Reportáž
Najbrutálnejšie boje počas Druhej svetovej vojny sa odohrávali na území súčasného Ruska, Bieloruska a Ukrajiny, ale aj v krajinách východnej Európy. Málokto si vie predstaviť skutočný počet ľudí, ktorí v bojoch zahynuli. Ešte desivejší obraz vytvára predstava, že väčšina týchto ľudí zostala a stále je na bojiskách, kde ich dobehla násilná smrť. Doteraz, sedemdesiatšesť rokov po víťazstve, sa spoločnosť vysporadúva s následkami tohto tragického obdobia v svetových dejinách. Na bojiskách stále prebiehajú vykopávky a stále nachádzajú nové pozostatky obetí vyhlásených za nezvestných. Vojakov, ktorí padli v bojoch, najčastejšie nemal kto pochovať, nebol na to čas ani sily.
Hľadaniu stratených obetí vojny sa venujú špeciálne pátracie jednotky vytvorené na tento účel. Dobrovoľníci uskutočňujú vykopávky, snažia sa identifikovať pozostatky, hľadajú ich príbuzných a pomáhajú usporadúvať slávnostné pohreby. Každý z dobrovoľníkov má osobný príbeh, ktorý ho k tejto činnosti priviedol. O týchto ľuďoch a ich práci je reportáž Darie Voroninovej, napísaná v súvislosti s uvedením dokumentu o pátračoch, ktorí nakrútili študenti mladších ročníkov Štátneho filmového a televízneho ústavu v Petrohrade.
Viac o pátracej činnosti dobrovoľníkov, o tom, ako padlých vojakov museli počas vojny pochovávať malé deti a staré ženy a tiež o tom, čo je hybnou silou ľudí v hnutí sa dozviete z článku Darie Voroninovej Krajina kostí.
Hanna Hlobá
V januári uvedú študenti mladších ročníkov Štátneho filmového a televízneho ústavu v Petrohrade dokument o pátračoch. Rozhodli sa rozpovedať príbeh ľudí, ktorí na vlastné náklady prichádzajú na miesta, kde sa odohrávali boje, žijú v stanoch a vedú vykopávky, aby našli mŕtvych vojakov. V Rusku sa tejto činnosti venuje okolo 60 tisíc ľudí.
– Keď pátracie organizácie zavolajú niekomu so slovami: „Našli sme vášho dedka,“ mnohých to šokuje, pretože celý svoj život nevedeli o nezvestnom vojakovi absolútne nič. Chceli sme pochopiť, prečo ľudia chodia do močarísk a v zime a daždi hľadajú pozostatky mŕtvych vojakov, a rozpovedať o tom ani nie tak dospelej generácii, ako skôr školákom a študentom, – uviedol režisér filmu Alexej Vinogradov.
Portál Oktagon zbieral príbehy skutočných pátračov a zisťoval, prečo majú každý rok čoraz viac práce.
V roku 2015 Ministerstvo obrany informovalo, že počas Veľkej vlasteneckej vojny tvorilo nenávratné vojenské straty takmer 12 miliónov ľudí – išlo o vážne zranených, zajatých, zabitých alebo nezvestných. V sovietskych časoch sa verilo, že vojakov pochovávali a až v osemdesiatych rokoch vyplával na povrch šokujúci príbeh, že v dedine Chvorostinino neďaleko Volokolamsku sa v masovom hrobe, „zlikvidovanom“ z dôvodu rozšírenia vojenských hrobov, našlo viac ako tristo „zabudnutých“ vojakov. Na ich telách boli medailóny s menami a adresami ich rodín, mnoho z obetí považovali za nezvestných.
Neskôr sa zistilo, že pozostatky vojakov stále ležia na bojiskách – v lesoch, močiaroch, horách, zemľankách, jamách, zákopoch a bunkroch. V dedinách nachádzali masové hroby tých, ktorí boli narýchlo pochovaní, stratení na mapách, rovnako ako sa stratili aj tieto dediny, zničené počas vojny. V roku 1988 sa uskutočnilo prvé Celozväzové zhromaždenie pátracích jednotiek. V tom čase dobrovoľníci už boli zjednotení do skupín, oficiálne však práce neboli povolené.
– Ešte za čias Chruščova polícia naháňala pátračov po lese so psami, takéto práce boli zakázané. Ihneď po vojne nezvestných vojakov nehľadali, pretože nikto nechcel zverejniť údaje, koľko ľudí v skutočnosti zahynulo, – vysvetľuje predseda Zväzu pátracích jednotiek Jurij Smirnov. Pátraniu sa venuje už štyridsaťpäť rokov a bol jeden z tých, ktorí pracovali v Chvorostinine. – V Smolenskej gubernii neďaleko obce Syčovka došlo k bojom, po ktorých boli zničené všetky dediny v okruhu sto kilometrov. Podľa máp Ministerstva obrany sa na jednom poli nachádzalo dvestoštyridsaťtri masových hrobov. Mŕtvych bolo toľko, že ich nemal kto pochovať. Preto pozostatky zbieralo miestne obyvateľstvo – deti a babky: keď sa na jar začal šíriť smrad, odtiahli mŕtvych do obrovských jám a zasypali ich zemou. Nikto ich nepočítal a nesnažil sa zistiť ich mená.
Pátracie jednotky fungujú po celý rok na dobrovoľnej báze. Vykopávky v teplom období sú iba malá časť práce. V zime pátrači porovnávajú vojenské mapy so súčasnými mapami a označujú miesta, kde sa mohli konať boje. Pomáhajú im v tom bojové hlásenia, ktoré zvyčajne uvádzali napríklad súradnice, kde sa nachádzali vojenské kryty, koľko ľudí bolo v konkrétnej bitke zabitých alebo v jej dôsledku vyhlásených za nezvestných. Na základe týchto údajov pátrači zisťujú, koľko vojakov na nich na každom mieste „čaká“.
Vykopávky prebiehajú od apríla do októbra. Na jeseň sa konajú tradičné slávnostné pohreby padlých v masových hroboch, ako aj prevoz pozostatkov identifikovaných vojakov do vlasti pre ďalšie pochovávanie. Koncom jesene sa vydávajú jednotky „na prieskum“, naživo podľa mapy skontrolovať, kde sa mohli potenciálne odohrávať boje. Dešifrovanie nájdených medailónov a krasnoarmejských knižiek, vytváranie databázy vojakov a hľadanie ich príbuzných prebieha celoročne.
Oľga Ivašinová, veliteľka jednotky Severná hviezda v meste Syktyvkar, si je istá, že samotné vykopávky sú skúškou aj pre skúsených pátračov.
– Často nájdeme vojaka, ktorý má všetko: ruky, nohy aj hlavu. Niekedy to ide ťažšie. Rozširujeme a rozširujeme výkop, vojaka však stále niet. Sedíme nad výkopom a plačeme – koniec koncov, do takej diaľky sme prišli, aby sme vojakov našli. Vykopávame hlinu s koreňmi a kameňmi, odčerpávame vodu. Vieme, že vojak by tu niekde mal byť, ale nie je. Na konci šichty sme všetci morálne aj fyzicky vyčerpaní, pretože počas dvoch týždňov si nedovolíme ani jeden deň voľna.
Denis Proščin, veliteľ kirovskej jednotky Frontová línia, dodáva, že namáhavá práca pomáha prehodnotiť život:
– Prší, kopete, vody donekonečna pribúda. A potom vám hlavou preletí myšlienka: chlapi vo vojne tu tak isto pracovali, a o koľko ťažšie to vtedy pre nich bolo. Dnes sa veľa ľudí sťažuje na staré auto, malý dom, a tu si vykopete, vysušíte jamu a máte pocit, že všetko je skvelé. Práca je náročná, zvyknete si však na ňu rovnako ako na kosti. Ale keď nie sú výsledky… Vtedy sa musíte dať dokopy, aby ste mohli pokračovať.
Pracovať treba nielen v močiaroch a lesoch, ale aj v horách, tundre a na odľahlých miestach, na ktorých ešte stále nie je infraštruktúra, kde však prebiehali ukrutné boje. Vojaci tam spravidla tak ako zomreli, tak aj zostali ležať – pre odľahlosť miesta ich nebolo možné pochovať.
– Moja manželka navrhla, aby sme na svadobnú cestu išli kopať do Adžimuškajských kameňolomov v Kerči – je to hrdinské miesto podobné Brestskej pevnosti. Ich obrana trvala niekoľko mesiacov. Chlapi sedeli v podzemí a protivníci sa ich snažili vytlačiť tým, že do katakomb púšťali jedovatý plyn a odpaľovali tunely. Kamene musíme poprevracať rukami, aby sme vojakov našli, pretože sú stále pod závalmi, – pokračuje Denis Proščin.
V posledných rokoch prichádzajú do jednotiek deti a vnuci skúsených pátračov, do hnutia sa často pridávajú celé rodiny. Napríklad Denis Proščin, veliteľ Frontovej línie, má v jednotke otca, brata, manželku Jevgeniju a jej brata. Drvivá väčšina pátračov je v jednotkách už pätnásť, niektorí aj tridsať rokov: spravidla prišli ako študenti a potom už nedokázali odísť.
Jurij Smirnov sa stal pátračom náhodou. V roku 1976 sa štrnásťročný Jura vybral s pionierskym oddielom na túru. Stany rozložili v lese, chlapci tam pobehovali a našli zrútený zákopový úkryt.
– Zhnité brvná sme poodhadzovali ľahko a vo vnútri sme našli troch bojovníkov. Bolo to zaujímavé, vystrašení sme neboli. Sám pochádzam z dediny Snegiri, ktorá sa nachádza v okrese Istra v Moskovskej oblasti, kde bola obranná línia Moskvy. Od detstva som videl, ako tam chlapi chodievajú kopať. Kopali však, aby našli niečo, čo by vybuchlo, vyšľahlo a nie, aby hľadali vojakov, – spomína predseda Zväzu pátracích jednotiek. – Jeden z vojakov v kryte mal medailón, vtedy sme však nevedeli, čo to je.
Medailón odniesli na vojenskú správu, chlapcov si všimol vojenský komisár. Pomohol nájsť príbuzných vojaka a usporiadať pohreb. Potom sa priatelia rozhodli pokračovať v pátraní, neočakávali však, aký veľký to nadobudne rozmer.
„My, jednotky, sme konali na vlastnú päsť, nekomunikovali sme medzi sebou. Až keď v roku 1988 prišla na zhromaždenie mládež z celého Sovietskeho zväzu, uvedomil som si, že celá naša krajina, od Brestu po Sachalin, je krajina kostí. Nikto však o tom nehovoril.“
Jurij Smirnov – predseda Zväzu pátracích jednotiek
V roku 1988 bol pod Ústredným výborom Komsomolu ustanovený Celozväzový koordinačný výbor. V roku 1995 bolo súčasťou Zväzu pátracích jednotiek Ruska už viac ako päťsto združení z dvadsiatich dvoch regiónov a piatich republík. Za predsedu zvolili Jurija Smirnova, ktorý už bol v tom čase autorom zákona Ruskej federácie „O zvečnení pamiatky zahynutých pri obrane vlasti“.
V roku 2013 sa v krajine objavila druhá veľká pátracia organizácia – Ruské pátracie hnutie. Ako tínedžerka začala svoju pátraciu činnosť aj jeho riaditeľka Jelena Cunajevová. Od roku 1983 deti zo školskej jednotky Vernosť vo Volgograde odpovedali na listy príbuzných vojakov, ktorí zahynuli v bitke pri Stalingrade.
– Písali nám: „Vieme, že meno nášho príbuzného je napísané na Mamajovej mohyle. Odfoťte nám ho, prosím, nemáme možnosť prísť.“ Odpovedali sme všetkým, pracovali s kartotékou, spolupracovali s vojenským komisariátom, – rozpráva Jelena Cunajevová. – V roku 1989 sme sa ako študenti vybrali na prvú Celozväzovú hliadku pamäti. Pamätám si, ako sme našli vojaka. Ležal takmer na povrchu, lebku sme našli pod machom a ostatné pozostatky sme vykopali. Nebol tam nijaký medailón. Vedeli sme len, že to boli miesta, na ktorých na odohrávali boje 2. armády.
Obyčajne sa podarí identifikovať nie viac ako päť percent nájdených pozostatkov. V rokoch 1941 až 1942 vojaci dostávali medailóny – kapsuly, v ktorých boli dva identické kúsky papiera s celým menom vojaka, údajmi o jeho rodine a adresou. Medailónov však nebolo dosť pre všetkých a od roku 1943 boli úplne nahradené krasnoarmejskými knižkami. Počítalo sa s tým, že pre živého vojaka to stačí a na mŕtvych sa vtedy veľmi nemyslelo. V konečnom dôsledku je takmer nemožné identifikovať tých, ktorí boli povolaní a zomreli po roku 1943: papierové krasnoarmejské knižky sa zachovali horšie a samotní vojaci svoje veci podpisovali len zriedka.
Neznámy bol aj prvý vojak, ktorého našiel Igor Gruzdev, zástupca veliteľa pátracej jednotky Frontová línia v Kirove.
– Bolo to v roku 2010 na území opustenej dediny Strečno v Staroruskom okrese v Novgorodskej oblasti. Na svahu rokliny sa medzi osobnými vecami našiel malý kúsok pozostatkov, potom sme s kamarátmi našli ostatné pozostatky vojaka po celom svahu, – hovorí Igor. – Dnes to už nie je len môj koníček, ale súčasť života. Je nevyhnutné mŕtvych vojakov hľadať, zisťovať ich mená a odovzdávať tieto správy z vojny. Pokiaľ budem mať silu, budem to robiť.
Igor Gruzdev sa pripojil do jednotky, keď sa začal zaujímať o rodinnú históriu. Za roky práce v nej zozbieral údaje o predkoch, ktorí sa zúčastnili vojny – zahynutých, nezvestných a preživších. Keď ho odvolali na okresnú správu, meno jedného z jeho pradedov vpísali na pamätnú tabuľu vojenského pamätníka v Novgorodskej oblasti.
Podľa Jeleny Cunajevovej motivácia nováčikov pátrať často závisí od veku. Ak príde dospelý, je to s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že začal skúmať históriu rodiny a vie, že jeho blízki zomreli alebo zmizli. Tínedžeri väčšinou nasledujú charizmatického vodcu.
– Ľudí priťahuje dôležitosť tejto práce a samotní ľudia v hnutí, – hovorí. – Keď som sa dostala do pátracej skupiny, stretla som sa s vedúcou, ktorá úplne ma ohromila. Rozprávala tak fascinujúco, až som tiež dostala chuť sa zapojiť. Ovplyvnilo to aj výber môjho povolania – rozhodla som sa stať učiteľkou dejepisu. Teraz vysvetľujeme tínedžerom, že ak v športe je dôležitá fyzická zdatnosť, v tanci alebo v hudbe tvorivé schopnosti, potom v pátracom hnutí sa môže prejaviť ktokoľvek, pretože tam ste potrební takí, akí ste.
– Prvý večer hliadky sa schádzame okolo ohňa a rozprávame sa, kto sme a prečo sme prišli. Raz k nám prišiel školák, ktorý sa veľmi zaujímal o históriu. Veľmi sa chcel zapojiť do pátrania. Potom jeho rodina dostala správu, že jeho dedka, ktorý zahynul počas vojny, našli pátrači v Karélii. Sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že sa musia vyskúšať: zvládnem to alebo nezvládnem, je to čestná motivácia. Naši skúsení chlapi spomínajú, ako sa sem po prvý krát dostali ako študenti a priznávajú, že sem prišli, aby ich uvoľnili z vyučovania. Odišli zo školy a chodia doteraz, už sedemnásť rokov, a nemyslia si, že to je fušerina, pretože si uvedomili jej dôležitosť, – rozpráva Oľga Ivašinová.
Ale práce stále pribúda. Jurij Smirnov vysvetlil, prečo sa situácia neustále zhoršuje:
– Nikto tomu nevenuje pozornosť. Podľa štatistík za posledné roky zmizlo zo stredného Ruska dva a pol tisíc obcí. Počas vojny prebiehali boje práve o cesty a obce. Preto bol spravidla pri každej dedine vojenský hrob. Teraz dedina zanikla a s ňou aj hrob. Tento rok naši chlapci hľadali vojenský hrob, ktorý je zaregistrovaný na mape, v skutočnosti však už neexistuje. Neďaleko stála autobusová zastávka, teraz tam už autobus nechodí, dedina prakticky vymrela. Mali sme dokonca aj fotografiu toho hrobu, z ktorej je vidno, že to bol slušný pamätník, ale rozkradli ho – železné reťaze a dosky odvliekli. Po pamätníku niet ani stopy. Ľudia tam však zostali ležať.
Okrem hľadania zmiznutých hrobov sa jednotky pravidelne vracajú k výkopom, kde už ich kolegovia predtým pracovali.
– Nedávno sme pracovali na vykopávkach, ktoré sme robili pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Zjavne tam našli vojaka, pretože časť pozostatkov chýbala, ďalej však už nekopali. Občas sa to stalo: časť vykopali, pozbierali a odišli. Našli sme tam zvyšky pozostatkov a Rád červenej hviezdy. Darček za dôkladnosť. Bol to Nikifor Naumovič Lojčenko, jeden z prvých nositeľov rádu Červenej armády, dostal ho v roku 1938, – uviedol Denis Proščin.
Staré vykopávky sa rozhodli znovu skontrolovať, keďže už je k dispozícii nová technika a metódy výskumu. Dnes pátrači pracujú napríklad v jamách po výbuchoch, ktoré sa časom naplnili vodou. Vodu odčerpajú, dno vyčistia od bahna a smetí a potom kopú. V takýchto jamách často nájdu jedného alebo dvoch nezvestných vojakov. Jednotky tiež kontrolujú jamy, ktoré sa zmenili na masové hroby. V hĺbke sa krasnoarmejské knižky pre nedostatok kyslíka často dobre zachovajú a pozostatky je možné identifikovať.
– Kvôli sebe som sa rozhodla, že je veľmi dôležité to robiť, nie každý je na to však určený. K tým, ktorí bojovali, mám veľký rešpekt. Nie je normálne, keď človek, ktorý bojoval a obetoval život za svoju krajinu, leží takto, zabudnutý a nepochovaný, – zhrnula Oľga Ivašinová.
Andrej Filimonov je prozaik, básnik, novinár, autor viacerých románov, ktoré sa dostali do užších výberov viacerých ruskýc literárnych cien, ako Národný bestseller, NOS či Veľká kniha. Predovšetkým sa však venuje poézii, vydal niekoľko zbierok básní a tiež založil populárny ruský putovný festival poézie „PlaceNigde“.
