Okolo banky z akéhosi dôvodu všetko rozkopali a potom sa na to vykašľali. Žiarivé kopy hliny nasiaknuté snehom a dažďom vyzerali, akoby ktosi po ulici porozhadzoval niekoľko ton bolonských špagiet. Zákazníci po špičkách cupitali po ostrovčekoch pomedzi bahno, snažiac sa nezašpiniť si topánky, ale malá pochmúrna hala na prízemí, kde stáli bankomaty a z okienok pokladní chytrými očami na ľudí hľadeli zdvorilí zamestnanci, vyzerala, akoby sa po nej mokrými nohami prehnal golem. (A potom na podlahu porozhadzoval dlhé účtenky a prehnal sa po nej ešte raz.) (A zamestnanci boli zdvorilí asi tak, ako postava Tima Rotha vo filme Rob Roy.)

Iné to bolo na prvom poschodí, kde sa spracovávali schválené obrovské pôžičky: teplo, sucho, čisto – svojím spôsobom raj. Človek musel žmúriť: lampy na strope svietili ako slnko a sa odrážali na dlaždiciach ako vo vode. Steny boli tak neuveriteľne biele, až ste mali dojem, že prvé poschodie nepostavili, ale nad prízemie nainštalovali akýsi balvan z kriedy, do ktorého vytesali chodby a kancelárie. V kancelárii Jutakuronovcov čakala pracovníčka úverového oddelenia, taká pekná a mladá, až ste si ju chceli adoptovať. Jej pohľad bol rovnako naivný ako pohľad nevinného predškoláka, ktorý aj napriek tomu, že ho uložili spať, vošiel do obývačky uprostred dobre rozbehnutého večierka.

Vtedy bol ešte taký rok, keď aj manželské páry ako murár Jutakuronov a manikérka Jutakuronovová, aj keď boli čestné, horko-ťažko niečo dostali. Zamračili by sa: kríza v stavebníctve, kríza v sektore služieb s nie celkom dokladovateľným príjmom, čo to má byť? Toho roku boli v móde administratívni pracovníci – dokonca sa o nich aj natáčali seriály a písali knihy.

Jutakuronovovci sa cítili ako dotieraví podvodníci. Ani sami neverili, že budú schopní splácať hypotéku, zarábali si manuálnou prácou, potrebovali však zväčšiť svoj životný priestor z jednoizbáku na dvojizbák, pretože v ich spoločnom živote začalo narastať akési napätie. Jutakuronov začal po práci holdovať pivu: nebolo večera, keď by sa kdesi nezdržal s priateľmi či susedmi. Jutakuronovová sa v dôsledku stiesneného priestoru a množstva vecí, ktoré sa valili z dvierok socíkovskej drevenej obývacej steny, zo zabudovanej skrine v chodbe a spod postele, zaplietla s bývalým spolužiakom s veľkým bytom a chatou, ten však nechcel deti, a už vôbec nie cudzie. Jutakuronovovci mali syna Sašu, ktorý spával na rozkladacom kresle. Ich syn vo všeobecnosti nebol čudák, hrával však na domre v ich spoločnej izbe a husľové kľúče kreslil do notového zošita takou silou, až ich bolo možné nahmatať na zadnej strane listu.

Zamestnanci banky sa spočiatku stavali na zadné, na Jutakuronovovu vetrom ošľahanú tvár a ruky pozerali s pochybnosťami. Ale potom tu bola jeho nezamestnaná, vzhľadom bezchybná manželka. V jej účese, manikúre, pedikúre, depilácii, opálení a pokožke sa ukrývalo odhadom štyridsať tisíc mesačne. Všetko to, samozrejme, bolo výsledkom vlastnej práce a bezplatnej výmeny služieb s ostatnými pracovníčkami v kozmetickom priemysle, čo však úradníci nemohli tušiť, a okrem toho všetkého, jedna z klientok Jutakuronovovej – majiteľka akéhosi holdingu – iba nedbalo mávla rukou, vystavila manikérke potvrdenie o dlhoročnej produktívnej práci v oblasti reklamy a spätne z nej spravila vedúcu oddelenia s päťročnou praxou. Práve vďaka tomu banka súhlasila s menšou pôžičkou. Ukázalo sa tiež, že manželia spadajú do programu Mladá rodina, čo im znížilo mesačné splátky o jeden a pol percenta, o tristosedemdesiatpäť rubľov. Táto malá suma, ktorá im odbudla z povinných platieb, akýmsi záhadným spôsobom posilnila pozíciu Jutakuronovovcov.

Nasledovalo zopár vybavovačiek, návšteva realiťáka a ocitli sa na svetlom prvom poschodí, kde zamestnankyňa banky zisťovala, ako pozorne sa oboznámili s úverovou zmluvou a splátkovým kalendárom.

So zmluvou sa oboznámili, áno, aj si uvedomovali, že od nej počas nasledujúcich dvadsiatich rokov nebudú môcť odstúpiť, a prečítali si aj odseky, v ktorých sa miniatúrnym písmom písalo o pokutách za predčasné splatenie. Ale čo mohli povedať? „Prepáčte, rozmysleli sme si to, pôjdeme do inej banky, kde sú lepšie podmienky?“ Samozrejme, že chceli odpovedať takto, zastavila ich však jedna vec: v meste neboli lepšie banky, iba horšie. Mohli iba závistlivo vzdychať pri pohľade na smiešne percentá hypoték v zahraničí, ale ani keby vzdychali až do konca života, byt by im to neprinieslo.

Kúpili, samozrejme, jeden z tých lacnejších. Pohádali sa hneď, ako sa presťahovali, našťastie však už bolo kade chodiť a búchať dverami. Ich hádka mala príčinu, a nie jednu. Byt bol síce väčší ako ten starý, ale mizerný, na stenách boli tapety farby melónovej dužiny a po nich ako živé melónové semienka behali šváby, nie však po jednom ako zvyčajne, ale skôr akosi viac v húfoch. Saša pod drezom v kuchyni našiel pascu na myši, strčil do nej ruku a vypadol tak na niekoľko týždňov z vyučovacieho procesu oboch škôl, na ktorých študoval. Liatinová vaňa bola drsná, akoby bola z pemzy. Farba a pleseň na stenách kúpeľne sa zlievali do jedného a nedalo sa rozoznať, kde končí pleseň, kde začína farba a kde je stena. Apropo, Jutakuronov od kohosi odpozeral myšlienku loftu, chcel v tom štýle prerobiť kuchyňu, keď však obil omietku, zistil, že tehly nosnej steny ležia doslova vo vlnách, aké boli kedysi na vlajke Lotyšskej sovietskej socialistickej republiky. Zľakol sa a zavrel sa na záchode, ale ešte aj v záchodovej mise bol hrdzavý pás, akoby všetci bývalí majitelia splachovali krvou. Potrubie bolo sem-tam namiesto tesnenia zvyčajným hermetikom obmotané handrami nasiaknutými olejovou farbou. Keď si byt obzerali a bol zaprataný nábytkom a ľuďmi, ktovie prečo nevyzeral až tak príšerne.

Hádať sa síce začali pod touto zámienkou, pravá príčina však bola inde. Kontrast medzi tým, čo hľadali, a tým, čo dostali, samozrejme vyvolával v duši Jutakuronovovej pocit beznádeje. Bolo jej jasné, že na opravy budú potrebovať ďalší úver, porovnateľný s hypotékou, ktorý si však nemohli dovoliť, a pre čosi si spomenula, že jej manžel nič nedaroval na výročie ich zoznámenia, ktoré mali pred pár dňami, manžel jej zas pripomenul aféru so spolužiakom a už bol oheň na streche. Žili však spolu tak dlho, že hádka už prebiehala podľa presného programu, pozostávala z presne stanovených bodov: Jutakuronovová vyhadzovala mužovi na oči jeho milenky, Jutakuronov žene zas bývalých priateľov, potom sa hovorilo o tom, že Jutakuronov meškal na svadbu, meškal do pôrodnice, na to Jutakuronov odpovedal čímsi podobným, ale aj tak vždy nakoniec niesol väčší podiel viny, hádka manželov v určitom okamihu unavila, ešte chvíľu si trochu nadávali a potom konflikt plynulo prechádzal do žartovania. Rovnako to bolo aj teraz.

– Zato tu máme laminát a vyhrievanú podlahu, – povedal Jutakuronov.

– Vyhrievanú podlahu? To nás teda pekne napálili, – poznamenala Jutakuronovová a rozosmiali sa. 

Tak sa zažili a postupne dali príbytok do poriadku.

Nakoniec to nebolo až také zložité. Za tých sedem rokov sa iba niekoľkokrát dostali do situácií, keď museli pre peniaze niečo obetovať, raz zarmútili syna, pretože nemohli dôstojne osláviť jeho narodeniny. Raz Jutakuronov ostal visieť medzi dvoma zamestnaniami – tým, ktoré náhle stratil v dôsledku bankrotu stavebnej firmy, a tým, ktoré si ešte nenašiel, pokúsil sa o pár fušiek neďaleko mesta, dobreže neschytal od konkurencie a rozhodol sa, že zdravie mu je prednejšie. 

Najhoršie z toho všetkého bolo, že vytopili susedov. Ešte aj na to mali výdavky, nejako to však zvládli. 

Postupne sa všetko menilo. Banka odrazu znížila ročnú úrokovú sadzbu pôžičky o pár percent, syn vyrástol. Splácať sa už dalo aj cez telefón a dalo sa cezeň aj pozrieť na stav pôžičky, ktorý postupne klesal. Jutakuronovovci dokonca oslávili deň, keď sa dlh znížil z milióna a niečo na deväťsto deväťdesiattri tisíc.

Zostalo ešte aj na pohodlné bezdrôtové slúchadlá, a aj keď boli v práci zakázané, Jutakuronov ich aj tak nosil, uši skryl pod pletenou čiapočkou a zapol hudbu na takú hlasitosť, aby mohol reagovať na kolegov. Príjemné piesne zo sovietskych čias výrazne skracovali pracovný deň aj cestu domov, a keby sa všetko vyvinulo inak, skrátili by aj Jutakuronovov život na tridsať rokov a nejaké drobné, pretože jedného pekného dňa cestou na obed sa započúval do piesne Prichádza deň, prichádza hodina, prichádza okamih, prichádza čas z filmu Obyčajný zázrak, opäť myslel na to, ako veľmi sa táto melódia podobá na soundtrack filmov o agentovi 007, nepočul varovné výkriky a skončil pod miešačkou betónu, ktorá sa ponáhľala na ďalšiu stavbu.

Jutakuronova vyzulo z topánok, preletel niekoľko metrov a spadol na hromadu stavebných sutín, kde raz vykašľal krv a radšej pre každý prípad stíchol. Bál sa vstať, pretože nevedel, aké hrozné zranenia môže mať, aký orgán by si mohol pri neopatrnom pohybe poškodiť. Jutakuronov sa zo všetkého najviac obával o chrbticu, nedokázal si predstaviť, ako by pracoval na stavbe, ak by skončil na invalidnom vozíku. Všetci sa zbehli, nahmatali mu pulz a zavolali záchranku. Povedľa stál vzlykajúci vodič miešačky betónu, v ruke držal takú istú pletenú čiapočku, akú mal Jutakuronov a od zúfalstva ju prežúval svojimi zlatými aj obyčajnými zubami. Tým všetkým Jutakuronova sprevádzala pieseň Vžik-vžik-vžik, unes pripravenučkého, takže to do istej miery vyzeralo ako z filmu, a preto veľmi neuveriteľne.

– Ako ti je? – spýtal sa predák, ktorý stál nad ležiacim robotníkom. – Nebolí ťa nič?

– Všetko v pohode, – odpovedal Jutakuronov.

– Je v šoku! – zakričal niekto z okolostojacich a všetci zachmúrene prikývli.

Okolo zrazeného murára sa rozprestierala atmosféra smútočnej spoluviny, ktorú posilňoval náležitý soundtrack. Do príchodu lekárov si Jutakuronov stihol vypočuť Vezmi plášť, ide sa domov, Po hrdinoch minulých dní nezostalo ani pár pomenovaní, Slúžili dvaja súdruhovia a Na poli burácali tanky.

Popŕchalo a neutíchajúci vietor rozfukoval modré montérky stavbárov. Všetko šlo pomaly a smutne až do okamihu, kým sa neobjavila sanitka. Biele auto so šialenou optimistickou energiou, podobnou divokej veselosti trojzáprahu so zvoncami, vletelo na stavenisko bez toho, aby spomalilo, malebne sa otočilo na dvoch kolesách, zakolísalo sa, zastavilo a pomaly z neho vystúpil pohotovostný lekár s rukami vo vreckách a úsmevom na tvári.

– Čo sa vám prihodilo? – spýtal sa a plecami mierne odsunul dav, ktorý sa pri jeho príchode nestihol rozísť.

– Tam, – ukázali mu. – Zrazilo chlapa. Tu leží, pozrite.

– Vážne ho zrazilo? – čudoval sa lekár láskavým hlasom, kým do Jutakuronova štuchal prstom, ohmatával mu rebrá a svietil baterkou do očí.

– Áno, hej hej, – potvrdzovali všetci naokolo. – Až mu topánky vyzulo. Tamto sú ony a tuto on.

– No áno, áno, pôsobivé… – zamyslene vyhodnotil lekár obraz udalosti a zrazu vyštekol na Jutakuronova. – Ty máš hypotéku?! Čo švindľuješ? Poďme, vstávaj, neflákaj sa!

– To ako myslíte? – Jutakuronov užasol, rozhorčil sa, ale prinútil sa vstať. – Čo to s tým má spoločné?

– Poďme, hybaj, vstávaj! – súril ho lekár. – Musíš pozorne čítať, čo podpisuješ. Už mám toho dosť. Včera jedna žena umývala okná, vypadla zo siedmeho poschodia a narobila tým cirkus.

Keď prišiel domov, ponáhľal sa prečítať si ešte raz hypotekárnu zmluvu a opäť sa zdesil všetkých následkov, ktoré jeho rodine tak či onak hrozili, ak by im vznikli finančné ťažkosti. Boli tam, mimochodom, tri odseky, z ktorých ho zalial studený pot viac ako z akejkoľvek nočnej mory, o tom, že banka má právo kedykoľvek jednostranne vypovedať zmluvu. Ale našiel aj to, čím ho okríkol pohotovostný lekár, tento článok ho zaujal už predtým, ale čo tam po tom, keď sa strácal v tej jezuitskej reči, rovnomerne rozpísanej po celom dokumente:

„Po dobu platnosti tejto zmluvy klient nebude vykonávať akékoľvek smrteľné činy vo vzťahu k sebe, úmyselne či neúmyselne, či už s priničením samotného klienta, alebo tretích strán, ako aj prírodných alebo umelo vytvorených predmetov a javov, samostatne aj v ľubovoľnej kombinácii, množstve a spojení. Vo výnimočných prípadoch banka nie je zodpovedná za porušenie tohto článku zmluvy a nie je povinná informovať o akýchkoľvek zmenách tohto článku a jeho podčlánkov, ak sa z akýchkoľvek dôvodov vyskytnú. Klient sa zaväzuje, že nebude využívať svoju nesmrteľnosť na účely, ktoré sú v rozpore s platnými právnymi predpismi Ruskej federácie a Ústavy Ruskej federácie, daňovými, majetkovými a inými zákonníkmi Ruskej federácie. Klient sa zaväzuje, že nebude využívať svoju nesmrteľnosť na účely nad rámec plnenia ustanovení tejto zmluvy.“

– Tak sa mi vidí, že kým platíme, sme nesmrteľní, – povedala Jutakuronovova manželka, keď sa s ňou podelil o svoj objav. – Počuj, predsa len to má nejakú výhodu. Môžeme piť neprevarenú vodu z vodovodu.

– Môžeme toho veľa, – poznamenal Jutakuronov. – Nájsť si nejakú nebezpečnú prácu, stať sa kaskadérmi, čo ja viem, spraviť si kanál na Youtube a natáčať videá so všelijakými trikmi.

– Hej, a keď splatíme hypotéku, tak ťa to všetko dobehne a zaraz otrčíš kopytá, vďaka. Moc ma neteší predstava, že ostanem mladá vdova. Už teraz musíme rozmýšľať, čo budeme robiť, keď tú hypotéku splatíme. Čo ak hneď umrieš, veď ťa zrazila miešačka betónu. Ale čo, bež sa okúpať, tie zasrané slúchadlá ti skryjem, hovorila som ti, že sa to neskončí dobre, a tak to aj dopadlo. Vieš, koľko ľudí končí pod vlakmi a električkami, kým im hrá hudba na plné pecky?!

– Sama to robíš. Občas prejdeš aj na červenú, sám som ťa tak niekoľkokrát prichytil.

– Ja sa vždy poobzerám, na rozdiel od niekoho.

Skrátka, žili ďalej, tak ako predtým. Akurát začali smelšie vyliezať z vane na kachličky, Jutakuronov sa začal odhodlanejšie špárať v elektrospotrebičoch, pokojne sa rýpal v rozvodovej skrini, ak to bolo potrebné; vyskočil na taburet, ak bolo treba vymeniť žiarovku; a už nebol taký nervózny, keď pokladal tehly a niekto v okolí narábal s kyslíkovými fľašami.

Od tohto prípadu uplynulo niekoľko rokov a postupne nastala éra telemarketingu, keď človeku prichádzalo denne niekoľko hovorov so všemožnými výhodnými ponukami. Ľudí vo vlnách valcovali firmy, ponúkajúce výmenu plastových okien a zasklievanie balkónov, jedinečné debetné a kreditné karty s priam rozprávkovými programami vrátenia peňazí, či poskytovatelia internetu. Ani ich vlastný operátor nebol výnimkou, v telefóne sa ozval akýsi mladý dievčenský hlas a začal sa Jutakuronova vypytovať, či je spokojný s cenovou politikou, či si neželá za trochu vyššiu cenu o niečo viac gigabajtov a minút, roaming či dokonca bezplatné účty na sociálnych sieťach, veď jeho starý program budú vlastne aj tak čoskoro rušiť.

Keď mu ponúkli nový balík služieb, Jutakuronov bol nútený odpovedať: „Čert vás ber, dobre teda,“ a len o týždeň neskôr odišiel do práce a už sa nevrátil. Ocitol sa až na jednotke intenzívnej starostlivosti. 

Ukázalo sa, že nepekne omdlel priamo v električke, v dave večerných cestujúcich. Lekári iba rozhadzovali rukami, keď sa ich pýtali, ako sa to stalo, prečo Jutakuronov leží s mŕtvym pohľadom, napojený na oslepujúci lekársky prístroj. Na otázky „čo ďalej?“ iba krčili plecami – sami nechápali, čo sa deje: analýzy naznačovali, že Jutakuronov je absolútne zdravý. 

Jutakuronovová v zúfalstve zavolala do banky. Tam jej povedali, že také čosi sa nemohlo stať, ak jej manžel neporušil podmienky zmluvy. Povedali jej, aby prišla, vyplnila niekoľko žiadostí, v priebehu šiestich mesiacov preveria okolnosti a zložili telefón. Potom sa o tom, roniac slzy, poradila so známou, právničkou, kým jej robila nechty.

– S tým sa už nedá nič robiť, – rozhorčila sa právnička. – Môžete proti nim niekoho poštvať. Ale lepšie bude dohodnúť sa po dobrom, inak sa to všetko bude ťahať aj päť rokov, budú vás vláčiť po súdoch a váš muž bude stále ležať. Nikto z toho nebude mať výhody, iba výdavky. Mám tam pár známych, hádam to vďaka starým kontaktom pôjde rýchlejšie.

Hneď na druhý deň prišiel za Jutakuronovovou právnik z banky. Celý čas, kým sa snažili cez zápchy dostať do nemocnice, kým sa šli porozprávať s lekármi, bol právnik akýsi nervózny: prepínal rozhlasové stanice v aute, neustále sa pýtal na niečo nepodstatné, mľaskal jazykom; na ulici nervózne prestupoval, akoby ho niečo svrbelo. Pri pohľade na pacienta nakoniec zamrzol a vytočil číslo akéhosi Mišu:

– Miša, – povedal. – Klient tu naozaj leží v bezvedomí, a každý hovorí, že z ničoho nič (právnik pridusene zaсhrčal)… Áno, áno, išiel v maršrutke, a vlastne nie, vraj v električke, no a… Nie, doktorkovia už vylúčili narkotiká a vlastne aj všetko ostatné, hej. Áno, áno, spýtam sa.

Právnik zakryl telefón rukou a šeptom sa spýtal:

– Akého operátora má váš muž?

– Operátora? – nechápala Jutakuronovová.

– No, telefónneho. Akého má?

– Leprekon, – odpovedala Jutakuronovová. – A čo to s tým má…?

– Vraví, že Leprekon, – nedopočúval ju právnik. – A čo s nimi?

Chvíľu prikyvoval, počúval človeka na druhej strane a potom zhrozene a zároveň nadšene zvolal:

– Čože? To vážne? Tí skurvysyni! Veď aj mňa už skoro… Potom ti poviem… Jasné, z nejakých peňazí predsa musia platiť všetky tie reklamné covery, vždy som si však myslel, že nie sú proti, ale za to, vytiahnuť kohosi z hrobu. Napríklad Letova, aby im zaspieval: „Oo, tarifa Leprekona.“ Alebo Juru Choja. „Už ste počuli, ako rozdávajú?“… Ale zas na druhej strane, hej, hej…

Právnik súcitne vzdychol, vložil smartfón do vrecka saka a obrátil sa k Jutakuronovovej:

– Dúfam, že teraz už vášmu manželovi pomôžeme. Doslova ho vzkriesime.

– A to ako?

Než odpovedal, prehltol, akoby si vzal tabletku, ktorú nemal čím zapiť, a súcitne pozrel na Jutakuronovovú: 

– No viete, tí telefonisti, ani neviem, ako to povedať. Zaviedli program „Volaj a ži!“. Celý trik spočíva v tom, že kým máte na účte peniaze, tak žijete, a šanca, že sa vám niečo stane, dajme tomu nejaká nešťastná náhoda, je len minimálna. Ale má to aj negatívnu stránku.

Akoby chcel znázorniť tú negatívnu stránku, otočil v rukách imaginárny melón:

– Skrátka, ak sa vám na účte minú peniaze, je s vami koniec. Ľudia si to už pomaličky začínajú všímať. Vďaka tej tarife ošklbávajú zákazníkov o tridsať rubľov denne. Skoro dvesto ľudí po celej krajine už na to doplatilo. Váš muž by bol tiež zomrel, ich dohoda sa však dostala do rozporu s našou.

(Pri slove „rozpor“ pustil z rúk imaginárny melón a ukázal niečo ako lietajúce dvere do westernového baru.)

– Takže tak, – uzavrel právnik. – Dobite mužovi kredit. Zobudí sa ako po bozku z pravej lásky.

Zatiaľ čo sa Jutakuronovová babrala s heslom od telefónu, PIN kódom od mobilnej banky, a bolo pre ňu naozaj ťažké trafiť sa roztrasenými prstami do políčok na obrazovke, právnik sa jej zveroval so svojimi problémami:

– Otras toto! Moju dcéru zlanárili do online kina! Jednoducho, len tak! Tí podliaci posielajú esemesky, nie však len také obyčajné. Tam, kde normálne býva možnosť „zatvoriť“, je u nich vždy akási dohoda. Sú to potkani, inak sa im ani nedá povedať!

Pokračoval vo svojom táraní a Jutakuronov sa medzitým prebral v náručí svojej šťastnej ženy.