Savelij Pastuchov bol obyčajný človek. Jeho výška, váha aj farba vlasov boli obyčajné, žil v obyčajnom byte na okraji mesta, pracoval ako inžinier v papierni, „obyčajná“ výplata, ktorú „dostával“, mu nestačila, keďže Savelij Makarovič si rád dal pivo s priateľmi. Tí boli dvaja, Hektor Fomič Rybin a Žora Mirnyj. Rybin pracoval ako účtovník v jedálni a Mirnyj ako tréner plávania v športovom areáli K. U. Černenka. Všetci traja boli z rôznych dôvodov starí mládenci. Pastuchov sa obával žien, či skôr zodpovednosti, ktorá by naň v prípade manželstva padla. Rybin sa považoval za natoľko nepríťažlivého, že ani len nepomyslel na románik, ktorý by mohol prerásť do manželského života. Mirnyj sa nešťastne zaľúbil do študentky polytechniky, ktorá ho opustila pre prekladateľa z wolofského jazyka. Mirnyj rozbíjal sklo, prosil ju, aby neodchádzala, no ona odišla.

Pastuchovovým snom bolo dostať sa na koncert Jevgenija Petrosiana. S priateľmi sa o umelcovi často rozprával.

„Chlapi, keď ho vidím, idem do kolien. Nemôžem.“

Niekoľkokrát prišiel do Moskvy, celé noci prestál v rade, ale lístok naňho nikdy nevyšiel. Raz si v metre kúpil lístok za dvojnásobnu cenu, ale vyšlo najavo, že je falošný a tak ho kontrolór nepustil. Po tejto udalosti mal Savelij Pastuchov celý týždeň  depresiu.

„Vari naozaj zomriem bez toho, aby som sa dostal na jeho koncert?“

Priatelia ho utešovali. Pastuchov si predstavoval, že sedí uprostred  prvého radu, a hneď po skončení koncertu ako prvý vyjde na javisko, aby dal Petrosianovi kyticu fialiek a ak bude mať šťastie, potrasie mu rukou.

„Musíme mu napísať list,“ navrhol raz Rybin.

„Ale koľko takých mu píše,“ namietal Mirnyj. 

„A čo tak poslať kvety?“

„Nie, list je lepší. Sám ho zanesiem do Moskvy,“ povedal Rybin. „Spolu ho napíšeme a ja ho zanesiem.“

„Zaniesť ho môžem aj sám,“ povedal Pastuchov.

„Nie, ty zostaneš tu. Nechaj sa prekvapiť. Pozrieš sa do schránky a tam bude list so spiatočnou adresou od Petrosiana.“

Z týchto slov Pastuchov ostal v rozpakoch. Začal rýchlo žmurkať a trochu sa zajakávať. Celkovo bol hanblivý, ale nie nesmelý. 

Písať začali v nedeľu. Kúpili si desať fliaš piva a Rybin zapisoval.

„Milý Jevgenij Petrosian, máme Vás veľmi radi.“

„Stop,“ povedal Rybin a odložil pero. „Takto nie. Bude si myslieť, že sme nejakí teploši.“

„A ako teda?“ spýtal sa Pastuchov.

„Vážený Jevgenij Petrosian, veľmi si Vás ceníme!“

„Áno, to je lepšie,“ podporil ho Mirnyj. „Píš.“ Otvoril pivo a odpil si. Rybin napísal prvú vetu.  

„A ďalej?“

„Všetky vaše koncerty sledujeme v televízii, ani jeden nám neušiel. Ale, bohužiaľ, nikdy sme Vás nevideli naživo.“

„Tak,“ povedal Rybin a zapísal myšlienku.

„Chceme Vám povedať o našom priateľovi Savelijovi Pastuchovovi, ktorý mimoriadne miluje vašu tvorbu.“ 

„Nie, miluje nie.“

„Cení si.“ 

„Píš! Ktorý si mimoriadne cení…“

„Cení si už predsa bolo.“

„Ktorý má rád…“

„Výborne! Napíš: ktorý má obzvlášť rád vašu tvorbu a sníva o tom, že naživo uvidí váš koncert. 

„Chlapci, čo keď list nedorazí?“ rozrušil sa Pastuchov.

„Ak ho napíšeme správne, tak dôjde!“ upokojoval ho Mirnyj. „Píš ďalej. Posledných päť rokov si Savelij chodil dvakrát ročne ku koncertnej sále kúpiť lístok, vždy však nakoniec odišiel bez neho. Príliš veľa ľudí sa chce dostať na váš koncert, na nášho priateľa nevyšlo.“

„Skvelé!“ tešil sa Rybin a odpil si z piva.

Pastuchov hľadel na text tak sústredene, až ho doslova nabíjal pozitívnou energiou.

„Pamätáme si hlavne vaše vystúpenie o Mu,“ pokračoval Mirnyj. „Tak sme sa smiali, až sme video obliali pivom.“

„Načo také podrobnosti?“ spýtal sa Rybin.

„Poteší ho to. Nechápeš?!“

„Chápem, ale poďme k veci.“

„Len sa neponáhľaj. List musí vyzerať uhladene . Sám dobre vieš, že nie som žiaden Valentin Pikuľ,“ povedal Mirnyj a zrazu sa cítil ako spisovateľ.

Kamaráti vypili po fľaši piva a znova sa pustili do práce.

„Náš drahý, milovaný umelec, obraciame sa na Vás s prosbou pomôcť nášmu priateľovi Savkovi Pastuchovi získať vstupenku na váš koncert. Do smrti vám budeme zaviazaní. Z celého srdca vaši Hektor Rybin a Žora Mirnyj.“

Mirnyj si list prečítal ešte raz, potom ho strčil do obálky, tú zalepil a naškriabal na ňu približnú adresu, ktorú sa im podarilo zistiť cez telefón. Pastuchov celú noc nespal, prevaľoval sa v posteli, chodil do  kuchyne po vychladené pivo, predstavoval si, ako Petrosian dostane obálku a podpíše jej prevzatie. Pastuchov sa musel premáhať, aby si nepredstavoval ďalší krok. Svojím najhlbším prianím sa nedokázal zaoberať ani v myšlienkach. Akoby sa bál o tom premýšľať. Podstatou tohto strachu bolo, že človek si nechcel predstavovať očakávanú realitu.

Ráno sa Pastuchov vybral na poštu.

„Doporučene?“ spýtala sa poštárka.

„Určite!“ takmer zaúpel.

Poštárka prečítala adresu a pozrela na Pastuchova.

„Petrosian. Ten umelec?“

„Presne ten,“ odpovedal Pastuchov s nervóznym nadšením, akoby šlo o nejaké sprisahanie „Myslíte si, že príde?“

„Nemyslím,“ odsekla poštárka. „Videla som tu už všeličo lepšie než nejakého Petrosiana. Ľudia píšu kadekomu. Jeden napísal samému Gorbačovovi, aby ho vyliečil z alkoholizmu.“

„No a… odpoveď prišla?“

„Aká odpoveď?! Ten pijan mesiac nedal nikomu pokoj. Vravel, že to my sme stratili Gorbačovov list. Potom ho, vďaka Bohu, odviedli.“

„Kam ho odviedli?“

„Viem ja? Asi je na liečení.“

Pastuchov sa naroval. Chcel si poštárku získať, povedať jej niečo pekné a možno jej dať aj kytičku fialiek. Myslel si, že od nej toho veľa závisí. Je ako šamanka, ktorá spája nebo a zem.

„A jedno dievča dokonca napísalo národnému spevákovi Nikolajevovi a požiadalo ho o ruku,“ zachichotala sa poštárka. „Hlupaňa!“

Pastuchovovi za začala kaziť nálada. Pochopil, že jeho šance na odpoveď sú malé a aj keby ju dostal, určite by bola záporná. 

„Sem sa mi podpíšte,“ poštárka do dolnej časti formulára spravila kvačku.

Pastuchov sa podpísal. Chcel sa jej ešte na niečo spýtať, ale rozmyslel si to a v duchu sa so svojím snom rozlúčil.

Ďalšie tri týždne ubehli rýchlo. Priatelia sa, ako obvykle, stretávali v nedeľu, popíjali pivo a vymieňali si správy.

„Včera súťažili juniorky. Štrnásťročné dievčatá,  ale tie ich zadky, do pekla.“ Mirnyj zaťal ľavú päsť.

„A u nás bola dva dni inšpekcia,“ povedal Rybin. „Hľadali myši. Našli jednu bielu a už to išlo: protokol, hygiena, prípady otravy. Pod mikroskopom skúmali mleté mäso!“

„A čo hľadali?“ spýtal sa Pastuchov

„Mikróby.“

„Počul som, že v každom človeku je ich milión,“ podotkol Mirnyj. „Len si to priznajme, s myšami či bez…“

„Milión, to iste! “ zapochyboval Pastuchov.

„Vravím, že milión. A žijeme preto, lebo v nás spia. Občas sa niektoré prebudia a z toho sú všelijaké choroby.“

„A potom smrť,“ zhrnul Rybin.

Každý si odpil zo svojej fľaše a myslel na pominuteľnosť života. Pastuchov si milión mikróbov predstavoval ako milión červených ruží, ktoré vidno iba pod mikroskopom a spia v ľudskom tele, kým zvonku nedostanú podnet na prebudenie. Ktovie, ľudia môžu byť mikróbmi v nejakom rovnako smrteľnom vesmírnom tele. Savelij Pastuchov málokedy premýšľal o smrti, ale keď sa to už stalo, zavrel oči a predstavil si, ako sedí na Petrosianovom koncerte: koniec predstavenia, kvety, ovácie, všetci tlieskajú, jedine on nie, ale nikto si to nevšíma.

Začiatkom marca našiel Pastuchov v schránke krásnu obálku. Boli v nej tri vstupenky a list s týmto obsahom:

Drahí priatelia!

Váš záujem o moju tvorbu ma veľmi dojal. Všetkých Vás pozývam na svoj ďalší koncert, ktorý sa uskutoční dvadsiateho štvrtého o siedmej hodine večer.

Do skorého videnia!
Srdečne, J. Petrosian.

Pastuchov si sadol na stoličku. Ruky sa mu  chveli. Znova si prečítal list, potom ho opatrne vložil do obálky a vybral vstupenky. Sedadlá boli v piatom rade parteru, na kraji. Pastuchov sa počas svojich nepočetných návštev divadla nikdy nedostal tak blízko k pódiu.. Teraz uvidí svojho milovaného umelca zblízka a navyše to nie je tak, že by sa jednoducho dostal na koncert, je naň pozvaný aj s ľuďmi, ktorí mu sú blízki.

„Mali pravdu, keď napísali list. Žora, Heky,“ Pastuchova premohli emócie a rozplakal sa.

Večer sa zišli v kuchyni. S grilovanou kuracinou a basou piva priatelia rozoberali, čo sa stalo.

„Nemám ani poriadne topánky,“ priznal sa Mirnyj.

„Bez topánok tam nemôžeš ísť, to je pravda,“ povedal Rybin. „Ale to nič, zoženieme ich. Poznám jedno miesto, kde majú rumunské za pätnásť rubľov.“

„To mám ísť v rumunských topánkach? Čo som ja nejaký Ceausescu?“ 

Priatelia sa rozosmiali.

„A čo? Rumunské sú v móde,“ zapojil sa Pastuchov. „Náš tajomník nosí také.“

„No ale ja nie som tajomník.“

„Chlapi, prečo sa hádate? Ideme na Petrosiana!“

Nasledujúci týždeň sa niesol v znamení starostí a príprav. Všetko bolo vzrušujúce a zároveň slávnostné. Čím bližšie bol Pastuchov k svojmu snu, tým viac si vážil každú minútu. Začal si všímať veci, ktoré predtým nevidel. Napríklad, že s ním flirtuje kreslička Lidočka Berg. Minulý rok dostala červený diplom, chcela ísť pracovať do NDR, už v škole vedela dobre po nemecky. Neuspela však na konkurze, ponúkli jej prácu v Jerevane, ale tú odmietla. Na Pastuchovovi ju priťahovala jeho ostýchavosť. Hovorí sa, že ženy majú radšej odvážnych mužov, ale nie je to univerzálne pravidlo. Existujú ženy, ktoré hľadajú mužov s ranou, či už skutočnou alebo vymyslenou. Myslia si, že takúto ranu skrývajú za plachosť. Lidočka videla v Pastuchovovi svojho milého, zakrytého ľahučkým závojom, ako vravievala svojim kamarátkam. Ak ho nadvihneš, objavíš nekonečno.

V deň koncertu pricestovali priatelia do Moskvy skoro ráno. Pol dňa strávili v Tretiakovskej galérii, o ktorej veľa počuli, ale nikdy v nej neboli. Pastuchovovi sa veľmi zapáčil Dostojevskij od Perova.

„Takto sa maľuje, je ako živý!“

„Vyzerá, akoby nás počúval,“ dodal Rybin.

„Ja si zas myslím, že všetko je to o modelovi. Keby nebolo Dostojevského, nevyšlo by to tak dobre,“ povedal Mirnyj a uprel zrak na spisovateľove ruky.

„A to je pravda. Dostojevskij má v sebe poriadnu silu” uzavrel Pastuchov.

Zločin a trest bol jediný román, ktorý prečítal, keď sa na vysokej škole pripravoval na zápočet z dejín strany. V tom momente sa mu žiadalo niečo brutálne, kruté. Detektívok sa tlačilo málo, dostali sa k nim len prostredníctvom výmeny alebo vďaka makulatúre. Pastuchov nemal nič na výmenu, ale vďaka zberovému papieru sa mu podarilo zhromaždiť tri zväzky Juliana Semionova, niečo od Pikuľa a dve Agathy Christie. Toto všetko prečítal mnohokrát, ale až v Dostojevskom podľa vlastných slov našiel úkryt pre svoju dušu, keď sa snažil nabifliť dátumy prvých päťročníc…

„Škoda len, že nohy nevidno,“ povedal Rybin.

„To je zámer,“ komentoval Mirnyj, „aby sa všetka pozornosť sústredila na tvár. Aha, akú ju má!“

„Hlbokú,“ upresnil Pastuchov.

„Ale ak by dokreslil nohy, tvár by zostala rovnaká.“

„Čo si sa tak upol na tie nohy?!“ čudoval sa Mirnyj. „Sú vari pre spisovateľa také dôležité?“ 

„No, som za realizmus,“ vysvetlil Rybin. „Bez nôh vyzerá ako taký Lev Tolstoj.

„Nebodaj si ho videl?“

„Videl. V našej poliklinike visel jeho portrét. Dlho visel, kým nezačali s opravami. Potom na jeho miesto zavesili Brežneva.“

„Aha, teda tak,“ dovtipil sa Mirnyj. „No a tu? To je tiež portrét. Radšej sa pozri na jeho ruky. Vidíš, aké sú zmyselné.“

„Vidím a nerozumiem, ako nimi mohol napísať takú somarinu.“

„Prečo hneď somarina,“ namietol Pastuchov. 

„Skús si život v cárizme a uvidíme, čo napíšeš,“ povedal Mirnyj.

„Počujte, jeho kabátik je presne ako môj!“ radostne poznamenal Rybin. „Nosil som ho veľa rokov a potom som ho odniesol do záložne. Dali mi zaň štrnásť rubľov.“

„Vtedy si si kúpil Vesnu?“

„Presne vtedy! Pamätáte, ako sme s ňou išli na Bajkal, so stanom…“

„Ech, to boli časy. Deň čo deň pochoduješ a len jedno ti kradne spánok: prečo dušu vypľuješ, len čo ťa pohladí jarný vánok…,“  zaspieval Mirny pri pohľade na Dostojevského.

„Doba nás učila: buď stále v pohybe, nohou vo dverách…“ pridal sa Rybin.

„Čo nepoviete, ten obraz má dušu,“ povedal Pastuchov. „Je v ňom skutočný cit.“

„Nebudeme meškať?“

„Už by sme mali ísť,“ pozrel Mirnyj na hodinky.

Blízko koncertnej sály sa usadili kvetinári. Pastuchov kúpil dve kytice karafiátov. Jednu chcel dať umelcovi pred predstavením a druhú po ňom. Dav sa valil do vestibulu, biletári sa pri kontrole vstupeniek usmievali. Časť obecenstva sa presunula do bufetu, kde ponúkali chlebíčky, fantu, pivo, eklérky a miniatúrne napoleonky. Mirnyj, Rybin a Pastuchov sa postavili do radu. Všetko bolo také krásne a chutné, že sa Pastuchov v určitom okamihu zľakol, či si s tým všetkým vôbec dá rady. Ukázalo sa, že jeho predstavy boli chudobnejšie ako realita, a teraz dokonca ľutoval, že brzdil svoju fantáziu.

Mirnyj a Pastuchov si vzali po dva chlebíčky s kaviárom a eklérky. Rybin si vzal sendvič s údenou rybou a napoleonku a každý k tomu pridal ešte po fľaši piva. 

„Dobrota,“ povedal Mirnyj a žul kaviár.

„Ako v raji,“ súhlasil Rybin.

„Prečo sa  to nepredáva v obchodoch?“ zarazil sa Pastuchov.

„Nie je toho dosť pre každého,“ usúdil Mirnyj. „To si treba zaslúžiť, zarobiť. Každý by len jedol, ale pracovať sa nechce nikomu.“

„Nemá kto, pretože málo kŕmia.“

„Keby kŕmili takto, to by už vôbec nikto  nepracoval. Len čo im ukážeš slabé miesto, tak netrénujú, začnú sa povaľovať. Predstavte si, nedávno priniesol jeden chalan prezervatív a začal ho nafukovať priamo pod vodou. Odkiaľ to vzal, lišiak jeden?“

„Z lekárne,“ usmial sa Rybin.

„Dobre, chlapci, počkajte tu a ja sa ho pokúsim nájsť,“ Pastuchov si obrúskom utrel ústa a vzal kyticu.

„Počkaj!“ Mirnyj mu narovnal kravatu. „Teraz choď.“

Pastuchov sa otočil, srdce mu prudko bilo. Skôr než stihol urobiť pár krokov, zazvonil druhý zvon.

„Doparoma, nestihnem to!“

„Savelij!“ zakričal Mirnyj. „Nájdeme ho cez prestávku. Bude to lepšie, teraz na teba aj tak nebude mať čas.“

Petrosian vyšiel pred obecenstvo v striebornom obleku s motýlikom. Bol štýlový a inteligentný. V poslednom ročníku na vysokej škole si Pastuchov prečítal brožúru o inteligencii od Averinceva. Do pamäti sa mu vryli dve autorove myšlienky: prvá, inteligent nesie zodpovednosť pred ľuďmi, druhá – inteligent nesporí peniaze, uprednostňuje chudobu. 

Pastuchov žil celý čas podľa Averinceva. V práci mal dostatok zodpovednosti a peniaze si nikdy nešetril. Teraz nevedomky uplatnil tieto princípy na svojho milovaného umelca. Má obrovskú zodpovednosť, sleduje ho celá krajina, ale podľa obleku vidno, že sa mu žije dobre. Zároveň je to však  inteligentný človek. To znamená, premýšľal Pastuchov, že druhá situácia nie je vždy spravodlivá. Aj keď nie je vylúčené, že Petrosian tiež nešetrí a všetky príjmy utráca za kancelársky papier, cestovanie, hotely. Je predsa spisovateľ – ako Dostojevskij. Jeho ruky sú tiež veľmi zmyselné.

Prvá časť vystúpenia priniesla veľa pozitívnych emócií, aké občas nezažiješ ani za roky. Pastuchov, Mirnyj a Rybin si užívali každú minútu, vychutnávali si text a dosýta sa nasmiali. Petrosian zopakoval príbeh o Mu a Pastuchov vybuchol do smiechu, akoby ho počul prvý raz. Veľmi si prial, aby sa umelec naňho pozrel a pochopil: Savelij Pastuchov – tu je!

Počas prestávky sa všetci traja vybrali do zákulisia. Maskérňu našli napodiv jednoducho a nemenej ich prekvapilo, že ich nik nezastavil. 

„Dobre, počkáme na teba pri východe,“ povedala Mirnyj pred dverami. „Hlavne ho pozdrav aj od nás.“

„Pozdravím,“ sľúbil Pastuchov a zhlboka sa nadýchol.

Zaklopal.

„Otvorené,“ ozvalo sa spoza dverí.

Petrosian sedel v kresle pred veľkým zrkadlom a popíjal kávu. Vyzeral unavene, dokonca trochu zachmúrene. Pozrel na Pastuchova, ktorý držal kvety a nedokázal skryť svoje vzrušenie.

„Idete za mnou?“

„Za vami! Súdruh Petrosian, ste môj najobľúbenejší umelec na svete. Volám sa Pastuchov. To ja a moji priatelia sme Vám poslali list.“

Petrosian si hneď nespomenul, o čo ide. „Som veľmi rád, že vás vidím, súdruh Pastuchov. Teší ma, že ste prišli.“

„A ako to len teší mňa!! Viete, celý život som sníval o tom, že sa dostanem na vaše vystúpenie, a teraz som tu, dokonca pozvaný. Som vám veľmi vďačný.“ Pastuchov len ťažko potláčal slzy. „Toto je pre vás,“ podal Petrosianovi kyticu.

„Ďakujem,“ Petrosian položil kyticu na stôl.  „Sadnite si. Kávu?“

„Och.“ Pastuchov sa cítil mimoriadne nepríjemne.

Petrosian nalial kávu z termosky do krištáľového pohára a podal ho hosťovi.

„Cukor je na stole.“

„Nesladím.“

„Ani ja. Hmm, aké zaujímavé. Prečo si nedávate cukor?“

„Nemám ho rád. Hovoria, že môže spôsobiť cukrovku.“

„Správne hovoria. Raz sa mi to skoro podarilo.“

„Ale nevravte!“

„Veru tak. Bolo to v Soči, mal som tam dva koncerty. Prišli na ne aj študenti z Etiópie. Študovali ruštinu. Večer ma pozvali na večeru – ochutnali ste už niekedy vyprážaného sleďa s bôbmi?“

Pastuchov pokrútil hlavou.

„Bolo to vynikajúce. A ako dezert sme mali vytlačený cukor.“

„Ako vytlačený?“

„V Etiópii je najsladší cukor vytlačený z ananásu. Majú na to špeciálny lis. Ananásový cukor je žltý ako kukurica, iba desaťtisíckrát sladší. Jednoducho mi osladili život. Jedol som, oblizoval som si prsty a v noci mi prišlo zle. Došlo mi, že som sa prejedol. Opäť som si musel dať sleďa.“

„Sleďa?!“ začudoval sa Pastuchov. Príbeh ho znepokojil.

„Slede veľmi dobre čistia organizmus, najmä tie z Etiópie. Majte to na pamäti.“

„A ak sa prejem sleďmi, čo potom?“

 „Potom sú tu ešte ananásy,“ široko sa usmial Petrosian. „Právom sa bojíte cukrovky. Ani nespočítam, koľko mojich známych na ňu už umrelo.“

Pastuchov sa zamyslel,všetkých tých ľudí mu prišlo ľúto. Aké šťastie, pomyslel si, že Petrosian sa zachránil sleďom. Človek si žije a ani netuší, kedy sa jeho obľúbený človek nachádza v smrteľnom nebezpečenstve.

„Bojíte sa smrti?“ spýtal sa Petrosian.

„Bojím,“ pripustil Pastuchov.

„Správne. Aj ja sa bojím.“

Petrosian stíchol. Dopil kávu a pozrel na kvety.

„Povedzte, nemohli by ste mi pomôcť?“

„Ja?“ podivil sa Pastuchov. „Samozrejme. Ako?“

„Viete, môj asistent ochorel a už som chcel zrušiť monológ, ale zrazu ste prišli vy.“

„A aký monológ?“

„Volá sa Kroch. Podľa románu Güntera Grassa.“

„Nepočul som o ňom.“ 

„To nič. Ponúkam vám rolu krysy. Súhlasíte?“

„Súhlasím,“ okamžite zareagoval Pastuchov.

„To je fantastické! Viete, mal som takú dobrú predtuchu, že sa monológ uskutoční. Diváci ho ešte nepoznajú, je úplne nový.“

Pastuchovovi sa zdalo, že to nie je skutočné, že to všetko je len sen. Uštipol sa do kolena. 

„Vaša rola je bez slov. Niekedy budete musieť mučať, inokedy krochkať.“

„Krysy nebodaj krochkajú?“ spýtal sa Pastuchov.

„Táto je jedinečná. Prežila jadrovú vojnu.“

„Potom je to jasné.“

„Musíte sa plaziť po javisku. Keď sa vás dotknem touto palicou, zakrochkáte, keď nohou, zamučíte. Zvládnete to?“

„Pokúsim sa.“

„Veľmi mi tým pomôžete.“

Petrosian vytiahol zo skrinky krysí oblek a podal ho Pastuchovi. Ten sa prezliekol a vyšli na javisko.

Obecenstvo ich privítalo potleskom. Pastuchov sa preplazil po javisku smerom k hľadisku. Petrosian ho nasledoval a podopieral sa o palicu.

„Na chate máme krysu.“

Sálou sa rozľahol smiech. Petrosian sa dotkol Pastuchovovho chrbta.

„Kroch.“

„Taká veľká. Intelektuálna. Najskôr k nám prišla na obed. Príde, sadne si na zadné a čuchá.“

Pastuchov si čupol a napodobňoval krysu, ktorá ňuchá príjemnú vôňu.

„Najskôr sme sa rozhodli odohnať ju od stola,“ Petrosian palicou zľahka udrel krysu po hlave.

Pastuchov opäť zakrochkal.

„Neodchádza. Niet divu, že sa hovorí každej kryse po klobáse!“

Obecenstvo reagovalo smiechom.

„Na druhý deň prišla znova. Sadla si. Laby dala na obrus a chrúm, chrúm. Takto to nepôjde. Musíme prijať vážne opatrenia,“ Petrosian kopol do Pastuchova a palicou ho udrel po zátylku.

„Muu. Kroch.“

„Na druhý deň, predstavte si, príde presne v tú istú hodinu, potom sme začali sledovať hodiny podľa nej. Sadne si na svoje miesto a v okamihu vyskočí na stôl – ale ako! Pomyslel som si, či azda nenastupuje do služby. Skrátka, zo stola schmatne strieborný nôž a švihom preč. Naháňam ju. Moja žena zase mňa a ju svokra. Svokor je invalid, vojnový veterán, on do takých záškodníckych krýs v štyridsiatom prvom strieľal krátkymi dávkami! Aj on teda bežal. Pripomenul si minulosť.“

Publikum vybuchlo do smiechu. Pastuchov pozorne sledoval príbeh monológu, podľa ktorého sa rýchlo presúval po scéne.

„Bežím a kričím, vráť ten nôž, mrcha! A už je v obývačke, hop na pohovku, potom na skriňu, na gramofón, čo svokor priniesol z Budapešti. Dobrý, maďarský. Rozbehla sa po platni.“

Pastuchov sa plazil okolo imaginárnej osi a snažil sa  nabrať otáčky…

„Myslím, že sme tu,“ Petrosian sa zahnal palicou a silno udrel Pastuchova po chrbte.

„Kroch.“

Potom ho kopol do boku.

„Mu.“

Pastuchov sa skrútil do klbka a posúval sa smerom k divákom. Tí sa smiali, niektorí si z líc zotierali slzy. Pastuchova ovládol pocit, ktorý v živote nezažil. Chcel všetkých naraz objať, zlízať slzy z diváckych líc, zaryť sa do ich tvárí. Kľakol si, rozprestrel ruky a so slabým  „uuu“ spadol bruchom na javisko. 

„Potom môj svokor zo steny zvesil kord, trofejný, nemecký. Podaroval mu ho maršal Žukov v Ríšskom sneme. Zložil tento kord a presne ako mušketier,“ Petrosian zdvihol palicu, „ho zabodol nepriateľovi do boku.“ Palica prešla po dotyčnici, až Pastuchovovi zliezol kúsok kože z bedra. Zapišťal. Urobil to tak prirodzene, že sa zrazu cítil ako skutočný potkan a dokonca sa zľakol takejto sebareflexie. „Krysa“ bolo známe slovo; Pastuchov v rádiu počúval úryvky z rovnomenného románu. Zapáčil sa mu. Rozprával o zvierati, ktoré behá po zemi po jadrovej vojne. Krysa v ňom tiež vedela rozprávať a Pastuchov sa teraz snažil spomenúť si, čo presne hovorila. Podľa všetkého sa čudovala, prečo sa všetko tak rýchlo skončilo, a pokúsila sa nájsť niekoho, kto by jej vysvetlil  rozmery gule. Pastuchov na vysokej škole študoval tento predmet, ale z celého učiva si dobre zapamätal iba jeden termín – ryha.

„Ak sa nepriateľ nevzdá, zničia ho,“ povedal Petrosian a zakrútil palicou. Pastuchov zapišťal, ale nie nahlas. Predstavoval si, že záhyby jeho pokožky budú voňať ako javisko. Pastuchov si pričuchol k pódiu a zrazu začul búrlivý potlesk. Premohli ho neuveriteľné rozpaky. Pochopil, že sa ocitol vo svojom sne. Ležal na javisku, ktoré vždy videl iba v televízii. Potlesk silnel, Petrosian sa klaňal publiku. Pastuchov sa snažil prísť na to, ako sa to stalo skutočnosťou, ale nepodarilo sa mu to. Ešte viac rozpačitel a opäť začal očuchávať scénu. V hlave sa mu vynorilo čosi z geometrie gule.