Lekár odišiel. Klára poslala slúžku spať – slzy a márnosť sa ešte dali tolerovať, ale keď Anna zmĺkla a začala jej uhýbať pohľadom, to prekročilo všetky hranice znesiteľnosti. Nie, aj napriek smútočnej opatrnosti, s akou lekár volil slová, Klára ešte nebola pripravená vzdať sa. „Osýpky,“ povedal. „Ťažký priebeh,“ dodal. Áno, deti na osýpky umierajú. Ale niektoré z nich sa predsa aj uzdravujú! Uzdravujú sa, uzdravujú sa – Klára sa chytila týchto slov, tejto myšlienky. Prešla cez veľkú tmavú izbu, zo stola vzala petrolejovú lampu a podišla k detskej postieľke, stojacej v rohu. Uzdravujú sa. Ruky sa jej triasli, a na stenách tak tancovali strašidelné tiene.

Chlapček spal, spotený, s červenými vyrážkami na líčkach a čielku. Klára sa lepšie prizrela a opatrným rýchlym pohybom položila dlaň na hruď bábätka. Tenká látka nočnej košieľky bola horúca a vlhká, pod dlaňou sa nadvihla a klesla, nadvihla sa a klesla. Dokonca sa jej zazdalo, že pocítila tlkot srdiečka. To znamená, že žije. Chcela takto ešte chvíľu zostať, zmeravela a zrazu si uvedomila, aké je v dome ticho. Neznesiteľné ticho, až z neho pískalo v ušiach, akoby ju celý svet opustil. Lekár odišiel, slúžka odišla, manžel odišiel do služby už pred štyrmi dňami. Cez štrbinu pootvoreného okna sa z času na čas ozvali zvuky februárového odmäku: „Šuch, kvap,“ to buď konáre zhadzovali roztopený sneh alebo kvapkalo zo strechy. Manžel odišiel s nespokojným výrazom tváre a ona sa pred ním za chorobu dieťaťa hanbila, akoby to bola jej vina, akoby ona urobila niečo nesprávne, zlá žena, zlá matka… Svetlo petrolejovej lampy nečiahalo až do rohov miestnosti a všetko, na čo padla jeho žiara, pôsobilo pochmúrne a žlto. Tma, ticho, smrť… Nie! Nie, nie, nie! Nesmie sedieť, nesmie sa len tak pozerať, nesmie premýšľať. Treba konať, treba niečo robiť.

Klára vstala a podlaha zapraskala. Otvorila skriňu, ktorá jej odpovedala dreveným vŕzganím, vytiahla z nej čistú nočnú košieľku a prezliekla syna. Trochu zamrnčal, ale nezobudil sa. Prešla do kuchyne, dala variť vodu a nachystala cibuľové šupky na vývar, ako kázal lekár. Keď voda zovrela, uvarila šupky a čaj, veľa čaju… Čo to hovoril? Vyplachovať očká silným čajom.

Vrátila sa do izby, skontrolovala chlapčeka, kľakla si pred krížik na stene a začala sa modliť. Pomodlila sa Otčenáš, ale každodennosť tejto modlitby v nej zanechala pocit monológu. Takto ju nezačuje. Koľko ľudí sa v tejto chvíli modlí Otčenáš? Polovica sveta. Tu treba niečo výnimočné. Snažila sa spomenúť si na nejakú špeciálnu modlitbu, no nič jej nenapadlo. Začínali ju bolieť kolená. Kedysi dávno im kňaz na hodinách náboženstva vravieval: „Boh počuje, keď hovorí duša.“ Klára sa vzchopila a začala:

„Bože, otče náš nebeský, Ježiš Kristus, vypočuj ma, prosím ťa, veľmi ťa prosím. Nič, o čo som ťa žiadala predtým, nie je dôležité. Vzal si mi už tri deti a ja som sa nesťažovala. Teda, sťažovala, ale nevedela som, čo hovorím. Si predsa milostivý a veľkorysý, odpusti mi všetky hriechy a neber mi aj toto dieťatko. Veď máš v nebi už troch mojich anjelikov, nechaj mi na zemi aspoň tohto štvrtého. Zmiluj sa, zmiluj sa, zmiluj sa…“

Ježiš sedel na okraji neba, nohy mal spustené a pozoroval zem raz cez stigmu v ľavej dlani a raz v pravej. Tento trik sa naučil iba nedávno, asi pred päťsto rokmi, a stále ho to bavilo. Nešiel sa na okraj neba kochať hriešnou zemou – nič zásadne nové sa tam aj tak nedialo a nehľadal ani samotu – snívať o luxuse samoty v nebi neprichádzalo do úvahy. Aj napriek tomu existovala nádej, že tu na okraji na neho nevyskočí ešte nová, no už znudená duša s dobrým úmyslom podebatovať si. Duša, ktorej ešte nikto nepovedal, že Ježiša je lepšie nevyrušovať, pretože je veľmi zaneprázdnený. Aj keď, čím takým už len on môže byť zaneprázdnený… A, čo je najdôležitejšie, takýchto nováčikov prichádzalo každý deň viac a viac. „Populácia rastie, ale kam s nimi?” povedal raz svätý Peter.  „Nemôžeš ich poslať do pekla!” Kedy to bolo? V tomto storočí? Alebo v minulom? To je jedno.

Začul za sebou dychčanie a otočil sa. Z nohy na nohu pred ním prešľapoval vetchý Ján Evanjelista.

„Učiteľ,“ oslovil ho apoštol, pričom uhýbal pohľadom a prstami si prečesával dlhú, po bokoch zažltnutú bradu, „zdravím ťa.“

„Vitaj, Ján!“

„Nerád by som ťa rušil, ale učeníci… a vlastne, všetci ma poslali opýtať sa ťa na niečo.“

„Ešte stále ťa považujú za môjho obľúbeného učeníka?“

„Asi áno…“

„Nemôžeme ich predsa sklamať. Čo sa ma chceš opýtať?“

„Načúvaš niekedy modlitbám… odtiaľ?…“ Ján vytiahol ruku z brady a špinavý ukazovák namieril na zem.

‚Ako je možné, že si tí rybári v našom sterilnom nebi stále nejako zababrú ruky?‘ zamyslel sa Ježiš. ‚Napokon, veriaci dokážu aj nemožné.‘

„Niekedy áno.“

„Všetci riešia utrpenie nejakej Kláry. Poslali ma spýtať sa ťa, či by si nechcel… či by si nemohol… nejako…“ Ján sa dostal do rozpakov a stíchol.

Ježiš zavrel oči, započúval sa a rýchlo v zbore miliónov modlitieb identifikoval vrúcny hlas.

„Choré dieťa. Áno, počujem. Je mi to veľmi, veľmi ľúto. Úbohá žena.“

„Zomreli jej už tri,“ znovu sa rozhovoril Ján, „toto bude štvrté. Nemohlo by sa vyliečiť?“

„Nemôžem nesúhlasiť. Dokonca celkom súhlasím. Mohlo by. Bodaj by boli všetky deti zdravé a toto tiež.“

Ján sa rozžiaril.

„Takže môžem všetkým povedať, že si súhlasil?“

„Súhlasil s čím?“

„No, že ho vyliečiš…“

„S tým nemôžem súhlasiť, môj milovaný učeník, pretože nie som lekár. Neviem liečiť ľudí.“

Biele trsy Jánovho obočia sa zachveli a vrásky sa zišli v zložitej grimase, ktorá bola zmesou pochybností o tom, čo počul a pripravenosti rozosmiať sa, ak sa z toho vykľuje vtip.

„Učiteľ, ty určite žartuješ! A čo zázraky uzdravenia?“

Učiteľ si povzdychol a s nehou pozrel na svojho učeníka.

„Ján, na zemi si prežil sto rokov a teraz vidíš, že si mal veľké šťastie. Ale ako sa hovorí, za všetko sa platí…“

„Áno, áno!“ nadšene sa chytil Ján. „Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odmení každého podľa jeho skutkov.” (1)

„Povedzme, ale o tom som nehovoril. To je skôr z repertoáru tvojho menovca, ktorého učením som sa chvíľu zaoberal, ale potom… Skrátim to, Ján, si staručký a veľa toho zabúdaš. Bez urážky. Žiadne zázraky som nerobil, nikoho som neuzdravil aj napriek tomu, čo sa píše v tých vašich knižôčkach.“

„Učiteľ!“

„Je to tak, a rovnaký rozhovor sme viedli ani nie pred sto rokmi.“

„Ale veď si pamätám, akoby to bolo teraz, ako sme preplávali Galilejské more, vyšiel si na breh a zhováral si sa s farizejmi, zahanbil si ich a potom…“ Ján zvraštil čelo, „hmm… Áno! Veľmi sme sa tešili a ty si potom odviedol Petra bokom, ľahol si si do tieňa… alebo sadol… a povedal si mu, že ťa v Jeruzaleme ukrižujú, aj o Synovi človeka…“

Ježiš položil ruku na Jánovo kostnaté rameno a láskavo mu odvetil:

„Ján, tak často si čítal tie úžasné príbehy o mojom živote, až si im uveril. Aj keď som ťa prosil, aby si to nerobil. Nič také sa nestalo, napísali ich rôzni ľudia, ktorým ste o mne rozprávali. Veď uznaj, ako si môžeš pamätať, čo som povedal Šimonovi, ktorého teraz už aj ty voláš Peter, keď som si ho odviedol nabok? Navyše, určite som hlúpy, aj naivný, ale nie až tak… Vedieť o tom, že ťa v Jeruzaleme ukrižujú a aj tak tam ísť? To určite, keby som to bol vedel, o to skôr by som bol zostal robiť tesára v Nazarete, ver mi. Skrátka, dobre ti hovorím, žiadne zázraky som nerobil a nikoho som nevyliečil, čo, samozrejme, nevylučuje vplyv placeba, autosugescie, psychosomatiky a vytrvalej túžby ľudí veriť na zázraky.“

Ján si opäť vopchal ruku do brady.

„Takže toto mám odkázať učeníkom?“

„Nemôžem nič urobiť. Aj keď by som veľmi chcel. Naozaj. A dieťaťa je mi ľúto.“

Cibuľové šupky sfarbili vriacu vodu akýmsi beznádejným ružovým odtienkom. Klára ju odstavila, položila hrniec na okno, aby vývar trochu ochladol a rozhliadla sa po matnej kuchyni. Všetko bolo na svojom mieste, hrnce, panvice, všade čistota a poriadok, presne ako mal rád manžel. Kým človek upratuje, nad ničím nerozmýšľa. Musí niečo robiť, musí sa niečím zamestnať. Akonáhle sa zastaví, nastúpi ticho, zúfalstvo a únava. Len žiaden spánok. Mala pocit, že hneď ako zaspí, stane sa najhoršia z jej predstáv skutočnosťou. Už len cesta k nej sa tiahla po útese, za ktorým zívala hrozná, temná priepasť. Klára do nej už niekoľkokrát spadla a vrátila sa z nej. Deti na osýpky umierajú. Čo ešte hovoril lekár? Vývar, čaj, laudanum… Vzala pohár s vodou, fľaštičku laudanuna, čajovú lyžičku a podišla k dieťatku. Odbili dve hodiny.

Chlapček spal, ale sťažka dýchal. Klára naplnila lyžičku, podvihla hlávku syna, ktorá bola horúca, ešte horúcejšia ako predtým a vliala mu obsah lyžičky do úst. Dieťatko pootvorilo očká, zažmurkalo a začalo mrnkať. Bez toho, aby sa úplne prebralo, vypilo trochu vody a znovu zaspalo. Klára zbehla do kuchyne po vývar a čaj. Horúce, chvejúce sa telíčko potrela vývarom a začervenané očné viečka čajom, odniesla riad do kuchyne, všetok umyla, vrátila sa do izby a sadla si k detskej postieľke.

Osýpky, povedal, ťažký priebeh, ten previnilý pohľad… Ruky sa jej triasli a od odchodu lekára sa jej v hrudi formoval nárek. Silnel, hromadil sa, až bol pripravený predrať sa von. Musí niečo robiť alebo ísť spať. Minulú noc takmer oka nezažmúrila, oči sa jej zatvárajú a posteľ ju láka vymaniť sa z tejto nočnej mory bezmocnosti, zdriemnuť si. Nie, len spať nie. Musí niečo podniknúť. Ak bude všetko robiť správne, pomôže to. Ale čo?

Opäť si kľakla vedľa postele, spojila dlane a prehovorila k Ochrankyni.

„Svätá Panna Mária, vyslyš ma. Popros svojho syna o zázrak. K tebe sa utiekam, tiež si matka, chápeš ma. Nič zlé som neurobila, nie je ma za čo trestať. Nech sa môj syn uzdraví…“

V nebi neexistujú ročné obdobia, a tak tam stromy vždy kvitnú a zároveň dávajú plody. Celkovo je tam všetko stvorené tak, aby to bolo čo najlepšie a najkrajšie pre tých, ktorí tu nikdy neboli, ale aj tak trošku neprakticky pre obyvateľov s trvalým pobytom – vľúdnych, ale aj tak nehmotných. Aj napriek tomu nesmútia, pretože v nebi smútok neexistuje. Načo sú ale potom všetky tie kvety a plody? – premýšľal Ježiš počas prechádzky v rajskej záhrade. Nebolo mu síce (a ani mu nemohlo byť) horúco, no aj napriek tomu sa usadil v tieni jablone. Čo už, povedal sám pre seba, posedím si v tieni jablone. Aj to je aktivita. Och, prichádza mama…

Energickým krokom sa k nemu blížila Mária. Keď zastala, venovala synovi prísny pohľad.

„Jehošua, musíme sa porozprávať,“ začala matka. „Po prvé, si nejaký bledý…“

Ježiš sa zamračil. Ak ho mama oslovila celým menom, nič dobré ho nečaká.

„Chcem sa ťa opýtať na to dievča s chorým dieťatkom. Čo o tom vieš?“

„Má tridsať, dievča to už úplne nie je.“

„Nechytaj ma za slovíčka. Práve sa ku mne modlí, naozaj ti je tak zaťažko jej pomôcť?“

„Ale mami!“

„Čo – ale mami? Nie, chápem, už si veľký, si predsa Syn boží, trpel si za hriechy všetkých ľudí, ale ja som tiež trpela. Myslíš si, že sa mi dobre pozeralo na to, ako ťa mučili a klincami pribili na kríž?“

Súdiac podľa dlhého ticha, nešlo o rečnícku otázku.

„Mami, je to zložité.“

„Zložité, samozrejme…“ Mária si zastrčila zatúlaný prameň čiernych vlasov pod závoj, povzdychla a sadla si vedľa neho. „Ješua, na zemi sa toho dialo mnoho, bola som proti, ty si ma neposlúchol, no nech, som prostá žena, boli ste až šiesti, takže som mala aj iné starosti. Ale aspoň si niečo robil, tu si sa úplne utiahol. S tvojou autoritou a schopnosťami by si sa mohol aspoň na niečom podieľať.“

„Mami, už som ti to vravel… všetkým hovorím, že nemôžem nič urobiť. Sú to iba mýty. Nemôžem predsa vplývať na životy ľudí, ktorí ešte nezomreli.“

 „A skúšal si to vôbec? Lebo mne sa zdá, že nie.“

„Skúšal, na začiatku…“

„To znamená, že si sa snažil málo. Všetci hovoria, že môžeš, len nechceš. Nemôžu sa predsa všetci mýliť.“

„Ak sa môže mýliť jeden človek, znamená to, že sa môžu mýliť aj dvaja. A ak sa môžu mýliť dvaja, tak sa…“

„Dosť!“ Mária sa strhla a netrpezlivo zamávala rukou. „Nezačínaj s týmito rečami. Toto nie je kázeň na Olivovej hore.“

„Nekážem, proste sa ti snažím vysvetliť, že mýliť sa je ľudské. Bez ohľadu na počet tých, ktorí sa mýlia.“

„Mohol by si to aspoň skúsiť? Kvôli mne.“

Ježiš v tichosti pozeral na nádherné zrelé jablko, visiace asi meter od neho. Mária mlčala a čakala na odpoveď.

„Vieš, že je to presne tá jabloň? Strom poznania?“

„A?“

„Aj Eva vtedy nahovárala Adama, aby to aspoň skúsil.“

„A?“

„A pozri, ako to dopadlo.“

„Ako to dopadlo? Všetko sa dobre skončilo. Šli na zem, začali plodiť a rozmnožovať sa.“

„A zabíjať jeden druhého.“

„No a? Taký je život. Všetko je lepšie ako sedieť v záhrade a celé dni nič nerobiť.“

„To isté môžem povedať aj o prípade toho dieťaťa – taký je život.“

„Ješua, neprosím ťa skoncovať so všetkým zlom sveta…“

„Hneď idem na to,“ sarkasticky jej skočil do reči. „Už som to skúšal…“

„Och, aký si! Všetko by si chcel okamžite! A ak to nejde okamžite, tak vôbec. Volá sa to…“ zamyslela sa nad správnym slovom.

„Maximalizmus,“ našepkal jej Ježiš. „A aj keby, stále nerozumiem, čo by som mohol urobiť. Ako môžem pomôcť? Vymyslím liek na osýpky, zostúpim na zem a zaklopem jej na dvere?“

Zrazu si Mária kľakla, zaborila hlavu synovi do nôh a zvolala:

„Syn môj, za čo ju trestáš? Je to svätica! Chodí do kostola, nehreší, postí sa… Zmiluj sa!“

„Och, mami, vstaň!“ Ježiš sa ju snažil dvihnúť na nohy, ale bola to mladá a silná žena, takže jeho snaha sa nestretla s úspechom.

„Možno ju iba skúšaš,“ pokračovala spevavým hlasom. „Ty so svojou nekonečnou múdrosťou vieš všetko lepšie. Tak mi to vysvetli! Čo tým sleduješ?“

„V poriadku,“ vzdal sa Ježiš. „Ale aj keby sme pripustili, že nejako dokážem zasiahnuť do životov ľudí, potreboval by som nejaký systém hodnôt, vyššie poznanie. Mami, prosím, vstaň, znepokojuješ ma. Ako mám vedieť, čo je správne a čo nie? Snažil som sa šíriť dobro, ktoré som považoval za správne, ale najprv ma zabili a potom z toho vytvorili učenie. Áno, nemalo síce veľa spoločného s tým, čo som hlásal, ale vcelku nebolo zlé. Aj tak ho však nakoniec zmenili na akýsi trestajúci bič a prinieslo to toľko zla… možno nie úplne zla, ale odvtedy som už stokrát oľutoval, že som s tým vôbec začínal. Očividne neviem konať dobro. Bojím sa. A, našťastie, také schopnosti ani nemám.“

Mária vstala, oprášila si šaty, nechtom sústredene oškrabala škvrnu od trávy a akoby sa nič nestalo, povedala:

„To je slabosť, Jehošua. Alebo lenivosť. Musíš to skúsiť. Žiadam ťa o to, skús to. Neviem ako, ale musíš. Ak nie kvôli nej, tak aspoň kvôli nám. Samozrejme, nevieme sa tu hnevať, ale tvoje ničnerobenie v nás vyvoláva pocit veľmi blízky hnevu. Počul si ma?“

„Dobre, skúsim to.“

„Si bledý. Mal by si menej posedávať a častejšie sa prechádzať.“

S týmito slovami Bohorodička odišla. Ježiš si ešte chvíľu posedel pod jabloňou a rozmýšľal nad tým, akú moc majú nad ľuďmi rodičia. Nepochopiteľnú a bezvýhradnú, presne ako láska. Napríklad teraz, sedím a robím si starosti zo svojej bledosti, aj keď očividne nemôžem byť bledý, určite nie viac, ako obyčajne. A aj tak vstanem a začnem sa viac prechádzať. Už aj vstávam…

Ježiš vstal a šiel sa prejsť. Môže mať pravdu? Ak vyzeráme tak, ako si nás predstavujú živí, tak možno ovládame schopnosti, ktoré nám pripisujú? Všetci si ma predstavujú ako chudého muža s bradou a dlhými vlasmi a presne tak aj vyzerám. Koho trápi, že na zemi som bol mocný a ostrihaný, ako sa na stavbára, tesára a murára patrí. Možno naozaj dokážem, ak by som chcel, meniť niektoré udalosti na zemi. V tom prípade by som mal začať od toho chlapčeka. Predsa sa to nerozchádza s mojím chápaním dobra a zla. Dieťa je choré – to je zlo. Ak vyzdravie – to je dobro. Pridám trochu šťastia jednej matke, jednej rodine, a uberiem im trochu zo smútku.

Podišiel k okraju neba a  medzi oblakmi sa pod ním črtala zem – pokojná a hodná šťastia. Vyjde to? Ukáže sa, že treba byť vytrvalejším, snaživejším, nevzdávať sa, skúšať znovu a znovu. Boh, otec, stvoril všetko za jeden týždeň a povedal: „Veľmi dobré.“ Možno sa mu to proste podarilo na prvýkrát a mne nie, stáva sa. Treba si povedať: „To nie je veľmi dobré, skúsime ešte raz.“ A ak sa mi to podarí okamžite, na prvýkrát, hneď teraz, tak… Ježiš pocítil dávno zabudnuté vzrušenie. Ak to dokážem, môžem byť užitočný. Mohol by som byť znovu Bohom! Tým istým dobrým Bohom, múdrym Bohom, o ktorom snívajú. Budem! A všetko, čo sa mi nepodarilo vtedy, sa mi podarí teraz!

Ježiš si zakryl oči a s trochu zvláštnym pocitom vyhlásil: „Nech sa chlapček, Klárin syn, uzdraví!“ a po krátkej úvahe dodal: „Hovorím ja, Ježiš Kristus, Syn človeka a Syn Boha v jednom.“

Niečo sa stalo. Cítil to. „Dokázal som to!“ pomyslel si.

Anna sa prebrala zo sladkého sna a po kúskoch sa do jej zasneného vedomia prebíjala realita – mäkká perina, príjemná únava v nohách, sucho v ústach, „Teraz vstanem a trochu sa napijem,“ a zrazu jej prebleslo mysľou: „Dieťatko! Panej ochorelo dieťa.“ Prudko sa posadila na posteli. V dome bolo ticho. Dobré ticho alebo zlé ticho? Anna vsunula nohy do plstených papúč, obliekla si župan, vyšla z izby, prešla cez chodbu a vošla do spálne svojej domácej. Klára spala posediačky vedľa postele s hlavou a rukami na matraci. Anna podišla bližšie a nakukla do detskej postieľky. Chlapček ležal s otvorenými žiariacimi očkami a hral sa s vlastnými prstami. Keď si všimol Annu, usmial sa. Vyrážky sa mu o čosi zmenšili. Anna sa dotkla čielka dieťaťa pod tmavou ofinkou a prvýkrát tento týždeň nebolo horúce. Naozaj? Naozaj Pán vyslyšal ich modlitby?! Zatriasla Kláru za plece.

„Pani Hitlerová! Pani Hitlerová, vstávajte! Zdá sa, že malému Adolfovi  už je lepšie!“

---

(1) Evanjelium podľa Matúša 16,27 (Slovenský ekumenický preklad)