10. júna 2021

Vasilij Avčenko – Garážania, alebo 50 vymyslených faktov o Vladivostoku

o alternatívnej histórii hlavného mesta Prímoria

Preklad: Renáta Koutenská

Redakcia: Veronika Goldiňáková

Článok/esej

Začiatkom tohto roku zverejnil web gorky.media sériu textov ťažko definovateľného žánru. Známy ruský spisovateľ Vasilij Avčenko z Vladivostoku v nich píše o svojom rodnom meste s jedinečným humorom. My vám prinášame prvý z nich. Sám autor vraví, že v textoch je všetko vymyslené, a pritom vlastne pravdivé. Ak by ste Vladivostok radi spoznali v inom svetle, čítajte ďalej.

Renáta K. 

Puškin sa stretol v súboji s d’Anthèsom, lebo sa nemohol dostať do Vladivostoku, kde miestni obyvatelia kedysi jedli pirôžky s veľrybím mäsom, hoci potom prestali. O týchto a mnohých ďalších prekvapivých faktoch zo života jedného ruského mesta sa dozviete v historicko-geografickej črte Vasilija Avčenka.

Obyvateľov Vladivostoku volajú garážania, lebo žijú v garážach. Na rovnakom mieste skladujú žbrndu – lacné víno, ktoré je škoda vyhodiť. A autá parkujú pod domami, na medziach a detských ihriskách. Deťom sa to veľmi páči. Aj mačkám, tie sa pod autami skrývajú pred psami alebo sa vyhrievajú na kapotách.

Vo Vladivostoku slnko svieti iba v zime. V lete neustále prichádzajú tajfúny. Ak sa v lete zrazu objaví slnko, hlavný synoptik Kamlaj ho nazve „tajfúnové oko“ a zruší pracovný deň. „Za všetko môže Kamlaj,“ vravia garážania, keď hľadia na zatiahnuté nebo.

Z okna na prízemí sa vo Vladivostoku dá nakúkať do okna na desiatom podlaží. Ak tomu, samozrejme, nebráni hmla.

Ak je z okna vidno susedný dom, podľa miestnych meradiel to znamená, že hmla nie je.

Vo Vladivostoku zriedka padá sneh. Zato keď sneží, všetkých púšťajú z roboty. Prečo – ťažko pochopiť, veď v meste už aj tak všetko stojí. Ale Vladivostočania napriek tomu milujú sneh. Dokonca ho neodhrabávajú z ciest a oboch chodníkov v meste. Veď načo? Nech majú deti radosť!

Viac ako sneh vo Vladivostoku milujú už iba vietor. Fúka neustále, zo všetkých strán naraz a vždy do tváre. Krehkí Sibírčania už pri tunajších mínus piatich plačú a pýtajú sa domov k mame.

Prvý zákon vladivostockého podnebia: neexistujú žiadne zákony. Každý rok si starousadlíci nespomínajú na taký… (vložte potrebné slovo: tajfún, mrznúci dážď a pod.)

V apríli sa vo Vladivostoku otepľuje, ale pracovníci mestskej správy vytrvalo kúria: veď čo keď sa ochladí? V máji prestávajú kúriť, a práve vtedy sa ochladí. Preto v apríli všetci chodia v tielkach a v máji si obliekajú kabáty.

Garážania sa veľmi pýšia tým, že sa Vladivostok nachádza na tej istej zemepisnej šírke ako Soči. Popravde tomu však nikto naozaj neverí. Mapy sa predsa dajú sfalšovať na oklamanie možného nepriateľa. 

Neďaleko Vladivostoku sa nachádza atómová elektráreň Fukušima a závod Zvezda. Takže preto kalmár gordon japonský vyzerá, ako vyzerá. 

Všetkým Vladivostočanom rastú žiabre. Jedni hovoria, že z vlhkosti. Iní si myslia, že je to vplyvom Fukušimy a Zvezdy. Niektorí považujú žiabre za krídla. Dievčatá, ktorých žiabre nie sú dosť veľké, si ich zväčšujú v Silicon Valley.

Novoročný stromček vo Vladivostoku každý rok padá. Primátor mal malú cementáreň, tak sa rozhodol stromček zhodiť a potom spevniť vzperami a betónovými blokmi. Robilo sa to tak niekoľko rokov. Cementáreň bežala na plné obrátky a pritom zachraňovala miestny rozpočet. Potom sa však rozhodli, že stromček postavia rovno po ležiačky, veď predsa aj tak spadne. Primátor sa na to vykašlal a začal meniť obrubníky, hoci ich nedávno menil predošlý primátor, ktorý mal tiež malú cementáreň. Ale keď ho zavreli, cementáreň bola zrazu zbytočná a skrachovala.

Vladivostočania milujú svojho primátora, lebo je krásny a dobrý. „Čo by sme s ním robili, keby bol škaredý a zlý? Tak či tak je nanič, ale aspoň je to dobrý človek,“ hovoria.

V každých voľbách Vladivostočania hlasovali za jedného kandidáta, iní neboli. Nikto nechcel kandidovať, lebo primátorov Vladivostoku väčšinou zatvárajú do väzenia. 

Tento sa nebál. Bol na Bali, bol na Maldivách, vo väzení nebol. „Ozajstný chlap musí do armády, ale aj do basy!“ vravel mu otec v detstve. 

Čekisti si o primátorovi ani neviedli zložku. Mysleli si, že je pod ochrannými krídlami „toho, koho netreba menovať“, keď sa nebojí ísť do volieb.

Potom ho aj tak zavreli. Taký tu je zvyk.

Primátori Vladivostoku chodia do práce vrtuľníkom. Pristávajú na streche radnice, spúšťajú sa po povrazovom rebríku cez okno do pracovne a pracujú. Na otázku, prečo nebojujú s dopravnými zápchami, odpovedajú: „To je dedičstvo Vladivostoku!“ A pritom si myslia: „Vari vám niekto bráni presúvať sa vrtuľníkom? Je to pohodlné, pekné a letí sa po vetre.“

Vasilij Avčenko – Garážania, alebo 50 vymyslených faktov o Vladivostoku

Obľúbenou zábavou Vladivostočanov je vysedávanie v dopravných zápchach. Ráno vyjdú z domu, nasadnú do auta, vytvoria zápchu a stoja. Spia, jedia, čítajú, sexujú… Večer vyjdú zo zápchy a idú domov. Celí natešení. Pretože do práce sa ani nedostali.

Primátor sa vôbec neteší. Pretože na oblohe zápchy nie sú a on musí pracovať. Jediný v celej radnici. Všetci ostatní vtedy s radosťou spia v zápche.

Kedysi vo Vladivostoku cez víkend zápchy nebývali. Potom však garážania začali v sobotu chodievať na nákupy do ORPOKu – veľkoobchodnej predajne potravín a rozličného tovaru. Niektorí ani nevedia, čo je to ORPOK a kde sa nachádza, ale aj tak tam chodievajú. Teraz už sú bez zápch iba nedele, lebo po ORPOKu sa všetci opíjajú a ležia, snívajú, že sa dožijú pondelka.

Zápchy vo Vladivostoku bývajú proletárske a elitné. Ten, kto stojí v proletárskej zápche, je chudák. Ten, komu sa podarilo uviaznuť v tej elitnej, si spraví selfie a postne ju na Instagram, aby sa s ním všetci tešili.

Na moste nad zálivom Zlatý roh dopraváci naschvál vytvárajú zápchy, aby sa vodiči a pasažieri pokochali výhľadom. Všetci sa vozia a tešia.

Jediné miesto, kde sa zápchy netvoria, je to, ktoré vidno z primátorovho okna. Niekedy sa pozerá z okna a myslí si: „Už mi fakt lezú na nervy!“

Raz sa primátor rozhodol zaviesť jednosmernú premávku, lebo je to tak krajšie. Odvtedy sa autá pohybujú jedným smerom – v kruhu. Primátorovi sa to veľmi zapáčilo. Jednosmernú premávku zaviedol  aj pre chodcov. Napríklad, ak sa chceš dostať z nákupného centra Avangard do susedného závodu na opravu lodí Daľzavod, pôjdeš po ulici Lugovaja na Baľajevovú, potom po ulici Vyselkovaja k železničnej stanici Vtoraja Rečka a odtiaľ po prospekte Stoletija do centra a odtiaľ to už je k Daľzavodu len na skok. Pohyb je predsa zdravý.

Verejná doprava stojí vo Vladivostoku od siedmej ráno do deviatej večer v zápchach a od deviatej večer do siedmej ráno niekam zmizne. Preto ju garážania nevyužívajú, ale jazdia autami, ktorých majú v každej rodine po dva-tri kusy.

Vladivostočania sú presvedčení, že volant napravo je lepší ako naľavo. Na otázku „Ako lepší?“ odpovedajú: „Lepší ako naľavo.“

Závody AvtoVAZ a Mercedes vyrábajú špeciálne pre Vladivostočanov autá s volantom napravo. A lepia na ne čínske znaky Toyota, aby ich kupovali.

Každé ráno chodia garážania na autobazár Zeľonyj Ugol. Predajú svoje auto, kúpia susedovo a idú do roboty. Na ďalší deň zase naopak.

Vladivostočania dovážajú autá z Japonska, pília ich na časti a potom ich skladajú na čas, ako kalašnikovy. Akoby nestačilo, že ich Japonci poriadne nedoskrutkovali.

Kedysi boli vo Vladivostoku obranné závody. Vyrábali v nich rakety s vertikálnym štartom. Teraz sú v závodných halách nákupné centrá. Preto garážania obyčajne pracujú v autobazári, v prístave alebo ako strážnici na parkoviskách. Ešte existujú pytliaci a pašeráci – najúctyhodnejší ľudia. Stať sa pytliakom alebo pašerákom nie je také ľahké – treba diplom a odporúčanie. 

Vo Vladivostoku sú ešte vojenskí námorníci. Ale aj tí pracujú v autobazári, preto lode kotvia v prístave. Jedna loď k prístavu dokonca prirástla. Chceli ju rozobrať na kov, ale nemohli ju odtrhnúť. Tak je tam navždy zakotvená. „Prikovaná loď!“ hovoria o nej. Volá sa podľa typu vlajky „červený vimpel“, hovorovo „červené vypil“.

Ešte tu je aj starý bandita zo skupiny Tretia smena. Ostatní sa dávno postrieľali, ale on prežil, pretože sa raz namiesto prestrelky vybral na nákup do ORPOKu  – bola sobota, to si predsa nemohol nechať ujsť. Teraz prednáša a svoje prednášky vždy začína slovami: „Tá dnešná mládež!“

Menovou jednotkou Vladivostoku je jüan. Berú aj doláre, ale neradi.

Národným vladivostockým obydlím je garzónka. Zvyčajne stojí na vrchu Orlie Hniezdo, najvyššej časti mesta. Za slovo „hora“ alebo „kopec“ vás vo Vladivostoku môžu zbiť. Rovnako aj za slovo „Vladik“.

Všetci garážania počúvajú Mumij Trolľ. Zobudia sa a začnú: „Dobroje, dobroje, dobroje utro, planeta…“

Jedna vladivostocká rieka sa volá Prvá, druhá – Druhá. A to všetko preto, lebo zakladateľ mesta práporčík Komarov, chrániac jemu zverený sud štátneho liehu, vravel: „Medzi prvou a druhou…“

Garážania posielajú ryby do Moskvy. Tie sa potom vrátia naspäť a tu si ich kúpia. Vraj to vyjde lacnejšie ako keby ich predávali hneď na mieste. Niektorí dokonca schválne chodievajú do Moskvy za rybami z Ďalekého východu, aby ušetrili. Volá sa to „rybné vlaky“.

Riečne ryby Vladivostočania na verejnosti nejedia. Hovoria: „Cítiť z nich bahno.“ Iba občas, v noci, keď ich nikto nevidí, zoženú karasa, zjedia ho, kostičky vyhodia a idú spať. Ak si to niekto všimne, môžu ich aj zavrieť. Pretože od človeka, ktorý je riečne ryby možno očakávať hocičo!

Vladivostočania každý deň jedia holotúrie. Nemajú ich, samozrejme, radi, lebo chutia ako zodraté pneumatiky, ale taký je zvyk. Drhnú sa a jedia. A sami, ako Vereščagin z filmu, snívajú o chlebe a boršči. Lenže kto im ich dá.

Kaviár sa do garážanov už nezmestí. Ale oni ho aj tak hlcú. Pretože sa to patrí.

Na obed chodia do Číny. Mnohým sa nechce, ale musia. Lebo tak sa to robí.

V čínskych čifaňkách Vladivostočania vždy s obľubou študujú menu. Čítajú a smejú sa na chybách. A potom si vždy objednajú vyprážané bravčové plátky „gobažou“ a „charbinskij“ šalát.

Kedysi garážania jedli pirôžky s veľrybím mäsom. Potom im prišlo veľrýb ľúto a prešli na pian-se plnené kapustou a mäsom, a sachalinské lopúchy. A poslednú veľrybiu kostru predali režisérovi Zviagincevovi do filmu Leviatan.

Vladivostočania milujú kórejskú majonézu Ottogi. Kupujú jej celé súdky a jedia ju rovno lyžicami, len tak, ako hlavné jedlo.

Vasilij Avčenko – Garážania, alebo 50 vymyslených faktov o Vladivostoku

Garážania milujú aj umelohmotné modro-biele vedrá od kórejskej stierkovej hmoty Terrako. Milujú ich až tak, že ich kúpia, stierkovú hmotu vyklopia do kontajnera a vedro si doma odložia. Chodia s nimi na rybačku a k studni, keď nie je voda. Kórejci dokonca začali špeciálne pre garážanov vyrábať prázdne Terrako vedrá.

Vladivostočania sa radi chvastajú, dokonca si k tomu vymysleli aj vlastný destilát: parohy na koňaku.

Kedysi žilo v meste veľa Kórejcov. Aj dedo Viktora Coja sa narodil vo Vladivostoku. Ale Kórejcov potom vyhostili do Strednej Ázie. V detstve Coj nepozorne počúval príbehy svojich príbuzných, vyrástol a o dedkovom detstve zložil pieseň: „Ó-ó-ó-, to zvláštne miesto Kamčatka.“ Dedko počúval, zlostil sa a hovoril: „Viťa, veď sa pozri na mapu, kde je Kamčatka a kde Vladivostok? Dávaj si na seba pozor, s geografiou buď opatrný.“

V meste je jeden tiger – starý, bezzubý a krotký, a jeden Číňan. Keď prídu Moskovčania alebo cudzinci, vždy im ukážu tigra a Číňana. Všetci sú totiž presvedčení, že Vladivostok je plný tigrov a Číňanov, a odmietajú odísť, kým neuvidia jedného aj druhého. Tak im ich ukazujú. A potom v bulvárnych časopisoch vychádzajú články o tom, ako je vo Vladivostoku veľa tigrov a Číňanov.

Lenin miloval Vladivostok, lebo v ňom nikdy nebol a pre seba ho volal „našský“. Preto v sovietskych časoch nenazvali hlavnú ulicu Vladivostoka „Leninova ulica“ ako všade vo Zväze, ale „Leninská“.

Aj Vysockij mal rád Vladivostok, dokonca spieval: „Zatvorený prístav Vladivostok je otvorený.“ Jeľcin si to vypočul a zatvorený prístav otvoril, aby pieseň nemuseli prepisovať.

Aj Puškin mal rád Vladivostok a chcel ho navštíviť, ale nemohol, lebo Vladivostok za Puškina ešte nebol. Puškin vtedy upadol do depresie a išiel na súboj s d’Anthèsom. Vladivostočania na básnikovu pamiatku pomenovali svoju vodnú nádrž Puškinova depresia.

Najvyššou budovou Vladivostoku je takzvaný kožven, dermatovenerologická poradňa. Vladivostok je totiž prístavné mesto.

Keď si garážania kupujú prezervatívy, hľadajú v balení zelený, idú na ľad Amurského zálivu a chytajú naň korušky. Zvyšné prezervatívy vyhodia.

Keď Vladivostočania oslavujú sviatok prvého ľadu, prevážajú sa po zálive mikrobusom Delica, kým sa neprepadnú pod ľad. Potom Delicu vytiahnu z morského dna, usušia ju a predajú Sibírčanom.

Vladivostočania sú presvedčení, že ich mesto je najlepšie na svete. Boli totiž iba v čínskom Suifenhe a tam nemajú more.

Obyvatelia Chabarovska sú presvedčení, že teplé more je iba vo Vladivostoku. Preto sem v lete chodia. Garážania im prenajímajú byty, za tie peniaze idú do Thajska na celú zimu a ešte im aj ostane. Vladivostočania sa veľmi obávajú, že sa Chabarovčania dozvedia o existencii Thajska a sami tam pôjdu. Vtedy sa sladký život garážanov skončí.

Z Vladivostoku sa zvykne odchádzať na Západ. Mnohí nechcú, ale musia, lebo taký je zvyk. Potom si na Západe na internete čítajú o tom, ako hral Luč Vladivostok, začínajú Vladivostok volať „Vladik“, prímorské cukríky Ptičie moloko zapíjajú kórejskou sódovkou Milkis a plačú od clivoty. Nikdy sa však nevracajú.

Raz z Vladivostoku na Západ odišli všetci. V meste nikto neostal – iba primátor, Číňan a starý tiger. Ale byty aj tak stále dražejú.

Vasilij Avčenko sa narodil a žije vo Vladivostoku. Vyštudoval žurnalistiku. Od konca 90. rokov pracuje v rôznych médiách vo Vladivostoku a Prímorí, ale aj v zahraničí.

Počas svojej novinárskej kariéry písal zaujímavé reportáže okrem iného aj z zo Severnej a Južnej Kórey, Číny či z Čečenska a ďalších republík Severného Kaukazu. Ako nezávislý korešpondent písal aj pre viaceré celoruské médiá ako napríklad gazeta.ru a Novaja gazeta.

Vo fikcii sa venujem predovšetkým rodnému Vladivostoku a rôznym pohľadom na toto mesto, nedávno mu vyšla nová kniha Ďaleký východ, hieroglyfy priestoru, ktorá v Rusku výrazne zarezonovala.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Renáta Koutenská
Preklad:

renáta koutenská

Redakcia:

veronika goldiňáková

Veronika Goldiňáková