Ako sa rozvíja turizmus na mieste, kde je zakázaný

Bez ohľadu na to, že výlučná ekonomická zóna na Bajkale nefunguje, za ostatných desať rokov prišlo do Buriatskej republiky o 60 % viac turistov než predtým. Za rok 2018 tu bolo zaznamenaných zhruba 390 tisíc návštevníkov. Takmer všetci ostali v Gorjačinsku a v okolitých obciach, kde však nie je vybudovaná kvalitná infraštruktúra, zavedený preferenčný daňový systém a nikto pre cestovný ruch nevytvára priaznivé podmienky. Prečo je to tak?

Innokentij Šilkin – pochádza z rodu zakladateľov dedinky Gorjačinsk. Minulú jeseň by oslávil sto rokov. Je jeden z mála tunajších veteránov v Gorjačinsku. Do armády ho povolali v roku 1939 a demobilizovali ho až v roku 1946, po Mandžuskej operáci. Na sklonku života sa Šilkin opäť ocitol tvárou v tvár Mandžusku.

V roku 2010 si manželia z Mandžuska kúpili dom v Šilkinovom susedstve a postavili si tam, na ľavom brehu jazera, hotel s názvom „Slnečná chata“. Rovnako ako väčšina ostatných miestnych zariadení, fungujú iba v lete a na zimu zatvárajú. V októbri však majitelia výnimočne prišli zagratulovať susedovi, Innokenovi Konstantinovičovi, k narodeninám.

– Sú to veľmi milí ľudia, – tvrdí dcéra veterána, Natália Volkanovová. – Máme s nimi priateľský vzťah a čínski turisti nám neprekážajú.

Innoken Konstantinovič si na susedov nespomína. Pýta sa nás na Irkutsk a cez okno pozoruje, ako na dvore nejaký „osadník“ odhŕňa sneh. Takto pôvodní obyvatelia nazývajú prisťahovalcov. V tomto prípade sa pomenovanie ušlo mladíkovi, ktorého Natália najala na výpomoc s domácimi prácami pre Šilkinovcov. Pred niekoľkými rokmi prišiel do Gorjačinsku z Ulan-Ude. Spolu so svojou ženou tiež pracujú v čínskom hoteli a prenajímajú si susedný dom.

Kedysi bola obec Gorjač kúpeľným mestečkom. Stojí na horúcich minerálnych prameňoch.  Kúpanie v liečivej vode pomáha pri bolestiach kĺbov. Kedysi sa tu liečili deportovaní dekabristi, na čo sú dedinčania hrdí dodnes. 

Počas sovietskej éry tu postavili kúpeľný komplex Gorjačinsk s liečivými prameňmi,  poliklinikou, jedálňou a hotelom pre 350 osôb. V tom čase bol komplex mestským podnikom, teraz však chátra.

Donedávna patrili akcie kúpeľov republikánskym odborom. V roku 2017 sa nehnuteľnosť musela predať kvôli dlhom. Získala ich spoločnosť s ručeným obmedzením Kúpele Burjatska, ktorej zakladateľmi sú štyri podniky z Ulan-Ude. V minulom roku si akcionár vzal pôžičku vo výške 110 miliónov rubľov na renováciu obytných budov a nákup nového vybavenia. Od sovietskych čias sa tu takmer nič nezmenilo. Napríklad kotolňa v stredisku stále funguje na uhlie, hoci environmentálna legislatíva spred desiatich rokov používanie uhlia pri Bajkalskom jazere zakazuje.

V Gorjačinsku tiež plánovali vytvorenie špeciálnej ekonomickej zóny. Štát sa tejto iniciatívy nikdy neujal Biznis sa však napriek tomu začal rozvíjať. Za posledných desať rokov v obci vyrástla celá ulica hotelov a penziónov. Ľudí sem lákajú horúce pramene a miernejšia klíma ako v Turke(2). „Bajkalský prístav“ sa nachádza pri ústí rieky Turka, kde zvykne fúkať silný vietor. Aj v júli podvečer je tam bez bundy príliš chladno. V Gorjačinsku je vždy o pár stupňov teplejšie. a najmä bezvetrie.

„Bajkalu sa to nepáči”

Ulicu bližšie k brehom Bajkalu miestni v Gorjačinsku dávno premenovali z Rabočej na Rubľovku(1). Teraz na nej nenájdeme žiadne obytné domy, namiesto nich tu sú kempy, hotely a turistické centrá. Vyzerá to, akoby sa ulica už dávno rozrástla za hranice Gorjačinska a zahryzla sa hlboko do lesov. Rozprestiera sa popri brehu Bajkalského jazera a je obklopená reliktnými borovicami a cédrami. Podľa zákona je akýkoľvek les na týchto miestach klasifikovaný ako „nedotknuté prírodné územie“, a teda sa v ňom nesmie realizovať nová výstavba. Podľa katastrálnej mapy sa však nejedná o les, ale o zastavané územie. 

V dedine sú hotely rozdelené na „čínske”, „moskovské”, „irkutské” a „ulan-udské”, podľa toho odkiaľ pochádza majiteľ hotela. Napríklad najväčší a najluxusnejší hotel na miestne pomery je Harmony, ktorý patrí spoločnosti VVK a jeho zakladateľ pochádza z Číny. Rozloha komplexu je jedenásť tisíc metrov štvorcových, čo je viac ako plocha futbalového ihriska. Teraz v komplexe ňom stavajú novú trojposchodovú budovu.

Vedľa čínskeho komplexu Harmony nájdete „mongolský” kemping. Príliv turistov z Mongolska je v Buriatskej a Irkutskej oblasti novým fenoménom, ktorý z roka na rok naberá na obrátkach. Tiež sa tu nachádza hotel Bagulnik, v ktorom je ulan-udská pobočka Centra východnej medicíny. V nej možno podstúpiť liečebný pôst. Týždenný kurz teraz stojí tridsaťpäťtisíc rubľov, ale v lete cena stúpne.

Miestna obyvateľka Volkanovová s ostatnými hoteliérmi nevychádza až tak dobre ako so svojimi susedmi. V roku 2018 na brehu Bajkalského jazera vyrúbali vzácne cédre, aby predĺžili elektrické vedenie do jedného z hotelov a Natália sa tomu spolu s ďalšími aktivistami snažila zabrániť. Podľa zákona patria cédre k jedným z najvzácnejších stromov, preto je ich výrub zakázaný. Obyvatelia sa kvôli tomu obrátili na prokuratúru, vedenie a médiá. Nič sa však nedalo robiť.

• 

Drevospracujúca spoločnosť vypočítala straty, ktoré činili viac ako štyristotisíc rubľov za každých tridsať kubikov dreva. Energetici ich po rozhodnutí súdu vrátili lesnému závodu.      – Keď otec zbadal pustatinu namiesto cédrovníkov, – hovorí Natália, – s bratom sa pod týmito cédrovníkmi hrávali celé detstvo. Už pred sto rokmi boli tieto stromy vysoké. Lesníci podľa letokruhov určili, že mali viac než dvesto rokov.

Volkanovová dobrovoľnícky vedie skupinku zahraničných turistov po divokých, neupravených brehoch, kde ešte nie sú vyšliapané chodníčky a nie sú tam odpadky. Kedysi na jar pri domoch rástol vždyzelený ker rojovníka, ktorý bol pokrytý bledofialovými kvetmi. V lete na borovicových podstielkach z ihličia dozrievali bobule šuchy a neskôr rástli huby. Teraz, keď chceme podobné miesta nájsť, musíme ísť až päť kilometrov za dedinu.

Pred niekoľkými rokmi sa na Bajkalskom jazere v oblasti Gorjačinska objavila riasa spirogyra, ktorá vyzerá ako zelený sliz. Výskyt tejto riasy napovedá, že voda je znečistená a Bajkal nezvláda zásahy spôsobené človekom.

– Turisti tu po sebe zanechávajú  kopy odpadkov, – hovorí Natália. – Najstarší obyvatelia obce nadávajú. Otec vravieva: ,,Bajkalu sa to nepáči!“ Bajkalské jazero vždy nazývali posvätným morom, a aj sa tak k nemu správali, ako k živému starcovi. Mongoli do neho vstupujú oblečení a umývajú si v ňom vlasy. Hanba! Staro usadlíci hovoria, že Bajkal nemá rád hluk. Teraz tu po hladine jazdia hlučné motorové člny s prúdovými motormi. Tiež v ňom sa utopené autá. Minulý rok sa otec so synom na prúdovom člne prepadli pod ľad. Už ich nedokázali zachrániť.

„Môžeme si dovoliť pracovať celý rok”

Podľa starostu vidieckeho osídlenia Sergeja Severgina je v Turke a Gorjačinsku dohromady oficiálne otvorených 38 penziónov a hotelov.

– V lete sa tu každý snaží prenajať turistom zimnú chatu alebo aspoň izbu, – vysvetľuje Severgin. – Preto nevieme presne určiť, koľko miest sa prenajme a koľko turistov sa tu zdržiava. Pokiaľ viem, tri hotely vlastnia čínski občania. Niektoré z nich sú zas oficiálne napísané na obyvateľov Burjatska.

Ľuďom sa to nepáči, lebo to vyzerá akoby šlo o čínsku expanziu. Nespokojnosť však zostáva len na úrovni krčmových rečí.

Oficiálne otvorené penzióny miestnych obyvateľov tu môžeme spočítať na jednej ruke. Hlavným dôvodom je, že ľudia nemajú počiatočný kapitál.

Natália Gombojevová s mužom sú jedni z mnohých, ktorí sa chceli stať hoteliermi. Teraz je Natália na materskej dovolenke, ale predtým pracovala ako vedúca skladu „Gorjačinskom” stredisku s platom šestnásťtisíc rubľov. Za také peniaze sa nedá postaviť hotel. Pomohla im materská a pôžička. Našťastie dostali pozemok od rodičov, ktorý prepísali do svojho vlastníctva ešte pred zavedením nového zákona (v súčasnosti sa už vlastníctvo pozemku prepísať nedá).

Zbúrali sme prístavby, predali sme dobytok, zmenšili záhradu a za niekoľko rokov sme na tomto pozemku postavili penzión s dvomi trojlôžkovými izbami na prízemí a dvomi na poschodí.

Gombojevovci vidia budúcnosť Gorjačinsku iba v cestovnom ruchu, preto sa rozhodli využiť šancu. Hovoria, že niet iného východiska.

Izby voňajú po borovicových doskách a čiastočne aj dymom, pod oknom na dvore niekto griluje šašliky. Majitelia sľubujú, že do začiatku leta dokončia kúpeľňu a vymyslia názov penziónu, keďže prvé leto mali otvorené bez názvu. Natália nevie používať rezervačnú službu, preto klienti prichádzajú len na odporúčanie. V lete prenajíma lôžka za deväťsto rubľov a v zime za päťsto rubľov. Je to lacnejšie ako priemer na miestnom trhu. V hoteloch v blízkosti vody pýtajú v lete aj päťtisíc rubľov na osobu a v zime zľavia na dve tisícky. V hoteli v lukratívnom „Bajkalskom prístave” zasa pýtajú aj tritisícštyristo rubľov.

– My sme od Bajkalu asi 15 minút chôdze, – vysvetľuje Natália. – Aj ostatní sú nespokojní.

Cez leto Natália nemala ani jedinú voľnú izbu. Avšak teplé obdobie na Bajkale trvá sotva mesiac a pol. Do polovice júna je ešte chladno a koncom augusta je už chladno. Prvého septembra väčšina miestnych penziónov a kempingov zatvára až do nasledujúceho leta. Napríklad v novembri tu už nebol ani jediný hosť.

– Môžeme si dovoliť mať otvorené po celý rok iba preto, že sme miestni,– hovorí Natalia. – Nepotrebujeme personál. Zastávam tu funkciu upratovačky aj správkyne. Manžel zasa vedie účtovníctvo, robí menšie opravy a pomocné práce. Celkovo máme náklady iba za účty a dane. Aby sme mali nižšie náklady, otvorili sme si živnosť.

Kvôli novoročným sviatkom bola na vedľajšej ulici otvorená kaviareň Pomaranč. Fasáda podniku je natretá oranžovo-kovovou farbou, ktorú je vidno aj z diaľky. Okrem kaviarne je v obci len obyčajný bufet s nápisom „Keď si na pláži – kúp si koláčik.” V januári je však stánok obitý doskami.

– Dnes je posledný pracovný deň, potom zatvárame až do ďalšieho leta. V skutočnosti som sem prišiel len na pár dní, – hovorí muž za pultom kaviarne Pomaranč, ktorý vyzerá, akoby sa hanbil za drevené prevedenie kaviarne. Pracuje tu ako pokladník a čašník zároveň. Má moderný účes a nosí svetlé nohavice, ktoré prekvapivo ladia s názvom podniku. Súdiac podľa účtenky bola naša objednávka tretia v poradí, hoci bolo neskoro popoludn

Priniesol nám lagman, čo je jedlo z instantných rezancov poliatych horúcim hovädzím vývarom s kúskami mäsa. Nie je to veľmi chutné, ale stravujeme sa tu, aby sme podporili miestnych podnikateľov. Okrem lagmanu tu ponúkajú aj iné zaujímavé jedlá. Napríklad ryby – bajkalského lipňa, ktorý chutí veľmi podobne ako ďalší druh ryby – bajkalský síh. V januári ho však ešte nemajú v ponuke. Lipeň v kaviarni „Pomaranč” je ako koláč v stánku na pláži, majú ho iba v lete.. V Gorjačinsku sa zatiaľ gastroturizmus nerozvíja.

„Rozpočet sa nám vôbec nezvyšoval”

Napriek tomu, že sa Gorjačinsk stal turistickým lákadlom, pre obyvateľov sa nezmenilo takmer nič. Rovnako ako pred 40 rokmi, miestna škola nemá telocvičňu. Deti musia voziť do vedľajšej dediny Turka. Autobus medzi jednotlivými dedinami nepremáva a cesta taxíkom stojí dvesto rubľov. Rodičia sa na to vyhovárajú ako najlepšie vedia.

V dedine tiež nemajú vodovod ani kanalizáciu. Pouličné osvetlenie funguje  iba v lete a počas zimných prázdnin, pretože obec nemá peniaze na zaplatenie elektriny. Môžete ale požiadať obec o nainštalovanie vlastného svetla v blízkosti vášho domu. Za elektrinu a za inštaláciu však musíte zaplatiť z vlastného vrecka.

Aj napriek tomu, že miestni tvrdia, že z vytvorenia Špeciálnej ekonomickej zóny (ŠEZ) nemajú žiadne výhody, nie je to úplne pravda. V prvom rade im postavili kvalitnú federálnu cestu, vďaka ktorej do Pribajkalskej oblasti prichádzajú turisti. Po druhé, v regióne Turka postavili čističky odpadových vôd a vodovody, ktoré sú však zatiaľ využívané iba na 5 %. Napriek tomu je nedostatok čističiek odpadových vôd jedným z hlavných problémov takmer všetkých osídlení v okolí Bajkalského jazera, čo brzdí rozvoj cestovného ruchu.

 – Ľudia to hovoria len preto, lebo im prisľúbili hory doly, – argumentuje starosta Severgin.
– Pozemky okamžite zdraželi, predali sme sto metrov štvorcových za stotisíc. Postavili nám tu veľkú základnú školu. Mysleli sme si, že miestna populácia narastie. Uplynulo desať rokov a špeciálna zóna nefungovala. Náš rozpočet sa vôbec nezvýšili, nie sú pracovné miesta a počet obyvateľov sa každým rokom znižuje.

Cestovný ruch v oblasti prakticky v ničom nepomáha miestnym. Dane z hotelov sa vyberajú v mieste bydliska prevádzkovateľov. Aj tí, ktorí sú registrovaní v Gorjačinsku a Turke, platia dane do regionálneho rozpočtu.

– Ale to je určite lepšie, – dodáva Severgin. – Dostávame aspoň dotácie od okresu.

Ročne je na dodávku vody pre obyvateľov týchto dvoch dedín pridelených deväťsto štyridsať tisíc rubľov. Turka a Gorjačinsk sú priamo na brehu Bajkalského jazera, napriek tomu sú tu problémy s pitnou vodou. Nie každý tu má svoju studňu a voda v nich nie je vždy vhodná na pitie. Zabezpečiť ľuďom vodu musí obec. Vodu tu stále čerpajú na čerpacej stanici v Turke a po uliciach ju prepravujú cisternami, ktoré tu nazývajú vodovozky. Obyvatelia platia za bandasku, podľa toho, kto koľko má.

– V podstate máme aj fixnú cenu, nikto sa však podľa nej neriadi,– hovorí starosta. Ak máte peniaze, zaplatíte, a ak nie, aj tak vám vodu načerpajú. Je to založené na dobrovoľnej báze. Vyzbierané peniaze sa použijú na opravu áut, pretože dotácie na to nestačia. Autá patriace obci sú už staré a často sa kazia. Takisto platíme aj vodičov.

– Takže to znamená, že neviete koľko peňazí sa vyzbiera a koľko vody sa rozdá?– Zisťujeme.

– Veru nie, –  rozhodil rukami Severgin. – Navrhnete mi, ako to urobiť inak?

Pravdepodobne by chcel dodať „keď ste takí múdri“, ale zdrží sa. Zrakom na chvíľu zamieri do svojich administratívnych záležitostí. Sedí v rúšku, pretože je prechladnutý a doma má choré 5 mesačné dieťa. V tomto momente Severgina bolí hlava len z toho, ako  domov zohnať doktora.

Pre celú oblasť ostali len dve sanitky. Ak je niekoho potrebné previezť do okresného mesta Turuntajeva, ktoré je vzdialené stodvadsať km, ostane k dispozícií už len jedna. V lete, keď je tu veľký pohyb turistov, sanitku  potrebujeme každú chvíľu.. Obec už veľakrát podala žiadosť, aby nemocnicu vrátili aj do Turky, kde fungovala ešte pred desiatimi rokmi.

– Minimum pre postavenie nemocnice je, aby v danej oblasti žilo desaťtisíc ľudí. V našej obci je spolu s ďalšími štyrmi osadami iba dvetisíc šesto obyvateľov v susednej obci ďalších pätnásťtisíc, – hovorí Severgin. My to nespĺňame. Nemáme ani okresného lekára, dva roky nevedia nikoho nájsť.

„Zem nikdy vaša nebude”

Najväčším problémom na Bajkalskom jazere nie je voda, ani lieky, ale pôda. Sídla sa nachádzajú na hranici centrálnej ekologickej zóny, rozprestierajúcej sa šesdesiat – osemdesiat kilometrov od brehu jazera. Každá činnosť sa tu podrobuje ustanoveniu vlády č. šestoštyridsaťtri . Prijali ho v roku 2001 a realizovať ho začali v roku 2015, po osamostatnení úradu prokuratúry pre ochranu prírody. Ukázalo sa, že vyhláška a život miestnych obyvateľov jednoducho nejdú dokopy. Až v roku 2018  zákon trochu zmiernil. Opäť bolo dovolené pochovávať zosnulých na pôvodných cintorínoch, stavať benzínové pumpy, pásť dobytok a jazdiť po nespevnených cestách, ktorých je v republike sedemdesiat percent. 

Stále však nie je možné vlastniť pozemok. V lepšom prípade si ho môžete zobrať do dlhodobého prenájmu. Neexistujú  výnimky. Pokiaľ ste si stihli zapísať vlastníctvo pozemku ešte pred rokom 2015, je váš. Môže sa predať, kúpiť alebo zdediť.

Aj pre tieto pozemky však platí mnoho obmedzení. Získať stavebné povolenie je veľmi ťažké, aj keby malo ísť o  obyčajný obytný dom. Nehovoriac o sociálnych alebo ekonomických zariadeniach, pri ktorých je potrebný posudok vplyvu stavby na životné prostredie, ktorého získanie je komplikované, zdĺhavé a drahé.

Na území centrálnej ekologickej zóny Bajkalu je zakázaný výrub stromov. Ľudia sa tu však odjakživa živili ťažbou dreva. V sovietskych časoch bol v Turke veľký drevársky podnik, v ktorom pracovala väčšina obyvateľstva. Zvyšok obyvateľov sa živil rybolovom. „Turka“ sa z jazyku Evenkov prekladá ako omulova cesta, pozdĺž tejto rieky sa zvyknú trieť ryby. Už druhý rok je tu lov omulov úplne zakázaný.

– Všetko zakázali, –  hovorí Severgin. – Teraz už nemôžeme ani rozširovať dedinu. Napríklad veľké plochy v okolí Turky boli vyčlenené na individuálnu bytovú výstavbu. Nachádzajú sa však  území lesa. Ak tam chcete postaviť dom, musíte vyrúbať stromy. A ťažba v centrálnej ekologickej zóne je zakázaná. Ľudia tak nedostanú stavebné povolenie. Prokuratúra  prostredníctvom súdu požaduje, aby ľudia vrátili pozemky štátu v nedotknutých prírodných oblastiach. Ak vznikne precedens, pozemky ľuďom vyvlastnia. V Irkutskej oblasti je podobných prípadov viac než dosť.“

– Prečo sa teda v Gorjačinsku cestovný ruch rozvíja a v Prístave to zíva prázdnotou? – pýtame sa Severgina.

– V našej obci boli pozemky zapísané ešte do roku 2015. Pozemky, ktoré už sú v ochrannej zóne, sa už jednoducho nedajú získať, – odpovedá Severgin.

Budúcnosť obce je podľa starostu v cestovnom ruchu. Na druhej strane neexistuje nič iné, s čím by sa dala spájať.

– V obci sú na pobreží piesočnaté pláže. Chceme ich vyhlásiť za chránenú oblasť našej usadlosti, –  sníva Severgin. – Bude to niečo ako prírodná rezervácia. Potom budeme mať lepší prehľad o návštevnosti. Napríklad dookola postavíme plot a budeme vyberať vstupné dvesto rubľov. Tieto peniaze už pôjdu do miestneho rozpočtu.

Nepriviesť do záhuby…

Podľa zákona je dokonca aj postavenie stanu na brehu Bajkalského jazera možné iba v osobitnej hospodárskej zóne. Miestni obyvatelia by tiež nemali prenajímať ubytovanie turistom. Toto pravidlo ale nefunguje. Nikto ho tu nedodržiava. Ak dozorné orgány prestanú zatvárať oči pred týmto malým podnikaním, nič nebude brániť vláde republiky vo vytvorení hospodárskej zóny v každej dedine a odrazu bude možné všetko.

– Máme obrovské množstvo zón, ktoré jednoducho nedokážeme kontrolovať,– hovorí Arťom Baženov, zástupca prokurátora pre ochranu prírody vo východnej časti Bajkalu. – Aj bez toho sa vynára isté napätie spojené s tým, že miestni obyvatelia nesmú nič robiť. Ľudia, ktorí nemajú zaistené pracovné miesta pri Bajkalskom jazere žijú len veľmi biedne. Ak im budeme naďalej zakazovať podnikanie v cestovnom ruchu, pretože ich osada nie je zahrnutá v ŠEZ, môže to spôsobiť silný pokles životnej úrovne.

Aby sme národ nepriviedli do záhuby, prokuratúra kontroluje hlavne to, aby sa nové turistické chaty nestavali v „nedotknutých prírodných rezerváciách“. Na brehu jazera alebo v lese. Chytajú tých, ktorí dostanú povolenie na stavbu súkromného domu, a namiesto toho postavia veľké turistické chaty bez posúdenia vplyvov na životné prostredie.

Prokurátori v roku 2018 skontrolovali asi päťdesiat hotelov na východnom pobreží. Výsledkom bolo viac ako štyridsať žalôb a tridsať správnych konaní. Podľa Baženova sú porušenia vždy rovnaké: prekročia sa hranice lokality, na brehu sa postaví mólo alebo kúpeľný dom v blízkosti zdroja pitnej vody, nezíska sa licencia na výkop studne alebo sa neuzavrie dohoda o likvidácii odpadu. Nikto ale zatiaľ nebol nútený hotel zbúrať.

Regionálne orgány podporujú cestovný ruch ako najlepšie vedia. Minulé leto z rozpočtu vyčlenili peniaze na úpravu pobrežia v Gorjačinsku. Pre turistov postavili toalety, altánky, smetné koše a lavičky. Na jeseň však niekto z toaliet vytrhal záchodové misy, v jednej z nich dokonca z pántov vylomili drevené dvere a ukradli ich. Záchody boli preto na zimu zadebnené, aby ich nikto nepoškodil.

31. marec 2020

1 – Je neoficiálne označenie pre oblasť na západnom okraji Moskvy, kde majú svoje rezidencie prominentní Rusi.
2 – Turka je dedina, ktorá sa nachádza na východnom brehu jazera Bajkal pri ústí rieky Turka. Obec Turka bola založená v roku 1813.