Nie sme na vašej strane, hovorí Kaťa. Je to lož, *****, píšu to naschvál, aby vás oblbli. Ste ako zombie, nemáte mozog, veríte všetkému, čo vám povedia. Nie sme na vašej strane, nie sme s vami, nedávali sme vám žiadne znamenie, a ak sa vám aj zdalo, že áno, a ak o tom aj niekde písali, tak to nebolo znamenie. Teraz sa dozviete, čo to bolo.

Voloďa už vie, čo to bolo. Katini spoločníci mu práve zlomili nos. Zistil to, keď sa pokúsil utrieť si z tváre krv. Z nosa mu narobili fašírku. Bol mäkký a pri dotyku sa celý pohol nabok. Voloďa vystrašene odtiahol ruku.

Sme presne takí ako vy, hovorí Kaťa trochu koktavo, ako podľa učebnice. Teda nie, nie sme ako vy, pokračuje. Sme presne takí, ako ste o nás hovorili. Pamätáte si, ako a čo ste o nás vraveli? Pamätáte si, čo vám o nás hovoria? Mám vám to pripomenúť? Fašisti, obludy, neľudia. Vyvrheli, zvieratá, podliaci. Pamätáte si, čo ste o nás hovorili? Pamätáte si, čo ste o nás písali na svojich odporných stránkach? Tak presne tak to aj je. Písali ste pravdu. Háveď, fašisti, sadisti. Pred ničím sa nezastavia. Za všetko sa pomstia. Ak ich nezastavíte, prídu k vám domov, vyrazia vám dvere a zabijú vás aj vaše deti? To ste písali? No a pozrite sa, tak sa aj stalo. Prišli k vám domov, vyrazili vám dvere a teraz vás zabíjajú. Vidíte, hovoria o nás pravdu.

Ešte jeden úder. Voloďovi vybili zuby. Má plné ústa zubov, ktoré teraz naháňa jazykom. Premýšľa nad tým, že si aj tak chcel dať vytrhnúť osmičku. Ale dostali sa vôbec až po osmičky? To by ho museli udrieť poriadne silno. Nie je ľahké vytrhnúť osmičku, drží tam pevne. Vytrhnúť ju stojí kopec peňazí. Zadarmo sa trhajú len predné zuby. Raz-dva sú vonku. Za tie, čo sa trhajú ľahko, sa neplatí.

Je to ako sen, dochádza Voloďovi. Sen, v ktorom mu vypadli všetky zuby a ruky má od krvi.

„Obludy!“ kričí Voloďova žena a snaží sa nevpustiť Kaťu a jej spoločníkov do spálne.

„Áno, sme obludy!“ ľahostajne povie Kaťa a odstrčí ju. „Veď som už povedala. Všetko, čo o nás píšu vaši, je čistá pravda.“

Začína sa obhliadka. Kaťa a jej spoločníci chodia po byte, všetky knihy z políc zhadzujú na zem, z úzkych poličiek kredenca zmietajú riad, z postele trhajú posteľnú bielizeň, usilovne dupú po vankúšoch, prehrabávajú sa v skriniach.

„A čo ste chceli?“ pýta sa Kaťa a odstrčí nohou Voloďovu ženu, ktorá sa jej snaží vziať zakladač a staručký netbook. „Chceli ste, aby sme sa správali ako ľudia? To by bolo treba priznať, že sme ľuďmi. Ale to ste nám vzali. Teraz si my vezmeme vaše disky. Skontrolujeme, koho sledujete, s kým si o nás píšete, zistíme, kto a koľko vám platí. Platia vám? Jasné. Vieme, že vám platia. Ale neplatia veľa, však? Máte nejakú starú techniku. Takže nemáte na novú? Ach jaj, čo ste sa tak lacno zapredali?“

Voloďova žena plače. Keď Kaťa roztvorí ďalšiu skriňu, ukáže sa, že v nej sedí Voloďova dcéra.

Voloďova dcéra vystrašene hľadí na Kaťu. Tá ju schmatne za rameno a vytiahne ju zo skrine ako starú zaprášenú knihu. Voloďova žena zdvihne mokré ruky k tvári.

„A čo ste robili s našimi deťmi?“ pýta sa prísne Kaťa. „Pamätáte sa, čo ste robili? Dobre sa pamätáte? Všetky detaily? Áno, aj to boli deti, lebo aj oni majú rodičov. Som zvedavá, ako sa budete pozerať na to, čo teraz urobíme s tými vašimi.“

„Ja som cudzie dieťa!“ hovorí nahlas Voloďova dcéra. „Nie som z tejto rodiny. Som tu len náhodou.“

„Akože náhodou?“ čuduje sa Kaťa.

„Odvliekol ma,“ hovorí Voloďova dcéra. „Mamu zobrali z ulice a zatvorili do väzenia, ale nevedeli, čo so mnou. Vraj sa nebudem s ostatnými vláčiť po ulici, tak ma odvliekol domov, že ma zajtra odvedie do decáku.“

„Je to pravda!“ plače Voloďova žena. „To nie je naše dieťa! Prisahám, nie je naša! Nechajte ju!“

„Podľa profilu vo Vkontakte máte dieťa,“ hovorí Kaťa. „A máte tam ešte kopu fotiek s dieťaťom. Aj v databáze máme zapísané, že máte dcéru. Koho tu teraz chcete oklamať?“

„Má rozmazanú tvár!“ plače Voloďova žena. „Na profilovke má rozmazanú tvár, lebo je to dieťa! Len si otvorte náš profil a pozrite sa. Liza je teraz u mamy, prisahám, ak chcete, zavolám jej. Sama vám povie. Prisahám!“

Voloďova žena vyťahuje z vrecka na džínsoch mobil a niekomu volá, asi mame. Vezmú jej mobil, hádžu ho o zem, dupú po ňom a potom ženu začnú kopať do krížov.

„Tak jej treba, suke,“ ľahostajne hovorí Voloďova dcéra.

Voloďa k nej podíde, zamyslí sa a strelí jej facku.

„Teraz už rozumiem, prečo sa tak správate,“ hovorí Kaťa. „Ešte aj svoje deti vychovávate tak, aby boli rovnaké ako vy.“

„To nie preto! Spravil to, aby dokázal, že to nie je naša dcéra!“ narieka Voloďova žena. „To nie preto!“

„Berieme si ju,“ hovorí Kaťa. „Ste obludy.“

„No a vy čo o nás píšete?“ kričí Voloďova žena. „Obludy, neľudia. Áno, on je obluda. A ja tiež. A čo ste čakali? Že sa budeme správať ako ľudia? Nie, toho sa vy od nás nedočkáte.“

Aj Voloďa chce niečo povedať, ale má plné ústa krvi a zubov.

„Ďakujem,“ hovorí Voloďova dcéra. „Berte ma.“

Kaťa vraví Voloďovi, aby vypľul zuby, nech môže rozprávať. Potom si na ruku ako na vreteno obmotá pár metrov papierových utierok a natiahne k nemu ruku.

„Utri sa,“ hovorí. „Natočíme video. Rozumieš, čo hovorím?“

Jeden z Katiných spoločníkov zapne kameru na mobile a namieri ju na Voloďu. Voloďa si priloží utierku k tvári a stuhne.

„No tak, hovor,“ káže mu Kaťa. „Dobre vieš, čo máš povedať. Budeš ešte robiť to, čo robíš?“

Voloďa sa dusí zubami.

„Na kameru, no tak,“ opakuje Kaťa. „Budeš to ešte robiť? Nahrávame.“

Voloďa pozrie kútikom oka na dieťa.

„Nič jej neurobíme,“ uštipačne hovorí Kaťa. „Sme predsa ľudia, či nie?“

Voloďa venoval dcére dlhý, vážny pohľad.

„Ach nie,“ hovorí Kaťa. „Nie sme ľudia. Ale ak to nie je vaše dieťa, nič jej neurobíme.“

Voloďa si nakoniec ponaháňa po ústach zuby a prehovorí na kameru. Hovorí o tom, ako už viac nebude robiť to, čo predtým. Voloďa všetko pochopil. Prosí iných Voloďov, aby tiež urobili to, čo Voloďa, a aby nerobili to, čo kedysi robil Voloďa, to, čo už nikdy nebude robiť, lebo Voloďa všetko pochopil. Všetko pochopil sám, bez nátlaku. Treba žiť dobrým a pokojným životom. Byť dobrý. Spolu s druhými ľuďmi budovať budúcnosť.

Kaťa si pozrie video a bez akýchkoľvek úprav ho zavesí na internet.

„Dobre,“ hovorí Voloďovi. „Necháme vás tak. Ty si už aj tak v ****, teraz ťa roztrhajú tvoji vlastní. My ti už nič neurobíme. Máme video a hneď sa všade rozšíri, to ale momentálne nie je dôležité.“

Kaťa a jej spoločníci zbalia do tašky všetku techniku, ktorú našli u Voloďu, a čakajú, kým si Voloďova dcéra zašnuruje topánky.

„Pamätáš si priezvisko?“ pýta sa jej Kaťa.

„Áno, Gerasimenková.“

„To je jeho priezvisko,“ hovorí Kaťa. „Veď ty nie si jeho dieťa, nie? Tak mi povedz svoje priezvisko, dobre?“

Voloďova dcéra kokce, nedarí sa jej napevno si zaviazať šnúrky, nevie povedať priezvisko a hľadí Kati priamo do očí.

„Odvezieme ju do decáku,“ hovorí Kaťa. „Rozumiete?“

Voloďa a jeho žena mlčky prikyvujú.

„Povedzme, že ste nás oklamali a je to vaše dieťa. Ešte stále sa môžete priznať,“ dodáva Kaťa.

„Ak je to naše dieťa, o to väčší dôvod ju zobrať,“ s nenávisťou v hlase hovorí Voloďova žena. „Vy, špiny, si vždy beriete deti. Čítala som, čo s nimi robíte.“

Voloďovu ženu ešte niekoľkokrát na rozlúčku kopnú do krížov. Keď špiny, tak špiny.

Voloďova dcéra to so záujmom sleduje.

„Si v poriadku?“ pýta sa jej Kaťa, keď vojdú do výťahu.

Voloďova dcéra mykne plecami.

„Už som si zvykla,“ odpovedá. „Keď sa čokoľvek stane, hneď s ňou do decáku. To je najlepšie riešenie.”

„Ešte aj deti si zvykli,“ hovorí Kaťa svojim spoločníkom. „Aha, čo narobili s ľuďmi.“

V taške zvoní rozbitý telefón Voloďovej ženy. Kaťa to niekoľkokrát zruší, keď zatlačí na machuľu na obrazovke, ktorá presvitá cez látku. Ale telefón ďalej zvoní. Keď je Kaťa vonku, na dvore, opatrne vytiahne mobil, aby sa neporezala o obrazovku a zodvihne. Na polovici obrazovky, ktorá ešte zostala, sa objaví staršia žena v blúzke s modrými kvietkami.

„Julka?“ s námahou hovorí staršia žena.

„Nie, toto je skonfiškovaná technika,“ hovorí Kaťa. „Kto ste?“

„Babka!“ poteší sa Voloďova dcéra.

„Takže to je vaša vnučka?“ zmeravie Kaťa.

„Nie,“ odpovedá babka. „Moja vnučka je teraz tu, so mnou.“

„Dokážte to,“ hovorí Kaťa.

K obrazovke príde dievča s machuľou namiesto tváre.

„Ako to, že aj ona má rozmazanú tvár? Rovnako ako na profilovke,“ hovorí Kaťa.

„Rozmazáva to v reálnom čase,“ hovorí babka. „Je to taký nový efekt. Nepočuli ste ešte o ňom? Kvôli deťom. Aby im nebolo vidno tvár.“

„*****, čo to je za dievča,“ hovorí Voloďova dcéra. „Babka, do ****, čo to je za dievča?“

Kaťa šmarí telefón do mláky.

To už zostane záhadou.

Keď sadnú do auta, Katini spoločníci sa pýtajú:

„Berieme dievča?“

„Spomenula som si na mamine priezvisko,“ hovorí Voloďova dcéra.

Voloďova dcéra povie matkino meno a priezvisko. Katini spoločníci ho preženú cez databázu a naozaj, je tam žena s takým menom a priezviskom. Dostala tridsať dní. Ale v záznamoch nie je napísané, že je to slobodná matka.

„Nie je slobodnou matkou,“ hovorí Kaťa. „Nedali by jej tridsať dní. Slobodné matky nezatvárajú.“

„Nie som zaregistrovaná, vzdala sa ma,“ odpovedá Voloďova dcéra.

„Kde teda bývaš?“ pýta sa Kaťa.

Voloďova dcéra dlho premýšľa a potom neisto odpovedá:

„U babky.“

„To nie je tvoja babka. A mobil sa aj tak potopil a rozbil,“ hovorí Kaťa.

Voloďovu dcéru nakoniec odvezú do decáku, lebo nevedia, čo s ňou. Po ceste v aute zaspí. Katini spoločníci ju odovzdajú bez toho, aby ju zobudili. Ukážu im nejaké potvrdenia a preukazy, štandardný postup, už sú zvyknutí, ráno to vyriešia.

V decáku Voloďovu dcéru bijú po hlave a kričia po nej. Zase ušla k matke. Hlupaňa, nechce ťa. Je to alkoholička. Kvôli chľastu by predala kohokoľvek. Nikoho si nevážiš a už vôbec si nevážiš tých, ktorí ťa majú radi. Obluda, potvora, hovädo.

Potom vylezie von oknom a za garážami jej Dimon zo staršej skupiny ukáže na svojom mobile video, ako sa jej otec zo všetkého kajá. Z úst mu tečie krv a vypadávajú mu zuby. V pozadí narieka nenávidená otcova žena, ktorá mu porodila tú suku bez tváre. Voloďova dcéra sa usmeje. Všetko, čo o nej hovorili, je pravda. Je to obluda, potvora, dokáže len nenávidieť.

Kaťu jej spoločníci odvezú domov. Má pred sebou ešte jeden nekonečne dlhý novembrový deň. Cestou si Kaťa zamyslene pozerá zavesené video. Už má skoro stotisíc zhliadnutí. Na videu je aj dievča, ale má rozmazanú tvár. Je to taký nový filter YouTubu, hovoria jej spoločníci, deti tam nemajú čo robiť, preto je tam špeciálny efekt, veď sú to deti, za nič nemôžu, ešte musia žiť.

Doma si Kaťa dlho-dlho vyzlieka ťažké sako. Pred spaním ide do kúpeľne a pozorne sa na seba díva v zrkadle. Namiesto tváre má machuľu, hmlu. Áno, nový filter, pochopí Kaťa a ide spať.