Ovanes Aznaurian, prozaik (mesto Jerevan, Arménsko)

Odfotografovať nebo

Karanténa. Samoizolácia. Práca na home-office… Aké jednoduché!, pomyslel si si. Život spisovateľa je tak či onak nepretržitá práca na home-office, nehovoriac o samoizolácii. Spisovateľ je vždy sám. Vždy jeden na jedného so vzdialeným pomyselným čitateľom. Ale niečo nie je v poriadku. Niečo je zle. A až na štvrtý, piaty deň pochopíš, prečo karanténu prežívaš tak ťažko: v tvojom živote sa absolútne nič nezmenilo! Z toho sa vynára bezútešná myšlienka: aký nudný život si predtým žil! A čo vlastne predtým robili ľudia, keď sa teraz sťažujú na izoláciu? Mal by si sa spýtať. Ale namiesto toho si sa na nich iba vrhol: a však dobre! Napokon, aj tak chodili do práce a vracali sa domov (pričom nadávali a nenávideli všetkých a všetko). Raz za mesiac sa s kýmsi stretli v akejsi inštitúcii. Nežili ste dostatočne obohacujúci život plný svetáckych dobrodružstiev, však? Človek má len zlú pamäť. Keď sa život trochu zhorší, tak si myslí, že predtým bolo super až pokojne. Pričom zabúda na to, že aj predtým to bolo na hovno, aj teraz to je na hovno, a aj potom to bude na hovno (ako sa hovorí, rozdiel je v odtieňoch). Aktuálne to je jednoducho viac na hovno. Napríklad ak teraz odpoja elektrinu a internet, budete spomínať na posledný mesiac izolácie ako na „šťastné obdobie, ktoré pominulo“. Ale človek si zvykne na všetko. Človek je najprispôsobivejší tvor na svete. A nemá inú možnosť. Keby človek nemal túto vlastnosť, ako druh by vymizol.

Ale zbytočne si sa odul na ľudí, spisovateľ. Ľudia ako ľudia. Vlastne pripomínajú tých predtým… A možno práve s tebou niečo nie je v poriadku? Dokonca samôžeš utešiť aj tým, že výraz „dobre je tam, kde nie sme my“, ktorým si sa vždy tak trápil, už nie je aktuálny… Dobré ráno, svet! Vyhral si! Teraz už nebudeš snívať o tom, že sa poprechádzaš po námestí Campo de Fiori alebo sa prejdeš po ulici Rue de la Bucherie a zájdeš do toho kníhkupectva. PRETOŽE VŠETKO JE VŠADE ROVNAKÉ. Je to však zúfalá útecha. Útechy bývajú zúfalé. Tak buď človekom, choď, izoluj sa na Cascade[1] tridsať alebo štyridsať minút a zisti, čo s tebou nie je v poriadku. Veď je jar! Prileteli lastovičky! Uvažuješ o tom, či sa lastovičky začudovane pozerajú dole na mesto a pýtajú sa túlavých psov, lenivo a takmer drzo ležiacich na chodníkoch, absolútne neriskujúcich, že ich zadlávia okoloidúci bicyklami, kolobežkami, či kočíkmi:

– Kde sú všetci? Psy, kde sú ľudia?

– Ľudia sú už dávno preč, lastovičky. Sedia doma. Ak vyjdú, tak len s náhubkami. Naučili sa to od nás. A mimochodom, podľa toho, ako si človek dáva rúško, možno pochopiť, ako vonia…

– Strašné! Mesto vyzerá opustene. Vrátili sme sa do pustého mesta. Naše mesto je teraz prázdne!

Rozhodneš sa, že pred tým, ako prejdeš zo samoizolácie do samoizolácie, vyfotíš si oblohu.

Pamätáš si, že na priepustke v kolónke Dôvod opustenia domu si napísal: prechádzka. A zbabelo, intelektuálnym spôsobom, sa bojíš porušenia (vzdialenosť si nesprávne vypočítal – Cascade (Poznámka autora: „Cascade“ je architektonický a monumentálny komplex v Jerevane. Je to kaskáda piatich otvorených terás s krásnym výhľadom na mesto Ararat. Od roku 2009 v komplexe „Cascade“ funguje umelecké múzeum – Centrum umenia Cafesjian.) je vzdialený viac ako 500 metrov), a tak vydáš sa domov, ale nie cez nádvoria. A ľutuješ, že si nestretol hliadkujúcich. Veď aj to sú ľudia! Sám si prekvapený, že ti chýbajú ľudia, okoloidúci, bicykle, kolobežky, kočíky, ktoré ťa ešte donedávna tak veľmi rozčuľovali.

Naše mesto je opustené! — pomyslíš si. — Naše zabudnuté mesto! Vari je jar — ale to nie je jar, keď tu nie sú ľudia. A plačeš spolu s Jeremiášom: „Aké osamelé ostalo mesto, ktoré bolo kedysi preplnené!“ A už v domácej samoizolácii pozeráš von z okna na predbúrkové nebo: „Och, mal by som napísať román!“ Už som aj vymyslel, ako ju pomenujem. Už len sa rozhodnúť, ako nazvem jeho. Flirtuješ: no a čo! Napísať román! Nie je to až také ťažké. Musíš jednoducho zomrieť. Potom sa znova vzkriesiť. Iba toľko.

A áno: zostať doma! Na večnom houmofise!

Mária Anufrijeva, prozaička (Petrohrad, Rusko)

„Zaujímalo by ma, či vírus na slnku vysychá?..“

Moja drahá redakcia!

Na home office sa mi žije dobre. Keby nebolo nebezpečenstva koronavírusu a nepokoja, ktorý je s ním spätý, ​​mohla by som povedať: proste úžasne. Mám vlastné pracovisko v teplom dome s výhľadom na Onežské jazero. Tento dom sa nachádza v Petrozavodsku, v hlavnom meste Karélie, kam som sa z Petrohradu evakuovala spolu so svojim synom a africkými achatskými slimákmi.

Na home office bez ľudí sa nudím. Najmä po večeroch. Preto vám veľmi rada poviem, kde tu bývam. Nemusíte ma prísť okupovať, veď sami ste z Moskvy, ale ak by niečo, príďte, nevyparíme sa. Verejná doprava už skoro mesiac nejazdí, tak preto tu nemáme také rady ako tam u vás v metre. Ako súčasť boja severných národov so zákerným vírusom sa alkohol predáva do 16. hodiny. Večery sú tiché a blažené, ako na dedine.

A ešte mám aj dištančné vzdelávanie. Tak veľmi ľúbim ruský jazyk, ktorému sa môj syn odmieta ,,venovať“! V pravidlách nie som až taká dobrá: tu si popletiem neprízvučné samohlásky, tam spravím chybu vo frazeologizme. Pretože, moji drahí redaktori a korektori, moje štúdium bolo jednoduché – stredná škola, fakulta žurnalistiky s maturitou. Teraz je však všetko inak: inovatívne lýceum s 12-bodovým hodnotiacim systémom. A elektronická škola, a Zoom a učiteľ je dvadsaťštyri hodín denne dostupný na WhatsAppe. Učiť nechcem. Ale teraz ani nechcem vidieť počítač, tak ako Číňania nechcú vidieť netopiere. Veď predtým byť online bola pre nás taká zábava, ako netopiere pre obyvateľov Wuhanu. Teraz môžeme niekdajšie ,,cennosti” vyhodiť na smetisko, ako taký šafeľ, no a čínsku kuchyňu a spotrebiteľské bakchanálie už úplne; áno, to neboli cennosti. Len je škoda, že zostali pôžičky… Dve. Ale teraz si vychutnávam, keď sa cez deň prechádzam po ulici. Keď vyjdem von, vyvalím oči, zdvihnem hlavu a chodím okolo domu ako blázon. Keď sa priblížia neznámi ľudia, odbieham od nich, pričom zadržiavam dych. Podľa nových odporúčaní WHO môžete vydýchnuť po štyroch metroch. Zaujímalo by ma, či vírus na slnku vysychá?

V týchto dňoch som začala čítať autorov z Karélie, otvorila som šatník plný kníh z Muránskeho knižného vydavateľstva a z vydavateľstva Karélia, namiesto ktorého je v Petrozavodsku už dávno otvorené stavebné stredisko. Ale bývalé sovietske texty zo mňa padajú ako stará vlna, ani ich z poličky nemusím brať. Ale tie nové potešia, ako napríklad Alexander Buškovskij, ktorého ste publikovali! Jednoducho to je objav. A ešte sa hanbím priznať, že som opäť začala písať svoje vlastné. Ako tomu bolo predtým, bolo veľa zákaziek, ale človek chce aj niečo žrať, takže píšete ako Šarik, od rána do rána. Hodinu niečo vymýšľaš, ďalšie dve píšeš a potom sa vytvára tvoj totálny zármutok namiesto vlastného textu. Teraz tiež potrebujem žrať, ale existuje čoraz menej ľudí ochotných zaplatiť za hostinu. Na druhej strane, sloboda tvorivosti má zelenú.

Vážená redakcia, dúfam, že po samoizolácii ma jednoducho nespoznáte. Ruský jazyk s neprízvučnými samohláskami a frazeologickými jednotkami bude pre mňa výčlenkom, prepracovanie zápletky záväzkom, prístup k honoráru bude chladný a zvýši sa všeobecná prístupnosť. Takže sa o mňa nebojte. Na home office sa zo mňa stala tak sčítaná a technicky zdatná osoba, že až fíha!

Dovidenia.

Vaša autorka

Maria Anufrieva

Jevgenij Bunimovič, básnik, predseda Komisie pre vzdelávanie Moskovskej mestskej dumy (Moskva, Rusko)

Vyšiel zajačik

…raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem – otočka…

Prechádzam sa. Vdychujem vzduch. Máme dlhý balkón. Úzky, ale dlhý. Dobre, že sme ho nezasklili, ako susedia nad nami a pod nami. A nemáme ho prepchatý haraburdím.

Dokonca, prefíkane, sa tu dá aj čaj vypiť. Sú tu dve stoličky. Naschvál sme kedysi kúpili skladacie. Chceli sme si po večeroch, ako dôchodcovia, popíjať pokojne čaj. Áno, ne(bolo) prečo, keďže naokolo (boli) samé kaviarne, zdalo sa, že ešte sme ne(boli) dôchodcovia…

Teraz sme už starí ľudia. Oficiálne. Šesťdesiatpäť plus. Rozhodnutie primátora. Riziková skupina…

…raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem – otočka…

Sedmička je výniočne šťastné číslo. Sedem dní stvorenia. Sedem divov sveta. Sedem farieb dúhy. Sedem tónov ticha. Nikto nedokáže rozumne vysvetliť tendenciu našej civilizácie k číslu sedem.

Hoci, smrteľných hriechov je taktiež sedem. Chamtivosť, závisť, hnev, žiadostivosť, pýcha, obžerstvo, lenivosť… Vekom to všetko opadá. Človek je prirodzene menej náchylný na hriechy..

Len tej lenivosti sa nedá vyhnúť. Musím kráčať rýchlejšie, energickejšie.

…raz, dva, tri, štyri, päť, šesť – otočka…

Prečo nie sedem, ale už po šestke je otočka?

No áno. Ešte ako študent, vo svojich chlapčenských časoch, v Petrohrade som odpočítaval presne tých istých sedemstotridsať krokov od Raskoľnikovovho domu k starenke, ktoré opísal klasik. Lenže potom bolo tých krokov oveľa viac, takmer tisíc. Rodion však bol vyšší, aj širší, nervózne kráčal až sa triasol, takmer utekal.

Raskoľnikovov dom v tých časoch vôbec nebol turistickou atrakciou. Bol ošarpaný, pochmúrny. Hrdzavý zámok na dverách obyčajnej izbietky v podkroví a nahnevaný odkaz: „Kľúč je u domovníka.“

Nedávno som sa tam opäť ocitol. Čerstvo natretá fasáda, okolo členitá záhrada, kvetinové záhony, lavičky. Turisti z Číny zjavne nechápali: čo mu chýbalo?

Pane, ale čo teraz za Číňanov, čo za turistov… Žeby sám môžem uvidieť začarovaný breh?

…raz, dva, tri, štyri, päť, šesť – otočka…

Ráno som pracoval z domu, bol som hosťom vo vysielaní Echa Moskvy. O chybe primátora, kvôli ktorej sa hromadí dav pri vchode do metra, o nečakanom dištančnom vzdelávaní žiakov, o maturitách, ktoré ich beztak čakajú. Učitelia sa topia v metódach online vyučovania, rodičia nariekajú, ale nejako sa prispôsobia… Ak Boh dá, vrátia sa do školy a dobehnú zameškané.

Vrátiť sa do školy? Prečo by sa tam vracali? Ak sa dá byť online? Alebo nie úplne?

Škola bude musieť zodpovedať túto zložitú otázku. Vyžadovať nielen maturity od žiakov, ale aj od učiteľov absolvovanie skúšok pred deťmi, kvôli odbornej spôsobilosti…

…raz, dva, tri, štyri, päť, šesť – otočka…

Žeby som napísal scenár filmu na túto tému? Študent Raskoľnikov je vo svojej izbietke v samoizolácii, aby nenakazil starenku, ktorá patrí do rizikovej skupiny…

Takže tak. Ochladzuje sa. Som uzimený. Nemôžem zastať. Nemôžem sa zamýšľať. Ešte energickejšie, ešte rýchlejšie…

…raz, dva, tri, štyri, päť – otočka…

Po piatich otočka?

Stačilo. Čas ísť domov. Ešte aj fúka. Ochoriem. Algoritmus poznáme: ak máte vírusovú infekciu dýchacích ciest, musíte sa zveriť do rúk lekárov a navyše ak máte viac ako 65 rokov, treba ísť rovno do nemocnice.

…raz, dva, tri, štyri, päť…

Vyšiel si na ulicu, zajačik? Zastreliť!

Michail Gigolašvili, prozaik (Saarbrücken, Nemecko)

„Nech žije karanténa!“

Milý Saša, žiadaš o obraz života v karanténe v Nemecku, kde žijem a pracujem už 30 rokov. Riskujem, že na seba privolám hnev priaznivcov športu, diskoték, nakupovania, fitnesu a iných spoločenských nezmyslov, ale keby to malo byť na mne, takáto karanténa by mohla byť navždy!

Posúď sám.

Ja si nekupujem handry. Nechodím do barov a reštaurácií a obchody s potravinami sú otvorené. Karanténa je mierna, nič nám nezakazujú. Nemci sú bystrí a disciplinovaní: akonáhle im povedali, aby zostali doma, okamžite sa rozutekali do svojich brlohov. A čmárajú udania, keď sa stretnú viac ako traja ľudia. Napríklad dnes len v Berlíne prišlo na políciu viac ako stopäťdesiat podnetov, že niekto si kdesi na čistinke opeká. Donášanie tu prináša dobré výsledky, všetci sa všetkého boja, a preto sa ľudia správajú slušne. Nedávno som sa vybral do obchodu. V električke bolo päť ľudí a čerstvý vzduch. Na ulici je pokoj a ticho, žiadni fúzatí moslimovia a černošky s piatimi deťmi, ktorých do Nemecka priviedla zločinecká vôľa kancelárky Merkelovej. V obchodoch plné regály, málo ľudí, všetci dodržujú metrové odstupy, ľudia si nezavadzajú pri výbere. Jednoducho všetko je v poriadku, nech žije karanténa! A čím zamestnať hlavu, telo a žalúdok, to nech si každý vymyslí sám! Napríklad ja som zaneprázdnený úpravou a skracovaním svojho nového románu. takisto pozerám kriminálne seriály, akčné filmy a filmy o zvieratách, počúvaním Echo Moskvy, dopisujem si s priateľmi, čítam novinky na Facebooku, zaspávam o štvrtej ráno a vstávam o dvanástej, aby som začal celý životný kolotoč od začiatku.

Bachyt Kenžejev, básnik, prozaik, esejista (New York, USA)

„Vyvinú dobrú vakcínu na pýchu“

Každé ráno, keď odchádza moja žena Lena do práce, zo súcitu ma nechce budiť. Veď ako inak, do tretej alebo štvrtej ráno (údajne) som sa oddával múzam, dokonca som pri tom aj pil. Takže prespím celé dopoludnie, potom sa ponevieram po malom byte a stvárňujem, ak nie múzy, tak jedinečné rozjímanie. Mám dobrý život. Podarilo sa mi vyhnúť sa väzeniu aj chudobe. Pozorne sledujem celosvetovú nástenku Facebooku, sledujem spory medzi tými, ktorí chcú rozbíjať vajíčko z ostrej a ktorí z tupej strany. Chodím nakupovať, ako kedysi moja mama, pýšim sa každým úlovkom za rozumnú cenu. Varím jedlo. Hrám jednoduché počítačové hry, také ako Tetris. Hanbím sa za svoju mentálnu lenivosť. Chystám sa na ďalší výlet do Moskvy, ponoriť sa, ako sa hovorí, do životodarného zdroja inšpirácie (čítať, piť a prechádzať sa s pomaličky umierajúcimi priateľmi). Po večeroch väčšinou popíjam so svojimi kamarátmi, raz nadávame na republikánov, potom zas na demokratov, neskôr na bezbožný režim, ktorý je vytvorený v našej vlasti. Niekedy, na moje vlastné prekvapenie, asi o druhej hodine ráno, sa zrazu myšlienky v mojej hlave vlnia odvahou a pridávajú sa k nim rýchle rýmy. Akýsi dolce far niente. Niekedy zas nemôžem spať kvôli rachotu nákladiakov vychádzajúcemu spoza okna. Takto si žijem.

Toto je úvod. Spoveď šťastného človeka.

Zdá sa, že počas samoizolácie, v karanténe alebo v hlbokom tyle počas vojny, človek trpí miernou, ale neustálou bolesťou zubov. Alebo, ak chcete migrénou. Je úplne živý, je zdravý, býva v známom byte a jeho nešťastie sa nedá porovnať ani s vojnou, ani s blokádou, ani s hladom, ani s mnohými ďalšími medzníkmi našej ťažko trpiacej histórie. Je pravda, že prichádza o väčšinu pôžitkov života v megalopolise. (Naša ulica, po ktorej za každého počasia chodievajú davy študentov, je teraz úplne prázdna.) Ľudia nesmú vychádzať na ulicu a stretnutie s priateľmi alebo rodinou sa stáva nedostupným prepychom. Na cestovanie môžeme rovno zabudnúť. Zázrak 21. storočia, čiže internet, sa človeku znechutí. Niektorí optimisti tvrdia, že nikdy nežili tak naplno, ako teraz, pričom sa zbavili pôžitkárskych zbytočností a majú k dispozícii more voľného času. A ak prevážajú mŕtvoly v chladiacich boxoch, tak to niekde tam v diaľave za riekou, ako v starej sovietskej piesni. Veďty si v bezpečí, mimo prvej línie. Ale správy z novín sú každý deň čoraz pochmúrnejšie, život v meste sa zastavil, len občas sa okolo zatvoreného obchodu s elektronikou prekrivká zohnutá postava s gázovým náhubkom. Azda je toto život?

Donedávna moja žena po večeroch počúvala programy o tom, aká je navôkol tragédia, aký ničomník a klamár je ten debilný podvodník, ktorý dnes vedie americký štát a ako milióny nezamestnaných ľudí stoja v radoch na jedlo zadarmo (čo je čistá pravda). V žiadnom prípade som jej nedovolil, aby to púšťala v mojej prítomnosti. V súlade s mojimi princípmi, presne z toho istého dôvodu, z ktorého som v pradávnych časoch nepočúval sovietsky rozhlas. Možno aj zo strachu.

Ale nariekať nemá kto, pretože táto tragédia postihla celú planétu. Utešujem sa tým, že bolo už aj oveľa horšie. (V čom sme lepší než naši otcovia a dedovia, ktorí prežili také hrozné životy?) Skutočné katastrofy za posledné polstoročie zasiahli jednotlivé relatívne malé národy, ale tie väčšie, či bohatšie krajiny, ktoré sa cítili byť nedotknuteľné. Akože, my sme inteligentní a civilizovaní, nám sa niečo také nemôže stať. A stalo sa. Zobrali im bohatý a jednotný život so všetkými jeho nedostatkami a nahradili ho bezcieľnym žitím v komfortnom väzení. 

Musí to byť dobrá vakcína na pýchu. Ale obetí mi je ľúto. Taktiež lekárov, aj bežných ľudí (ku ktorým patrím aj ja). Je mi ľúto aj tých ľudí, ktorí nemôžu pracovať z domu. Takisto aj dôchodcov, ktorých tá choroba kosí niekoľkonásobne viac než mladých ľudí.

Zakaždým ma udivuje, aké nevyspytateľné sú cesty Pánove.

Keren Klimovski, prozaička (Malmö, Švédsko)

„Prízraky sme tu my – dobrovoľne v karanténe“

Naša situácia je nejednoznačná, pretože my a niekoľko ďalších známych (väčšinou rusky hovoriacich) pracujeme z domu, ale krajina – Švédsko – žije bežný život. Ale aký bežný? Samozrejme, nie úplne. Všetky podujatia sú zrušené, divadlá zatvorené, študenti a žiaci stredných škôl prešli na dištančné vzdelávanie. Pokiaľ je to možné, ľudia pracujú z domu, zvyšok chodí do práce na „smeny“. Každá organizácia sa sama rozhoduje, aké opatrenia prijme, v zásade sa však všetci riadia vládnymi odporúčaniami. Švédsky národ vo všeobecnosti dodržiava zákony.

Ale škôlky, školy a doprava fungujú v bežnom režime. V Štokholme, čo je najviac postihnuté mesto, kaviarne a reštaurácie zavreli len minulý týždeň, a u nás, v južnom Švédsku sú otvorené. Autom jazdíme po meste a hľadáme vzdialené a opustené miesto na prechádzku a vidíme, ako sa ľudia opaľujú na lúkach, robia si pikniky, rozpaľujú grily, sedia na otvorených terasách kaviarní a reštaurácií a blažene vystavujú svoje tváre slnku. To sa dalo predpokladať: keď sa konečne objaví slnko, nič Švédov neudrží zavretých doma…

A vláde dôverujú, veria, že je na strane ľudí, dokonca vo švédčine existuje pre túto predstavu slovo-. Ale nikomu neprekáža, že naša krajina je úplne odčlenená od ostatného sveta v tomto riskantnom a trochu bláznivom experimente. Okrem nás, tých, ktorí prežili časť svojho života v Sovietskom zväze, alebo ktorých rodičia sa tam narodili a vyrastali (ako v mojom prípade). Nedôvera v rozhodnutia orgánov je v našej krvi. Pre istotu sme ešte v polovici marca vzali deti zo škôlky a školy a riskovali takškandál, pretože vo Švédsku je školská dochádzka povinná a k vymeškávaniu sa stavajú prísne.

Preto mám ten zvláštny pocit. V iných krajinách sú prázdne ulice a akoby vymierajúce mestá duchov. A tu sme prízrakmi my, dobrovoľne sediaci v karanténe, pričom sme vypadli z nášho bežného života.

Je pravda, že náš postoj k postupom orgánov nie je už taký jednoznačný. Pobúrenie: „Čo fajčí naša vláda?!“ sa zmenilo na opatrne optimistické: „No, možno majú svoju logiku…“ Opäť je to zo série: „Deti, toto neskúšajte doma!“ Pravdepodobne takýto prístup by nefungoval v krajinách, v ktorých žijú temperamentní ľudia. No ak sa uskutoční takýto experiment, bude to vo Švédsku, kde je jedno veľké mesto, pár stredných a zvyšok tvoria mestečká a dediny. Práve vo Švédsku, kde ľudia aj bez akejkoľvek epidémie dodržujú „sociálny odstup“, v autobusoch si neprisadnú k cudzincom (a vo všeobecnosti, uprednostňujú bicykel pred autobusom!), a ako obyvatelia južnejších krajín, pri stretnutí so svojimi známymi sa po sebe necápajú. Ak existuje niečo, čo mi dáva plachú nádej, že to „prejde“ aj bez prísnej karantény a neskončí to totálnou katastrofou a kolapsom lekárskeho systému, je to švédsky vtip, ktorý som nedávno čítala: „Zachovajte vzdialenosť dvoch metrov!“ – odporúčané WHO. ,,Dva metre?” Pýtali sa Švédi. – To je nejak málo… 

Boris Kuprijanov, spoluzakladateľ kníhkupectva Falanster, riaditeľ stránky o knihách a čítaní Gorkij (Moskva, Rusko)

„Nepochopiteľné, opustené, nemé mesto…“

V Moskve je jedno jedinečné obdobie, kedy je mesto priateľské a pokryté zelenkastým dymom z práve rozkvitajúcich púčikov. Je to veľmi slabá farba a zdá sa, že ju je iba cítiť, ale zatiaľ ju nie je nie je vidno. O deň alebo dva ho nahradí veselá mladá zeleň, ale chvíle a hodiny tohto jasu sú jedinečné a takmer neviditeľné. Pravdepodobne, keby boli Moskovčania vnímaví a citlivejší vo svojom sivom a úprimne povedané nie najmalebnejšom meste, mohli by sa z týchto dní stať kultové obdobia meditácie ako kvitnutie sakury ale… tento rok nie.

Zachránilo ma to (teda utiekol som pred samoizoláciou), že som sa zamestnal ako kuriér v jednom kníhkupectve, ktorého riaditeľ je snob a grobian, istý K. bol voči mne zhovievavý, a keďže auto (ktoré som si požičal od otca) bolo dôležitým faktorom, túto záležitosť sme vyriešili behom jedného dňa. Nebolo to mojim úmyslom. Obchod F. potreboval urgentne pomôcť a existenciou na takzvanej samoizolácii by som riskoval, že sa úplne pomiatnem kvôli depresii, ktorá bude rásť rýchlejšie ako graf chorobnosti s najnepriaznivejšou prognózou, pričom si budem uvedomovať úplnú bezmocnosť a vlastnú zbytočnosť. Fyzická práca a práca kuriéra, aj keď nebola veľmi fyzická, ma zachránila. Hoci kvôli zavedeným opatreniam som bol donútený jazdiť autom legálne, stále som mal pocit, že robím niečo nelegálne. Toto moje poflakovanie zatieňovali informácie z rádia, ktoré sa ma snažili naplniť tým, čoho som sa stránil. Šírili psychózu, ako vírus, lepšie než internet. Vďaka veľkému úsiliu sa mi však darilo odmietať prijímať informačný obsah vďaka klasickej hudbe, a nielen tej.

Takže za volantom trávim desať až dvanásť (niekedy o čosi menej) hodín a doručujem objednané knihy po celej Moskve. Musím povedať, že keď ideš na osemnásť až dvadsať povinných adries, nie je to vôbec to isté, ako keby si bežne autom jazdil „služobne“, mesto sa ti ukazuje z úplne iného uhla pohľadu. Napríklad som pochopil význam navigácie. Začal som jazdiť v deväťdesiatych rokoch a vtedy bola premávka jednoduchšia. Ak ste mali zabočiť doprava, potom smer zákruty sa zhodoval s gradientom vášho pohybu, až na zopár výnimiek, teraz to tak vôbec nie je. V neznámej štvrti, kde ste predtým jednoducho nemali čo robiť, výpadovky sú postavené tým najnemožnejším spôsobom. O klasickom „harmančeku“ možno len snívať. Dnes sa z nenáročných poľných kvetov stali exotické orchidey, päťprstý chirantodendron alebo, nedajbože, antirrhinum, a bez elektronického odborníka na kvetinovú logistiku si neporadíte. Je to škoda, vždy som si myslel, že poznám Moskvu, ale teraz sa mi mesto ukázalo ako nepochopiteľné. Úplne sa zmenilo, zostalo opustené a akosi onemelo.

Práca ťa núti nemyslieť na katastrofické myšlienky a prináša príjemnú, pochopiteľnú únavu, s ktorou rátaš, pričom je predvídateľná a monotónna. Večer sa ti veľmi nechce čítať, nútiš s. Chcel by si spať. Mám oveľa väčšiu smolu, než iní. Všímam si niečo úplne neobvyklé, vidím krásu v obyčajnosti, vyhýbam sa nostalgii a beckettovskému čakaniu.

Zhluky zelene tento rok nie sú zjednotené, ale občas ju môžeš zbadať ako sa kučeravie hneď za rohom na ulici Wilhelma Piecka, na Borovskej ceste, v Jaseneve… ale nie, tu je ešte skoro, stromy majú ešte jesennú šeď.

Zvláštny rok: nebola zima, vôbec nebolo typické zimné počasie, nebolo jari s hrajúcimi sa deťmi, skupinkami ľudí v nálade, pôvabnými dievčatami a prechádzkami zaľúbených párikov. Tu sú však dôvody pochopiteľné.

Až hrôza pomyslieť na predstavu, z akých dôvodov nebude leto ani jeseň v našom roku 2020.

Iľja Odegov, prozaik (Alma-Ata, Kazachstan)

„Život mimo spoločnosti vedie k zdivočeniu“

Samozrejme, každá epidémia je desivá a smutná. A aj keď niekto hovorí čokoľvek o tom, že údajne každý deň na svete zomierajú desaťtisíce ľudí kvôli iným príčinám, to na situácii nič nemení. Tak či onak, objavil sa nový dôvod, nový nepriateľ človeka. A s tým sa treba vyrovnať. V súčasnej situácii ma však uchvacuje jedna vec, ktorú cítim, a to, že ľudia z celého sveta sú si vzájomne bližší. Všetci sme rovnako v samoizolácii, všetci sedíme doma, od New Yorku po Dillí, od Berlína po Alma-Atu. A teraz máme spoločný cieľ. Všetci bojujeme proti vírusu bok po boku. Snažíme sa zabrániť jeho rozšíreniu. A zdá sa mi, že vďaka tomu sa napokon cítime byť nie Francúzmi, Kórejcami alebo Rusmi, ale ľuďmi a ľudstvom.

Osobne sa nebojím samoizolácie. V podstate samoizolácia pre spisovateľa nie je cudzia. Knihy píše osamote a ľudia ich čítajú taktiež osamote. S istotou však môžem tvrdiť, že život mimo spoločnosti vedie k zdivočeniu. Nemusím si viac vyberať, čo si oblečiem. Nemusím ani žehliť. A vlastne nie je potrebné sa ani obliekať. Nemusím sa holiť. Nemusím ráno skoro vstávať. Nemusím obedovať cez obednú prestávku. A čím ďalej, tým častejšie si kladiem otázku: oplatí sa mi robiť to alebo tamto? Kto to potrebuje? Potrebujem to vlastne?

A strašne žiarlim na ľudí, ktorí píšu na sociálnych sieťach, že už zrátali koľko má zŕn kilo ryže. Takže, toto je ich život, usporiadaný, harmonický, voľný. Namiesto toho ja stále spím tri hodiny denne, pretože viem, koľko veľa mám ešte práce. V týchto dňoch vediem paralelne dva online kurzy: Litpraktikum pre začínajúcich autorov a druhý, nový – pre tých, ktorí sa chcú venovať všeobecne tvorbe. Každý týždeň čítam kopy študentských rukopisov. Konečne som sa dostal k svojmu poloopustenému románu, ktorý píšem pomaly už tretí rok a teraz sa ho snažím oživiť. Analyzujem nahromadené materiály o literatúre a hudbe, ktorých je veľmi veľa. Obrusujem ikeácky stôl, už dávno som sľúbil, že ho premaľujem. Zapisujem hudbu do notového záznamu, ktorú som vymyslel pred niekoľkými mesiacmi a takmer som už na ňu zabudol. Upravujem minuloročné videá, ku ktorým som sa nevedel dostať. Chodím na online kurz time managementu, pretože chcem stíhať viac vecí a neviem ako (aj keď už mám pocit, že jednoducho nestíham pracovať podľa schémy navrhnutej v kurze). A len snívam, že si nájdem čas na čítanie nejakej dobrej knihy alebo na film, ktorý už dlho odkladám.

A možno mi teraz predovšetkým chýba príležitosť čakať niekde v rade v banke alebo sedieť na sedadle lietadla, ktoré letí niekam ďaleko, vo všeobecnosti si poleňošiť. Oddýchnuť si. Vlastnou vôľou to nedokážem. A tam, na sedadle lietadla, by som vypil šálku kávy (a možno nielen to), v polospánku si pozrel nejakú hlúpu komédiu a potom zaspal. Dúfam, že po skončení karantény sa mi to podarí.

Alexander Snegiriov, prozaik (Moskva, Rusko)

Služobník plodnosti

Na jar sa snažím tráviť viac času na vidieku, pretože sa ma zmocňuje ​​primitívny sklon k poľnohospodárstvu. Okopávam záhony, kyprím pôdu, vytrhávam korene burín. Naberiem popol z pece, kompost z jamy, hnoj z koryta, premiešam a zlejem.

V máji sadím, v júni polievam, v júli zabúdam.

V polovici leta moje nadšenie vysychá a nielen že nepolievam, ani neplejem, a vôbec sa nestarám o svoju vlastnú záhradu, dokonca si nepamätám čo a kde som zasadil. Obávam sa, že som strašným otcom všetkým tým šalátom, reďkovkám a rukole. Hustá burina mení hľadanie záhonov na archeologickú výpravu, podobnú ako keď vedci hľadajú pozostatky civilizácií v džungli. Samostatné skúmanie je hodné môjho nezáujmu o úrodu.

Tento rok je to iné.

Tento rok moje sezónne túžby idú ruka v ruke s nevyhnutnosťou karanténny. Som zavretý vo svojej záhrade a vôbec to neľutujem.

Zatiaľ.

Pandémia, ktorá zúri za plotom podnietila moju horlivosť a tento rok som urobil viac, ako len okopal zem a vytrhal burinu. K veci som pristúpil zásadne: vykopal som dva jarky, nahádzal do nich rozdrvené hnilé drevo, zmiešal som ho s kompostom, z dosiek zmontoval pravouhlé ohrádky a postavil niečo ako dva dlhé úzke hroby. V nich môžete pochovať vyziabnutých titánov.

V skutočnosti ide o naozajstné teplé hriadky. Drevo vytvára teplo.

Prinajmenšom by malo.

Prinajmenšom sa na to spolieham…

V každom prípade sa to veľmi podobá nielen na hroby, ale aj na hriadky.

Nikdy som nemal hriadky, ktoré sa tak podobali na ozajstné hriadky. 

Musím podotknúť, že som to všetko robil spolu s otcom.

Spolu sme spravili hriadky.

Všeobecne platí, že práca s pôdou celkom dobre zmierňuje stres, ale počas tejto piplačky sme sa aj pár krát pohádali.

Dokonca raz otec hodil po mne dosku.

Mimochodom, má osemdesiatpäť rokov.

Podarilo sa mi však uhnúť.

Hlavné je, že vidno výsledok.

V podobe hriadok…

Ešte musíme zasadiť.

A teraz záver.

Zatiaľ čo som robil všetku túto prácu, rozmýšľal som. Rozmýšľal som nad tým, čo ma tak veľmi priťahuje na tomto jarnom záhradnom rituáli?

Láka ma úrodnosť.

Cítim sa byť služobníkom chrámu úrodnosti. Nemám na mysli pátosne, veď tu nie je pátosa, mám na mysli poslanie.

Páči sa mi hádzať pokosený trávnik na jednu kopu so zvyškami z kuchyne, rád ich zasypávam zeminou aby z toho vznikol kompost. Rád si objednávam hnoj zo stajne. Rád vytváram úrodnú vrstvu pôdy na povrchu našej hlineno-kamenného pozemku.

Keď vytváram úrodnú pôdu, robím to, čo všetci umelci na svete: berú maličkosti, odpadky, veci nepovšimnuté inými ľuďmi, kombinujú ich a vytvárajú obrazy, príbehy, hudbu. Umelci neustále plnia sen alchymistov tým, že berú prach a premieňajú ho na zlato. Ja beriem nekompletné, osobitne nezmyselné elementy, odpad a smeti a premieňam ich na úrodnú pôdu.

Moja žena sa pozerá na moje machinácie s určitým skepticizmom. Nie preto, že by neverila v poľnohospodárstvo, ale preto, že triezvo hodnotí moju vytrvalosť. Sľubujem, že tento rok budem trpezlivý a neopustím šaláty, reďkovky a rukolu, a to nielen do júna, ale doslova po celú ich pozemskú cestu. Sľubujem, že sa budem podieľať nie len na ich počatí a kŕmení, ale aj na ich výchove a žatve. V tejto súvislosti skutočne dúfam, že leto bude teplé, plody rýchlo dozrejú, zjeme ich a potom nebudeme musieť myslieť na vyplievanie a polievanie celý rok.

Oľga Stolpovská, prozaička, scenáristka (Moskva, Rusko)

Jašteričí chvost, Noe a hrable

Musela nastať svetová kataklizma, pandémia, aby rodičia súhlasili žiť nejaký čas na chate.

Dlhé roky som vymýšľa a snívala o tom, že ma prídu pozrieť na chatu, ale tak, ako aj počas môjho detstva, stále boli zaneprázdnení. 

Dokonca keď bola vyhlásená pandémia, tak odmietali moje pozvania a nechceli využívať dovoz potravín až domov. Nakoniec až keď sa oznámilo, že dôchodcovia budú pokutovaní za nedodržiavanie karantény, podvolili sa a dovalili sa ku mne na vidiek. 

Pre mňa je to neobvyklá skúsenosť, extrémny individualizmus som vstrebala s materským mliekom a teraz objednávam jedlo pre celé pokolenie, prideľujem syr a maslo celej rodine a samozrejme máme matriarchát.

Manžel, rodičia, svokor, pes, činčila, amazonské ľalie, všetko sa to teraz točí okolo mňa. Len ja viem, kde máme prášok na pranie, aké je heslo na wi-fi, akú vodu naliať do kanvice, ako zmestiť dvadsať vajec do chladničky a kde sú hrable. Ak niečo neviem ja, tak potom nikto.

Ľahko si viem predstaviť, ako sa cítil Noe, keď mu potkan vyhrýzol dieru do archy a musel ju upchať jašteričím chvostom, ako sa uvádza v apokryfoch.

Svätý muž bol ten Noe.

Život našej archy tvoria diskusie o knihách, oprava práčky, kvitnutie višne, tabletky a nekonečné menšie porušovanie karantény, po ktorom nasledujú prísne pokarhania.

 Sledujem to ako film, v ktorom sa sebeckí mešťania ocitnú na dedinskom panstve a sú nútení rúbať drevo, nosiť vodu z prameňa, ohrievať kachle a hlavne sa o seba starať a pomáhať svojim blízkym počas globálnej pandémie.

Teraz už chápem, prečo Noe pil víno.

S rodičmi sme si nikdy neboli takí blízki, ako počas týchto dní. Tá blízkosť počas spoločnej prechádzky s otcom, keď iba mlčiac kráčame a slnko nás obdarúva láskavými jarnými lúčmi. Táto blízkosť počas rodinnej hostiny, keď si moja mama s neuveriteľnou čulosťou dlho spomína na svoje milované Sestry Berri, ktoré boli počas jej detstva zakázané počúvať, a keď si svokor snaží spomenúť na meno skupiny, ktorá sa mu skutočne páči, a nakoniec vychádza najavo, že miluje vokálno inštrumentálny súbor ABBA.

Čítala som, že keď ľudia zomierajú, najčastejšie ich mrzí, že sa málo venovali svojim blízkym. No a ja som teraz dostala šancu sa im venovať a vynakladám na to moje maximálne duševné úsilie. Obrysová mapa je vyplnená novými reliéfmi.

Teraz je ťažké uveriť, že tento film sa skončí, keď sa zruší karanténa a každý sa poberie za svojimi povinnosťami. Tempo života začne naberať na obrátkach, pamäť sa rozptýli a znovu pozbiera tieto puzzle. Ostane už len to neopísateľné. To čo znamená viac a má väčší význam než slová. 

Alexej Tork, prozaik (Biškek, Kirgizsko)

Čo nás učia osobné nešťastia?

Začiatkom 90. rokov som toto všetko videl počas troch rokov, mimoriadné udalosti, prázdne ulice. Potom to boli ulice Dušanbe, ulice mesta, pri ktorých sa odohrávala občianska vojna. A ešte skôr, tak sedem rokov pred tým, som začal žiť v “samoizolácii” kvôli psychologickému rozpoloženiu. V tej žijem dodnes s občasnými prestávkami kvôli žurnalistike a iným nerestiam.

Preto je mi vírus ľahostajný. Je mi ľúto starých ľudí, ktorí zomierajú vždy ako prví. Keby toho nebolo, pre človeka by bol najlepším riešením žiť v  „samoizolácii“. Úplne najlepším. Pretože žiadnym nešťastiam, samozrejme, osobným každého človeka, nás neučia a COVID nás to nenaučí. Ako človeka zmenili jatky 20. storočia z rokov 1914 až 1919 a „španielska chrípka“, ktorá po ňom nasledovala? Čo nás naučili, a učia, naše vlastné nešťastia?.

Preto súčasný režim samoizolácie, chrániaci starých a chudobných, by sa mohol predlžovať a predlžovať. Nie je možné viesť vojny na „home-office“, môžeme si robiť vzájomne napriek, ale to je iné, znesiteľné. „Home-office“ plus samoizolácia sú možno prototypmi budúceho spoločenského režimu…

Práve preto je pre mňa ťažké vysvetliť, čím sa aktuálne zaoberám. Tým istým ako pred desiatimi či štyridsiatimi rokmi. Nespievam, netancujem, neštudujem sanskrit. Tvorím si myšlienky sám pre seba, väčšina je dobrá. A to nie je chvastúnstvo. Predpokladá sa, že z dobrých myšlienok sa vytvárajú dobré skutky, zatiaľ čo u mňa je to naopak: dobré myšlienky sa menia na zlé skutky. Áno, mnohým ľudom sa to stáva. Pretože človek, bez ohľadu na to, koľko presedí v samoizolácii, teda v prospešnej nečinnosti, potom (alebo počas prestávky) sa stane obzvlášť aktívnym, v širokom sociálnom zmysle a za nejakú tú hodinu vynuluje všetko nahromadené dobro. Vyplýva teda z toho, že ak vykynožíme všetky spoločenské aktivity, tak tým vykynožíme aj všetky zlé skutky? Áno vyplýva. A bolo by lepšie keby to tak bolo. Však zjavným problémom je, že potom samotný človek bude vykorenený. Vo Vedomostiach som čítal, že počas karantény sa dopyt po donáškach jedla zvýšil dvadsatdeväťnásobne.

Keď sa skončí tento COVID a naša loď pripláva do prístavu, začne v jej „kultúrnych zariadeniach“ diať to, čo sa stane s námorníkmi, ktorí sú vyčerpaní po mnohých týždňoch plavby. Inými slovami, po epidémii sa ľudia „odtrhnú z reťaze“ a všetci o tom vedia. To bude jediný výsledok epidémie. Nehundrem ani neobviňujem, to určite nie. Veď ja sám som človek. A som na to hrdý, hoci som sa rokmi unavil.

Navyše, teraz sme vo všeobecnosti všetci frajeri. Spievame, tancujeme, študujeme sanskrit, myslíme, pozrite sa na sociálne siete, sú tam iba dobré myšlienky. Nech sú aj vynútené COVIDom, nech si súčasne vyplnia objednávku na dovoz grilu na šašlíky. Zenón z Tarzu, starogrécky stoický filozof, tvrdil, že „predstieranie mravnosti nepostrehnuteľne vytvára jej túžbu a návyk“. A dnes takmer ani nie sme falošní …

Michail Faustov, kurátor literárnych festivalov v Irkutsku a Novosibirsku, zakladateľ majstrovstiev v hlasnom čítaní „Otkroj Rot“ a „Stranica“ (Moskva, Rusko)

„A potom nastane nový zúrivý svet.“

Mal by som sa prejsť. Také tri kilometre, alebo lepšie päť. Budem mať logické myšlienky, ľahšie sa budú tvoriť vety zo slov a vznikne dobrý text. Rozvážny a krásny, až na roztrhanie. Lenže kam teraz pôjdem tri kilometre?

Ale keď som sa už sľúbil, musím písať. Napríklad o márnych očakávaniach verejnosti rozkvetu umenia, ktoré podľa nich nastane presne po páde temných okov samoizolácie. Prestaňte, čo ste sa učili v škole aj doma? Rozkvet umenia zvyčajne nastáva počas krutých časoch tyranie a naopak akýkoľvek odmäk a sloboda vždy povedú ku kultúrnej stagnácii. Vari tomu nie je tak? Myslím si, že stratégia „no veď sa to skončí a opäť začneme žiť!“, nebude fungovať.

Sledovať verejnú náladu je taktiež komplikované. Pozorovanie sa stáva jednostranným a nemotorným. Zo zdrojov informácií ostali iba facebooková nástenka a telegram. Určite súhlasíte, že výsledkom týchto dvoch je podivný výber.

Ešte pred dvoma týždňami sme sa všetci spoločne vrhli do našej záchrany za pomoci online sektora. Otvorené prednášky, bezplatné semináre, „okrúhle stoly“, virtuálne transhraničné chľastačky, tým všetkým sme sa presýtili ešte rýchlejšie, než sa to ujalo. Včera som náhodne klikol na nový youtube kanál jedného celkom známeho spisovateľa. Okrem mňa to videlo sedem ľudí. Internetové verzie žijúcich ľudí aktuálne sčasti stratili na svojej atraktivite. A teraz sa deväťdesiat percent respondentov zlúči do zborového kvílenia: „Choďte niekam aj so svojím online sektorom!“

Ani ja som neunikol osudu. Naše čitateľské projekty sme presunuli na internet, ako majstrovstvá v čítaní Otkroj Rot (Otvor ústa) pre dospelých a Stranica 20 (Strana 20) pre žiakov vyšších ročníkov), pretože sme sa nepovažovali byť oprávnení zanechať svoje vôbec nie miliónové, ale dostatočne súdržné publikum, deti aj dospelých. Možno náš princíp fungoval, veď šampionát v čítaní nahlas je predovšetkým vášeň. Internet nám umožnil nestratiť tempo a pravdu povediac, naozaj sme ušetrili dosť peňazí. To druhé, mimochodom, je mimoriadne vážne v aktuálnych podmienkach, keď hlavu zamestnáva predovšetkým prekliata otázka, ktorá sa skladá z dvoch prekliatych častí: na koľko dní bude dostatok zásob potravín v chladničke, a na koľko dní bude stačiť zostatok peňazí na účtoch pri tomto spôsobe života?

Žiť online neprospieva nikomu. Vytvára iba ilúziu, ktorá sa rýchlo rozpadáva na črepiny. Pri virtuálnom chľastaní neexistujú žiadne možnosti, ako pomôcť kumpánovi, ak to naňho príde skôr. Virtuálny rockový koncert je úplne zbavený od pachu potu, virtuálne divadlo sa nezačína odložením kabátov do šatne. Virtuálny rave bez SBSky môže byť životu nebezpečný.

V nevďačnej, ale fantasticky pôžitkárskej činnosti organizovania knižných festivalov som neoblomný opozičník voči internetovým verziám. Počas niekoľkých posledných dní som niekoľkokrát počul z rôznych strán o “žiarivých”, ako nový rubeľ, nápadoch usporiadať virtuálne festivaly. Pre mňa sú to všetko táraniny nezlučiteľné so životom. Zmyslom každého festivalu je, aby čitateľ mohol prísť do úzkeho kontaktu s autorom a knihou. Chytiť autora za chlopňu saka. Pozrieť sa mu do očí. Poťažkať si novú knihu vo svojich rukách a prelistovať niekoľko stránok. Zanadávať si. Pochváliť. Nakoniec získať autogram. Čo z toho sa dá spraviť cez zoom? Ako si predstavujete virtuálny knižný veľtrh? Ach, takže, mimochodom, on vlastne existuje, aj bez akýchkoľvek festivalov, a cíti sa celkom dobre. Aj počas krízy.

Ale existovať v online sektore je dobré v tom, že nedáva človeku šancu zrelaxovať a niečo dobabrať. „Otkrojrotovské“ a „Straničné“ čítania sa teraz u mňa konajú každý deň, niekedy dvakrát alebo trikrát denne. Opäť som si pripomenul existenciu budíka. Prestal som spávať 13 hodín denne, otupovať sa seriálmi a prezerať skrolovať Instagram z každej strany (zhora dole). Mám menej voľného času, ako som mal „pred vojnou“. Však na nedostatok času si sťažujú mnohí ľudia, ktorí žijú v samoizolácii, ak nie všetci.

Kvlílenia kvôli únave z existencie v online sektore čoskoro prestanú byť trendy a zmiznú. A potom nastane, aj keď nie nadlho, opäť nový zúrivý svet. Bude tento svet ďalšou seriálom „Black Mirror”, alebo všetko sa vráti do starých koľaji? Nikto nevie. Možno do budúceho novembra zabudneme na teplú zimu roku 2020, ale skutočne chcem, aby bol v Moskve počas Silvestrovskej noci roku 2021 naozajstný tuhý mráz.