18. mája 2021

Irina Poľanská – Žehlička a zmrzlina

Poviedka

Poviedka spisovateľky Iriny Poľanskej, Žehlička a zmrzlina, chytí za srdce nejedného čitateľa. Príbeh zachytáva pochmúrny život nešťastnej ruskej rodiny. Zlé vzťahy medzi deťmi a dospelými sú aj v súčasnosti vážnym problémom, ktorému sa venuje nejedno ltierárne dielo.

V príbehu Iriny Poľanskej sa dívame na tento problém očami dospievajúceho dievčaťa, ktoré postupne stráca dôveru vo všetkých členov svojej rodiny. Otec je tyran, ktorý má zvláštne predstavy o tom, ako vychovávať deti. Mama je hysterka, sestra Rita klamárka, babička pokrytec a dokonca aj samotná hlavná postava je miestami nahnevaná, sebecká a ľahostajná.

Myšlienka celého príbehu spočíva v tom, že každý zomiera sám a človek je zbavený záväzkov voči tým, ktorí s ním zaobchádzajú nespravodlivo, aj keď ide o jeho najbližších.

Bibiána L.

V momente, keď medzi rodičmi vypukla hádka, si babička k sebe posadila Ritu a začala jej nahlas čítať Krásnu otrokyňu. Ja som stála na chodbe so sluchom rozoklaným ako hadí jazyk. „Či som ťa nevaroval?“ hrmel otec. „Čuš a nestaraj sa do cudzích záležitostí!“ vykrikovala mama. „…iba sčasti som vnímal okolitý svet…“ chrapľavým hlasom čítala babička. Sestra načúvala výkrikom z vedľajšej miestnosti a na tvári sa jej usadila ospanlivosť, ale babička čítala ďalej, neúprimným slabým hlasom. Mama šmarila o zem šálku čaju, žeravá láva sa cez prah preliala až do našej izby: Rita zdvihla nohy. Kedysi si babička počas hádok rodičov demonštratívne zapchávala uši vatou, a keď som mala toľko rokov čo Rita, zazerala som po babičke v zlostnom a márnom očakávaní, že do hádky už-už zasiahne rozhodným dospeláckym slovom, neskôr som však pochopila, že žiadne také slová v rukáve nemá, že sa len tvári, akoby mala moc, po ktorej môže siahnuť, ale v skutočnosti je rovnako bezmocná ako my s Ritou… V poslednej dobe však babička na vatu zabúdala, pretože mala na starosti oveľa dôležitejšiu úlohu: nedovoliť zaspať Rite, ktorá sa vo víre nevraživých hlasov rútila do letargie, akoby jej Morfeus fúkal do uší, aby prehlušil nárek za stenou, a zároveň ju uspal.

Irina Poľanská – Žehlička a zmrzlina. Ilustrácia: Ema Černáková
Ilustrácia: Ema Černáková

Je možné, že ju ospanlivosť prepadala aj predtým, za sprievodu búrlivých rodičovských hádok, ale všimli sme si to až po incidente so žehličkou, ktorú Rite priniesol otec ako darček z Moskvy a ktorú ona ďalej darovala Galinke, aby si získala rešpekt u deciek z nášho vchodu. Nikto okrem mňa nechápal, čo pre ňu Galinka znamenala, a naši rodičia o jej existencii pravdepodobne ani netušili. Myslím si, že nikto nemal nad Ritou takú absolútnu moc, akú mala Galinka, ktorú si v mestečku, kam sme sa presťahovali, vážili všetky deti, pretože bola veselá, šikovná, behala najrýchlejšie a skákala najvyššie zo všetkých, a vo všeobecnosti sa jej vo všetkom darilo oveľa lepšie než ostatným. Keď sme sa sem presťahovali, dlho sme boli osamelé, ale Rita sa zorientovala rýchlejšie ako ja, prejavila vôľu a vytrvalosť pri udomácňovaní v nových priestoroch a spoznávaní nových ľudí, dúfala, že si tam na dvore nájde druhú priateľskú rodinu – kamarátov, uvije si hniezdočko kdesi pod prístreškom alebo na pieskovisku, pretože naším rodičovským domom sa každú chvíľu preháňali uragány rodinných hádok, ktoré odfúkli zvyšky tepla a nič živé tam už nemohlo vyrásť.

Onedlho ju noví priatelia začali volávať von. Rita vychádzala na balkón ako kráľovná k svojmu ľudu s vedomím, že bez nej sa nezaobíde žiadna hra, ktorá za niečo stojí. Nie vždy sa tieto zdĺhavé a ponižujúce prosby jej kamarátov končili úspechom, pretože otec neznášal, keď niekto mrhal časom. Rita vychádzala pred vchod s pokojnou tvárou, akoby meškala výlučne pre vlastnú zaneprázdnenosť, presne ako Galinka, ktorá občas meškávala, lebo učila svojho kocúra podať labku. A tak sa správala aj Rita, naťahovala sa, lenivo žmúrila oči, zatiaľ čo celá jej bytosť spievala od radosti, akurát bez pätky chleba so soľou, pretože to by bolo už príliš a Rita sa v tejto neviditeľnej hádke s otcom pohybovala na hrane, snažila sa, aby nevybuchol, bola veľmi obozretná. Keď svietilo slnko, kráľovnou bola Galinka, pretože vedela najlepšie skákať škôlku a hrať vybíjanú, ale v sychravé dni odovzdávala žezlo Rite, pretože tá dokázala zaujímavo prerozprávať knihy, ktoré jej prečítala babička, a tiež si vymýšľala strašidelné príbehy: vtedy Galinka skromne sedela na lavičke spolu  s ostatnými a naťahovala krk, aby ponad ich hlavy na Ritu lepšie videla. Keď otec nepodľahol jej diplomatickému a múdremu presviedčaniu (aby mu Rita vyhovela, pýtala si povolenie ísť „trošku uľaviť chrbtici“ alebo „zbierať kvety do herbára“, čiže využiť prechádzku na niečo užitočné), pozbierala všetky sily a vyšla na balkón, aby čakajúcemu publiku oznámila, že dnes nemá náladu ísť von.

Mne takáto prefíkanosť chýbala. Bola som úprimná, presne ako otec. Keď mi nedovolil ísť von, odpovedala som iba priduseným vzdychom, keď sa ma pýtal, aký film by som si chcela pozrieť, pravdivo som odpovedala Fantomas zúri, hoci bolo nad slnko jasnejšie, že chcel počuť odpoveď Kráľovstvo krivých zrkadiel, čo podľa neho bola poučná rozprávka pre deti ako ja. Občas som pohŕdala prefíkanou a falošnou Ritou, nad ktorou nakoniec zvíťazil náš otec bez toho, aby používal nejaké švindle. Neočakávanou zbraňou otcovho víťazstva sa stala práve tá žehlička…

Ilustrácia: Ema Černáková

Rita ju darovala Galinke. Vzdala sa jej tak ľahko, akoby mala plné právo nakladať so žehličkou podľa vlastného uváženia, akoby chcela Galinke v budúcnosti darovať celý náš dom a akoby žehlička s červeným svetielkom na rukoväti bola len taká maličkosť, za ktorú netreba ani ďakovať. Nič netušiaca Galinka si zobrala žehličku, s ktorou sa Rita lúčila  pohľadom plným zúfalstva, lebo vopred vedela, čo sa stane, keď sa o tom dozvie otec. Galinka sa so žehličkou chvíľu pohrala a ešte v ten večer na ňu zabudla, ale Rita po tom ešte dlho nemohla zaspať, neustále sa vrtela a stenala, snažila sa vymyslieť si chorobu, ktorá by oddialila moment zúčtovania, počas dňa sa snažila otcovi vyhýbať a týždeň žila v takom nepreniknuteľnom strachu, že keď nakoniec nad jej zúfalou hlavičkou zahrmel hrom a jej otec si zrazu spomenul na malú žehličku, určite pocítila čosi ako úľavu.

Prišla som zo školy a hneď som zbadala, že Rita stojí v epicentre zemetrasenia a nad ňou sa nehybne ako skala týči otec so spravodlivým hnevom v očiach a snaží sa zistiť, kde je žehlička, ktorú jej priniesol z hlavného mesta našej Vlasti. V takých chvíľach o sebe hovorieval v tretej osobe, akoby sa chcel vzdialiť od búrky, ktorú vyvolal, akoby sa chcel stať sudcom medzi neposlušným, nepozorným dievčatkom a jeho starostlivým otcom. Rita stála s hlavou vtiahnutou medzi plecami, aj keď sa jej otec ešte ani nedotkol, chvela sa pod rachotom jeho hlasu a ja som sa rozhodla, že ju zachránim…

Úprimne, v tej chvíli mi nezáležalo na jej záchrane, bolo mi zle z jej vypočítavej prefíkanosti a okrem toho som si spomenula na slová nášho mladého, obľúbeného učiteľa dejepisu, ktorý raz podišiel k mojej lavici, pretože zbadal, že dávam svojej susedke odpisovať kľúčové dátumy Pugačovovho povstania, a zahrmel mi do ucha: „Každý zomiera osamote.“ Zrazu som sa však chcela cítiť ako Rita, vyskúšať si to na sebe, uskutočniť experiment a zistiť, čo sa udeje, keď človek preukáže dôvtip. Podišla som dopredu a detským hlasom, pričom sa mi slová nezrozumiteľne plietli, som ako malé dieťa povedala:

„Ocinko, prosím, odpusť mi. S Ritou sme sa včera hrali so žehličkou a zrazu sa objavila Zina Zimina, ktorá chcela vedieť, čo sme robili na algebre, pretože chýbala a opýtala sa nás: ‚Ach, odkiaľ máte takú prekrásnu žehličku?‘ Rita jej odpovedala: ‚Túto žehličku nám priniesol otec z Moskvy,‘ a Zina na to: ‚Ach, a mohla by som ju ukázať svojmu otcovi, aby mi aj on z Moskvy priniesol takú istú – so svetielkom?‘ Vedela som, že bez opýtania nesmieme dávať veci druhým, ale mama ani stará mama neboli doma a ty si išiel pracovať do pracovne a poprosil si nás, aby sme ťa nevyrušovali…“

Všetko som to vychrlila jedným dychom, akoby ma zrazu osvietilo, ale keď som neskôr svoj prejav analyzovala, uvedomila som si, že som nič nevynechala, akoby mi slová našepkával niekto veľmi múdry. Všetko sedelo do posledného písmena: aj zmienka Zinky, dcéry otcovho vedúceho, ktorú sme nemohli vystáť, aj narážka na jej prekonanú chorobu či naša neochota rušiť otca kvôli takej hlúposti. Celá táto tiráda bola plná jemných lichôtiek na otcovu adresu, ktoré ho dokázali obmäkčiť…

A tak som sa na vlastnej koži presvedčila, akým čudesným trikom je lož, pretože otcova tvár sa rozjasnila a jeho veľká dlaň pomaly prisadla na Ritinu hlavu, tíšiac búrku… Neotáľala som ani minútu, vykĺzla som z domu a utekala som ku Galinke. Vedela som, že pre Ritu bude ponižujúce, keď od Galinky vypýtam darček späť, ale iná možnosť neexistovala. Galinka nebola doma. Rýchlo som vyrapotala príbeh o žehličke jej mame. Výraz mojej tváre bol zjavne  presvedčivejší než slová, pretože ma ani nenechala dohovoriť, ustúpila nabok a ukázala na krabicu s hračkami. Ponorila som sa do nej hlavou a na samom dne som žehličku našla. Bez poďakovania som sa rozbehla ku schodom, za pochodu som žehličku utierala vreckovkou, vybehla som na naše poschodie a ukázala som ju otcovi. „Dobre, dobre,“ povedal neprítomne a ďalej niečo písal na stroji.

Pre otca mala táto príhoda so žehličkou skôr vzdelávací význam. Nikdy by mu ani nenapadlo, že žehlička rozvalcuje Ritin život, vytlačí z mojej sestry prezieravosť a dôvtip, a bez ohľadu na to, aká dlhá bude niť jej života, stále na nej zostane stopa po žehličke, a tiež, že ak od Rity prevezmem tú ospevovanú svetskú múdrosť, už jej v budúcnosti nijako nedokážem pomôcť. Žehlička splnila svoju železnú povinnosť.

S ľahostajným výrazom, akoby ma víťazstvo nad otcom nič nestálo, som vošla do našej izby a uvidela som, že Rita sedí na posteli a hojdá sa dopredu a dozadu. Prisadla som si k nej a zašepkala som: „Všetko je v poriadku, tu je žehlička.“ Ale Rita sa s prižmúrenými očami ďalej kývala. A tak som povedala: „Počúvaj, Galinka si na žehličku ani nespomenie, nebola doma.“ Rita so zarmútenými očami stiahla deku z vankúša, zvalila sa na posteľ a spala až do večera. Spala tak tvrdo, že ju v noci museli nasilu zobudiť, aby si pred spánkom vyčistila zuby. Na druhý deň jej dovolili ísť von, ale ona len mlčky potriasla hlavou. Spod okien bolo počuť výkriky kamarátov: „Ritááá, poď von!“, ale Rita nevyšla ani len na balkón. Začala chodiť na prechádzky do parku s otcom, akoby bola k nemu prilepená, ale akonáhle sa rodičia začali hádať, automaticky zaspávala. Babička si to všimla a bála sa, aby jej vnučka náhodou nezaspala naveky, preto v deň, keď mama hodila šálku čaju o podlahu a sestra sa začala kolísať na posteli ako námesačná, babička zabuchla knihu a spoločne sme Ritu za ruky vyviedli na schodisko.

Irina Poľanská – Žehlička a zmrzlina. Ilustrácia: Ema Černáková
Ilustrácia: Ema Černáková

Opustili sme bojové pole. Ja som sa spustila po zábradlí, stará mama schádzala schodmi za pomoci barle a viedla Ritu dole. Vonku sme, ako dobre vychovaní hostia, ktorí boli náhodou svedkami hádky domácich, začali rozoberať všeobecné témy.

Naše mladé mesto bolo nové a tvrdé ako oriešok, možno práve preto dokázalo svojimi mocnými rukami oblapiť územie Žigulských vrchov. Babka smutne poznamenala, že v mladom meste sa žije dobre iba mladým, naklonila sa a privoňala k ružovému kru, ktorý vykúkal z predzáhradky. V meste bolo veľa zelene a kvetov, ktoré zvedavo vytŕčali z okrúhlych a obdĺžnikových kvetinových záhonov. Podobne ako ľudia, aj oni žili v samostatných komunitách. Keďže v centre mesta žila šľachta a prví obyvatelia, námestie skrášľovali pravé ruže. Pozdĺž hlavnej ulice sa bodro čneli bordové georgíny a plnokveté astry, po ďalších uliciach sa rozlievali sedmokrásky, zástupy hrdo stojacich gladiol, a predmestie voňalo po garafiách, orgováne a inej chamradi.

Okolo prebehol náš samopašný učiteľ dejepisu. Preskakujúc trávniky kývol hlavou na mňa a babičku a veselo sa opýtal: „Venčíte sa?“ – „Ale kde!“ láskavo zaprotestovala babička a ja som vzápätí zakričala: „Venčíme sa a ešte ako!“ Mstivo som jej povedala: „Kiežby sme tak s Ritkou mali takého otecka!“ Snažila som sa nájsť hranice, v ktorých sme sa teraz s babičkou pohybovali po tom, ako som pochopila, že si vie len zapchávať uši vatou, ale aby sa zastala svojich vnučiek, tak to ani nápad. A keď mi neodpovie na túto poznámku, bude to znamenať, že je skutočne slabá a môžeme jej skákať po hlave. Babka nedokázala mlčať, čo by podľa mňa bolo dôstojnejšie, nedokázala to nechať bez komentára, a preto rýchlo zmenila tému. „Nie Ritka, ale Rita,“ mechanicky ma opravila.

Irina Poľanská – Žehlička a zmrzlina. Ilustrácia: Ema Černáková
Ilustrácia: Ema Černáková

Prechádzali sme okolo šantiacich dievčat so zvonivými detskými hlasmi, ktoré otec tak miloval, s veľkými detskými chemlonovými mašľami, žiariacimi na slniečku a s detskými škrabancami na kolienkach. Rita ledva prepletala nohami, a tak sme si sadli na lavičku v parku. Babička opäť prehovorila: „Aké skvelé je byť mladým v takom mladom meste…“ Ja som sa iba pohŕdavo uškrnula, lebo som toto mesto nevedela vystáť a vedela som, že keď mu jedného dňa uniknem, ničím ma už nepriláka späť, celý život naň budem spomínať ako na zlý sen…

(…tak prečo ma potom toto mesto neustále volá k sebe, kto sa bez koho nezaobíde? Prečo ku mne prilieta s celými svojimi ulicami, jednotlivými námestiami, zrezanými kužeľmi budov, ktoré v skutočnosti stáli v inom poradí a ja zrazu neviem nájsť cestu do lekárne? …niekedy sa predieram známou alejou, ale všade naokolo je hmla a ja sa nijak nemôžem dostať do redakcie novín Vlajka komunizmu, v ktorých stará mama kedysi publikovala svoje vtipné básne. Ešte sa mi občas sníva o oboch balkónoch našej bytovky: pod jedným sa často konali svadby, pod druhým sa pomaly tiahli pohrebné zástupy. V sne menia miesta, dívam sa nadol a čudujem sa: na pieskovisku stojí pohrebný orchester, nohy hudobníkov sa od seba rozchádzajú, akoby stáli na ľade, a jedna nota zrazu podskočí ako vrabčiatko! …zvykne sa mi snívať aj o tom, že celé mesto sa scvrkne na nejakú drobnosť – napríklad do stánku so zmrzlinou, ktorý sa nachádza vedľa kina s názvom XX. zjazd strany. Vedľa mňa sedia ľudia, ktorých chcem pohostiť zmrzlinou, ale ani raz sa mi to nepodarí: v tmavom vrecku hľadám drobné dovtedy, kým aj mňa samotnú nezahalí tma a zrazu smutne stojím na pošte a posielam nejaké drobné Rite, ale babičke ani tie, pretože aj vo sne, aj v bdelom stave chápem, že v krajine, kde teraz žije, sú jej peniaze na nič…).

Sedeli sme oproti kinu XX. zjazdu strany a medzi prstami sme drvili hlavičky papuľky, keď sa babička nečakane ozvala:

„Aká skvelá novina! Stánok funguje! Predávajú zmrzlinu. Nejedla som ju snáď sto rokov!“

Sestra ožila. Podišli sme ku stánku a postavili sme sa rovno k okienku, babka mala pravdu – v dlhých chladených vaničkách bola zmrzlina a neznáma predavačka prestrihla balenie chrumkavých oplátkových pohárikov na zmrzlinu. Babička oprela paličku o stánok a prešmátrala vrecká, no ukázalo sa, že peňaženka ostala, ako vždy, doma. Obe, Rita aj babička, sa s nádejou v očiach pozreli na mňa. Odvrátila som pohľad a snažila som sa necinkať mincami vo vrecku. Aj moje peniažky zatajili dych. Babička sa ozvala:

„Doma ti ich vrátim.“

Lenže ja som jej už neverila. Nerada splácala dlhy. Niekedy som jej a Ritke kúpila cukríky za vlastné  peniaze, ušetrené zo školského vreckového, a babička potom povedala, že celý svoj dôchodok dala mame, a ešte sa aj nahlas čudovala, tak, aby ju započul aj otec – vraj na čo sú ti peniaze? A ja som si ich šetrila na jednu veľmi nevyhnutnú vec. Každý deň som sa bežala pozrieť do obchodu, či ju náhodou nevypredali.

Rita ma šklbla za rukáv, ale ja som sa od nej odvrátila. Problém nebol len v tej veci, na ktorú som si tak šetrila. Stála som a premýšľala: žite si všetci, ako chcete! Mne tiež nikto nepomáha, keď ma otec ťahá za vlasy, nikto sa ma nezastane, akoby to bolo úplne samozrejmé, aby mi vyhadzoval na oči môju nepochopiteľnú vinu… Choďte už niekam! Niekedy sa stávalo, že som vyronila slzy, Ritka pokojne spala a babička mi zrazu zašepkala: „Dnes si otcovi zatĺkla ďalší klinec do rakvy!“ a mama – tá mi len mlčky priniesla do postele mokrý uterák. Každý si žije vo svojej vlastnej škrupinke, ak chceš prežiť, musíš sa vedieť obracať, hovorieva náš mladý učiteľ a má to vyznievať ako vtip, ale ja ich mám už všetkých prekuknutých – ani on nevtipkuje, rozmýšľa tak a verí v to, že každý umiera sám. Každý sa o seba stará, ako vie, a je zbytočné sa na mňa dívať žalostnými očami!

Otočila som sa k nim, aby som im vysvetlila, prečo sa nedokážem rozlúčiť so svojimi peniazmi, a zrazu ma zarazila ich nečakaná podobnosť… Dívali sa na mňa s rovnakým výrazom, okrúhlymi detskými očami, v ktorých som nevidela žiadnu prefíkanosť, iba jediné želanie – pochutnať si na zmrzline. Dívali sa na mňa, akoby si už vopred oblizovali pery. Ja som iba pevnejšie zatlačila peniaze do vrecka, aby sa mi odtiaľ nechtiac nevyslobodili a neušli odo mňa, ako životná múdrosť, ktorú som znovu nadobudla, a tak som im v ten deň zmrzlinu nekúpila.

Ruská spisovateľka a novinárka Irina Poľanská mala naozaj pestrý život. Do rodiny vedca, ktorý sa stal obeťou represií sa narodila v uzavretom stalinskom tábore, kde vedci pracovali na atómovom projekte. Absolvovala štúdium herectva v Rostove na Done a neskôr Literárny inštitút M. Gorkého v Moskve.

Pracovala ako korepetítorka, herečka, zdravotná sestra na traumatologickom oddelení, korešpondentka novín, literárna konzultantka a aj ako redaktorka v časopisoch.

Bola členkou skupiny mladých spisovateliek „Nové amazonky“, ktorú koncom 80. rokov 20. storočia kritika označila ako jeden z prvých ideologických a estetických trendov „novej ženskej prózy“ v súčasnej ruskej literatúre.

Debutovú poviedku „Ako sa lúčia s parníkmi“ vydala v časopise Aurora v roku 1982. Okrem iného napísala napríklad knihu pre deti „Život a úspechy Johanky z Arku“ a vytvorila etnografickú encyklopédiu „Prázdniny národov sveta“. Jej poviedky vyšli v prekladoch v USA, Francúzsku, Nemecku, Indii a v Japonsku.

Poviedka Žehlička a zmrzlina je súčasťou ruských učebných osnov a v roku 2004 získala literárne ocenenie za najlepšiu ruskú poviedku roka.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Bibiána lieskovanová
Preklad:

bibiána lieskovanová

Redakcia:

iva roháčová

Iva Roháčová