no pri pohľade do manželových očí si uvedomila, že aj ona sama už dávno snívala o odchode.

O mesiac, hneď ako predali auto, časť nábytku a zvyšné veci rozdali priateľom a známym, si kúpili letenky na Boeing do Domodedova. Príbuzní sa ich návratu potešili, hoci niektorí sa čudovali, prečo sa tak odrazu chcú vrátiť domov…

Michailova duša, ktorá týmto spôsobom splnila svoje poslanie, sa už viac neukázala. Spočiatku, keď si líhal spať, stále očakával, že v noci znova uvidí samého seba. Jeho duša však mlčala, zostala skrytá a nepreniknuteľná tak, ako sa na dušu patrí.