Slnko oslepovalo. Lízu viedli dvaja rovnakí policajti v bielych košeliach a zaprášených topánkach. Zadýchaný som vybehol z vestibulu. Nedotýkajte sa Lízy, kričal som.

Pustite ju. Vy ste dvaja a ona je len jedna, stláčate ju tak silno, že sa nehanbíte.

Metala sa v ich rukách, snažila sa vymotať. Od slabosti a zlosti až chrčala. Vrhol som sa k nim, nohy sa mi plietli, zadrapil som sa policajtov – ako sa opovažujete, čím sa previnila, veď je nevinná. Veď sa pozrite, aká je mladá, aké má útle členky a vy, vy…

– To ty, ty si ma udal! – Líze sa na chvíľu podarilo vyslobodiť a otočila sa ku mne. – Ty, ty, to ty si ma udal! Nenávidím ťa, ty starý idiot, šibnutý, nenormálny! Zhniješ tu, rozumieš?!

Prudko do mňa strčila, spadol som na chrbát. Zleteli mi okuliare. Videl som hmlisto a v hlave mi hučalo, akoby sa otáčali obrovské presýpacie hodiny. Dvere hlasno buchli. „Ideme,“ a vytratili sa. 

Z nosa mi tiekla krv. Nahmatal som okuliare a nasadil si ich. Ľavé sklíčko prasklo, pravé vypadlo. Pred očami sa mi zahmlilo, pretože som plakal. Kdesi v diaľke škriekali čajky. Nado mnou sa rozprestieralo šíre nebo. Topilo sa od horúčavy, tieklo po rukách: slnko oslepovalo.

Manželka mi raz povedala, že ak by som bol vtákom, určite by som bol pelikán. Ak zvieraťom, tak hnedý nemotorný medveď. A ak by som bol budovou, isto by som bol takou, ako je obrovská ošetrovňa Nádej.

Asi mala pravdu.

Bol dlhý ospalý deň, po oblohe sa preháňali mraky, lial silný dážď, ktorý prešiel tak rýchlo, ako aj začal. Nastúpilo dusno. Sedel som v mäkkom koženom kresle v hale ošetrovne. Driemal som a prebúdzal sa: mám sedemdesiatjeden rokov, je to normálne. Cez priezračný sen som začul, ako po žilách v mramorovej podlahe klopkajú opätky. Raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz… klopkanie prestalo.

Otvoril som oči a zavrtel hlavou, snažil som sa zbaviť sna. Priamo predo mnou stál drevený pult recepcie natretý olupujúcou sa tmavohnedou farbou. Za ním plavovlasá hlava našej recepčnej Táne a priamo pred ňou, bokom ku mne, stálo dievča. Ťažké náramky na jej zápästí vyzerali, že každú chvíľu s rachotom spadnú na zem. V rukách držalo otvorený oranžový dáždnik posypaný veľkými kvapkami dažďa. Vyzeral ako exotická kvetina s mokrými okvetnými lístkami. S cvaknutím ho zložila a sen sa rozplynul. 

– Mala by som mať izbu číslo šesť, – povedala prenikavým hlasom.

– Mne je jedno, že v tom krídle nikto nebýva, – netrpezlivo bubnovala po pulte, – volala som a žiadala som izbu s výhľadom na záhradu, les, hory, čiže… – malá pauza, dievča sa naklonilo cez pult, aby sa pozrelo na menovku – Tatiana Filipovna, buďte taká láskavá a dajte mi to, o čo vás žiadam.

– Jelizaveta, volám sa Jelizaveta, stačilo vykania. Tatiana, to, že ste videli môj pas, ešte nič neznamená, – vzala kľúče – No sláva, ďakujem, Tatiana. A kufor si mám vláčiť sama? Nechala som ho tam, pri vchode, – nejasne mávla rukou.

Šiel som za ňou po dlhej chodbe. Kufor mala naozaj ťažký. Starý model, boky mal potiahnuté tenkým železom. Kráčal som a premýšľal, odkiaľ má taký kufor. Neobzerala sa. Srdce mi búšilo až v ušiach. Chodba bola tmavá: cez deň sa na nej vôbec nesvietilo, svetlo bolo iba v diaľke, tam, kde sa začínala veranda. Keď sme na ňu vyšli, rozfúkalo sa. Vlnené zelené šaty dievčaťu objali kolená a trepotali sa za ňou ako smaragdový chvost. Pridržiavala ich, náramky cinkali ako japonské zvonkohry a na prste sa jej ligotal čierny prsteň s priehľadným fialovým kameňom.

– Je to ešte ďaleko?

– Nie, už sme skoro tam, už sme skoro prišli. Prosím, – s úľavou som pustil kufor, – tu je vaša izba, –  strácal som dych, – izba číslo šesť. Máte kľúče?…

Podala mi ich a povedala, aby som otvoril dvere a kufor odniesol do izby.

Vošiel som do úzkej chodbičky. Po pravej ruke sa nachádzala kúpeľňa, priamo predo mnou spálňa s posteľou pri okne. Sadla si na posteľ, kufor som položil k nej. Zatiaľ čo som kontroloval, či funguje rádio, či svieti svetlo alebo či tečie teplá voda, rozprával som o dennom režime liečebne. Raňajky od siedmej do deviatej, do dvanástej procedúry. Vykukol som z kúpeľne a usmial som sa. Večeru od šiestej do ôsmej je lepšie nevynechať, pretože do kaviarne v meste treba ísť autobusom a potom ešte prestúpiť na druhý.

– To je všetko? – zadívala sa na mňa.

– V podstate áno. Cíťte sa tu ako doma, ja už odchádzam. Číslo na recepciu poznáte? Dobre, – už som sa otočil na odchod, ale za stenou som začul hlučné posunutie stoličky a spomenul som si, čo som ešte chcel povedať. – A nezľaknite sa, ak za stenou niečo náhle spadne, narazí alebo začujete nejaký iný zvuk… Tatiana zaklamala, že v tomto krídle nikto nebýva. Vo vedľajšej izbe sa každé leto ubytuje jeden mladý muž, má niečo cez tridsať a vôbec nič nevidí. Je slepý.

Pamätám si ho ešte ako desaťročného chlapca: Chodieval sem na rekreáciu so svojou matkou, tá už umrela, vtedy to však bola silná žena, vždy slušne oblečená, s koženou kabelkou v ruke. Priviedla ho k nám, keď začal strácať zrak. V meste dostával injekcie, strkali ho do nemocníc, vyšetrovali, úplne ho mučili. Dokonca mal naplánovanú aj operáciu u slávneho lekára. Syna priviedla k nám, aby si mohol oddýchnuť. Máme to tu veľmi pekné. Sú tu aj hory a cyprusy.

Vždy mu bola nablízku. Keď som sa raz večer prechádzal v záhrade, počul som, ako sa na verande zhovárajú. Na oblohe bolo až desivé množstvo hviezd. More šumelo. Chlapec hovoril mame, že nechce operáciu. Že to bude bolieť, že neverí, že nič nevidieť je nefér. Mama plakala.

Keď som ho stretol vo vestibule o rok neskôr, bol už úplne slepý. Narážal do rohov, stolov, padal tam, kde boli schody. Ona sa hanbila, ale snažila sa to nedávať najavo. Pri ďalších návštevách to už bolo, samozrejme, lepšie. Potom umrela. Ale on sem chodí každé leto.

– Keby niečo, nebojte sa ho, – usmial som sa, – je zvláštny, ale nikomu neublíži. Niekedy večer tichúčko postáva na verande, v tme, úplne ako prízrak. Až na to, že nie je prízrak.

– Ani by som sa nezľakla, – odpovedala Jelizaveta a vstala z postele, aby otvorila okno: zafúkal vietor a pozdvihol čipkovaný ružovo-fialový tyl. Dievča z lesklej červenej kabelky vytiahlo cigarety a zapálilo si. – Viete, poznala som jedného slepého človeka, dokonca ho tak aj volali, Slepý. Dobrý človek, škoda, že zomrel, – vydýchla dym a na chvíľu sa odmlčala.– Čo myslíte, prečo som ticho? Nechcete už odísť?

Keď sa za mnou zabuchli dvere, spomenul som si:

– Vedľa máte schodisko do ošetrovne! – zakričal som cez štrbinu vo dverách. – Tam vždy nájdete zdravotníka Viktora, takže ak by vám zrazu prišlo zle alebo by ste niečo potrebovali, nebojte sa naňho obrátiť, pomôže!

Počkal som, ale neodpovedala. Všade naokolo bolo ticho. Nastalo horúce popoludnie a v tráve sa lenivo ozývali len kobylky. Vzduch bol obťažkaný ružami a vietor miešal ich sladkú vôňu s vôňou mora. Cítil som sa dobre, stačilo už len málo a zmalátnel by som od takého ticha a pokoja. Akoby ma niekto vnútri ľahučko šteklil – a ja som sa usmieval.

Do večere zostávalo ešte pár hodín. Bol to ten pravý čas, aby som upratal prázdne izby po ľuďoch, ktorí, sa šli kúpať. Keď som kráčal po nekonečných chodbách, narovnával červený koberec, ktorý sa krčil do harmoniky, otváral a zatváral dvere, postieľal a oprašoval rámy obrazov, premýšľal som nad tým, že mám šťastie. Mám manželku (tesne pred večerou vlastne musím nájsť Naďu), žijem pri mori, je tu príjemný vzduch, chutné jedlo… Naša ošetrovňa sa podobá hladkému kamienku hodenému do tyrkysovej vody. Leží medzi odrazmi vysokých stromov a húfom hostí – malých rýb, ktoré plávajú naokolo. Biely oblak v zelenej hmle.

So ženou sme tu pracovali už dvadsať rokov. Čo bolo predtým, nie je až také dôležité. Žena pracovala ako riaditeľka školy a ja som bol revízorom v metre. Potom prepustili ju, neskôr mňa, a tak sme sa presťahovali do ošetrovne. V lete sme tu vďaka poukazom často oddychovali a stihli sme sa spriateliť so všetkými tunajšími lekármi. Ponúkli nám prácu na výmenu za ubytovanie v jednej z izieb. Naďa sa najskôr stala zástupkyňou manažéra, neskôr ho nahradila. Ja som bol jej asistentom. Venoval som sa hosťom, nosil kufre, staral sa o denný program.

Milujem Naďu. Je dobrá. Nemohla mať deti, a preto sa vždy starala o mňa. Dbala na to, aby som bol vždy upravený, chodievala so mnou k lekárom, varila toľko, že som ani nestíhal jesť. Naďa bola vždy krásna a to aj napriek tomu, že sa o svoj zovňajšok veľmi nestarala. Čierne obočie, tenké pery, veľká brošňa na chlopni saka.V mojich očiach za dvadsať rokov ani nezostarla, iba sako, ktoré jej bolo úzke v páse, nahradil hnedý rolák.

Vo vestibule som sa stretol s Naďou a Táňou a išli sme na večeru. Pred nami bola Jelizaveta. Červené šaty po zem, vlasy upravené do pevného drdola, na krku tenká zlatá retiazka.

Otočila sa a premerala nás pohľadom:

– No čo, bude dnes na večeru víno? – usmiala sa.

– Nie, nebude, – odpovedala Naďa a poopravila si golier roláka.

– To je škoda. A čo teda? Whisky?

– Počúvajte, toto je liečebňa, nie bar. Ľudia sa tu liečia.

– Čiže nám budete chutne variť? Steak, lasagne, špagety s omáčkou z bielych hríbov?

– Na večeru budú karbonátky na pare. Zajtra tiež. A dokonca aj pozajtra, – chladne odpovedala Naďa, pozrela na mňa, vzala ma za ruku a zatiahla do jedálne.

– A karbonátky máme naozaj chutné. Vyskúšajte ich, určite vám budú chutiť, – začul som za chrbtom Tánin ospravedlňujúci hlas.

Po večeri, keď sme boli s Naďou v našej izbe a zhasli sme, povedala:

– Táto Líza je zvláštna. Nevychovaná. Tie jej vyzývavé šaty a ako sa potom neochotne hrabala v tanieri, po okrajoch rozmazávala zemiakovú kašu. Takéto pohŕdanie jedlom. A ako nahlas sa smiala. Sedela sama a zrazu sa rozosmiala, priložila si ruku s prsteňmi a náramkami k ústam… Čo to je? No čo?

– Naďa, nebuď na ňu tvrdá. Vieš, že hnev nikomu neprospieva, – usmial som sa na ňu v tme, pretože som sa nechcel hádať.

– Veď fajčila pred jedálňou. Máme tu ľudí s pľúcnymi chorobami, takže niekomu neškodí hnev, ale to, že to všetko musí dýchať. Prečo sa jej zastávaš?

– Nezastávam, len chcem, aby bolo všetko v poriadku a aby sa mal každý dobre. Ubytovala sa u nás, čo znamená, že je naším hosťom.

V tme som začul, ako sa Naďa s ťažkým povzdychom otočila k stene.

Urazila sa. A ja som ležal a predstavoval si, ako smutne bude Jelizavete u nás. Žiadna zábava, žiadne víno. Nemá tu nikoho. Dokonca nebude môcť normálne jesť a zdá sa, že ani karbonátky jej nechutili. Mali by sme urobiť špeciálne menu. Jedlo sa dá doniesť z mesta… Chcel som Naďu objať, ale akoby začula moje myšlienky a ešte viac sa za ne urazila. Keď som sa k nej natiahol, spomenul som si, že už dávno spíme na odlišných posteliach a medzi nami je úzka ulička a nočný stolík, ktorý škrípe zakaždým, keď otvoríš hrdzavé dvierka.

Na druhý deň som vstal skôr, aby som sa prešiel po pláži. Rád tam chodím, keď tam nikto nie je, len prázdne fľaše a zdrapy novín sa lenivo prevaľujú z jedného kopčeka piesku na druhý. More som počul už v predstihu, akoby niekto zapol zvuk na televízore. Skrývalo sa za vysokými stromami, ale bolo už celkom blízko.

Keď som z nábrežia schádzal po betónových schodoch na pláž, pozeral som sa pod nohy a zrazu mi do tváre udrel široký slamený klobúk. Zdvihol som hlavu a uvidel Lízu. Na sebe mala modré šaty a z mokrých náušníc, ktoré sa leskli na slnku, jej na holé plecia padali modré kvapky.

– Ako vidím, pred vami sa nedá skryť, – nespokojne povedala a pozrela na mňa cez tmavé okuliare.

Nemohol som prísť na to, čo mám odpovedať.

– Vôbec nemám rada pláže. Celú noc som nemohla zaspať, ležala som a myslela si, že kým bude ráno, umriem od nudy. Ako vidíte, nezomrela som, ale ani som nezaspala – zo slamenej tašky vytiahla žuvačky a zo strieborného obalu zubami vybrala dva biele vankúšiky. Tvárila sa pritom, akoby ochutnala citrón. – Preto som sa rozhodla prísť sem, nech aspoň niečo zamestná moje oči. Tu je však ešte väčšia nuda. Vôbec, – zrazu ma potiahla za tričko a sama pre seba sa usmiala, – vôbec nerozumiem, prečo práve mňa zanieslo do tohto zapadákova. Nič tu nie je, – rozhliadla sa a vyšla po schodoch.

Išiel som za ňou. Snažil som sa pred ňou aspoň nejako obhájiť ošetrovňu, pláž, more. Začal som hovoriť, aký je tu vzduch, rastliny, aké fialové kvety kvitnú v noci. Jej to však bolo jedno. Pospevovala si nejakú melódiu a pozerala pod nohy, ako sandále naberajú veľkú kopu piesku a púšťajú ho späť.

– A môžete ísť odtiaľto aj k horskému jazeru, je tam azúrová voda a mliečna hmla medzi stromami. – Kráčala ďalej a nepozerala sa mojím smerom. – Spomenul som si! Presne! Počúvajte, toto by vás mohlo zaujímať, – s úsmevom som ju chytil za ruku a Jelizaveta sa prekvapene zastavila. – Po ceste k jazeru sa prehliadka zvyčajne zastaví pri Stalinovej chate. Priamo v horách. Predstavte si, všetko tam zostalo presne také, aké to bolo počas jeho života. Úžasné, že? Ak chcete, môžeme tam ísť. Zoženiem lístky.

Nahlas sa zasmiala, až som ustúpil:

– Stalinova chata? Vážne? To musí byť, samozrejme, neskutočne zaujímavé. Áno, mení to doslova všetko, je to skutočne úžasné miesto. Ak chcete, je tu ospalé jazero s rôsolovitými brehmi alebo Stalinova chata. Čo na to povedať, úžasné, – odvrátila sa a šla na kopec do ošetrovne, a ja som zostal stáť uprostred lipovej aleje. Cez listy prenikalo slnko a všetko naokolo zahalilo zelené svetlo. Aj mňa, rovnako aj mňa.

Potom som každé ráno chodil na pláž a stretával sa s Lízou. Rozprávali sme sa a vysmievala sa mi, dokonca mi nadávala. Raz povedala:

– Kriste, čo odo mňa chcete, hm? Koniec koncov, uvedomte sa, majte odvahu a pozrite sa do zrkadla. Ste starý, tučný, škaredý, zatiaľ čo ja som váš pravý opak. Kedy ma necháte na pokoji?

Napriek tomu som za ňou chodieval aj naďalej. Na obedoch, na procedúrach, po večeri… Moja žena sa na mňa hnevala, myslela si, že som do Lízy zamilovaný. Nebol som. Ale zakaždým, keď som ju uvidel: jej ramená, špicatý nos, keď zvonili jej náramky… bol som šťastný. S hrôzou som čakal, kedy odíde. Možno by som mal ísť za ňou?

Naďa sa so mnou nerozprávala. Bola nahnevaná. Keď som k nej chcel prísť a všetko vysvetliť, odstrkovala sa. Ani sa nepokúšala počúvať ma. O to viac ju nahnevalo, že sa Líza skamarátila so Slepým a celkom úprimne sa oňho starala, otvárala mu dvere, viedla ho za ruku, pomáhala mu na bielom stole nájsť pohár so slivkovým kompótom. Na svoju stranu stiahla aj Viktora, zdravotníka, ktorý bol vždy niekde v jej blízkosti.

Bolo mi Nade ľúto. Bála sa, že môžu zatvoriť ošetrovňu, pretože sme nemali takmer žiadnych hostí, iba niekoľkých stálych návštevníkov. Dvoch trasúcich sa starcov a štyri starenky v papučiach. S budovou sa niečo dialo. Po stenách sa tiahli praskliny a tam, kde neboli, padala omietka, vyhoreli všetky, dokonca aj úplne nové žiarovky.

Naďa za mnou nakoniec prišla a podala mi dva lístky na výlet k horskému jazeru. Zahŕňali aj návštevu chaty vodcu. Prikázala mi, aby som so sebou vzal Lízu a dokonca sa usmiala. Vravela, že už to takto nedokáže, je unavená a bude sa to snažiť pochopiť. Potešil som sa a vzápätí som sa zľakol vlastnej radosti. Čo keď Líza nebude chcieť ísť?

– Poďme k tomu vášmu jazeru. Aj tak tu vládne taká smrteľná nuda, až je to neúnosné.

Bol som šťastný. Len škoda, že Stalinova chata nebola taká pôsobivá ako prvýkrát. Dokonca naopak, v Lízinej prítomnosti sa mi zdala hrozná, vo svete nadbytočná.

– Poďme odtiaľto. Vonku je super. Od vetra a kamenných balvanov mi bolo chladno, dokonca aj keď mi do očí svieti slnko.

K jazeru sme prišli večer. Obloha žiarila najskôr ružovou, neskôr tmavosivou farbou a voda hýrila mliečnou a modrou. Spolu s Lízou som išiel na samý okraj móla a pozrel som sa dole. Šumeli stromy, zozadu sme počuli hlasy. Zdalo sa mi, že z jazera vystúpia ruky a stiahnu ma so sebou. Z kalnej vody som začul šepot a vzdialil som sa od kraja. Líza sa sklonila, načrela za plnú dlaň a napila sa.

– Celkom v pohode vodička. Aj keď, mohla byť aj lepšia.

– Líza, veď sa môžeš otráviť! Ktovie, kto v tejto vode žije.

– Ktovie, ktovie, – napodobnila ma, – a ja možno aj viem, ha? Jeden starý hlupák.

Pred návratom sme mali ešte večeru a dali sme si víno. Neskôr zapli miestny rozhlas. Nastúpila už úplná tma a naša veranda, lemovaná plastovými stolíkmi, žiarila a vznášala sa v sladkej chrastiacej prázdnote.

Nikto sa neodhodlal ísť tancovať. Len Líza, ktorá pravdepodobne vypila fľašu vína, sa zdvihla v okamihu, keď opäť v rádiu zapli nejakého miestneho hudobníka. Na osvetlenom parkete sa vykrúcala na clivé zavýjanie trúb, krútila sa celým telom a nohou vyklepkávala rytmus, dlho, dlho, dlho. Potom, akoby ju odpojili od prúdu, sa náhle zastavila, podišla ku mne a ovievala sa rukami.

– Stačilo… – snažila sa lapať po dychu. – Poďme späť. Už viac nemôžem, nemám silu. Musím sa ešte stretnúť s Viktorom. Aj Slepý je tam sám.

Po ceste sme sa takmer nerozprávali. Vo svetle lampiónov rozvešaných naokolo vyzerala tajomne. Pozrel som sa na ňu a spomenul si, ako som bol v jej izbe a upratoval som ju. Malá skriňa bola naplnená bavlnenými, hodvábnymi a šifónovými šatami. Čudoval som sa, prečo také bohaté dievča zostáva v našej ošetrovni. Odpoveď som nepoznal. Najdôležitejšie je, že tu bola.

Izba voňala pomarančom a mätou, jej parfumom. Zatuchnutý vzduch bol preč, ostala sviežosť, aj okno bolo vždy pootvorené. Fúkal do nej teplý vietor. Predstavoval som si ju, ako prichádza po večeroch, rozčesáva si vlasy, sedí na kraji postele, číta knihu, prezlieka sa, líha si spať. V noci v každej izbe počuť húkanie sov – les je veľmi blízko, obklopuje ošetrovňu z každej strany, oblieha ju. Mnohí sa boja húkania sov a nemôžu si zvyknúť, aj keď sú tu už niekoľkýkrát. Vedel som však, že Líza sa ho nebála, pretože je iná, nie ako ja alebo Naďa, alebo nejaký iný hosť. Je ešte skoro na to, aby sa toho bála.

Raz som na jej stole zbadal niekoľko otvorených bielych obálok. Veľmi som chcel vidieť, čo v nich je a kto jej písal, ale nečítal som ich. Pravdepodobne si takýmto staromódnym spôsobom písala so svojím milovaným alebo s priateľkou. Nežiarlil som, aj keď mi bolo smutno. Má iný život, do ktorého sa čoskoro vráti, a čo so mnou? Čo budem robiť?

Líza ospalo pozerala z okna a hrýzla si nechty. Hlúpy zvyk. Aby som ju rozptýlil, povedal som jej, že som kedysi lietal na rogale a bolo to veľmi strašidelné. Celý čas vo vzduchu som sa bál, že sa zraním.

– Takisto som lietala, ale nebála som sa. Iba na úplnom začiatku, keď som ešte nenabrala dostatočnú výšku a chápala som, že ak spadnem, celá sa dolámem, ale prežijem. Je to strašné, – pozrela na mňa a potom sa otočila k oknu, – a potom, potom, keď už si v oblakoch, je to super. Tam je už iba krása. A ak spadneš, určite si ublížiš tak, že z teba nenájdu ani kúsok. Alebo sa ti počas letu zastaví srdce. Čo je na tom také strašné?

K ošetrovni sme sa dostali uprostred noci. Prekvapilo ma, že malé námestie pred nami blikalo neónovým svetlom. V autobuse sme stretli unavenú, ale veľmi nadšenú Naďu.

– Pozrite, pozrite rýchlo, celý deň montovali novú tabuľu, – ukázala na zatemnenú strechu, kde pod sotva rozoznateľným modrým slovom  Nádej mával raz červenými, inokedy fialovými krídlami Pegas. Pod ním jasne svietil nápis Hopeless. – Vidíte, názov ošetrovne sme preložili pre cudzincov. – Naďa si ukazovákom upravila okuliare a široko sa usmiala: – Podľa mňa to vyzerá veľmi dobre, – fascinovane sme pozerali na prelievajúce sa svetlo. Mlčali sme, len Líza s pohŕdavým odfrknutím povedala „úplne ste zošaleli“ a odišla.

O hodinu neskôr som ležal v posteli, tma sa už pomaly rozplývala. Pozeral som sa na steny a strop našej izby. Každé tri sekundy sa rozžiarili a následne zhasli červené a fialové svetlá. Po izbe sa preháňali prízračné neonové tiene, dotýkali sa predmetov, stojacej lampy, nočného stolíka, stola, no nič z toho nepotrebovali. Potrebovali mňa.

Pevne som sa zabalil do prikrývky, skryl som sa a počítal som záblesky. Sedemkrát, štrnásťkrát, sedemkrát, štrnásťkrát, sedemkrát, Hopeless, Hopeless, Hope-less.

Na druhý deň Lízu zatkli. Vybehol som z vestibulu a chcel som zabrániť tomu, aby sa stalo niečo nenapraviteľné. Ale nevyšlo to. Pozeral som sa na oblohu. Slnko ma oslepovalo. Podišla ku mne Naďa a pomohla mi vstať. Keď som videl, aká bola zmätená, smutná, rozplakal som sa a ona ma objala.

– Neplač, no tak neplač, odviezli ju preč, – šepkala mi, – zlá žena už neexistuje. Predstav si, že včera, keď ste boli preč, som sa rozhodla upratať v jej izbe namiesto teba a na stole som zbadala papiere. Vieš, že som zvedavá. Boli tam listy, v ktorých sa písalo o nejakých drogách dodaných do mesta a koľko ich ešte treba… Skrývala sa v ošetrovni, aby ju nevypátrala polícia. Viktor miešal niektoré z dostupných prípravkov, ale iba pre Jelizavetu. Nie je jedným z nich, povedal mi to ráno. Vieš si predstaviť, čo to znamená?

Naďa hovorila a ja som sa pomaly vyslobodil z objatia. Teraz som na ňu pozeral prekvapene, zúfalo.

– To znamená, že to ty… Ty si ju udala? Ty si volala na políciu? Ty… – chcel som niečo povedať, vysloviť, ale hlas sa mi zlomil. Znova som sa rozplakal a objal Naďu, vyčerpane som zaboril hlavu do jej ramena. – Ako si mohla, Naďa, ako si jej to mohla urobiť, ako si to mohla urobiť mne…

Toto bol prvý a poslednýkrát, čo sme hovorili o tom, čo sa stalo. Slepý sa niekoľko dní potuloval po ošetrovni a potom zmizol. V izbe zostala iba biela palica, netuším, kam mohol ísť bez nej. Asi o mesiac som sa v novinách dočítal, že bola odhalená celá sieť drogových dílerov, všetkých udala Jelizaveta N. Iba jej sa podarilo nedostať do väzenia, utiekla priamo zo súdnej siene. To je všetko, viac som o nej nepočul. 

Odvtedy uplynuli dva roky a ešte ďalšie dva. Jednu zimu sme boli zasypaní snehom. Zavial cesty, odrezal komunikácie. Niektoré z nich ani neobnovili, vraj je to drahé.

Zostarol som. Už nenosím kufre, neupratujem izby. Chodím po chodbách, šuchocem a kašlem tak hlasno, až sa ma ľudia boja. Šepot, nesmelý dych. Ak nerátam zdravotné problémy, tak sa mám dobre. Naďa je vždy pri mne.

Niekedy, keď ma ráno mučí nespavosť a nezažmúrim ani oka, idem na prechádzku, kým Naďa spí. Schádzam k pláži, more je hlučné, vietor berie noviny, vo vzduchu sú kvapky a piesok sa trbliece ako briliantový prach. Vo vrecku nohavíc sa dotýkam dvoch mohutných pozlátených náramkov, ktoré padli na samom konci, a v hlave mám ticho, ticho – ticho, ticho, ticho – zvonia japonské zvonkohry.

jún – august 2016