Poviedka
V poviedke K svätému Mikulášovi, tak ako aj vo svojich románoch, autorka rozoberá viaceré náročné, avšak pre život bežné témy. Ústrednou sa stáva smrť. Píše o nej však veľmi prirodzene, s akýmsi nadhľadom, ako o úplne normálnej a nevyhnutnej časti života – sama autorka v diele vraví: „…sotva existuje niečo banálnejšie ako smrť.“
Možno trochu netypické je, že už v samom začiatku poviedky sa dozvedáme, ako sa príbeh skončí. Ani napriek tomu však príbeh nestráca svoje čaro. Autorka na pomerne krátkom rozsahu nenúteným spôsobom prepája témy, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia – smrť, náboženstvo, sociálne siete. Nenápadne spomína aj témy, s ktorými sa v modernom svete stretávame takmer každodenne – feminizmus, či LGBT otázka. Po prečítaní poslednej vety vás až jemne zamrazí, možno vám aj vyhŕkne slza nad tým, akým spôsobom sa protagonistka vyrovnáva s udalosťami v príbehu – pôsobí smutne, no zároveň zmierene.
Bea K.
Ak sa v poviedke objaví babka, s najväčšou pravdepodobnosťou do konca príbehu zomrie. V mojej poviedke zomrie babička tiež. Sotva existuje niečo banálnejšie ako smrť.
…Stará mama ma ustavične prosila, aby som napísala článok o Mikulášovi z Myry. A ja som jej vravela: aký Mikuláš, píšem predsa pre svadobný časopis.
– Veď napíš o páre, ktorý sa stretol vďaka Mikulášovi! Obaja sa k nemu modlili za rodinu a nakoniec sa vzali!
Na to som len pokrčila ústa, poprevracala očami a vystrúhala pár podobných grimás, aké robíte, keď musíte počúvať hlúposti.
Naposledy som sa takto zatvárila, keď sa babka zrazu rozhodla ísť za Mikulášom. Teda, pobozkať jeho relikvie.
– Zbláznila si sa? Posledné výsledky si mala zlé. A čo cesta!… Deň vlakom… A sú tam rady… Fyzicky to jednoducho ne…
– Dosť bolo rečí. Ideme.
Nie, presviedčanie nemá zmysel. Našej mini rodine velí babka. Na stránke ruských železníc teda objednávam lístky.
Nehádam sa s ňou aj preto, lebo sa bojím, že by sa jej znova vrátila rakovina: jej posledné výsledky naznačujú, že je to dosť možné. Pravda, ani dlhé výlety jej iste nepomôžu…
Zmätok ma bude sprevádzať až do začiatku cesty.
Dva týždne pred nečakaným rozhodnutím uctiť si relikvie sa mojej babičke prihodil incident. Teda, túto príhodu som incidentom nazvala ja, babka opakovala skôr „hriech“, „nešťastie“ a „hrôza“.
Prevrátila obrovský svietnik pred ikonou. Plamene opálili hlavnú ikonu – akurát Mikuláša z Myry. Nedávno z nej zložili rízu, aby ju očistili, ostala teda bez ochrany. Poškodil sa však iba samotný okraj ikony. Ale už to stačilo na to, aby sa moja stará mama skoro pobrala na onen svet, no pravdaže nie do kráľovstva nebeského.
Do chrámu chodievala už päť rokov a predtým sa jej nič podobné nestalo. Naopak, ako správkyňa na dôchodku udržiavala svätostánok, ktorý jej zverili, v úplnom poriadku. Dbala na to, aby na lavičke sedávali iba tehotné ženy alebo nemohúce starenky, aby deti nebehali po kostole a nevyrušovali počas omše. Vždy vedela poradiť, kedy a ktorú ikonu pobozkať, ktorému svätému zapáliť sviečku. O čistote okolo „jej“ svietnika ani netreba hovoriť. A vtom takéto niečo.
Po tejto príhode sa tri dni postila a dvanásťkrát denne čítala chválospev Mikulášovi z Myry. A potom sa išla vyspovedať k otcovi Mikulášovi. Ten na jej horlivý príbeh plný sebabičovania odpovedal trochu roztržito: „To nič nie je. Boh odpustí“ – a poslal ju, ako sa hovorí, s pánombohom.
Stará mama však neverila, že taký hriech možno len tak ľahko odpustiť.
A tak sa rozhodla ísť za Mikulášom do Moskvy. Odčiniť hriechy.
Predtým, ako sme sa vybrali k relikviám, sme išli k mamológovi na konzultáciu výsledkov. Rakovina sa predsa len vrátila. Lekár bol však optimistický: chorobu sa mu už kedysi podarilo dostať do kompletnej remisie, čo sa u sedemdesiatročných pacientov nestáva často. Z operácie sa stará mama spamätala dokonale – ako keby ani nemala hypertenziu druhého stupňa typickú pre svoj vek.
– Dnes je to len otázka technológií! Predpíšeme tabletky a uvidíme – zhrnul lekár naše stretnutie v ordinácii ovešanej nákresmi ženských prsníkov.
Starú mamu na klinike sprevádzam vždy ja, aby nezabudla na žiadne pokyny ani odporúčania.
Deň predtým som jej pohrozila, že poviem lekárovi o jej plánoch ísť za Mikulášom. Preto sa celých dvadsať minút v ordinácii triasla ako osika. No nepreriekla som sa. Hanbím sa to povedať, ale zahniezdila sa vo mne chuť hazardovať. Teraz sa už aj mne samotnej chcelo vydať na túto cestu, aby som sa presvedčila: ak sa starej mame podarí doputovať až k drahocenným relikviám napriek tejto prekliatej recidíve, zvíťazíme nad samotnou smrťou.
Okrem starej mamy nemám nikoho.
Keď som mala štyri roky, mama si šla na týždeň oddýchnuť do Odesy… Zavolala až o tri mesiace neskôr z Turecka. More, no nie Čierne, ale Stredozemné jej darovalo muža a navždy ju odplavilo z môjho a babkinho života. Samozrejme, kým mama nezačala intenzívne rodiť, chodievala k nám, a aj ja som ju neraz navštívila… Postupne som som voči nej prestala cítiť krivdu (koniec koncov, tiež sa mi páčia Turci: práve počas mojich návštev v Side som zažila najemotívnejšie romániky). Prestala som matku obviňovať – aj nahlas, aj v mysli. Stala sa pre mňa vzdialenou príbuznou, s ktorou je príjemné sa stretnúť, ale dá sa bez nej ľahko žiť.
Ak som sa niekedy v živote niečoho bála, tak iba babičkinej smrti.
Sme vo vlaku. Babička mi dáva varené vajíčko, ja jej tamoxifen.
Vyzerá celkom sviežo. Tichučko, ale čiperne hundre na oproti sediacu skupinu mladých ľudí, ktorí pozerajú do tabletu a nadávajú na prezidenta; každých pätnásť minút ma presviedča, aby som niečo zjedla; dokonca sa chystá lúštiť krížovku, ale zakrátko sa rozhodne ísť spať.
Zaspala, zdá sa, rýchlo.
Počas cesty sa mi nedá spať, a tak skrolujem najprv Facebook a potom Instagram. Moja facebooková nástenka je z nejakého dôvodu plná intelektuálno-ironických príspevkov: moji priatelia si robia srandu z veriacich, ktorí sa celé hodiny potia v rade k Mikulášovi. Vnútorne s nimi v podstate súhlasím: aj keď v Boha verím (čo tiež nemôžem tvrdiť s istotou), vôbec nerozumiem, čo s tým má spoločné Mikuláš. A ak s tým aj niečo má, stále nechápem, prečo museli voziť relikvie až z talianskeho Bari, keď sú jeho sväté pozostatky už od nepamäti uchovávané v moskovských kláštoroch?…
Napriek tomu čoskoro splyniem s davom čakajúcim na zázrak od Mikuláša. Aj keď ja nepotrebujem zázrak. Potrebujem, aby zaúčinkoval tamoxifen. Aby ožarovanie alebo chemoterapia, ak budú potrebné, zabrali. Aby to doma voňalo sviečkami, aby sa pravidelne utieral prach v rohu ovešanom ikonami…
Na Instagrame je pestrejšie ako na Facebooku. Je tu napríklad kamarátka z detstva Kaťa a spolužiačka Zoja. Ťažko by ste našli rôznejších ľudí, dnes sú však obe pri Mikulášovi.
Čo robí Kaťa teraz, to neviem, ale posledných desať rokov strávila v nočnom klube – pracovala ako gogo tanečnica. Jej vzhľad tomu celkom zodpovedá: vysušené telo s prekvapivo bujným poprsím, obočie a pery zvýraznené ostrými vytetovanými linkami a na nohe tetovanie mainskej mývaliej mačky.
Dnes Kaťa s Burberry šatkou na hlave vešia na Instagram selfie s pravoslávnym davom v pozadí: „Kvôli tomuto si rada odstojím aj vyše troch hodín. Mier a lásku vám aj vašim rodinám, priatelia! #MikulaszMyry #pravoslavie #rusko #cosiprajekata #nechsavsetkosplni“ a milión ďalších hashtagov.
A Zoja. Ešte na strednej škole začala veriť v Boha asi rovnako silno ako moja stará mama pred piatimi rokmi. Babičku zachytil Boh do svojej siete na operačnom stole, ale vďaka čomu skončila v kostole Zoja, to teda netuším. Viera sa stala náplňou jej života: pracuje ako organizátorka pútnických zájazdov, spieva v zbore a je slobodná.
Zoja má dobré srdce: s kamarátkami z kostola pomáha chudobným rodinám, s bábkovými predstaveniami chodí do detských domovov. A tiež protestuje proti potratom. Pamätám si jej instagramovú fotku z jesene: za ochranu embryí s ňou vyšlo do ulíc vraj až dvetisíc ľudí. A dnes Zoja pod fotografiu s priateľkami napísala, že sa k Mikulášovi modlia za zmäkčenie zlých sŕdc, ako aj za tých dvadsaťdva tisíc detí, ktoré každodenne v Rusku zomrú v dôsledku potratu.
Z fotografie na mňa hľadí osem odhodlaných žien: akoby skenovali moje lono. Akoby vedeli, že ak dnes otehotniem, určite pôjdem na potrat. S argumentom, že „stará mama má rakovinu“ by som pred nimi asi nepochodila, ale skôr spácham vraždu (dobre teda, keď považujete potrat za vraždu – nech je to tak), ako zradím.
Najhoršie bolo, že som nič nespozorovala. To, že sa s babičkou niečo deje, si všimol sused z lôžka naproti.
Bolo deväť hodín ráno, spala som – oči som zatvorila až o siedmej. Sused sa mi dotkol ruky, ktorá visela z horného lôžka.
– Slečna! – hlasno zašepkal. – Zdá sa mi, že s vašou babkou niečo nie je v poriadku…
Padám dole.
Nedýcha. Už je chladná.
Vlak uháňa zo svetloihličnatých tverských lesov a mladík, ktorý zistil, že babička je mŕtva, za vlakvedúcim.
Zmerali mi tlak a dali mi dve čajové lyžičky novopassitu. Pamätám si iba tiché nadávky vlakvedúceho, nepokojné kŕčovité výrazy v tvárach sprievodkýň a neuponáhľanú presnosť, s akou policajti vypĺňali doklady: najskôr vo vozni a potom na oddelení.
A potom márnica a noc v oddychovej miestnosti na stanici. Najtemnejšia noc v mojom živote.
Keby mala moja stará mama inú vnučku, asi by sa utešovala myšlienkou, že smrti niet, že sa „tam hore“ stretneme s našou najdrahšou osobou. Iná vnučka by možno splnila posledné priania svojej babičky a išla by za Mikulášom, divotvorcom, pomodliť sa za babičku a za všetko ostatné. Ale to by spravila iná vnučka.
Nie je nič absurdnejšie ako predstava o nesmrteľnosti duše. Ak Boh skutočne existuje, nevysmieval by sa: nenechal by dušu nažive bez možnosti nadviazať s ňou spojenie. Keď človek zomrel, tak jednoducho zomrel. Z cesty smrti nemožno zbabelo ujsť.
Facebook je aj naďalej ironický: aký je rozdiel medzi radmi na relikvie a pochodmi za práva gejov?… Instagram podsúva nové selfie, ktoré žiaria ani nie tak vďaka filtrom, ako kupolám chrámov.
A staré mamy… Staré mamy zomierajú. Život ide ďalej. Len teraz je v ňom o niečo viac smrti.
Kristina Gepting je mladá ruská autorka z mesta Velikij Novgorod. Vyštudovala žurnalistiku a filológiu, v súčasnosti pracuje ako copywriterka. Tvoriť začínala písaním na vlastnom blogu, vďaka ktorému sa dostala do povedomia literárnej verejnosti. Píše najmä young adult literatúru, je autorkou dvoch románov a niekoľkých poviedok. Okrem toho vedie v novgorodskom rádiu reláciu Strieborný dážď (Серебряный Дождь).
V roku 2018 vyšiel jej debutový román Plus život (Плюс жизнь), za ktorý získala cenu Lýceum (Лицей). Čoskoro by sme sa mali dočkať aj jeho filmového spracovania. Tento román sa stal jedným z prvých v ruskej literatúre, ktorý otvorene a úprimne opisuje problémy HIV pozitívnych ľudí. Hlavným hrdinom je 18-ročný mladík, ktorý sa narodil s HIV a musí pre túto diagnózu veľmi rýchlo dospieť. Sprevádza nás svojím životom, dozvedáme sa, aké ťažké to preňho je, keď sa zamiluje, ale aj keď stojí pred dôležitou voľbou – výberom povolania.