23. januára 2021

Hanna Hloba Svetlana Anochina – „Ak tmel vašej spoločnosti nevydrží pod náporom feminizmu, nestojí za to“

Esej

vetlana Anochinová je aj aktivistkou skupiny Marem, v ktorej spolu s inými ženami pomáha obetiam domáceho násilia. Vo svojej eseji „Ak tmel vašej spoločnosti nevydrží pod náporom feminizmu, nestojí za to“ opisuje svoju životnú cestu, v ktorej pokračovala od stĺpčekov o kultúre k vážnejším témam a občianskemu aktivizmu. Dotýka sa v nej množstva problémov, píše napríklad o tom, ako vznikol projekt Bolo také mesto, a ako počas práce na ňom odhalila pre seba veľa nečakaného. Dôležitejšou je však téma domáceho násilia na Kaukaze a s ním spojená činnosť skupiny Marem. Tento problém vždy sprevádza a prehlbuje skutočnosť, že okrem psychického a fyzického násilia z jednej strany žena musí čeliť spoločenskému a rodinnému tlaku zo strany druhej. Takto sa tradície, ktoré by mali ženu v tejto spoločnosti chrániť, prevracajú a robia z nej obeť. Bojom s týmto stavom veci sa zaoberá Svetlana a ďalšie aktivistky zo skupiny Marem. Vo svojej eseji píše aj o tom, aká je ich práca namáhavá a ťažká, a  nie vždy úspešná, ale každé ich malé víťazstvo robí svet lepším. Na tom Svetlane záleží najviac – aby ľudia sa zbavili štandardného typu myslenia a aby sa svet stal lepším. 

Hanna H.

Monológ novinárky z Dagestanu, ktorá pomáha obetiam násilia.

Hrdinkou tohto textu je Svetlana Anochinová, šéfredaktorka portálu Daptar. Ženský priestor Kaukazu a aktivistka skupiny Marem, ktorá pomáha obetiam domáceho násilia.

Svetlana nedávno opustila Dagestan po tom, ako sa jej vyhrážali smrťou. Z bezpečnostných dôvodov sa rozhodla dočasne opustiť tento región. Novinárka rozpráva o svojej ceste od stĺpčekov o kultúre až po občiansky aktivizmus.

„Bolo také mesto“

Volám sa Svetlana Anochinová. Som novinárka z Dagestanu. Narodila som sa v Machačkale, rovnako ako štyri generácie predo mnou. A neustále sa dostávam do škandálov. Nie že by som chcela, deje sa to automaticky. Som šéfredaktorkou portálu Daptar. Ženský priestor Kaukazu, a ženská téma vyvoláva veľa kriku a škandálov.

Ako dvadsaťpäťročná som sa vydala, odišla do Ľvova a tam som trčala asi štrnásť rokov. Vrátila som sa na konci roku 1999 a ostala som zarazená – Machačkalu som nespoznala. Preto som sa niečo urobiť: toto nedbanlivé, nepríjemné polomesto sa potrebovalo nejako ohriať, poľudštiť. Takto vznikol projekt Bolo také mesto (o obyvateľoch Machačkaly). Vnucovala som sa na návštevy, prosila, aby mi ukázali rodinné albumy. Objavovali sa úžasné fotografie, ktoré ma ohromovali, stracala som z nich reč. Chlapci na bicykloch, na pozadí natiahnuté latky, nejaké deti na záhrade… a všetko to malo obrovskú vnútornú silu. Alebo rodina sediaca na verande, a ty vieš, že polovica z nich neprežila tridsiate roky, zahynuli.

Dívaš sa na fotky, a potom sa človeka vypytuješ na to, ako toto mesto žilo, čo milovalo, koho neznášalo. Jeden z mojich najstrašnejších objavov je, že som si uvedomila, akí sme chudobní. Človek nalieha: „Teraz vám poviem o svojej učiteľke. Bola to skvelá žena, čarovná“. Ako chodila, či mala vlastné chytľavé slovíčka, aký mala účes, aký charakter? Môžete mi to povedať tak, aby som za slovom skvelý uvidela človeka? Ukázalo sa, že nie. Sú to také papierové figúrky: moja skvelá učiteľka, môj skvelý sused, všetci sme boli priatelia, svet bol pokojný a bezpečný. Ale keď sa v tom začneš vŕtať a vyťahovať z človeka to pravé, zistíš, že obrázok je úplne iný, veľmi jasný, plný života a často vôbec nie je príjemný.

Chodievala som do dedín. Raz som sa dostala do strohej, rozvážnej Rugudži. Viem si predstaviť, ako sa na mňa miestni spočiatku pozerali: prišla nejaká mestská ovca a kladie hlúpe otázky o láske. Aká láska? Rodina a tak. A potom sa rozrozprávali, nechali sa uniesť. A babička, ktorá ani nehovorila dobre po rusky, si zrazu spomenula, ako jedna dvojica takmer obetovala svoje životy, lebo ich to k sebe naozaj silno ťahalo.. A prekvapene hovorí: „Tá láska teda existuje!”

Môj prvý výlet do hôr bol na indiánsky festival v dedine Karata (každoročné podujatie, kde ľudia žijú vo vigvamoch a nosia indiánske oblečenie). Vybrala som sa tam naslepo, minibusom, nemala som žiadne kontakty. A keď sa mi podarilo hneď nájsť Indiánov, poprosiť ich, aby ma odprevadili hore do svojho tábora a všetko mi ukázali— bolo to obrovské víťazstvo. Títo ľudia robia to, čo mi v Dagestane strašne chýba — hrajú. V hre sa človek prestane brať šialene dôležito a vážne. Schválne si vyberie rolu, v ktorej je trochu zábavný, prestane sa brániť, nedvíha pyšne hlavu a nechodí s nosom hore. V tom spočíva jeho dôvera svetu.

„Zahanbujúci príbeh ma tlačí dopredu“

Začínala som ako korešpondentka a redaktorka na oddelení kultúry, s radosťou som písala o výstavách a predstaveniach, stĺpčeky štýlu „jemné nezaťažujúce somariny“.

V žurnalistike je mnoho vecí, ktoré sa vás osobne dotýkajú. Nemôžete to potom zo seba striasť a začať písať na inú tému. Ťahajú na druhú stranu. Smerom k aktivizmu, ochrane ľudských práv, pretože naokolo je veľa trápenia. Sme nútení zasahovať a dostávame sa do príbehov, ktoré sú od žurnalistiky nekonečne vzdialené. Tých príbehov, o ktorých som písala, je asi o polovicu menej ako problémov, do ktorých som sa dostala nie ako novinárka. Nie som sama, kto ich rieši. Existuje malá skupinka, všetky sú to dievčatá. Pomenovali sme ju Marem na pamiatku Marem Alievovej.

V roku 2015 mi známi, obhajcovia práv, povedali, že vraj chcú odviezť mladú ženu, ktorá s deťmi uteká pred manželom a hrozí jej vražda. Poprosili ma, aby som sa s ňou porozprávala, aby som ako človek z Kaukazu posúdila vierohodnosť jej príbehu. Marem ma nepresvedčila. Žene hrozí vražda, ale rozpráva o šperkoch, ktoré zostali u jej manžela. Zabudla som, že mám vlastné skúsenosti s domácim násilím. Môj prvý manžel bol úplne skvelý a skvele ma aj z akéhokoľvek dôvodu mlátil. Žila som s pocitom, že svet je prevrátený, že v ňom nie sú následky a príčiny, všetky súvislosti sú domotané. Vtedy sa jednoducho nachádzaš v prekrútenom priestore. Ale spomenula som si na to až neskôr. Predtým som povedala svoj expertný názor, že klame. Neskôr sa ma mnohokrát snažili upokojiť a ubezpečiť, že moje slová nezohrali žiadnu úlohu. Marem aj tak odviezli a umiestnili do krízového centra. A potom sa vrátila k manželovi a zmizla. Našli len zakrvavený fén a chumáče vlasov na koberci. Niekedy predtým jej manžel oholil polovicu hlavy a ona si dávala predlžovať vlasy, aby tak nemusela chodiť. Potom som sa dozvedela podrobnosti, napríklad že jej raz odsekol časť palca na ruke. Strašne ma to naštvalo, vinník unikol trestu. Zmizla, nenašli ju ani živú, ani mŕtvu.

Tento obludný, zahanbujúci príbeh ma tlačí dopredu. Zakaždým, keď sa mi chce mávnuť rukou – ale sakra, to je nejaký nezmysel, ten človek klame, – spomeniem si na Marem. A zakaždým ma ohromí to, čo sa nám spolu s niekoľkými mladými dievčatami darí robiť bez akýchkoľvek zdrojov. A teda, naozaj som človek neveriaci, posmešný, skeptický, ale niekedy si myslím: Boh vedie.

„Toto nie je súkromná záležitosť“

Bývajú aj porážky. Keď ľudia odmietajú pokračovať v boji. Nedávno sme dvakrát pomohli jednému dievčaťu odísť a ona dvakrát uverila sľubom svojich príbuzných, že sa o ňu postarajú, ale zakaždým ju vrátili k manželovi. Už na začiatku som sa sama pre seba rozhodla, že hodnotiť ich konanie nie je moja úloha. Viem ako sa osobnosť človeka deformuje, keď sa dlhodobo nachádza pod tlakom domáceho násilia, keď stále musí spĺňať nejaké očakávania a každý ho môže potrestať. Nemám právo takýchto ľudí odsudzovať, pretože najprv ich treba vyliečiť.

K súkromnému životu sa snažím pristupovať diskrétne. Ale ak manžel týra dieťa a manželku, ak dedko lezie do vnučkiných nohavičiek, to podľa mňa nie je súkromná záležitosť. Takže častejšie zasahujem priamym konaním než len slovami. Už  dávno som mohla napísať knihu o domácom násilí, pohlavnom zneužívaní členov rodiny, malých detí. Ale nechcem. Chcem, aby to prestalo existovať, a snažím sa pre to niečo aj urobiť.

Vraj na Kaukaze ženu chránia tradície. Ale to je názor mužov. Keď sa pýtaš: „Ak sú ženy takto chránené, prečo mi vulgárne nadávaš?“, dostávaš odpoveď: „Či si ty žena?“ Vymedzili si pojem: sú „pravé ženy“, a s ostatnými netreba robiť drahoty. O akej ochrane potom môžeme hovoriť? Žena najčastejšie potrebuje ochranu práve pred tými, ktorí ju údajne bránia. Len čo sa žena ocitne v pochybnej situácii, okamžite sa objavujú hlasy: „Kam sa otec a bratia pozerajú, už ju mali dávno odpratať.“  Vari je to obrana? 

Veľa mužov využíva len práva a pritom úplne zanedbávajú povinnosti, a žena potom zostáva bez podpory a prostriedkov na živobytie. Môžu s ňou uzavrieť manželstvo u nejakého imáma a o týždeň sa dať rozviesť. Veľa mužov považuje tú či onú prácu za nedôstojnú. Ležia na gauči a úplne zabúdajú na to, že podľa šaríe musia zabezpečovať svoju rodinu. Ale veľmi ich znepokojuje feminizmus, ktorý im poruší všetku duchovnosť. Priatelia, ak tmel vašej spoločnosti nevydrží pod náporom môjho feminizmu, nestojí za to.

Samozrejme, že som feministka. Veď som žena. Kým iným ešte môžem byť? Väčšina odporcov feminizmu vlastne ani nechápe, o čo tu ide. Z nejakého dôvodu feminizmus spájajú s programom vyhubenia všetkých mužov. Akoby sa v mužskom podvedomí prebudilo niečo zaostale.

Som nesmierne šťastná, že na našej strane sú aj muži, dagovskí muži. Sme odhodlaní spolupracovať so všetkými, vrátane autoritatívnych veriacich, pokiaľ máme rovnaké záujmy. Aby žena ovládala základnú argumentáciu, keď sa snaží obhájiť sama seba.

Nedávno mi napísal jeden človek: najprv poprosil o pomoc, potom povedal, že si poradí sám. Stretol ženu, ktorá utekala pred manželom, ktorý ju bil. Nemohla ísť ku rodičom, neprijali by ju, vrátili by ju manželovi. Takže sa vybrala do cudzieho mesta, strašného a neznámeho, blúdila tam zhrozená – a zrazu narazila na dobrého človeka. On mi píše: „Prenajal som jej byt“. Jej! Nie na to, aby tam chodil a navštevoval ju, ale jednoducho pomohol a dal jej peniaze na pár mesiacov. My v skupine Marem sme takmer plakali od šťastia. A potom sme sa zamysleli. Prečo je to šťastie? Prečo je pomoc muža, pochopenie muža, mužská empatia pre nás vzácnosťou, šťastím a darom? Koniec koncov, to by malo byť normou.

„Vidíš, že môžeš zbaviť trápenia“

Vôbec nie som hrdinka a rozhodne nie vytrvalec. Len by som sa chcela vydriapať na barikádu, zamávať červenou vlajkou, nahlas zakričať a ísť sa domov povaľovať na gauči. Musím však robiť namáhavú nepríjemnú prácu, o ktorej nemôžem ani rozprávať, ani sa ňou pochváliť. Ale aspoň mám pocit, že to, čo robím, je správne. Keď sa podarí dosiahnuť odstránenie fotografie trinásťročnej slečinky v podprsenke z nejakej odpornej skupiny vo VKontakte. Keď sa podarí pomôcť žene utiecť pred manželom, ktorý ju mláti. Keby som aspoň nevedela, čo sa deje, nezasahovala by som, nehľadala by som nič. Ale ľudia prichádzajú, prichádzajú a prinášajú svoje trápenie. A ty vidíš, že ich môžeš toho trápenia zbaviť, aj keď oni zvnútra nemôžu.

Nemám za cieľ dostať sa do federálnej agendy, hoci je to lichotivé. Je mi príjemné dostávať vážne ocenenia. Keď sa niekto dozvie o mojich aktivitách a považuje ich za pozoruhodné. Ako to bolo napríklad s projektom Bolo také mesto, za ktorý som dostala cenu Občianska iniciatíva. Ale naša práca má iný účel. Nie aby sa vylepšil imidž, nie aby sa vylepšil Dagestan. Chcem, aby sa môj svet stal lepším. Keď sa dozviem o tom, že sa okolo mňa deje niečo hrozné, môj svet sa obracia hore nohami. Mám potrebu niečo urobiť. Často mi píšu: ďakujeme za to, čo robíte pre národ. Nie pre národ, pre seba. Všetko robím len pre seba, aby sa zachoval môj svet, v ktorom sú skvelí ľudia, úprimnosť, statočnosť, empatia, kopa krásnych vecí. 

Dagestan je plný úžasných a zaujímavých ľudí — umelcov, aj takých, ktorí sa venujú performance art, ale nachádzajú sa vo svojom vlastnom svete. Treba ísť za hranice galérie a to je nebezpečné. Nedávno sa dagestanské dievča rozhodlo uskutočniť v Machačkale tzv. Monštráciu – demonštráciu s absurdnými heslami. Chlapci ju podporili. Moja dcéra a vnučky niesli plagát, na ktorom stálo: „Choď preč, bubák, som poslušná“. A ešte tam bola figúrka rybky s nápisom: „Existencialistická treska“. A to všetko im zhabali fizli. A zničili. Prečo? Ako ich ohrozovala existencialistická treska? Ale ak sa nad tým zamyslíš, pochopíš: práve ona ich ohrozovala. Ohrozuje ich feminizmus aj anime. Ohrozuje ich všetko pestré, tvorivé, náhle. Neobvyklá forma vyjadrenia myšlienky, vyjadrenia seba samého.

Mám rada tetovania. Nedávno som si dala vytetovať rybu s nohami. Taká hlúpa ryba, beží niekam ako blázon, nezmyselná, ani plávať poriadne, ani chodiť, čisté nedorozumenie. A pre mňa je tá ryba dôležitá, vystihuje ma. Nechcem byť víťazom. Nepáči sa mi táto úloha. Nechcem vyhrávať, chcem žiť. Dostávať na frak, plakať, smiať sa, triumfovať, nenávidieť, milovať. Chcem proste všetko. Nechcem žiť v úzkych hraniciach. Som v nich stiesnená. 

Svetlana Anochinová (1962) je novinárka a spisovateľka z Dagestanu. Počas svojej kariéry spolupracovala s množstvom periodík, podieľala sa na projektoch v miestnej televízii a v súčasnosti je šéfredaktorkou dagestanského ženského online časopisu Daptar. Jej knihy a články vyvolávajú široký ohlas a stále sa stávajú témami pre diskusie.

Tiež je spoluautorkou projektu Bolo také mesto, zameraného na minulosť dagestanských miest. Na základe materiálov projektu bol natočený dokumentárny film Bolo také mesto.Machačkala, a v roku 2015 Svetlana v pokračovaní projektu vydala knihu Bolo také mesto.Derbent. Kniha je štylizovaná ako rodinný album, v ktorom sa nachádzajú fotografie a príbehy ľudí, ktorí v Derbente žili v minulosti. Predstavuje zbierku spomienok obyvateľov na mesto, udalosti, ich priateľov a príbuzných. Vďaka svojej činnosti sa Svetlana stala laureátkou štátnej ceny Dagestanskej republiky, získala aj veľa ďalších ocenení.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Hanna Hloba
Preklad: