04. mája 2021

Alla Gorbunovová – Koniec sveta, láska moja

Kniha vyšla vo vydavateľstve NLO

Poviedka

90. roky a začiatok tohto storočia sú v poviedkach Ally Gorbunovovej opísané v úplne novom svetle. Deti, študenti, bezdomovci, mladí básnici – jej hrdinky a hrdinovia žijú svoje životy intenzívne, balansujú medzi smútkom a eufóriou, medzi večnosťou a zatratením.

Veronika G.

V detstve som sa najviac zo všetkého bála konca sveta. Bála som sa zmien. Intuitívne som cítila, že zmeny zväčša bývajú k horšiemu, k lepšiemu len ťažko. Žila som obklopená dobrými vecami a bolo mi tak dobre. Ráno cez okná smerujúce na východ prenikali lúče slnka a osvetľovali oranžové závesy. Bolo to dobré slnko a dobré závesy. Dobrý dedo mi na večernom nebi ukazoval dobré hviezdy a na jar zasa ako na stromoch pučia listy, ako ste sa už iste dovtípili, tiež dobré. V lete na dači som sa prebúdzala bezstarostne, plná radostného očakávania, keď ku mne s neprehliadnuteľným balíčkom kariet vo vrecku prichádzala kamarátka Naďka. Už vtedy mi bolo jasné, že najlepšie by bolo nikdy nevyrásť. „Raz pochopíš, že šťastie spočíva v očakávaní,” povedal mi kedysi otec.

Ktosi zo známych dospelákov povedal, že u detí sa vyskytuje komplex, ktorý je v podstate strachom zo zmien a zároveň túžbou, aby všetko ostalo tak, ako je. Ja som ten komplex určite mala. A koniec sveta bol stelesnením tej najhoršej zmeny. Okrem toho som sa dozvedala strašné fakty vesmírneho charakteru. Dedo mi vysvetlil, čo je to entropia a ja som pochopila, že chaos sa nekontrolovateľne šíri a vesmír sa rúti do záhuby. Aj v škole nám premietali film o postupnom zániku Slnka. Ukazovali nám modelové zábery, ako sa najskôr bude rozpínať, sčervenie a potom jeho úlomky začnú padať na Zem, tá zhorí a potom nadobro zmizne aj Slnko. Po skončení filmu som pre istotu šla za učiteľkou a spýtala sa jej: „Ľubov Michajlovna, kedy Slnko umrie?” Ľubov Michajlovna to asi nevedela, preto sa opýtala inej učiteľky, ktorá povedala, že tak skoro to teda nebude, až o niekoľko miliónov rokov. Z tohto dočasného odkladu som sa cítila o čosi spokojnejšie.

Ešte čosi som odložila, ale nie na tak dlho. V detstve som počula o predpovedi proroka Nostradama, podľa ktorého mal v roku 1999 nastať koniec sveta spôsobený hviezdou Nemezis, čo znamená pomsta. Hovorili aj o presnom dátume – jedenásteho augusta. A ja som počítala roky: v deväťdesiatom som si hovorila: „Ešte to je ďaleko, celých deväť rokov,” v deväťdesiatom druhom: „Ešte celých sedem rokov,” atď. Raz ma opäť ktosi vystrašil, a tak som sa opýtala deda, čo si myslí o nostradamovej predpovedi a on odpovedal, že všetko bude tak, ako si želá Pán Boh.

Ďalšou možnosťou konca sveta bol druhý príchod Krista. V útlom detstve som sa spýtala mamy, či existuje Boh a mama povedala, že nie. Potom prešiel nejaký čas a ja som sa znova spýtala mamy, či existuje Boh a mama povedala, že áno, pretože medzitým uverila. Počas perestrojky sa objavilo množstvo literatúry, ktorá predtým na pultoch kníhkupectiev chýbala, mama začala čítať kadejakú ezoteriku a po všetkom tom čítaní dospela k záveru, že Boh predsa len existuje. Ak existuje, tak existuje. Vtedy som tiež uverila. Raz sme sa s mamou boli prejsť po meste, šli sme smerom na západ popri miestnej knižnici, slnko zapadalo, celé nebo bolo zaliate zlatým svetlom a mama povedala: „Vyzerá to, akoby sa v tých oblakoch mal zjaviť Kristus.” Všetko nasvedčovalo tomu, že sa schyľuje ku koncu sveta. Prikrádal sa doslova zo všetkých strán.

V lete na dači začal Saša mňa a moje kamarátky učiť kúzla. So Sašom sme sa mali radi. Povedal, že koniec sveta príde až o rok, v dvetisícom, a príde aj posledná vojna. Do tej vojny sme sa chystali všetci spoločne, ja a Saša, Jura, Naďa a Ňuta. Neskôr sa dozviem, že ruský národ koniec sveta a poslednú vojnu očakával už vyše sto rokov – v najrôznejších, najbláznivejších a najhlúpejších podobách. Čakali sme aj my, deti deväťdesiatych. Tá vojna, do ktorej sme sa chystali, bola z nejakého dôvodu vojna v Afganistane, ktorá sa v skutočnosti neskončila. A zároveň to mala byť vojna, ktorá by znamenala začiatok nového sveta, v ktorom sa Zem spojí s inou planétou, svojou magickou dvojičkou obývanou drakmi, elfami a trpaslíkmi. A zároveň to mala byť posledná bitka Armagedonu. Všetci sme sa chystali, že do tej vojny naozaj odídeme a umrieme tam. Saša pre našu partiu dokonca aj objednal špeciálne vojenské uniformy. Celkovo ho veľmi ťahalo do armády, ale nevzali ho, pretože komisii začal hovoriť o tom, že sa venuje mágii a neuverili mu, vraveli, nech niečo skúsi predviesť. Jednej členke komisie privodil bolesť hlavy, ale aj tak mu neuverili a stanovili mu diagnózu schizofrénia. Babka s dedom nevedeli, že odídem do vojny a umriem, nemohla som im o tom povedať, ale bolo mi ich veľmi ľúto, bolo mi ľúto všetkého, dobrých, známych, milovaných vecí. Začala som sa na ne pozerať akoby už boli naveky stratené. To je moje dobré umývadlo, moje dobré kríky, môj dobrý dedo, ktorý sleduje televízor, a moja dobrá mačka, ktorá sa vyvaľuje na slnku. Každý prežitý deň bol pre mňa posledným dňom doma pred vojnou.

Mala som trinásť rokov a bolo to dobré leto. So Sašom sme ho trávili prechádkami po lese, raz sme si omylom sadli na mravenisko, vozili sme sa na jeho starej motorke a ja som si spálila podrážky na topánkach, keď som si ich oprela o výfuky, po večeroch sme sedávali pri koreňoch obrovského starého duba a pili víno Čierny mních, Saša ku mne prichádzal po práci (v lete pracoval v dedine ako inštalatér) a skrýval sa u mňa za pieckou pred svojimi známymi Gaponom a Maestrom, ktorí ho stále zháňali a o ktorých koloval vtip, že popíjajú brzdovú kvapalinu. A keďže na mňa žiarlil, chodieval so mnou na návštevy k dlháňovi Andrejovi. Bolo to nádherné leto, ktoré sme strávili v očakávaní vojny a konca sveta.

Potom som odišla do mesta, do školy, do ôsmej triedy a Saša mi sľuboval, že za mnou o mesiac príde a zavolá, ale čas plynul a on sa neukazoval. Až koncom októbra vysvitlo, že je v meste už dávno, vykašľal sa na mňa a začal chodiť s Ňutou, ale s ňou sa už tiež vlastne napoly rozišiel a teraz je s Natou, Nadinou kamarátkou zo školy. Taký bol koniec mojej prvej lásky a zvláštnej nezabudnuteľnej rozprávky, a ešte aj koniec detstva a koniec sveta.

Začala som chodievať von osamote, zo školy som blicovala, písala som básničky a veľmi som sa čudovala, že všetko na svete ide ďalej ako predtým. Až do jari som čakala, že sa začne vojna. Začala som chodiť s Jurom, hoci bol oficiálne s Naďou, aby som ostala v partii, aby aj mňa zobrali na vojnu. Jura mi hovoril, že v minulom živote sme všetci bojovali v Afganistane a umreli sme tam: ja som bola vojenskou pilotkou a havarovala som. Naďka bola milosrdnou sestrou, Ňuta snajperkou a neperžil to nik. Detský svet, na ktorý som bola zvyknutá, sa ďalej roztápal, dívala som sa na malú kuchynku s červenomodrým linoleom, v ktorej som sedávala a telefonovala s Jurom, a na vzory kohútov na drevených doskách, na starý elektrický sporák Lysva, premýšľala som o babke a dedovi, ktorí sedeli vo vedľajšej izbe a trápili sa pre tieto naše telefonáty, a premýšľala som aj o celom svojom predošlom živote, ktorý mi teraz umieral pred očami, o tom, ako sme s mamou chodievali do Soči, keď som mala desať rokov a ako som kedysi chovala húsenicu a kŕmila ju šípkovými lístkami. Všetky veci okolo mňa boli príšerne bezbranné, rozplývali sa a volali ma, ale ja som musela akceptovať, že ich svojím odchodom na vojnu zabijem, už som ich zabila svojim rozhodnutím. Bolo to hrozné očakávanie, pretože rozhodnutie bolo skutočné a v duši vytváralo nekonečné napätie. Počas tej jesene a zimy som sa so všetkým rozlúčila. Túlala som sa popri zamrznutých riekach a pomedzi čierne stromy, bezcieľne som sa prevážala metrom, zašla som aj na vlakovú stanicu, z ktorej sme kedysi odchádzali na daču, a prechádzala som sa po peróne. Niekoľkokrát som zašla do štvrte s výškovými budovami neďaleko zátoky, kde som prežila prvé tri roky svojho života, s úmyslom skočiť zo strechy jedného z týchto domov, ale buď bol uzavretý vstup na strechu, alebo som sa nedokázala dostať ani do vchodu, alebo sa mi jednoducho prestalo chcieť. V noci som počúvala rádio, rockovú hudbu, a písala som básne. V mojom vnútri sa liahlo čosi nové, trhalo mi to srdce, ale nie a nie sa vyliahnuť. Potme som sa prechádzala po priemyselných oblastiach, pomedzi betónové ploty, a dúfala som, že ma nejaký pijan znásilní a dobodá. Vtedy som aj začala popíjať Baltika 9, jednu-dve fľaše za deň.

Prišla jar a na vojnu nikto nešiel, povedali, že ju asi preložili alebo čo. Potom sa Naďa rozišla s Jurom, Saša sa rozišiel s Natou a postupne sa všetci prestali stretávať. Nata, ktorú som medzitým ešte párkrát stretla, začala pracovať ako predavačka na trhu a bývať so svojimi  neustále sa striedajúcimi partnermi. Naďa sa po deviatej triede vybrala študovať za módnu návrhárku, pracovala vo fotoateliéri, potom ako účtovníčka, dala sa pokrstiť, dlho žila s manželom, s ktorým mali len civilný sobáš, potom sa vydala za iného chlapa a porodila syna. Ňuta si najprv vyholila hlavu, odišla z lekárskej fakulty, flákala sa po bársakých častiach mesta a v bársakej spoločnosti, stopom precestovala celú krajinu, priviedla si syndróm dromománie, ale celkom skoro, v osemnástich, sa vydala, porodila dieťa, potom sa rozviedla a teraz pracuje ako sestrička na chirurgii. Jura sa niekoľkokrát rozviedol, kvôli zdraviu prestal piť a teraz pracuje ako montér nábytku. Saša sa tiež oženil a rozviedol, tiež kdesi pracuje a nech mu boh žehná, ale stále si pamätám, ako sme ležali v borovicovom lese, ruka v ruke a spájalo nás toľko vecí, že o tom ešte ani teraz nedokážem hovoriť. Vo veku medzi trinástimi a devätnástimi rokmi sme predsa všetci padli v tej vojne, ktorá nikdy neprišla.

Prestala som sa báť konca sveta. Zamilovala som sa doň. Spoznala som jeho zvyky. Keď prichádza, veľmi rýchlo prejde okolo a tebe ostáva len za ním čosi nesúvislo kričať, a keď neprichádza, jedni sa ho boja, druhí ho očakávajú a myslia si, že keď príde, už sa s ním dokážu udržať navždy a potom sa zrazu nájdu s fľašou piva pred televízorom. Prichádza a zároveň neprichádza. A ty prekvapene sleduješ, ako sa celý svet rúca a pritom, čo je najhoršie, všetko zostáva rovnaké ako predtým. Rovnaké stromy, ulice, domy, ľudia. Detský strach z konca sveta je zrazu na smiech, keď pochopíš, že už nikdy nepríde, že neznesiteľne večnú krištáľovú skrinku sveta už nikto neodomkne. Celý svoj malý život som sa snažila ochrániť svet, zachrániť ho, nedopustiť, aby sa rozplynul ako oblaky či morská pena, ale svet ma oklamal. Ukázalo sa však, že je tvrdý, úplne tvrdý.

Otec mi kedysi povedal: „Šťastie spočíva v očakávaní.” Dodám k tomu, že šťastie spočíva v očakávaní konca sveta. Teraz už viem, že koniec sveta je hranica a počiatok, naplnenie a zázrak. Jeho úlohou, ako každej hranice, je byť a zároveň nebyť, prísť, aby si sa mu oddal a umrel, a nikdy nenastať, a čokoľvek iné by bolo primálo. Nie je vonku, ale v samom srdci sveta, a „Apokalypsa” je len jedným z jeho mien, veď koniec sveta je zároveň jeho začiatok. Chcem žiť v jeho srdci. Ďalej sa učím, ako ho milovať. Spoznávať ho pod rôznymi novými menami a s novými ľuďmi, nemeškať k nemu, úpornou námahou ho rozprestrieť na celý život. Nech by nás tvrdosť sveta akokoľvek dusila, nech by sme umierali akýmkoľvek spôsobom, je nám, mladým kúzelníkom toho leta, teda aspoň mne, na svete tak trošku otupno. Keď utíchli všetky potopy, nadišla prázdnota a „kráľovná, čarodejnica, rozdúchavajúca v hlinenom hrnci svoje žeravé uhlie, nám už nikdy nebude chcieť rozpovedať to, čo vie a o čom sa nám ani nesnívalo.”

Alla Gorbunovová sa narodila v roku 1985 V Leningrade. Vyštudovala filozofickú fakultu Petrohradskej štátnej univerzity. Píše predovšetkým poéziu, ale vyšlo jej už aj viacero zbierok prózy – poslednou z nich je Koniec sveta, láska moja.

Jej básne a prózy boli preložené do viacerých jazykov, okrem iného do bulharčiny a do taliančiny. Píše aj recenzie a eseje. Za zbierku poviedok Koniec sveta, láska moja v tomto roku získala ruskú literárnu cenu NOS, ktorá sa udeľuje za inovatívny prístup k tvorbe.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Veronika Goldiňáková
Preklad:

Veronika Goldiňáková

Redakcia:

Zuzana Bujačková

Zuzana Bujačková