25. marca 2021

Júlia Dudkinová: „Môžem sa rozprávať s medveďmi“

Preklad: Viola Bályová
Redakcia: Bea Koššová

Reportáž

V reportáži Júlie Dudkinovej sa vyberáme ďaleko na východ Ruska na Čukotku. Život v týchto končinách nebol nikdy jednoduchý. Vedia to aj miestni obyvatelia, ktorí sa stále živia lovom mrožov, tuleňov či medveďov bielych. Práve stretnutia s medveďmi sa pre miestnych často stávajú osudnými. Ani tie to však nemajú jednoduché. Pre topiaci sa ľad čoraz častejšie prichádzajú hľadať potravu do dediny a v ohrození sa ocitajú nielen miestni, ale i medvede. Z rozprávania Tatiany Minenkovej sa dozvedáme, ako vyzerá bežný deň člena medvedej hliadky, ako prebieha záchrana opusteného mláďaťa či aké je to žiť v blízkosti medveďov bielych.

Viola B. 

Žijem v dedinke Ryrkajpij. Odtiaľto pochádza aj môj rod. Mám zmiešanú krv. Prababka z otcovej strany bola pôvodnou obyvateľkou Čukotky, žila na Koževnikovovom myse, ktorý moreplavci tiež prezývajú Severný mys. Aj prababkin prvý muž patril k miestnym, k pobrežným Čukčom. Venoval sa lovu a poľovačke a často býval ďaleko od domova.

Môj pradedo Ivan Minenko sa do dedinky dostal, pretože to chcel osud. Navštívil mnohé krajiny: pracoval v uhoľných baniach, budoval veľký transatlantický kábel, zamestnal sa na lodi. Časť zarobených peňazí posielal rodine do Luhanskej oblasti. Raz sa zamestnal na lodi, ktorá pri plavbe po Severnej morskej ceste uviazla v ľade neďaleko Čukotky. Ivan sa vybral hľadať pomoc a zablúdil. V tundre ho cestou na poľovačku našiel mrznúť prababkin prvý muž, a tak ho zobral so sebou do jarangy, tradičného príbytku Čukčov. Prababka Ivana liečila a ten sa na loď plánoval vrátiť hneď, ako sa mu polepší. Keď sa však uzdravil, zistil, že loď je preč. Vtedy sa rozhodol ostať v dedinke až do nasledujúceho roka a počkať na ďalšie plavidlo. Žil s rodinou, ktorá ho zachránila. Z brvien a veľrybej plutvy, ktoré našiel na brehu, si postavil prístavbu k jarange. Naučil sa po čukotsky, prijal tunajší spôsob života a začal pracovať rovnako ako ostatní. Domov sa už nevrátil, na miestny život si zvykol a rozhodol sa zostať.

O niekoľko rokov neskôr prababkin prvý muž zahynul na poľovačke pri stretnutí s medveďom. Hovorí sa, že medveďa, ktorý napadol človeka, musia nájsť a zabiť. Ak už raz ľudské mäso ochutnal, môže sa stať, že mu mäso zachutí a začne loviť ľudí. Ivan prababke priniesol telo jej mŕtveho muža a medveďa, ktorý ho pripravil o život. Ivan už navždy zostal s prababkou a jej deťmi, zamilovali sa a zosobášili. Priviedli na svet ďalšie deti a jednou z nich bola moja babička.

Tatiana Minenková. Fotografia: Andrej Šapran

Neskôr boli moji predkovia nútení presťahovať sa z mysu na plytčinu, keďže v tom čase sovietska moc spájala obce s cieľom ich jednoduchšieho spravovania. Obyvatelia dedinky Ryrkajpij sa sťahovať nechceli. Bol to nepoddajný národ, ľudia túžili žiť podľa svojich zvykov a nechceli sa prispôsobovať žiadnej moci. Môj pradedo, hoci nebol miestny, sa stal jedným z podnecovateľov odporu. Začali sa mu však vyhrážať zatknutím alebo deportáciou, preto pristúpil na spoluprácu s úradmi, nemohol opustiť ženu a deti. Na plytčine sa dedinka rozrástla a dnes sa rozprestiera pozdĺž Západnej a Východnej zátoky neďaleko Severného mysu. V súčasnosti tu všetci hovoria po rusky, čukotčinou už len pár ľudí. Rovnako ako kedysi však ešte stále jeme tradičné čukotské jedlá z mrožov, veľrýb, tuleňov a sobov. Hovorím čukotským jazykom a aj v ňom spievam. Všetky čukotské piesne sú v podstate o prírode, zvieratách a rodine.

Keď som mala dva roky, môj otec zomrel pri poľovačke. Mama sa pomiatla a mňa umiestnili do detského domova. Tak som sa dostala do Magadanskej oblasti. Bolo tam hrozne: spávali sme na železných posteliach so sieťovaným roštom a prístelkovými vatovými matracmi. Pre dvadsaťpäť dievčat nebol v miestnosti takmer žiadny nábytok, len nočné stolíky pre dvoch a dve skrine. Každú noc som plakala a želala si vrátiť sa k mame, vedela som, že ma potrebuje. Po odchode z detského domova som mala možnosť študovať na Leningradskej umeleckej škole. Rozhodla som sa však vrátiť domov. Spolu s mamou sme žili v tundre a pracovali v brigáde pastierov divokých sobov. Tu som sa zoznámila so svojim prvým mužom, narodili sa nám štyri deti. Spolu sme kočovali, bývali v jarangách.

Začiatkom dvadsiateho prvého storočia som sa vrátila do dediny a začala bývať v obyčajnom byte. Môj muž zahynul pri nehode na poľovačke. Žiť v tundre je pre vdovu s deťmi ťažké a nebezpečné. Od tých čias som vystriedala niekoľko povolaní: pracovala som ako ošetrovateľka na pôrodníckom oddelení, ako pomocná vychovávateľka v škôlke, aj ako strážnička v klube. Vždy sa mi však najviac zo všetkého páčilo pozorovať prírodu a zvieratá.

Keď som bola ešte dieťa, mama mala doma zavesený obraz muža na saniach, ktoré ťahali štyri biele medvede. V detstve som si predstavovala, že je to medvedí boh. Ten obrázok som mala veľmi rada a dokázala som sa naň dlho pozerať. Keď sa mi narodilo prvé dieťa – dcérka, vyfotografovali sme sa spolu s týmto obrazom v pozadí. Mama sa neskôr presťahovala a medvedí boh sa kamsi stratil, fotografia mi však zostala. Teraz mám pocit, že to bolo proroctvo.

V roku 2006 prvýkrát po veľmi dlhej dobe prišli na Koževnikovov mys mrože, vytvárali ležoviská, boli ich tisíce. Spomedzi miestnych a návštevníkov sa našli ľudia, ktorí chceli  získať mrožie kly, aby ich mohli predať. Po nociach sa k nim zakrádali, omračovali ich sekerami a brvnami a vyrezávali im kly. Zvieratá zanechávali v zúboženom stave. Takto to ďalej ísť nemohlo. Spolu s niekoľkými dobrovoľníkmi sme mrože začali strážiť. Veľmi som sa pre to trápila a na myse trávila celé dni.

V roku 2007 prišli do dediny predstavitelia Svetového fondu na ochranu prírody WWF, ktorí na Čukotke zriaďovali medvedie hliadky. Išlo o skupiny, ktoré sledujú medvede biele, monitorujú ich, odháňajú od dedín a dozerajú na to, aby ľudia nenapádali medvede a medvede zas ľudí. Pracovníci WWF si všimli, ako sa starám o mrože, a navrhli mi dohliadať na mackov. Súhlasila som.

Spočiatku som pracovala sama. V okolí som chodila pešo a ak bolo potrebné niekam sa dopraviť, pomoc som našla u známych, ktorí mali snežný skúter, prezývaný aj Buran. WWF mi vyplácalo finančnú odmenu a ja som sa o ňu delila so všetkými, ktorí mi pomáhali. Zvieratá sme monitorovali napríklad aj pri operácii Brloh: našou úlohou bolo vydať sa na obe strany dediny do vzdialenosti päťdesiat kilometrov, obísť kopce, rokliny, pokúsiť sa nájsť a spočítať medvedie brlohy a zistiť, koľko je v okolí medvedíc s mláďatami.

Jednou z mojich hlavných úloh je odháňať medvede od dediny. Mackovia v skutočnosti nie sú agresívni, len veľmi zvedaví. Zvyčajne nemajú v úmysle človeku ublížiť, ak ho však spozorujú, môžu sa priblížiť, aby zistili, čo je zač. Aj do dediny chodia zo zvedavosti a niekedy tiež za vôňou jedla. Lenže medveď sa vie aj rozzúriť, napríklad ak niekto vstúpi na jeho teritórium. Medvedica dokáže človeku ublížiť, ak si myslí, že je hrozbou pre jej mláďatá.

V poslednom čase medvede prichádzajú do dediny čoraz častejšie. Príroda sa mení: more každým rokom neskôr zamŕza (pokrýva sa ľadom – pozn. redakcie) a skôr rozmŕza. Pre medvede je pohodlnejšie zdržiavať sa na ľade, lovia tam tulene a presúvajú sa po ľadových kryhách. Kedysi ľad celé leto plával sem a tam po mori, v októbri začalo mrznúť a zamŕzalo aj more. Teraz sa čím ďalej tým viac otepľuje. V tomto roku more celkom nezamrzlo ani v decembri. Ľadová krusta sa síce vytvorila, ale ustavične sa posúva. Niektoré medvede sa ocitajú na ľadových kryhách, ktoré unáša ďaleko na otvorené more, na miesta, kde nedokážu loviť. Vtedy skáču do vody a plávajú až na samý breh.

Čím náročnejšie je pre medvede zohnať v ľade potravu, tým častejšie sa približujú k dedine. To môže zapríčiniť rôzne nehody. V minulosti sa vedľa nás nachádzala dedina Šmidtov mys. Dnes je opustená, ešte pred niekoľkými rokmi tu však žili námezdní robotníci, ktorí kúsok od dediny stavali vojenské objekty. Raz sa tam zatúlala medvedica s dvomi mláďatami, s najväčšou pravdepodobnosťou musela dlho plávať a bola veľmi vyčerpaná. Odpočinula si a začala na brehu hľadať potravu. Jedno medvieďa zmizlo, tak sa ho vybrala nájsť. Nakoniec si úplne vysilená ľahla k jednému domu. Keď ju robotníci zbadali, začudovali sa: pochádzali z ďaleka, na takéto zvieratá neboli zvyknutí. Chodili k nej, dráždili ju. Púšťali na ňu psy a sledovali, ako sa na ne vrhá. Keď sme sa o tom dopočuli, vybrali sme sa do dediny a medvedicu s mláďaťom zahnali, aby im už nikto neubližoval. Druhé medvieďa sa už nenašlo. Často sa stáva, že sa medvedice neustále presúvajú a úmrtnosť mláďat je preto vysoká. 

Býva to aj naopak, medvedica zahynie a medvieďatá zostávajú samy. Zopár sa nám ich podarilo zachrániť. Napríklad pred pár rokmi sa do dedinky dostalo opustené medvieďa. Najprv si chcelo pospať pri jednom dome, potom pri druhom. Jeho mamu pravdepodobne zastrelili pytliaci. Chytili sme ho, zobrali do jedného neobývaného domu, desať dní kŕmili a starali sa oň. Neskôr ho previezli do Moskovskej zoologickej záhrady. Zistili, že je to samička a dali jej meno Nika, hoci my sme ju volali Ryrka.

Vlani sa tu ukázalo ešte jedno medvieďa, tiež samička. Bola sama a akoby prosila o pomoc. Rozhodli sme sa, že jej pomôžeme prežiť vo voľnej prírode. Spod snehu sme vyhrabávali telá uhynutých mrožov, pílou ich narezávali tak, aby sa mláďaťu ľahko jedli, a rozhadzovali po myse. Kŕmili sme ju päť mesiacov, potom vyrástla, zosilnela a odišla.  

Najprv som v Medvedej hliadke pracovala sama a priatelia mi pomáhali ako sa len dalo. Môj priateľ Valera mi asistoval pri monitoringu a obchôdzkach, keď zrovna nepracoval v tundre. V roku 2011 sme sa vzali a Valera sa oficiálne pridal k hliadke. Neskôr v našom tíme pribudol ešte jeden dedinčan – Maxim. Venoval sa fotografovaniu, často chodil za dedinu, zvieratá pozoroval celkom zblízka. Medvedia hliadka bola preňho ako stvorená.

Najťažšie obdobie Medvedia hliadka zažíva od júna do nového roka. Vtedy medvede masovo migrujú z pevniny na ľad. Ešte predtým, ako ľudia pôjdu do práce a matky budú odprevádzať deti do škôlky, musíme obhliadnuť okolie a ubezpečiť sa, že v dedine nie sú žiadne zvieratá. Prvú obchôdzku absolvujeme pred pol siedmou ráno. Ďalšiu zas o pár hodín neskôr, keď sa deti vracajú zo školy. Tak sa my traja striedame a neustále dohliadame na bezpečnosť. Všetci dedinčania majú naše telefónne čísla, ak niekto z nich zbadá medveďa, hneď nás o tom informuje a my vyrážame na miesto.

Medvede sú v podstate plaché zvieratá. Ľahko ich vystrašia hlasné zvuky, hluk strojov či výstrely. Mám pocit, že intuitívne rozumiem ich správaniu, dokážem odhadnúť, čo urobia v nasledujúcich sekundách. Niektorí ľudia si myslia, že je to telepatia, ja si však myslím, že  mám len cit pre prírodu.

Fotografia: Andrej Šapran

Pamätám si, keď som po prvýkrát zblízka zazrela medveďa bieleho. V tom čase som pracovala v tundre a do dediny som prišla porodiť syna. Idem si tak už po pôrode s kočíkom na návštevu k mame. Prechádzam stredom dediny a začujem výstrely. Pozerám sa a pred sebou zazriem ľudí mihotať sa. Zrazu si uvedomím, že sa priamo na mňa valí veľká biela škvrna. Bol to medveď. Nechcel mi ublížiť, jednoducho utekal preč od výstrelov a ja som mu skrížila cestu. Skamenela som, stála a pozerala sa, ako sa na mňa rúti. Keď bol už celkom pri mne, ktosi ma schytil za driek a stiahol nabok, do akéhosi vchodu. Kočík som ani za nič nepustila. Muž, ktorý ma zachránil, začal nadávať: „Čo tam stojíš, hlupaňa? Vari si toho medveďa nevidela? Nebála si sa?“ Odpovedala som: „Ani trošičku.“ Muž sa opäť rozkričal: „Bláznivá ženská a ešte aj s kočíkom.“

Teraz sa v tesnej blízkosti medveďov ocitám skoro stále. Mám pocit, že poznám každú úžľabinu, každú dieru, v ktorej spia medvede. Niekedy ich však stretávam na nečakaných miestach. Občas sa prechádzam po myse a rozhliadam. Cítim, že medveď je niekde nablízku, lenže ho nevidím. A naraz niekoľko metrov od seba zazriem obrovskú medvediu hlavu. V takejto situácii treba o pár krokov cúvnuť a spiaceho medveďa obísť.

Všimla som si, že medvede reagujú inak na ženy a inak na mužov. K mužom chodia bližšie a snažia sa ich vystrašiť, akoby skúšali, koľko vydržia. Ale pri mne sú pokojné. Môžem sa s nimi rozprávať alebo im dokonca spievať.

Nedávno som na prechádzke cítila, že medveď je niekde v mojej blízkosti. Pozrela som sa lepšie a päť metrov pred sebou som spozorovala medvedicu s mláďatami. Začala som sa s ňou rozprávať po čukotsky: „Ahoj. Prepáč, ak som ťa vyrušila. Nechcem ti ublížiť. Nemusíš sa ma báť, len pokračuj ďalej.“ Dohodli sme sa. Ona sa vybrala svojou cestou a ja svojou.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Viola Bályová