09. januára 2021

Polina Žerebcovová – Pri Lukomorí

Poviedka

Čo sa odzrkadlí v dielach autorky, ktorá svoje dospievanie prežila uprostred pekla? Presne túto otázku si položíte v momente, keď sa rozhodnete prečítať si jednu z poviedok Poliny Žerebcovej.

Autorka, píšuca najmä dokumentárne knihy, si len ako deväťročná zažila rusko-čečenský konflikt. Na toto obdobie si pamätá veľmi dobre aj vďaka denníku, ktorý si viedla desať rokov. Konflikt pozostávajúci zo snahy osamostatniť čečenský región od Ruskej federácie v rokoch 1994-1996 a 1999-2000 mal na svedomí množstvo nezvestných, zranených a mŕtvych ľudí. Pre deväťročné dievčatko sa stal boj o vlastný lepší život na prvom mieste. 

Aj jej poviedka Pri Lukomorí je toho svedectvom. 

Janka B. 

Pri Lukomorí dub zelený;
reťazou zlatou venčený…

nahlas a zreteľne som recitovala túto mantru. Bol to jediný spôsob, ktorý zaručoval prežitie pri prechode cez tŕnistý živý plot na územie duchov.

Liezla som cez plot do cudzej opustenej záhrady a v rukách mi hrmotalo béžové smaltované vedro plné zubatých trhlín od mín.

Kedysi dávno, ešte v dobrých časoch, tu pestovali bobule, ovocie, fazuľu a zemiaky. 

Teraz sú to všetko už len spomienky v niečích hlbokých snoch a nových životoch.

Nie je ľahké pohybovať sa v tomto priestore. Vôbec nie preto, že ti zavadzia po päty dlhý plášť a veľká šatka, pri štyridsiatich stupňoch vonku je to ako vlastná sauna, ale dôvodom sú ruskí snajperi, ktorí sa schovávajú v hustých korunách stromov.

Dievča z čečenskej krajiny by malo nosiť oblečenie voľného strihu, jednoduché a strohé, presne tak, ako káže zvyk. Šatka zložená na polovicu a na krku zopnutá špendlíkom ma dusila, lial sa zo mňa pot, ale vedela som, že žiadne nepríjemnosti mi nezabránia plniť si povinnosti, ktoré mi boli nadelené zhora, a ktoré si neúprosne vyžadovali moje spravodlivé činy.

Zožeň jedlo, inak zomrieme — napomenula ma moja chorá matka. Problém však bol v tom, že človek mohol zomrieť ešte skôr, ako sa našlo jedlo.

Toto leto sa v ovocných sadoch a záhradách našli nielen protipechotné míny a ručné granáty, ale aj šťavnaté bobule. Rástli priamo za kostrami na uhoľ zhorených tehlových stavieb, ktoré boli donedávna našimi domovmi. Až kým sa neobjavili smrtonosné lietajúce stroje a nezhodili na ne svoje jeden a pol tonové bomby.

Ruských snajperov, ktorí sa nedávno usadili v sadoch, nikto z miestnych nevidel. Nepatrí sa, aby civilisti chodili so zdvihnutými hlavami, nakúkali do lístia a ako v obrázkovej hádanke tam hľadali maskované postavy. Telá tých, ktorí svojej nemiestnej zvedavosti nedokázali odolať, pochovávali vždy podľa moslimskej tradície ešte pred západom slnka.

Snajperi v korunách stromov sa stali neoddeliteľnou súčasťou sadov, rovnako ako hrušky či duly. Ak som chcela prežiť, musela som to mať na pamäti.

Kým počas prvej čečenskej vojny vojaci akoby sa ocitli v počítačovej hre, strieľali do konvičky, do ktorej som naberala vodu zo studne až pripomínala veselý vodný mlyn, v auguste 1996 zabíjali všetkých zaradom.

V druhej čečenskej vojne preniklo do myslí ľudí čosi mystické a ničivé. Svet, ktorý predtým dával zmysel, prestal existovať. Každý, kto našiel akékoľvek, hoci aj naivné vysvetlenie toho, že sme sa ocitli v pekle, sa takmer stal novým mesiášom. Mal však neviditeľných stúpencov, ktorí sa dívali do ďalekohľadov pušiek.

Po prvej vojne nám v škole prikázali nosiť hidžáb, do auly zavesiť zelenú vlajku s majestátnym vlkom a hneď vedľa aj portrét Dochara Dudajeva.

— Mama, chcem si obliecť minisukňu! — vravievala som. — Chcem byť krásna!

— Hlupaňa! — okríkla ma mama a poradila mi:  — Vezmi si čo najväčšiu šatku a dlhý plášť, tak ťa možno nezabijú!

Hneď ako som začala reagovať na svoje meno, Fatima, ma niekoľkokrát ponúkali na vydaj do bohatých čečenských rodín, ktoré vlastnili stáda oviec a kráv. 

No potom, medzi vojnami, som dovŕšila šestnásť rokov a takú starú dievku by sa nehanbili zobrať si za ženu možno tak vetchí starci, a aj to len ako druhú alebo tretiu v poradí.

Koniec koncov, ako prvú manželku si vždy hľadali trinásť alebo štrnásťročné dievča, ktoré do dvadsiatky svojmu manželovi stihlo porodiť aj niekoľkých synov!

Filozofia vychádza zo životných skúseností. Uvedomila som si, že pre svoj vysoký vek sa už asi nevydám, preto som v šestnástich rokoch všetok svoj čas venovala hľadaniu jedla. V mojej rodine nik okrem mňa nezarábal. Tak som sa pragmaticky snažila dostať tam, kam sa ostatní báli čo i len pozrieť: do opustených sadov pri železnici. Ako Zarathuštra v sukni, popri bezmocne žmurkajúcich „posledných ľuďoch“!

Po reťazi tej veky-vekov,
chodí si kocúr učený! 

— kričala som, keď som preskakovala plot.

V letnej záhrade, ktorá sa postupne menila na les, rástli kríky červenej ríbezle. Preskúmala som cestičku pod svojimi nohami, či sa na nej nenachádza nič, čo by ma chcelo zničiť. Pomalou opatrnou chôdzou hladného zvieraťa som sa priblížila ku kríku a začala som oberať ríbezle.

Staré vrátka z kovových prútov spolu s hrdzavým zámkom stodoly dodnes strážili vchod do kedysi dobre udržiavaného sadu. Uprostred húštiny stál drevený altánok a nad ním do kruhu prepletené konáre vysokých stromov. Všade sa blyšťali zlatozelené odlesky trávy, ktorá sa ťahala za slnkom a tešila sa slobode. Z bobúľ a kvetov sa do vzduchu šírila vôňa. Akoby som stála na prahu Rajskej záhrady, keby len vietor neprivanul zápach mŕtvych tiel, ktoré tam ležali od predošlej vojnovej zimy a pomaly sa pod slnečnými lúčmi rozkladali. Zo skúsenosti viem, že ak budem prednášať Puškina, ruskí ostreľovači ma možno nezastrelia len tak zo srandy. Veď ani čečenskí vojaci nestrieľali, keď počuli súry z Koránu.

Všetci máme svojím spôsobom radi literatúru.

Na dule popraskali vetvičky a popadalo z nich lístie, ale hlavu som nezdvihla. Osudom ženy je pozerať si pod nohy. Bolo však zrejmé, že niekde tam v listí sedel muž s puškou. Asi len o niečo starší ako ja. 

Vo vzduchu zasvišťalo. V sade zatákala kačka a od hrdzavých železničných koľajníc, po ktorých v čase mieru jazdili vlaky sa ozval spev slávikov.

Potom všetko stíchlo.

Pravdaže, tento svet bol iba napodobeninou – naokolo neboli žiadni skutoční slávici ani kačky, dokonca aj sivé holuby odleteli do iných krajín, kde sa nestrieľalo. Nešikovné holuby zjedli ľudia v období hladu.

Ruky sa mi mierne chveli, ale tvrdohlavo som pokračovala v zbieraní bobúľ. Zároveň som sa ponárala do poézie, ktorá akoby ma chránila pred guľkami.

Za sebou som začula podozrivý šuchot. Kam utiecť? Striasla som sa a otočila. Nikto z miestnych obyvateľov by sa neodvážil vojsť do húštin. Toto územie som poznala len ja a Puškin.

Vo vysokej burine sa ako prízrak mihla Madina, dvadsaťtri ročná žena zo susedstva.  Manžel jej umrel v boji za Ičkériu a ona zostala sama so šiestimi deťmi.

Nedávno pricestovali z horskej dediny, kde prečkávali vojnu.

Madina niesla prázdny plechový kastról a celofánové vrecúško s malým zeleným cesnakom – divou rastlinou, ktorú miestne obyvateľstvo pre nedostatok jedla často obedovalo.

— Salam alejkum! Nájde sa tu nejaké jedlo? — šeptom sa ma opýtala.

Madina mala na sebe čierne šaty, také dlhé, že sa jej na ne nazbieralo veľa tŕňov. Hlavu a hrudník ženy zakrýval čierny plášť, akoby ju chránil sám Allah. 

— V takomto oblečení by si mala odtiaľto vypadnúť! Minulý týždeň na týchto miestach zomrela susedka. Zasiahla ju strela, — odpovedala som rovnakým šeptom.

Ja som síce mala dlhý, ale zato oranžový plášť a modrú šatku so striebornými odleskami.

— Prečo recituješ Puškina? — prísne sa ma opýtala. — Básne sú hriech!

— Čo myslíš? — odsekla som a ukázala som prstom hore — Oni sa nudia a ja potrebujem nazbierať bobule. Predám ich na trhu a za peniaze kúpim chlieb a zemiaky! A lieky na srdce pre matku.

Skutočne som už nazbierala polovicu vedra, čo znamenalo, že ak predám ríbezle v pollitrovke, ako je u nás v Groznom zvykom, možno sa mi za utŕžené peniaze podarí získať kúsok pravého domáceho syra!

Madina zbadala bobule a začala liezť cez plot.

Napriek jasnému slnku zlostne zahúkala sova zamotaná do zeleného lístia. Tam sme sa však neodvážili pozrieť.

Madina sa náhlivo rozbehla ku kríkom červenej ríbezle, ale vtom zavzdychala, zastonala a sklonila sa. Asi po minúte mi došlo, že odniekiaľ zhora vyletel kamienok a bolestivo ju zasiahol do ramena.

— Niet iného boha okrem Alaha a Mohamed je jeho poslom! — zdesene zašomrala Madina a skrčila sa od strachu.

To vraj treba povedať pred smrťou, aby ťa bradatí anjeli priviedli do Raja. 

— Počúvaj, — zašepkala som. — Keby nás teraz chceli ruskí snajperi zastreliť, už by sme boli mŕtve. Ako tie telá v jame v čerešňovom sade. Videla som ich včera, keď som zbierala maliny.

Ľudské telá zhnili a čoskoro splynú so zemou.

Nech sa splní vôľa milosrdného Alaha! — odpovedala mi Madina.

Jej čierne oči na bledej unavenej tvári vyzerali znepokojene a zmätene.

— Zbieraj na druhej strane, tam je ich ešte veľa, — poradila som jej. — A počúvaj básne. Nemáš na výber. Alebo Puškin, alebo hrob!

 Chvela sa od strachu a musím sa priznať, že aj mne bilo srdce, akoby sme sa ocitli v akejsi zúrivej naháňačke, hoci sme vopred vedeli, že z labyrintov pekla neexistuje východ.

Doma ma čakala mama po dvoch infarktoch a Madinu šesť detí v predškolskom veku. 

V našom byte sme však nebývali sami. Spoločnosť nám robili naši fúzatí susedia – bystré a na prvý pohľad neškodne vyzerajúce krysy.

Ak sa s nimi nepodelíš o kôrku chleba, pohryzú ťa. Nie od zlosti, ale aby upútali pozornosť nadradenej rasy.

Náš štvorposchodový dom sa nakláňal zo strany na stranu a bolo záhadou, že vôbec ešte stojí.

v húští je nevídaná zver,
chalúpka na slepačích nôžkach
stojí tam hory-doly vidín plné:
za svitu tam na morskej vlne,

— predniesla som.

Sova opäť nespokojne zahúkala. 

Madinu trafila nezrelá marhuľa.

— Možno je na čase  zmeniť repertoár? — spýtala sa ma vystrašene. — Lukomorie je pre deti. Skús niečo o láske, o vražde… Vieš, v piatej triede ma vydali. Preto si nepamätám, či Puškin niečo také písal.

— Písal! A ešte ako!

Pred vojnou mala naša rodina veľkú knižnicu a nebolo ťažké spomenúť si na verše básne.

Ja bez zmyslov pozerám na čierny šál,

 a studenou dušou mi prechodí žiaľ, — zatiahla som.

Húkanie a tákanie na stromoch sa akoby kúzlom zastavilo, a nastalo ticho, ktoré prerušoval iba zvuk bobúľ padajúcich na dno Madininho hrnca.

Raz, za mladi, srdce keď dôverčivé, 

som miloval Grékyňu náružive.

O dve hodiny neskôr sme Alexandra Sergejeviča nechali tak, síce nie pod dubom, ale pod úplne obranými ríbezľovými kríkmi a s nádobami naplnenými až po okraj sme opustili územie duchov.

Polina Žerebcovová je rusko-čečenská dokumentaristka, výtvarníčka, poetka. Autorka úspešného románu Mravenec v sklenenej nádobe: Čečenské denníky 1994–2004, ktorý bol preložený do viacerých jazykov. Jej denníky z tohto obdobia si môžete prečítať aj v českom preklade. 

V roku 2012 sa stala finalistkou Sacharovovej ceny za knihu 45. rovnobežka. Román sa dostal tiež do longlistu literárnej ceny Jasnaja PoľanaNOS. 

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Jana Barátová
Veronika Goldiňáková