27. júna 2021

Andrej Filimonov – Recepty na stvorenie sveta

Úryvok románu

Preklad: Eva Adamečková

Redakcia: Iva Roháčová

Úryvok románu

Recepty na stvorenie sveta sú ako rozprávka podľa skutočných udalostí. Hľadanie v bludisku rodinnej histórie, ktorá sa vinie celým dvadsiatym storočím z Paríža až na Sibír.

Členovia rodiny, ktorú spoznávame, sú bežní ľudia: zradcovia a hrdinovia, emigranti a komunisti, obete represií. Strýko Vasia zahynuli vo Veľkom divadle, kadet Voloďa prehral bitku pri Perekope, počas vojny mal mladý pilot Miťa románik na Aljaške s americkou apačkou, ktorá sa volala A-36.

A nikto z nich o svojom živote nikdy nerozprával. V lepšom prípade nechal niekoľko listov v rodinnom archíve. . Hlavná postava románu odchádza na druhú stranu rieky Léthé, aby sa osobne pozhovárala so zabudnutými predkami.

Eva A.

Dezercia ženícha sa vo vojenskej terminológii rovná strate celej divízie. Ide o taktickú porážku. Na druhej strane, priveľa nápadníkov sťažuje dievčaťu obranu a hrozí prerazenie frontu v ktorejkoľvek oblasti.

Nech si básnik kráča lesom, rozhodla sa Gaľa, ktorá cítila potrebu upratať si v pocitoch.

Sedela na parapete s tanierom nechutnej, nevýraznej vychladnutej kaše. Za oknom sa do tmy ponáralo Námestie kalužskej zástavy, odkiaľ čo by kameňom dohodil do Neskučného sadu, a tam – aké prekvapenie! – hrá hudba. Od rieky Moskva sa nesie bezstarostná melódia. Pokušenie. Džez.

Vábi ju, aby zabudla na zákaz vychádzania, odišla z domu, prebehla cestu svojho osudu a zadívala sa na nebo posiate diamantmi. Gaľa na chvíľu ľutovala, že odbila básnika, ktorý by ju počas prechádzky mohol kryť služobným preukazom. Čo sa však stalo, sa už nedá vrátiť a zvedavosť víťazí nad strachom z nočných hliadok a kontroly dokladov.

Cez plecia si prehodila sveter a s topánkami v rukách sa zakrádala tmavou chodbou popri tetinej izbe, ktorá je vážne chorá, ale na to Gaľa kašle. Nie je na svete už dosť chorých a nudných tiet?

Potichu otvára dvere, na schodisko vykĺzne ako mačka. Po schodoch zíde bosá, bojí sa, že by klopkanie podpätkov mohlo zobudiť susedov. A konečne: ulica, sloboda, dobrodružstvo. Hlupaňa, šepká si, dostaneš sa do problémov. Usmieva sa a je spokojná, že necíti strach.

Vietor rozfúkal oblaky nad strechou. Na nebi sa zjavil mesiac červený ako zapálené oko. Počas zimného skúškového mala také isté, keď do rána čítala Herberta Wellsa, aby si oddýchla od Maxima Gorkého. A zrazu sa sama ocitla vo Vojne svetov. Tmavé okná budov sú dokríža prelepené. Po nebi plávajú mŕtve kostry vzducholodí. Z trojnohého stroja ukrytého za domom vychádza strašidelný lúč svetla. V kokpite sa hemží Marťan, lovec ľudí, chobotnica s obrovskou hlavou a veľkými očami, ktorá striehne na obeť.

Vydesená Gaľa beží k Veselej záhrade. Tam pod stromami si ju trojnohý stroj nevšimne. 

Čím ďalej je od domu, tým viac ju ťaží jej detinská myšlienka: som v peknej kaši. Priestor lepkavý ako horúci asfalt jej sťažuje pohyb. Po chrbte jej ako odporný mravec lezú obavy. Spoza chrbta k nej dolieha zvuk motora.  Periférne zbad áčierny záblesk blatníka a spomalí z behu do kroku, aby sa vydýchala a nevyzerala zadýchane. Auto tiež spomalí a s vrčiacim motorom sa vlečie za dievčaťom pozdĺž krajnice. 

Gaľa sa tvári nevšímavo. Kráča ľahostajnou chôdzou. Len nech sa dostane k bráne a ponorí sa do tmy záhrady. Ak bude zamknuté, zastane a prehovorí ako prvá. Jasný plán utišuje jej rozčúlenie a pomáha udržiavať odstup od sveta. Zrazu sa však spustí okno  na zadných dverách a ozve sa tichý mužský hlas: 

„Quo vadis?“

Fúha. Latinčina v čase vojny. Čo to môže znamenať? Špionáž alebo kontrola svojich? 

Odpovedá bez toho, aby otočila hlavu:

„Len tak sa prechádzam.“

Hlas spokojne hovorí:

„Ako som si myslel. Študentka.“

Gaľa kráča ďalej a ráta metre zostávajúce k bráne.

„Čo sa tak náhliš! Je zavreté,“ upozorňuje ju hlas.

Únikový plán, o ktorom nepriateľ vie, je nanič. A navyše, je hrozne zvedavá, čo za starovekého Rimana sa tu preváža po nociach. Gaľa sa otočila, prižmúrila krátkozraké oči. Auto stálo úplne nehybne. Disciplinovaný profil šoféra sa neotočil smerom k dievčaťu. Na zadnom sedadle sa však zaleskli sklíčka okuliarov alebo cvikera akejsi siluety. Na pleciach výložky, dôstojnícka novinka tejto jari. V štyridsiatom treťom veliteľstvo Červenej armády prešlo z kosoštvorcov na hviezdičky. Galin prenasledovateľ na sebe mal veľké hviezdy. Možno dokonca najvyššej hodnosti. 

„Ste generál?“ spýtala sa Gaľa siluety.

„Áno,“ odpovedala silueta.

„Akého vojska?“

„Toho najdôležitejšieho.“

„Neviem, ktoré sú u nás najdôležitejšie.“

„Hlavne, že ja to viem. Nie si odtiaľto.“ Prikývla, hoci to nebolo otázka, ale tvrdenie. „Z mesta Vladimira?“

„Z Ivanova.“

„Nemožné.“

„Prečo?“

„Podľa prízvuku. Kde si sa narodila?“

„V Juriev-Poľsku.“

„A vravíš, že nie si z Vladimirska. Nevyznáš sa v geografii. A vlastne načo aj. Ty študuješ humanitné vedy.

„Ako ste na to prišli?“

Namiesto odpovede si spoločník zívol. Akoby cez ľudí videl a nenachádzal v ich vnútri nič zaujímavé. Sálala z neho starodávna nuda ako z múmie v Ermitáži. Z Galinej hlavy sa vytratil strach. Bola zvedavá, či starci so zlatými hviezdami na pleciach majú sny. Je im ľudskosť úplne cudzia alebo nie? Bol najvhodnejší moment, aby sa na to opýtala. Nabrala odvahu a položila otázku. 

„Ja osobne,“ pripustil generál, „chcem čokoládu.“

„Ja tiež. Ale kde ju nájsť?“

„Ja mám. Sadaj, dáme si.“

Gaľa sa zamyslela: a) také pozvanie nemôže odmietnuť; b) je dosť múdre chcieť to, čo máš. A vliezla do auta, ktoré voňalo kožou a tabakom. Keď si prisadla, muž na strednom sedadle sa nepohol ani kúsok. Ani tam, ani sem. Mal malú, hladko oholenú tvár, tenké pery a na nose zlaté okrúhle okuliare. Úprimne povedané, po bližšom preskúmaní sa Gali vzhľad spolujazdca zdal menej zaujímavý ako interiér auta. Generálovú časť kabíny oddeľoval od vodiča elegantný lakovaný panel s dvierkami a štvorcovým oknom.  Dlho sa obzerať bolo však neslušné. Dievča sa predstavilo:

„Som Galina.“

„Výborne, otvor priehradku.“

Na paneli ich bolo niekoľko. Gaľa potiahla náhodnú drevenú rúčku  – vysunul  sa čierny telefón bez ciferníka.

„Nie túto.Tú vedľa.“

V ďalšej priehradke bola škatuľka cigár a niekoľko hrubých tabuliek čokolády v  červenom papieri so ostrým gotickým písmom. 

„Nemecká?“

„Rozbaľ ju, neboj sa.“

Rozbalila obal čokolády a zdvorilo ňou ponúkla majiteľa. Konečne sa pohol. Malá biela ruka sa zodvihla z kolena ako nočný motýľ, ktorý žije svojim životom, odlomila kúsok fašistickej maškrty, preniesla ho k ústam a vrátila sa na miesto. Generál cmúľal čokoládu s kamennou tvárou, nepohol ani svalom. Gaľa si pomyslela: čo ak je to naozaj múmia, len v uniforme a s osobným šoférom? Faraóni v múzeách vraj  niekedy ožívajú. Šušká sa, že Stalin  po nociach chodí do mauzólea a radí sa s Leninom, ako premôcť Hitlera. 

V aute generála jej  prichádzajú na myseľ zvláštne veci.

Zaujatá tými zvláštnosťami, zabudla na slušnosť a nenápadne si odhryzla rovno z tabuľky. Zvláštna dvojitá chuť! Podnebie zasiahne horkosť, jazyk pohladí sladkosť. Už dávno nejedla niečo také chutné – zrejme preto jej telom ako elektrický prúd prenikla náhla radosť. Gaľa si oblizla pery. Znova a znova – nemohla prestať. 

Pripadalo jej to, akoby sa prvýkrát bozkávala s fúzatým mužom alebo v horúčave pila sódu. Niečo jej príjemne šteklilo hornú peru. 

Sedela a oblizovala sa. Generál sa na ňu pozeral s mierne zdvihnutými kútikmi. 

„Mmm,“ povedala Gaľa. „Také chutné. Poďme k rieke. Počula som tam hudbu. Viete si to predstaviť? Pravdepodobne šla z lode. V Ivanove nič také nie je. Žiadna hudba ani lode, iba zlodeji. Znásilnili moju kamarátku Jegorenkovovú. Rovno na ulici. Teraz plače a chce zomrieť a ja jej hovorím: Vera, v Ivanove nie je hudba ani lode, ani krásne rakvy. Nie sú tu žiadne rakvy. Budeme ťa musieť pochovať v kvetináči.“

„To je vtipné. Pokračuj.“

„Súdruh generál, nemôžem na to myslieť. Idem sa zblázniť. Bojím sa osamelosti.“

„Osamelosť je zlá spoločnosť.“

„Áno. Stráviš v nej večer a nechce sa ti žiť. Najmä v tme, keď vypnú svetlo kvôli prečerpaniu limitu. Vy ste generál, nikdy nie ste osamelý.“

„Niekedy áno“

„Nemožné! Pod svojím velením máte armádu ľudí. Mladých vojakov. Prikážete im, aby zaútočili na nepriateľa – a oni pobežia – za vlasť! – vpred.“

„Moji vojaci nepobežia do boja za vlasť.“

„A čo robia? Lietajú a plávajú?“

„Čítajú, sediac za stolom.“

„No teda! Armáda čitateľov,“ Gaľa si živo predstavovala rady vojakov s knihami pod pazuchou. „Neuveríte, ale ja som na to prišla. Ste vojenský cenzor.“

„Máme tu vojnový stav. A ja som skrátka cenzor,“ odpovedal generál. „Ako Nikitenko, Ťutčev a Kukoľnik.“

„Ja viem, ja viem. Preberali sme ich v treťom ročníku. Píšete aj pekné verše?“

„Nemôžem ich vystáť. Jedz čokoládu.“

„A vy?“

„Ja mám dosť.“

Gaľa sa osmelila, odlomila si poriadny kúsok a rozkošnícky si ho vychutnávala, kým sa nepremenil na malú hnedú kvapku na vankúšiku palca. 

„Ach, aké by to bolo pekné, keby boli materské znamienka z čokolády,“ zavtipkovala, zoširoka sa usmiala a úsmevom sa snažila vyplniť priestor v aute, aby v ňom nezostalo miesto na smútok. „Viete, na čo myslím? Chcela by som sa pokúsiť o nejaký hrdinský čin. Vyhrala by som vojnu alebo by som vás urobila šťastným. Dá sa to?“

„Dá,“ odpovedal generál a ukázal malé zúbky. 

„Ako?“

„Veľmi jednoducho. Ponesieš ma na rukách.“

Gaľa skoro stratila dych a sotva verila svojmu šťastiu. Niesť generála – toľká radosť! Nič lepšie sa jej počas noci vo vojnovej Moskve nemohlo prihodiť. 

„Srandujete?“  pritlačila si ruky na hrdlo, aby jej nevyskočilo srdce. „Vážne mi to dovolíte? Dokážem to! Nehľaďte na to, že som bledá. V skutočnosti som silná ako tank. Vrrrrrr,“ zahučala a napodobňovala motor. 

Generál mlčal a to bolo zlato, ktoré chúďa dievča dostalo ako odmenu za svoju odvahu. Gaľa by sa do tohto mlčania mohla úprimne zamilovať. Počúvať ho, zhlboka dýchať, aby potlačila ston, ktorý sa jej dral z hrdla 

Ale generál, hoci šedivý, bol netrpezlivý ako chlapec. Rukou-motýľom ukázal na telefón. Gaľa mu rýchlo podala slúchadlo, do ktorého dôležitý pasažier utrúsil jedno jediné, ale nádherné  slovo: Ivan. Vodič okamžite vyskočil zo svojho miesta, dokorán otvoril zadné dvere, naklonil sa dovnútra a ako bager oboma rukami nabral generála.

„Rozumieš, čo máš robiť?“ spýtal sa generál Gale. 

Rozumela. Znepokojená vystúpila z auta, postavila sa pred Ivana a natiahla ruky pred seba. 

Vodič jej mlčky podal telo, ktoré bolo také ľahké, akoby vnútri kabáta nikto nebol.

„Je vám pohodlne?“ spýtala sa Gaľa.

„Úplne,“ prikývol generál. „A teraz choď dopredu a pokús sa uspať moju bdelosť. 

Prechádzali sa až do svitania. Po Neskučnom sade, ktorý im otvoril smutný strážnik. Prechádzali sa po nábreží – na Vrabčie hory a späť. Vrabce vlastenecky čvirikali. Ivan kŕmil Gaľu čokoládou. Dievčinu naplnila čistá radosť, donútila ju kráčať rázne  ako na sprievode. Bolo to úžasné. Rieka Moskva, hviezdy Kremľa ako lízanky, nežná tvárička malého generála, ktorý vie všetko na svete, prečítal listy sovietskych ľudí bojujúcich za šťastie národa, za Stalina a Galine ľahké šaty.

Teraz už vedela, ako napísať ročníkovú prácu o románe Matka. Nilovna je továreň  materinského šťastia. Pavel ju oplodňuje revolučnými sloganmi. Štrajk je spermatozoidom komunizmu v kapitalistickej maternici. Láska matky a syna je harmóniou temnej minulosti a svetlej budúcnosti.

Gaľa vyslovila svoje myšlienky a generál na jej rukách súhlasil, že má určite pravdu. Uchlácholený sľúbil, že cenzúra nechá prejsť jej prácu od slova do slova. 

Rozrušené dievča cítilo, aké skvelé je  nechať preniknúť cez seba všetko dobré, čo je v jazyku. Veľký, mocný, spotený od vypätia píšucich ľudí, vstupuje do cenzúry neumytý a špinavý. Je treba ho oškrabať, venovať pozornosť každej maličkosti ako bacilom cholery, ktoré sa pod mikroskopom tvária neškodne, keď sa však dostanú do otvorenej vodnej nádrže, spôsobia epidémiu. 

V tejto práci je chyba horšia ako zrada. Nesmie sa jej dopustiť. Je lepšie viacnásobne sa poistiť, prejsť nástrojom po zvláštnych miestach, aby jazyk vyšiel na svetlo sveta čistý a poučný, ako embryo naložené v liehu. 

Andrej Filimonov je prozaik, básnik, novinár, autor viacerých románov, ktoré sa dostali do užších výberov viacerých ruskýc literárnych cien, ako Národný bestseller, NOS či Veľká kniha. Predovšetkým sa však venuje poézii, vydal niekoľko zbierok básní a tiež založil populárny ruský putovný festival poézie „PlaceNigde“.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

eva adamečková
Redakcia:

iva roháčová

Iva Roháčová