05. februára 2021

Marta Antoničeva – Rozhovor s človekom

Poviedka

Poviedka s názvom Rozhovor s človekom nám na pár stranách predostiera zaujímavý príbeh muža, ktorý zažil nepríjemný zážitok so svojou ženou a mal potrebu sa niekomu vyrozprávať. Sám psychológ ho posiela do chrámu, kde môže zložiť svoje bremeno. Aj napriek tomu, že hlavná postava príbehu neverí v Boha, do chrámu sa predsa len vyberie, ale vytúžený kontakt s človekom nakoniec vyzerá úplne inak…

Eva A.

Chrám zaberal celé osemnáste poschodie zábavného centra. Keď sa výťah zastavil, vystúpil iba Iľja. Ostatní sa ponáhľali na ďalšie poschodia – do kina, na nákupy, za prostitútkami, do práce, na preteky, do sauny, do telocvične.

V kostole nebolo ani duše. Iľja podišiel k automatu a z jedného vybral stredne veľkú sviečku. Na obrazovke boli vysvietené voľné miesta, kde ju môže zapáliť. Vybral si to na kraji. Pred oltárom sa rozhorela ďalšia sviečka, červená. 

V automate na úmysly si vybral „zdravie“ a na obrazovke zadal meno sestry, matky a otca. Na účtenke bolo nesprávne napísané otcovo meno. Hádam to pochopia.

Sadol si na mramorovú lavicu. Pred ním svietili holografické ikony, ktoré menili výrazy tvárí zo smutných na veselé a reagovali na pohyb, otáčali hlavou a mávali rukami, privolávali k sebe a ukazovali na modlitbu vedľa seba. 

Iľja si sadol oproti Mikulášovi z Myry, ten sa k nemu otočil tvárou a prívetivo zamával. Ukázal na tlačidlo – stačí hodiť mincu a modlitbu prečíta tichý, no zároveň výrazný mužský hlas, ktorý sa rozlieha po celom chráme a odráža v každom kúte.

Iľja pokrútil hlavou, nepáčilo sa mu to. Pripomínalo mu to audioknihu. Chcel sa rozprávať s niekým živým. 

Prešiel k najväčšiemu automatu pri vchode. Najprv chcel zvoliť prijímanie, no rozmyslel si to: bolo drahé a on nebol pripravený, lebo pred prijímaním sa musí vyspovedať. Chcel sa jednoducho len porozprávať.

Zamotal sa v doplnkových balíčkoch a ďalších možnostiach. Všetky obsahovali rôzne obrady a služby. Samostatne si mohol zvoliť len rozhovor, spoveď a prijímanie, z ponuky: s človekom, robotom alebo kňazom. Iľja si vybral rozhovor s človekom. V časti ďalšie možnosti sa dalo upresniť, aké emócie sa od človeka vyžadujú: porozumenie, vnímavosť, súcit, rozčúlenie, pohoršenie, hnev, smútok, rozpaky, trápnosť, radosť, hrdosť, vďačnosť.

Iľja odmietol výber emócií, je to predsa človek, nie robot, bude ich na ňom vidno. Zaplatil a okamžite prišiel výťah a v ňom malý muž stredného veku. Hľadel priamo pred seba, ako robot.

„Poďte,“ povedal Iľjovi. Sadli si na lavičku blízko ikony Xénie Petrohradskej. Tá sa na Iľju vľúdne usmiala. 

„Začnite,“ vyslovil sucho človek a zrak uprel do prázdna.

Iľja očakával väčší rozsah emócií, ale bol taký unavený z robotov v práci, že samotná prítomnosť živého človeka, ktorý bol pripravený vypočuť ho, pôsobila motivujúco.

„Nikdy by som sa o tom všetkom nedozvedel, keby nebolo vedra,“ začal. „To je taká konštrukcia, musel som si vygoogliť, na čo ju používali,  podľa internetu slúži umývanie podlahy, pranie a dokonca prípravu jedla.“

Spočiatku sa mi to zdalo ako ďalšia neobvyklá vec. Viete, Aňa milovala všetko zvláštne, predovšetkým starožitnosti – zvláčala domov truhlice a škatule, zvláštne tienidlá. Bola veľmi naviazaná na svoju babičku, tá žila tristo rokov a stihla toho veľa nakopiť. Za všetko, čo Aňa vedela, vďačila babičke. Asi preto si vybrala povolanie dekoratérky. Nepáčila sa jej počítačová grafika, často opakovala, že nemá dušu. 

Zoznámili sme sa u priateľov, vtedy som sa venoval obchodu a bol som bohatý, ona mladá, trochu šibnutá, preto sme sa aj dali dokopy. Bola neskutočne šťastná, keď sa dostala na prestížnu dizajnérsku školu, ktorú som musel zaplatiť. Zdalo sa, že jej šťastie bohate stačí nám obom.“

„Bola s ňou zábava,“ pokračoval, akoby sa obhajoval.  „Niekedy až priveľká.“ Na tretie výročie som jej dal mačku, milovala zvieratá. Všetko ostatné už aj tak mala.

Mačku sme ubytovali do špeciálneho domu z dreva a handier, ktorý chránila pred očami ostatných tak, ako Aňa náš domov. Boli si v niečom podobné. 

Po pár mesiacoch mačka hrozne pribrala, vtedy Aňa odniekiaľ vytiahla to nešťastné vedro. Povedala, že ho schovávala v garáži spolu s inými starožitnosťami po babičke. Nevysvetlila, prečo ho priniesla, prehodila len čosi ako „čoskoro uvidíš“.

A uvidel som. Pravda, nie hneď, ale o niekoľko týždňov. Vo vedre boli štyri mŕtvolky. Mŕtvolky novonarodených mačiatok.

Aňa mi ho so smiechom ukázala a potom ich bezvládne telá spláchla do záchodu. Jednoducho stlačila gombík. 

Vtedy už bola tehotná, aj keď na papieri sme ešte neboli svoji.

Zdá sa, že všetci okrem mňa boli s jej činom spokojní, dokonca aj mačka sedela nablízku a pokojne si oblizovala labku.

Zákon predsa poznáte, nie? Ukázalo sa, že som sa nevedomky stal spolupáchateľom vraždy, a nie jednej, ale štyroch! A cirkev podporuje zákon, takže musíte byť na mojej strane!

Keď som sa spýtal Anny, prečo to urobila, odpovedala, že ju to naučila babička, vraj to tak robila vždy.

„A čo zákon?“ vtedy som neveril.

Aňa pokrčila plecami, uškrnula sa a povedala niečo ako: „No, neudáš ma, však?“

Čo som mal robiť? Nemohol som ďalej žiť s vrahyňou!

Ona a mačka pomaly začali v byte zaberať čoraz viac miesta. Náš vzťah sme museli sformalizovať, keďže som nevedel vymyslieť dobré dôvody, prečo z neho vycúvať. Test DNA potvrdil otcovstvo. 

Anna začala skupovať detské veci a zaplnila nimi dom. Sex sme nemali, pretože jej to zakázal psychológ. Po večeroch sedávala s mačkou v objatí a pozerala komédie. Zaspávala s mačkou v našej posteli a ja som sa presunul na gauč do obývačky. 

Snažil som sa z práce vracať čoraz neskôr, nemal som si s ňou čo povedať.

Keď ma raz na poslednú chvíľu poslali na služobnú cestu, prišla o dieťa. Lekári povedali, že ho mohli zachrániť, keby ich kontaktovala o pár hodín skôr, ale ja im neverím.

Stalo sa to takto. V noci si k Ani ľahla mačka. Nezaspala vedľa nej ako zvyčajne, ale na jej tvári. Aňa sa začala v spánku dusiť a od strachu sa jej spustili kontrakcie. Lekári vraveli, že keby som tam bol, pomohol by som jej zobudiť sa. 

Zavolala sanitku, tá prišla na obed, nakoniec ju dali do narkózy a urobili jej kyretáž. Všetko sa to udialo veľmi rýchlo. Keď sa Aňa vrátila domov, mačka zmizla. Aňa pozbierala všetky detské veci a odniesla ich do detského domova. Odišla z práce a dlhý čas presedela v kuchyni, pozerala na dvor, kde sa hrali deti. 

Jedného dňa som sa vrátil z práce a nenašiel som ju. Ostalo iba vedro, ktoré teraz prešlo ku mne.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Raz som ju stretol, vôbec sa po tých rokoch nezmenila. V pavilóne hier s rozšírenou realitou sa konala prezentácia, priatelia ma vytiahli do spoločnosti. Aňa sa stala predlohou jednej z postáv. Ani sa neotočila, hoci počula môj hlas.“ Zdalo sa, že chce ešte niečo dodať, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel a zasekol sa.

„Často mávam nočné mory,“ pokračoval. „Bral som rôzne lieky, ale tie problém so spánkom neriešia. Psychológ mi odporučil navštíviť vašu inštitúciu, hoci v Boha neverím. Ale začína sa mi zdať, že nad nami je niekto, kto rozhoduje, či budeme šťastní alebo nie. Je to tak? Načo by inak boli tie hologramy, sviečky a ďalšie pomôcky?“

Partner sa naňho ľahostajne pozrel, povzdychol si a nič nepovedal. Zdalo sa, že monológ vôbec nepočúval, že bol prítomný len telom. Jeho duša sa nachádzala kdesi veľmi ďaleko.

„Prečo mlčíte?“ nechápal Iľja. „Doslova som si pred vami vylial srdce, hovoril som o  najbolestivejších veciach a vy len mlčíte… Si vôbec človek alebo bábka?!“

„Počuj, vybral si si základný balík. Zahŕňa iba jednu možnosť – počúvať. TO som aj urobil. Čo si ešte čakal?“ Muž sa unavene pozrel do Iľjových očí. Vyzeral ako zamestnanci 24-hodinového call centra, ktorí musia neustále počúvať sťažnosti iných ľudí.

„No rovnako dobre som to všetko mohol povedať aj robotovi!“

„Áno, bolo by to lacnejšie, určite by ťa poľutoval a dokonca by ti nejakým spôsobom pomohol, ak by mu to program dovolil. Ty si si však vybrali možnosť ‚hovoriť s človekom‘. Je to drahšie, ale veď vieš, že v našej dobe zostalo len málo ľudí a hodnota rozhovoru s človekom je najvyššia.“

„Ale ako sa líšiš od robota? Keď som sa s tebou rozprával, ani si sa na mňa nepozrel!“

 „Toto je všetko, čo obsahuje základná verzia, prepáč. Na dialóg bolo potrebné zvoliť si balíček ‚spovede‘ alebo absolvovať kurz ‚očista duše‘ s kňazom. Máme predsa FAQ. Oboznámil si sa s nimi pred výberom?“ 

„To nie je fér!“ rozhorčil sa Iľja. „Budem kontaktovať regionálne oddelenie práv spotrebiteľov! Okamžite zavolaj svojho obchodného manažéra!“

„Pán Boh je môj obchodný manažér,“ povedal unavene muž a vošiel do neviditeľných dverí priehľadného výťahu, ktorým sa vytratil kamsi do výšin a konečne sa tak oslobodil od všetkého pozemského.

Prvú poviedku publikovala v roku 2005 v časopisue Kontinent. Odvtedy aktívne prispievala do časopisov Znamia, Okťabr, Ural, Literaturnaja učoba, Literaturnaja Rossija a ďalších.

Vo svojej literárnej vedeckej činnosti sa venuje predovšetkým tvorbe V. Nabokova a A. Achmatovej. Ako kritička sa pravidelne zúčastňuje fór mladých spisovateľov v Rusku.

Vyhrala niekoľko menších lokálny literárnych cien, ale v roku 2006 sa dostala do finále ceny Debut v kategórii eseje a kritika.

Okrem svojej literárnej tvorby sa venuje réžii dokumentárnych filmov. Vo svojom debutovom filme pod názvom Tacuj kým hrá hudba dokumentuje ruskú hudobnú scénu, film si získal obľubu nielen doma v Rusku, ale aj v Európe, kde získal dve ocenenia.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

eva adamečková
Iva Roháčová