ROZHOVOR S ČLOVEKOM

Rozprával som sa s jedným človekom. Sťažoval sa, že sa všetci topíme v sračkách. Má obrovský dom, dve autá, byt, o dvadsať rokov mladšiu manželku, pravidelne cestuje do zahraničia – a topí sa v sračkách.

Bodaj by sa všetci topili v takých sračkách.

Vraj to nehovorí o sebe, ale o národe.

A nie je sám. Je ich veľa. Rusko nezvládne toľko ľudí premýšľajúcich o národe.

NIKTO NEMÁ RÁD KRITIKU

Neverte ľuďom, ktorí tvrdia, že majú radi kritiku. Sú to pokrytci. Tiež ju nemám rád. Páči sa mi, keď ma ľudia chvália. Kritiku však znesiem. Čelím jej statočne. Moju toleranciu jasne dokazuje to, že som úplne otvorený: každý mi môže zanechať komentár, aký len chce. Akýkoľvek! Dokonca aj ten najzádrapčivejší. Takýto som! Veru, skvelý! Znášam ich aj napriek tomu, že niektorí ľudia sa znížia aj k priamym urážkam. Vôbec im nenapadne, že im môžem dať ban, odpratať ich špinavý výlev; netrkne im napísať: „Ďakujem, Lev Jurjevič, že ste dali priestor mojim myšlienkam! Aj keď neboli práve najhlbšie, práveže celkom plytké. Vďaka vám sa o mne dozvedeli tisícky ľudí, doteraz totiž len málokto vedel o mojej existencii.“

Nič, ja nič nemažem a nikoho nebanujem. A kde je vďačnosť?

Pozícia kritizujúceho je vždy výhodnejšia než pozícia kritizovaného. Kritizujúci nemusí dokazovať svoje právo na kritiku, nemusí preukazovať, že v živote dokázal niečo hodné spomienky či pochvaly. Kritizuje a už tým samotným sa zviditeľňuje.

Súčasná kritická, pre krajinu vlastne len ďalšia kritická situácia v poradí – taký už je historický údel Ruska – vyplavila obrovské množstvo plytkých nadávok na adresu tých, ktorí čo i len prstom pohnú. Veru, je to veľmi smutné!  

Ale kritizujte ma, kritizujte! Mne sa dokonca celkom páči, keď sa človek pri svojom takzvanom kritizovaní nebojí vyzerať absolútne hlúpo. Načo mu to mám teda dokazovať? Veď to vidno!

PRÍHODA VO VÝŤAHU

Zo štyroch výťahov fungovali len dva, čo je taký starodávny, dodnes pretrvávajúci ruský zvyk. Výťahy premávali od prízemia až po štrnáste poschodie Sklifosovského kliniky. Natlačilo sa do nich toľko ľudí ako do hromadnej dopravy počas dopravnej špičky v časoch, keď som ešte aktívne cestoval hromadnou dopravou, v slabo rozvinutej sovietskej infraštruktúre. Ak by som povedal, že sa tam nedalo hýbať, ani zďaleka by som to nevystihol. Aj napriek tomu sa jednému človeku podarilo aktívne ťukať do svojho ajfónu, neustále doň ďobal, mohol mať niečo medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, bol vysoký, s osvieteneckou tvárou predstaviteľa nejakej vedeckej oblasti, pokojne mohol byť aj politológ. Zaujímalo ma, čo také vážne musí písať v preplnenom výťahu Sklifosovského inštitútu, v tomto slzavom údolí. Od čoho sa nedokáže odtrhnúť ani len počas cesty výťahom? Neodolal som a nakukol som do ajfónu, ktorým sa dobreže nedotýkal môjho ucha. Ukázalo sa, že hral akúsi debilnú hru, na tomto mieste plnom utrpenia, vo výťahu napratanom na prasknutie. Vystúpil kdesi na sedmičke bez toho, aby sa odtrhol od mobilu, a my sme šli ďalej.

VŠETCI ŽARTUJÚ

Hovorí sa, že Židia sú okrem všetkých svojich ostatných predností obzvlášť obdarení aj vyvinutým zmyslom pre humor. Kto to hovorí, pýtate sa? Predovšetkým samotní Židia. Minule sa ma jeden poslucháč v priamom prenose opýtal, prečo je tak veľa Židov medzi satirikmi a humoristami. Odvetil som mu naším tradičným ľudovým spôsobom – na otázku som odpovedal otázkou: „A prečo je v americkom basketbale toľko negrov?“ Duchaplné, však? Vtedy ešte oslovenie neger nebolo politicky nekorektné.

Vyzerá to tak, že samotný  pôvod predurčil moju cestu k humoru a iba k humoru. Samozrejme, keďže som lenivý, hlavnú úlohu v tom zohrala skutočnosť, že som nemusel chodiť ďaleko. Stačilo len zo štvrtého poschodia známej budovy na Cvetnom bulvári, kde som pracoval ako redaktor konzervatívno-reakčného týždenníka Literaturnaja Rossija, zísť na prízemie, do slávneho Klubu dvanástich stoličiek Literaturnoj gazety.

Privítali ma tam pekne. Všetko sa začalo tou kratučkou anekdotou. V Klube sa pohybovali v  zásade zamračení ľudia, ktorí neprestajne žartovali, na cudzie vtipy však nereagovali hlasným smiechom či úsmevom, ale lakonickým „to je vtipné“ alebo „to nie je vtipné“. Veľmi sa mi tam páčilo.

Humoristické rubriky sa v sovietskych periodikách množili ako králiky a etnickým zložením pripomínali zónu osídlenia [1] s niekoľkými výnimkami v podobe osôb väčšinovej národnosti. Niektorým sa podarilo prekonať vytýčené hranice a stať sa plnoprávnymi literárnymi občanmi. Vymyslený, ale o nič menej reálny hrdina Grigorija Gorina a Marka Zacharova, ktorého stvárnil veľkolepý Oleg Jankovskij, vyzýval: „Smejte sa, panstvo! Smejte!“ Nikoho nemusel dlho prehovárať. Ku koncu deväťdesiatych sa krajina skutočne váľala od smiechu.

Dovolím si ešte jeden citát: „Ľudstvo sa smiechom lúči so svojou minulosťou.“ Nepovedal to len tak hocikto, ale Karl Marx. Veď viete, tiež jeden z našich.

Tak usilovne sme sa lúčili s vlastnou minulosťou, až sme sa takmer rozlúčili aj s prítomnosťou. O budúcnosti netuším. Prežartovali sme krajinu. Prechichúňali. Akoby rieka humoru prerazila hrádzu a zaplavila celý verejný priestor. Už sa nedá rozoznať, kedy ľudia žartujú a kedy hovoria vážne. A načo nám vôbec sú zábavné programy, keď máme správy? Tie sú omnoho smiešnejšie. Humoristi zamierili do politiky, hospodárstva, medicíny… v akom povolaní ich vlastne ešte niet?! V Ukrajine sa bývalý komik stal prezidentom. A pozrite, ako tam majú veselo.

Smejte sa, panstvo! Smejte!

ZLÝ STALIN

Aspoň na Nový rok by sme si mohli dať so Stalinom pokoj. Pozrite na tú krásu navôkol! Šalát Olivier, sleď v kožuchu, niekto má na stole aj kraby… Ale nie, ľudia neustále vypisujú, aký bol zlý. A veď ani nemá narodeniny. Jeden by si pomyslel, že všetci už vedia, aký bol zlý… a čo viac, že teraz máme Nový rok. Ale nie, ľudia si nedajú pokoja a stále píšu. Tak som sa zamyslel… prečo vlastne? A pochopil som, že chcú, aby ich za to niekto pochválil. Zmýšľate správne, súdruhovia! Vari by sa ktokoľvek z nás na Stalinovom mieste dopustil takých zverstiev? My by sme boli dobrými Stalinmi. Nikoho by sme nestrieľali. Uzavreli by sme nebodaj pakt Ribbentrop – Molotov? V žiadnom prípade! My by sme sa vybrali inou cestou. Spoločne s Anglickom, Francúzskom a Amerikou by sme zaútočili na Nemecko a rozdrvili by sme ho jednou ranou. Čo je na tom také zložité? A zvíťazili by sme azda s takými kolosálnymi stratami? My by sme všetkých tých Nemčúrov raz dva. Spoločne s Japončíkmi.

Krajina mala smolu, že sme sa nenarodili vtedy, ale teraz. Pretože my by sme, my by sme, my by sme…

Šťastný Nový rok všetkým ešte raz!

DOJEM (Z) DŇA

Dnes som videl mladého muža v pomerne krátkych nohaviciach a bez ponožiek, s holými členkami. Pomyslel som si: Aha, kam dohnali ľud. Nemá už ani na ponožky. Chcel som mu na ne prispieť, ale nasadol do Mercedesu a odišiel. Počas dňa som stretol ešte zopár takých. To je dnes v móde? Veď je zima!

Večer som v televízii diskutoval na tému sexuálnej výchovy. Otázka znela: Mali by sa sexuálnej osvete detí venovať školy alebo radšej rodičia? Aké len majú tie naše deti šťastie! Mojou sexuálnou osvetou sa nezaoberal nikto, na všetko som musel prísť sám. Doteraz som sa nedopátral pravdy. A zrejme sa už ani nedopátram.

CHVÍĽU TEPLO, CHVÍĽU ZIMA

Mám veľa myšlienok, ale nie o všetky sa môžem podeliť. Čosi napíšem a ľudia sa pýtajú, prečo píšete toto? Napíšem niečo iné, vraj prečo sa rýpem v tamtom? Tak teda o počasí. Včera ešte bolo viac-menej teplo, ale dnes už je zima. Zajtra bude ešte chladnejšie. Potom bude možno opäť teplo. A tak po celý život. K tomu sa mi pokazil zips na novom talianskom kabáte. Taká škoda! Ešteže sú na ňom okrem zipsu aj gombíky. Akí len sú tí Taliani šikovní! Zavesil som ho do skrine a keď som si ho na ďalší deň obliekol, zips bol úplne v poriadku. Kým kabát visel v skrini, zips sa sám opravil. Nehovorte mi teda, že zázraky sa nedejú!

KADIAĽ SA IDE K DUROVOVEJ MANÉŽI

Nabaláchali ma, že musím chodiť. Chodiť, chodiť a chodiť. Pohyb je vraj život, keď sedíš, akoby si nežil. Alebo keď ležíš, ak nie si mŕtvy. Tak teda chodím. Nútim sa. Mal by som sa hanbiť pred tými, ktorí by chodiť chceli, ale nemôžu. Vozíčkari, ľudia, ktorí majú zlomené obe nohy…

Na včerajšej prechádzke ku mne podišla dvojica: pravdepodobne manželia, hoci pokojne mohli byť aj súrodenci, ale to pre náš príbeh nie je podstatné. Opýtali sa ma, kde nájdu Durovovu ulicu. To úplnou náhodou viem. Je veľmi príjemné, keď sa vás niekto na čosi opýta a vy hneď poznáte odpoveď. „Hľadáte asi niečo konkrétne,“ povedal som. „Durovovu manéž,“ odvetili, „ideme na Nadeždu Babkinovú.“

Zaradoval som sa ešte väčšmi, pretože som vedel, kde stojí Durovova manéž. V podstate presne na Durovovej ulici. Kedysi som tam brával dcéru a potom vnučku. Predvádzajú tam rôzne zvieratá, ktoré stvárajú všelijaké zábavné kúsky. Čo s tým však má Nadežda Babkinová? Ona predsa spieva. Povedal som: „Akiste hľadáte Divadlo ruskej armády, ktoré je tu neďaleko. Alebo olympijský štadión. Pravda, teraz ho síce rekonštruujú, ale jeden nikdy nevie.“ Pokrútili hlavami: nie, isto hľadajú Durovovu manéž. „V tom prípade,“ hovorím, „máte neslýchané šťastie. Stojí rovno pred vami.“

Moskva je podivuhodné mesto. V Durovovej manéži sa tu už predvádza aj Nadežda Babkinová.

Jednoducho povedané: choďte, kráčajte. Veľa sa prechádzajte. Skôr či neskôr sa vás ktosi opýta na niečo, čo náhodou viete. A vám bude príjemne.

ZAHRANIČIE

Všelijakí ľudia nám neustále hovoria, že za hranicami je omnoho lepšie než u nás. Vábia nás. Sami sa tam zabývali a chcú, aby sme im závideli. Ale ak sa tam nahrnieme, ide vraj o imigrantskú inváziu. Jedna mladá a veľmi krásna žena sa ma raz bez okolkov spýtala: „Žili ste v Paríži?“ Samozrejme, priviedla ma tým do rozpakov. V Paríži som nežil, iba som ho navštívil. A návšteva sa nerovná životu. Ja predsa nie som Francúz! Navštívil som mnohé miesta, ale keďže fajčím a popíjam, pamätám si len útržky. Mne je vlastne dobre všade, kde si môžem zafajčiť a vypiť. Jeden môj priateľ nedávno vychvaľoval Rumunsko. Napísal, že je tam lepšie než na moskovskom predmestí. Aj domy sú tam vraj krajšie. No neviem. Nechcem sa hádať, hoci o tom pochybujem. Určite nebol na tom predmestí, čo ja. Predsa len je poriadne veľké. Mne sa teda v našom Veľkom Svinorijí žije vynikajúco. Iste, Marína začína s renováciou a budeme sa musieť presťahovať do Moskvy, čoho sa už teraz obávam. Ako tam prežijem? Na balkóne si predsa nemôžem opiecť šašlyk. A kde tam budem fajčiť? Marína ma upokojuje: u nás vraj všade predávajú kávu a koláčiky, takže prežijem. Dúfam.

AK NEVIEŠ, AKO ŽIŤ, VŽDY SA MÔŽEŠ OBRÁTIŤ NA INTERNET

V poslednej dobe sú britskí vedci akosi ticho. Pomerne dlho od nich nepočuť o nijakých šokujúcich objavoch. Možno to nejako súvisí s pripravovaným brexitom: to chápem, že sa im veľmi nechce do vedy. Zato experti z iných krajín nezaháľajú. Povedzme takí japonskí vedci, ktorí doslova v týchto dňoch prišli s ohromujúcim zistením: kto pomaly chodí v šesťdesiatke až sedemdesiatke, nedožije sa osemdesiatky. Vedci sa preukázaniu tejto zákonitosti venovali už od roku 1997. Teraz sa im to podarilo. Táto správa ma zaujala, pretože sám chodím pomaly. Aj moja mama chodila ako slimák, a dožila sa osemdesiat päťky, naozaj. Môj strýko Vilen Michajlovič zas od osemnástich chodil bez jednej nohy. Prišiel o ňu na fronte, aj tak sa však dožil osemdesiatich siedmich. Okrem toho pijem, od dvanástich fajčím, nemám účet na Instagrame a ani nesledujem televíznu stanicu Dožď. Ak si však myslíte, že sa chcem dožiť osemdesiatky, poriadne sa mýlite.

SPISOVATELIA

Mal by som rovno vyhlásiť, že o spisovateľoch niečo viem. Po prvé preto, lebo dosiaľ čítam. Nie veľa, určite nie tak ako predtým, keď som čítal ako dúha. V podstate to bola forma drogovej závislosti. Spolok anonymných čitateľov však vtedy neexistoval. Po druhé som mal tú česť pracovať v spiatočníckom periodiku, konkrétne v týždenníku Literaturnaja Rossija, na jednom oddelení so Sašom Sokolovom, ktorý bol teda poriadne pokrokový. Pôsobili na mňa rôzne vplyvy. Do Literaturnoj Rossiji ma dostala Asia Pistunovová, vedúca umeleckej sekcie, veľmi talentovaná žena s veľkým náhrdelníkom a náušnicami. Priatelila sa s mojou mamou. Všetko však nebolo také jednoduché. Hneď skraja mi povedali, že šéfredaktor nemá rád Židov. Ja som však chcel pracovať v dospeláckych novinách a dostávať normálny plat, dokonca honorár. Dobre mi teda poradili: Ľova, ak máte vy alebo vaši rodičia nejaké páky, určite za ne zatiahnite. Páky sme mali. Môj otčim Jevgenij Georgijevič Kuročkin bol predsedom Moskovského umeleckého výboru. Zakladal vtedy družstvo na Veľkej gruzínskej, kde neskôr umrel Vysockij. A Michalkov – nie ten terajší, ale Sergej Vladimirovič, tvorca hymny a nášho Sťopu, sa tam snažil pretlačiť svoju milenku. Uzavreli teda dohodu: mňa prijali do Literaturnoj Rossiji a milenka sa usadila na Veľkej gruzínskej.

Takže tak. O literatúre a spisovateľoch viem svoje.

ŽILI SME ZLE. SPOMIENKY 

Ale vtedy sme o tom nevedeli. Zovšadiaľ sme počúvali, že „ďalšia generácia bude žiť v komunizme“. Celý komunálny byt sa vtedy delil o jeden telefón a niektoré ho vôbec nemali. Museli ste telefonovať z automatov. A nie vždy sa našli dve kopejky. Teraz má každý mobilný telefón, niektorí dokonca ajfóny. A nespúšťajú z nich oči. A majú tam internet. A na ňom možno zistiť všetku pravdu. Aj kto koľko ukradol. Aj kto koho zabil. Aj kde horí. Aj kde sa čo zosypalo. Aj že Ukrajina je, očividne, ďalšia nepriateľská krajina. A dá sa chodiť do Turecka. A kamkoľvek inam. A minimálne každý druhý človek má bicykel. A ľudia zistili, že sú strašne nešťastní. Pretože nežijú v Amerike. Ani v Nemecku. Ani vo Veľkej Británii. No nie sú to idioti, prisámbohu?

AMERIKA V MOSKVE

Nedokážem si predstaviť Ameriku v Moskve. To by znamenalo koniec sexuálneho obťažovania, čo teda neznesiem. Všade navôkol homosexuálne manželstvá. Ďakujem pekne! Nikde sa nesmie fajčiť. Nemám slov. Všade samý separovaný odpad. Poriadna hovadina. Negrovi nemôžeš povedať, že je neger. Policajtom nesmieš dávať úplatky… No čo je to za krajinu? Musíš mať rád Vietnamcov aj Kórejcov, hoci predtým sa s nimi veselo vytierali podlahy. Keď slopeš na ulici, musíš si fľašku zabaliť do papiera. A keď ti niekto povie „ľúbim ťa“, musíš mu povedať „aj ja ťa ľúbim“ a odprevadiť ho do školy. A k telefónu musíš podísť pomaly – ako vo filmoch, akoby si bol nejaký magnát. A aký je rozdiel medzi republikánmi a demokratmi, to teda doteraz nechápem.

Nie, nie, nech len všetko ostane tak, ako je.

MÁM RÁD, KEĎ SÚ KU MNE ĽUDIA MILÍ

Mám rád, keď ma chvália, keď ma obdarúvajú. Čím drahší darček, tým lepšie. Okrem toho mám rád ženské láskanie. Ich objatia. Kritiku nie. Pozrite sa sami na seba… Mám rád, keď ma niekto pozve do reštaurácie a za všetko zaplatí. Rád dostávam peniaze aj ležím na diváne. A ešte mám rád, keď ma nič nebolí.

DLHO SOM NIČ NEPÍSAL

Jednoducho som nemal žiadne nápady. Nejaké by sa aj našli, ale vôbec neboli zaujímavé. Aspoň sa mi tak zdalo. Ani teraz to veľmi nejde. Ale chce sa mi rozprávať. Niekedy by som až umrel od toho, ako veľmi. Premýšľam napríklad nad týmto: všetci hľadajú, kto sa čím previnil – týmto alebo tamtým, alebo niečím tretím… Chcel by som sa každého z tých sliedičov spýtať: A čím si sa, dofrasa, previnil ty? Menovite ty, nie niekto iný. To by som teda celkom rád vedel. Nebodaj ničím? Keby sme takto začali od seba a postupne pokračovali nahor, prišli by sme na príčinu všetkých katastrof, havárií a všetkých problémov.

A ešte som rozmýšľal o tom, že Židia sú niekedy nepríjemní. O Rusoch hovoriť nemôžem, lebo si, takpovediac, užívam ich pohostinnosť. Angličania, tí sú nevrlí naozaj v jednom kuse. A o druhých národoch radšej pomlčím. Začal som sa obzerať v zrkadle, dokonca zboku a zozadu. Nuž! Žiadna sláva. Odkiaľsi sa mi nabrala druhá brada. A brucho, hoci pravda, neveľké. Čo ešte? Dnes som bol v banke, pretože som mal takú potrebu: opýtal som sa, či by som mohol použiť ich toaletu, dlho som totiž cestoval. Toalety sú však vraj len pre zamestnancov. Boja sa, že im sporitelia ten ich záchod oserú zdola nahor, pričom sami bezbožne zdierajú o percentá za každú operáciu. Predkladám návrh – zaviazať banky poskytovať služby aj v hore uvedenom zmysle.

ČERVENÉ VÍNO NARÁNO

–  Vážne chceš piť červené víno naráno?

– Áno. Večer už predsa nemôžem. Zajtra ráno musím nalačno na odber a ak by som pil navečer, mohol by som mať zlé výsledky. Preto ráno.

MÚZA POMSTY A ZÁRMUTKU

Zhrešil som. Nemal som rád Nekrasova. Kartára, úspešného vydavateľa, boháča, ktorý prebral ženu svojmu priateľovi a spoločníkovi, skutočného bárina, čo poľoval s chrtmi, vlastnil statok v Karabiche a aj napriek tomu žialil nad národom.

„Po Sennom včera šiel som sám,
vari šesť hodín bolo.
Dedinské dievča bili tam
bičom po tele holom.“

Napísal Komu sa v Rusku dobre žije. Samému sa mu vo všetkých ohľadoch nežilo zle, aj tak však trpel.

Taká už je ruská inteligencia. Trpí a nemálo na tom zarába. Preslávili ju výčitky svedomia. Žialenie nad národom pekne vynáša a je po ňom veľký dopyt. Ruská história je úžasná! Nájdite mi v nej jedného spisovateľa, ktorý žialil nad národom a nemal pritom domy, kočiare, nemohol cestovať po svete, vydržiavať milenky, prehrávať ohromné sumy v biliarde a v kartách…

Samozrejme, ak sa vo veci poriadne povŕtame, nájdeme aj takých. Budeme ich však môcť zrátať na prstoch jednej ruky. Narýchlo si spomeniem len na Koľcova a Jesenina, ale dokonca aj nášmu poslednému skutočnému básnikovi dediny naštrbuje povesť románik s Isadorou Duncanovou a zvyk nosiť smoking.

Tradícia pokračuje. Umelci bez prestania žialia nad národom a dostávajú za to krásne honoráre. Zlatá baňa utrpenia nemá konca, hoci, samozrejme, nevyjde na všetkých. Konkurencia o titul hlavného trpiteľa je veľká. A nie každý má vilu vo Vermonte. Nie každý je prezidentom Ukrajiny. A nie každému sa pošťastí byť Navaľnym v boji proti korupcii alebo Sobčakovou dcérou. Dodnes je to však dobrý kšeft a sponzori sa vždy nájdu.

Viete, prečo som si Nekrasova obľúbil? Pretože ho mal rád Kornej Čukovskij. Doslova ho zbožňoval. Tomuto pocitu som sa neubránil ani ja. Čukovského som mal veľmi rád a taký skvelý básnik ako on, autor Mušky Zlatoušky a Doktora Jajbolíto, si nemohol, jednoducho nemohol zamilovať zlého básnika Nekrasova. Tiež som si ho teda obľúbil.

Kedyže príde tá sladká chvíľa,
prídi, len prídi, vysnívaná,
keď si raz z trhu sedliak neprinesie 
Büchlera, ani sprostého pána.

[1] Zóna osídlenia: ohraničené územie v Ruskom impériu v období  1791 – 1917. Väčšina Židov a Rómov nesmela mať trvalé bydlisko za jeho hranicami.