21. apríla 2021

„Sedím a čakám, kedy ma ukrižujú.“

Rozhovor

Mladá baškirská umelkyňa Alena Savelievová koncom minulého roka publikovala na sociálnych sieťach sériu obrázkov odhalených ľudí v baškirských ľudových krojoch. Jej diela pobúrili množstvo jej krajanov, ktorí ju obviňovali z neúcty k baškirskej kultúre a k islamu. Umelkyňa denne dostávala množstvo výhražných správ a nenávistných komentárov, až bola nakoniec nútená obrátiť sa na políciu. Jej obrázkami sa dokonca začala zaoberať aj miestna vláda a prezident. Umelkyňa v tomto rozhovore vysvetľuje, aká myšlienka stála za zrodom jej diel, svoj vzťah k Baškirsku a k islamu a taktiež to, ako jej život a psychické zdravie ovplyvnila vlna nenávisti, ktorá sa zdvihla proti nej na sociálnych sieťach.

Anna. U 

Rozhovor s Alenou Savelievovou, umelkyňou z Ufy, ktorá pre svoje obrazy zažíva na sociálnych sieťach peklo, bol pôvodne publikovaný na online portáli Cholod.

Aká myšlienka stála za zrodom vašej série obrazov?

– Chcela som vytvoriť sériu, ktorá by vyvolávala úsmev, zároveň by bola pozitívna a výrazná. V niečom sa mi to aj podarilo. Moje predchádzajúce práce sú dramatickejšie, táto séria je zatiaľ najpozitívnejšia. Chcela som v nej vyjadriť krásu a ukázať, že v našej republike žijú rovnakí ľudia ako kdekoľvek inde. Neraz som sa stretla s tým, že si ľudia myslia, že tu žijeme ako v stredoveku, pritom žijeme rovnako ako všetci ostatní. 

Toto všetko symbolizuje nahota?

– Áno, je to jedna z mojich myšlienok. Som mestský človek a pohľad na obnažené telo vo mne nevyvoláva hnev. Nahých ľudí som začala kresliť už na univerzite v roku 2013 vo svojej diplomovej práci, ktorej témou bolo sedem smrteľných hriechov. Konceptom práce bolo namaľovať sedem obrazov a do každého z nich zakomponovať nahé telo a démona. Neskôr som vytvorila ešte jednu sériu venovanú tematike pekla a raja, a aby bola ľahšie rozpoznateľná, aj do nej som zakomponovala obnažené telá. Zapáčilo sa mi vyjadrovať svoje myšlienky prostredníctvom telesnosti.

Aké časti baškirského ľudového kroja a baškirskej kultúry ste v tejto serii využili?

– Priamo z baškirského národného folklóru som neprevzala nič, použila som len scénické kostýmy. Napríklad aj kožušinová čiapka s trojuholníkovým špicom bola vytvorená pre divadelné predstavenie (prvú takúto čiapku zhotovil Galim Rachimkulov v roku 1923 ako dar pre Michailu Kalininovú. Tento moment bol vyobrazený vo filme Jakova Protazanovova s názvom Salavat Julajev. Je to film o baškirskom národnom hrdinovi a na obrazovky sa dostal v roku 1941. – pozn. redakcie Cholod). Zámerne som nepoužila historické kostýmy, pretože mi hned bolo jasné, že by to mohlo vyvolať rozbroje, a preto som použila scénicky štylizovanú adaptáciu kroja. Napríklad čižmy, ktoré som vyobrazila, sa za starých čias nenosili. Vtedy sa nosievali iné čižmy, s ozdobným vzorom na päte. Tie moje sa viac podobajú na modernú verziu, aká sa v súčasnosti predáva v obchodoch ako suvenír.

Chcela som poukázať na iróniu toho, že ľudia si tieto kostýmy obliekajú na rôzne slávnostné podujatia a pritom väčšinu z nich ani len nenapadne, že sú to iba moderné štylizované verzie, kostýmy z divadelných predstavení. Starí Baškiri nikdy nenosili čiapky s dlhými chvostami, pretože by im zavadzali. Tieto čiapky sú sovietskym výmyslom, ktorý mal dodať Baškirom osobitnejší vzhľad.

A čo vzory na kostýmoch?

– Použila som vzory typické pre všetky turkotatárske národy.

Ak ste použili len scénické kostýmy a vzory sú typické pre všetky turkotatárske národy, prečo potom vaše diela vyvolali v krajine takú búrlivú reakciu?

– Sama tomu nerozumiem a doteraz som z toho v šoku. Očividne sa spôsob zobrazovania Baškirov v sovietskych časoch vryl ľuďom do pamäte. Moju prácu teraz nenapádajú ľudia staršej generácie, ale moji rovesníci, ľudia vo veku tridsať až štyridsať rokov, ktorí si vytvorili takúto predstavu (o baškirských ľudových krojoch). Napríklad aj všetky školské učebnice, z ktorých som sa v škole učila, boli v takomto štýle. Ešte za Rachimovova (Murtaza Rachimov bol bývalý prezident Baškirskej republiky – pozn. redakcie Cholod) začali ľudom podsúvať obraz Salavata Julajeva s povestnou kožušinovou čiapkou na hlave. Tento obraz sa im natoľko zakorenil v hlavách, až sa pre nich stal posvätným.

Ľudí moja tvorba poburuje nielen z národnostných a etnických dôvodov, problémy vznikajú aj z pohľadu islamu: ako mi vysvetlili moji odporcovia, podľa islamu sa vo všeobecnosti nepatrí vyobrazovať človeka, a už vôbec nie nahého. Vedela som o tom, ale že sa to nepatrí, predsa neznamená, že je to zakázané. Nenávisť podnecuje ešte aj to, že na prvý pohľad nevyzerám ako Baškirka, mám iný tvar očí aj hlavy, a to znamená, že baškirská kultúra nie je moja, a preto ju nesmiem súdiť.

A pôvodom nie ste Baškirka?

– Z časti som. Môj prapradedo z otcovej strany bol Baškir, pochádzal však z mordvianskej dediny Alexejevka, a z maminej strany sú moji predkovia donskí kozáci.

V Baškirsku som sa narodila a vyrástla, žijem tu, pracujem tu a napriek tomu nemám podľa svojich odporcov právo vyjadriť svoj názor. Nemám nič proti žiadnej národnosti, ani seba nepriraďujem k nijakému etniku, pretože moji predkovia boli rôznych národností. Túto sériu som nevytvorila so zlým úmyslom, obrázky sa však dajú interpretovať rôzne.

– Mali Baškiri právo interpretovať ich tak, ako ich interpretovali a uraziť sa?

– V žiadnom prípade sa s nikým nechcem hádať, každý má právo na svoj názor. Nechcem nikoho presviedčať, pochopila som, že som spravila chybu, no ani mi len nenapadlo, že by sa moja práca mohla niekoho tak hlboko dotknúť. Ľudia mi písali, že sa nepatrí zobrazovať nahé prsia pod náprsenkou, že som tým urazila niečie matky a babky. Snažila som sa im vysvetliť, že na ženských prsiach nie je nič zlé, je to prirodzená časť ženského tela. Z môjho pohľadu som nikoho neponížila, pretože na obnažených prsiach nie je nič ponižujúce, no podľa niektorých sa to rovná vražde. Naozaj som nikoho nechcela ani uraziť, ani ponížiť. Obrazy som maľovala s dobrým úmyslom, ukázalo sa však, že hranica je tenšia, ako som si myslela. Teraz rozumiem, že sa to robiť nesmie, pretože tým môžem niekoho prinajmenšom podráždiť.

Čím to celé začalo? 

– Spočiatku som vôbec nechápala, čo sa stalo, a prečo sa to stalo. Na sociálnych sieťach som nemala veľa sledovateľov, na Instagrame ich bolo približne šesťsto a zvyčajne som na svoju tvorbu mala iba pozitívne odozvy. Väčšinu ľudí som osobne poznala, boli to moji priatelia alebo priatelia mojich priateľov.

Sériu som na sociálnych sieťach zverejnila dvadsiateho piateho decembra. Večer desiateho januára sa na mojich účtoch objavilo množstvo nových sledovateľov a zrazu prišla vlna hejtu. Ľudia mi písala veci ako: „Alah ťa potrestá za to, že sa mi vysmievaš.“ Prvé dni som od nervozity nedokázala ani jesť, zdvíhal sa mi žalúdok. Najskôr som sa ľudom snažila vysvetliť, čo presne som chcela namaľovať: úradníkov, ktorí stoja a pozerajú sa na odhalenú kultúru v štylizovaných kostýmoch. Ľudia trochu zmiernili tón. Potom sa to však rozšírilo natoľko, že už sa nedalo nikomu nič vysvetľovať.

Popravde, aktivistu Ruslana Gabbasova (bývalý líder baškirskej nacionalistickej organizácie Baškort, ktorá je označovaná za extrémistickú. Gabbasov bol jedným z prvých, koho obrazy umelkyne pobúrili . – pozn. redakcie Cholod) som vôbec nepoznala. Jedenásteho januára mi napísal predseda komory občanov Rostislav Murzagulov. Podporil ma a objednal si u mňa svoj portrét. Po tom, ako ma kontaktoval, mi mnohí písali: „Som Baškir/Baškirka a tvoje obrazy sa mi páčia.“ Na moju stranu sa postavili ľudia z miest, prevažne z Ufy, ľudia z iných regiónov boli zase proti mne. Olej do ohňa navyše prilievali v súčasnosti veľmi obľúbené skupiny na sociálnych sieťach typu Počuli sme v Čišmách, ktoré tiež pridávali moje obrazy a pýtali sa ľudí, či ich moje diela urážajú alebo nie. Nacionalisti zase štvali ľudí proti mne. Dospelo to až tak ďaleko, že sa to dostalo až k samotnému prezidentovi republiky, Radijovi Chabirovovi, ktorý tiež vyjadril negatívny postoj k mojim obrazom. (Chabirov povedal, že umelkyňa zobrazila prvky baškirského ľudového kroja veľmi nechutným spôsobom. – pozn. redakcie Cholod). Vyjadril sa, že moje diela, jemne povedané, v ňom vyvolávajú množstvo otázok. Po jeho slovách zaplavil moje sociálne siete ďalší nával ľudí.

Ako na vás zapôsobili slová prezidenta?

– Jeho slová ma zarazili zo všetkého najviac. Zdalo sa, že sa situácia možno trochu upokojí, ale stal sa presný opak a prezident ma svojimi slovami pochoval.

Kedy sa vám začali ľudia vyhrážať?

– Spočiatku som vyhrážkam nevenovala pozornosť, pretože vždy, keď zverejním nejaké svoje dielo, nájde sa niekto, komu sa nepáči. Ľudia mi napríklad písali: „Načo kreslíš krvavý tampón?“ Pritom to bola len ilustrácia k básni o menštruácii, ktorú si u mňa niekto objednal. Tentoraz už ľudia nepísali iba mne, ale aj mojej priateľke: „Príde čas odplaty, tej umelkyni treba odťať ruky. Odkáž to, prosím ťa, svojej kamoške a sama sa radšej obzeraj, keď pôjdeš po ulici, človek nikdy nevie.“ Keď mi to kamarátka preposlala, veľmi ma to znepokojilo. 

O tejto príhode som napísala príspevok na svoj profil, ľudia ma však začali napádať ešte aktívnejšie. Bolo očividné, že mi mnohí píšu z falošných profilov, pretože nemali žiadnych sledovateľov а oni sami sledovali len zo dve stránky, tú moju a potom jednu s fotografiou akéhosi speváka. Pokúšali sa dohodnúť si so mnou stretnutie pod zámienkou, že si chcú kúpiť moje diela. Odpísala som im, že všetky moje diela sa predali už počas prvých dní a oni mi odpovedali: „Aj tak si ťa raz nájdeme, máme spoločných známych.“ Ani som si nechcela predstaviť, čo by sa mi mohlo stať, keby som na také stretnutie išla. Niektorí sa mi zase predstavili ako novinári, chceli sa so mnou stretnúť a spraviť rozhovor. Keď som si ich chcela preveriť na oficiálnych stránkach periodík, pre ktoré akože pracovali, tak som nenašla ani jednu publikáciu s ich menami. Takéto ponuky som odmietala, na čo mi opäť prichádzali odpovede plné vulgarizmov a urážok. Písali mi, že sa nemôžem skryť pred všetkými. Nakoniec som bola nútená podať oznámenie na políciu.

Nebojíte sa vyjsť von?

– Rovnako ako aj predtým chodím do práce a cestujem mestskou dopravou. Pracujem v oblasti reklamy, kde zostavujem grafy, reporty a rozpisy pracovných zmien. Prvých pár dní môj nadriadený chcel, aby som mu napísala hneď ako prídem z práce domov. Doteraz si myslí, že nie je bezpečné, aby som chodila po vonku sama.

Síce neviem, kto sa mi vyhráža, verím však, že sú to iba ľudia, ktorí sedia doma na gauči a ani ich nenapadne vyjsť von a ublížiť mi. Myslím si, že správy typu „kiež by sa našlo tvoje telo v kaluži krvi“ píšu jednoducho z mrzutosti. Nahromadila sa v nich zlosť a v akomsi návale národnej hrdosti napísali takúto správu.

Poslanci Kurultaja (Najvyšší zákonodarný orgán Baškirskej republiky – pozn. redakcie Cholod) diskutovali o vašich dielach za okrúhlym stolom. Pozvali vás na toto stretnutie?

– Zavolala mi redaktorka z miestnej televízie s tým, že poslanci spíšu žiadosť na moju previerku, a že sa chystajú zorganizovať okrúhly stôl s nejakými predstaviteľmi kultúry, aby zhodnotili moje diela – všetko na príkaz prezidenta. Samozrejme, že ma na zasadnutie nepozvali, pozrela som si však jeho záznam. 

A ako vás ohodnotili?

– Ak som to pochopila správne, tak na samotnom zasadnutí bol iba jeden poslanec Kurultaja, Raiľ Asadullin, bývalý rektor pedagogickej univerzity, na ktorej som študovala. Asadullin dospel k záveru, že som jednoducho „nevzdelaný človek“. Mnohí, samozrejme, povedia, že sa opäť niekomu vysmievam, ale tento človek mi osobne do rúk podal diplom o vysokoškolskom vzdelaní a cenu v oblasti historických vied, ktorú som získala na konferencii, kde sa celá porota zhodla na tom, že môj výskum a vystúpenie boli najlepšie.

Historička umenia z Baškirského štátneho múzea umenia Svetlana Ignatenková sa vyjadrovala veľmi agresívne. Povedala, že som negramotná a že by ma ľudia mali ľutovať, pretože som nešťastný a chorý človek. Mám dvadsaťdeväť rokov a podľa jej názoru žena v mojom veku nemá čo maľovať polonahých ľudí v posvätných krojoch. Okrem toho ešte poznamenala, že ako budúca matka predstavujem pre deti nebezpečenstvo, pretože som maľovala našich vodcov ležiacich v truhlách, a to je podľa nej neprijateľné.

Na zasadnutí bola aj žena, ktorá ma inšpirovala k vytvoreniu celej baškirskej série, poetka Larisa Abdullinová. Ešte počas samoizolácie vystúpila na webinári, organizovanom Inštitútom pre rozvoj vzdelávania, s prezentáciou na tému „Regionálna zložka vzdelávacieho programu“. Hovorila, že by bolo dobré, aby sa súčasťou vzdelávania stali aj dátumy, ktoré sú pre Baškirsko významné. Potom z vytlačenej kopy papierov asi desať minút čítala mená rôznych kultúrnych dejateľov a ich dátumy narodenia. Vtedy som si pomyslela: ak môže byť regionálna zložka súčasťou vzdelávania, politiky či architektúry, tak prečo by nemohla byť aj súčasťou intímneho života? 

Abdullinová za okrúhlym stolom hovorila o mojich prácach takým spôsobom, že som si samú seba predstavila ako monštrum. Na zasadnutí už nevystupovala ako poetka, ale ako pedagogička, pritom, ako som dobre pochopila, s deťmi nepracuje. Abdullinová prišla k záveru, že rozvraciam kultúru a mám škodlivý vplyv na mladú generáciu.

Iba jeden človek ma nazýval menom, uznávaný umelec Rasich Achmetvalejev. Jeho práce som obdivovala aj predtým a teraz viem, že je aj veľmi odvážny človek. Povedal, že na mojich obrázkoch nevidí nič urážajúce. On sám ich lajkoval a chválil, keď som ich zverejnila na Facebooku. Žiadal ostatných, aby nezhoršovali už aj tak napätú situáciu, a aby si pri pohľade na moje obrazy zachovali chladnú hlavu.

Ak by vás pozvali, ako by ste reagovali na ich negatívne komentáre?

– Po všetkých tých diskusiách som mala ešte viac otázok. „Všetky časti kroja sú posvätné,“ to boli slová znalkyne umenia, ktorá pôsobí v najvýznamnejšom umeleckom múzeu našej republiky. Ak sú štylizované kostýmy posvätné, aký majú potom vzťah k islamu v princípe? Vo všetkých abrahámskych náboženstvách (islam, judaizmus, kresťanstvo) je uctievanie čiapok, fláut, papúč a ďalších vecí prísne zakázané. Preto človek, ktorý sa pokladá za veriaceho, nemôže čiapky vyhlásiť za posvätné. Kult, ktorý vznikol okolo uctievania čiapok a náprseniek nie je náboženský, ale pohanský, a všetci veriaci (monoteistických náboženstiev) by mali takýto kult odsudzovať a posmievať sa mu.

Alena Savelievová so svojimi obrazmi na výstave v moskovskom centre súčasného umenia Vinzavod. Fotografia zo súkromného archívu.

Povedali ste, že baškirská séria je vaša najpozitívnejšia. Čo maľujete zvyčajne?

– Nemám presne vyhranenú tematiku. Dajme tomu, že pozerám film o Jane z Arku, všimnem si postavu baróna Gilles de Rais, začnem si o ňom hľadať nejaké informácie, čítam o procese, ktorý bol proti nemu vedený a popritom kreslím. Potom sa presuniem, povedzme, ku knihám o výsluchoch Jany z Arku a všimnem si, že o tejto téme písal Michel Foucault, podľa jeho kníh vytvorím sériu obrazov, ktorej námetom je trest smrti a tak podobne. Robila som tiež ilustrácie pohľadníc s tematikou feminizmu, ktoré si u mňa objednala Aliancia heterosexuálov bojujúcich za zrovnoprávnenie LGBT. Potom som sa spolu s miestnymi feministkami zúčastnila niekoľkých výstav. Nemôžem však povedať, že by feminizmus bol osobitou témou mojej tvorby. Všetky tieto témy sú mojou súčasťou.

Nemáte pocit, že ste sa po tejto záležitosti stali cudzinkou vo vašej rodnej zemi?

– Žijem a stretávam s tými istými ľuďmi ako predtým a ich vzťah ku mne sa nezmenil. Ak mám však opísať stav, v ktorom sa teraz nachádzam, tak som na úplnom, ale naozaj úplnom dne. Otázkou je len to, ako veľmi ma môžu ľudia ešte potopiť. Už som premýšľala nad tým, či by som zvládla odsedieť si päť rokov vo väzení za podnecovanie k etnickej nenávisti, hovorili o tom totiž poslanci. (Predseda Kurultaja Konstantin Tolkačev sa vyjadril, že by polícia mala z právneho hľadiska posúdiť baškirskú sériu umelkyne a v prípade, ak v jej dielach nájdu známky podnecovania k etnickej nenávisti, mali by „adekvátne“ zareagovať. Neskôr si to však poslanci rozmysleli a na políciu sa nakoniec neobrátili. – pozn. redakcie Cholod).

Polícia ma neochráni, aktivisti sú proti mne a už po mne ide aj vláda. Po tom, ako prezident v piatok vyhlásil, že moje obrazy ho osobne neurážajú (Radij Chabirov vyzval ľudí, aby prestali Savelievovú obťažovať – pozn. redakcie Cholod), mi ľudia prestali posielať súkromné správy, v komentároch však vidím, že sú stále pohoršení. Len včera ktosi zavolal mame môjho kamaráta a pýtal sa jej, či náhodou nebývam v istej štvrti. Takéto telefonáty sú znepokojujúce. Niektorí mi hovoria, že ešte stále by som sa mala báť. Sedím a čakám, kedy ma ukrižujú.

Autorka rozhovor: Viktoria Li

Alena Savelievová sa narodila v meste Okťabrsk, v Baškirsku. Výtvarne vzdelanie získala v Petrohrade, momentálne sa venuje rôznym druhom výtvarného umenia, výskumu, a tiež tvorbe satirických obrázkov na online kanáli Božská grafika. Od prvej výstavy v roku 2011 ich už mala viac než 40 po celom Rusku. Žije a pracuje v Ufe. 

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Anna Udvardiová
Preklad:

Anna udvardiová

Redakcia:

Bea Koššová