Teroristi obsadili obchodné centrum v pre nich nevhodný čas, len pár minút po otvorení. A možno, že to aj bol vhodný čas. Bolo ich málo a sotva by zvládli tie stovky ľudí, čo sa tu cez deň tlačia. Pár desiatok – bez problémov.

Na druhom poschodí boli kaviarne а reštaurácie s rýchlym občerstvením. V jednej kutici tam zamkli asi pätnástich ľudí, ktorých predtým prehľadali a vzali im telefóny a tablety. Boli tam predavači, kuchári aj zákazníci.

Rukojemníci celkom dlho mlčky sedeli natlačení na kope pri stene oproti dverám a počúvali, ako sa rozbíjajú sklenené výplne okien a výkladov…

„Doriti, on sám zdrhol po schodoch, a ja som skončila tu,“ sťažovala sa už nie najmladšia, ale zato mlado vyzerajúca štíhla osoba v sivej teplákovej súprave a trblietavých teniskách. „Veď ja mu dám, svini, len nech mi príde pod ruky…“

 „Možno je to skrytá kamera.“ nadhodil jeden z kuchárov, ktorý mal ešte stále na hlave modrastú čiapočku s gumičkou, ktorá pripomínala návlek na topánky. „Či?“

Muž s prázdnou taškou od notebooku vykríkol:

„Aká skrytá kamera, dočerta!“

„Tichšie!“

„Aká skrytá kamera? Keď tamten vypálil, tak odletelo zo stropu… Má ostré. O-stré!“

 „Božee,“ tlmene zaplakala staršia silnejšia pani a bezradne sa ako vrece zvalila k stene. Bála sa nariekať nahlas.

Upokojoval ju tiež starší a pri sebe, ale aj čulejší a živší manžel.

„Varí sa mi huspenina,“ sťažovala sa iná, vychudnutá pani s kostnatou tvárou. „Večer mi príde návšteva… mama má sviatok. Osemdesiatpäť. Šla som sem po omáčku… Po syrovú omáčku, do káefcé, mama ju má veľmi rada… No a…“

„Ticho!“

Šomranie a náreky razom stíchli. Začuli, ako niekto vykrikuje nezrozumiteľné slová, očividne adresované tým, čo boli pred obchodným centrom.

Ľudia v kutici sa ich snažili rozoznať. Všetci si mysleli, že ak ich rozoznajú a porozumejú im, pomôže im to, aby sa dostali von.

„No čo chce?!“ nevydržal a rozhorčil sa muž v drahom lesklom obleku. „Nemôže hovoriť po rusky? Kto má rozumieť tej hatlanine?“

Pohľadom našiel kuchára so šikmými očami.

„Nie nie, to nie je môj jazyk!“ ten pokrútil hlavou. „Určite nie.“

„Kto má rozumieť, ten pochopí,“ ozval sa mohutný, asi päťdesiatročný muž, ktorý vyzeral ako dôstojník. „Teraz sú všade protiteroristické jednotky. Tí im ukážu. Natiahnu čas, pripravia sa a zlikvidujú ich.“

Zdalo sa, že tieto prosté slová ľudí upokojili, začali sa smelšie hýbať a pohodlnejšie sa pousádzali. Všetku nádej, ktorá sa len-len začala objavovať, hneď schladil ďalší, tiež mohutný muž, hoci už nepripomínal dôstojníka, ale skôr robotníka, taký ten typický opravár:

„Hej, spomíname si, za akú cenu.“

Silnejšia pani zase potichu zastonala a ten, čo vyzeral ako dôstojník, sa rozhorčil:

„Čo tu robíš paniku? O čo ti vlastne ide?“

Typický opravár neodpovedal.

Za dverami bolo ticho. Niektorým sa začalo zdať, že toto všetko, teroristi, streľba, to, ako ich sem zahnali, rinčanie skla, sa im len sníva. Na minútku sa všetci hromadne pomiatli a z nejakého dôvodu vbehli do tejto kutice. Teraz sa postavia, oprášia sa, vyjdú von a tam bude bežný pokojný život.

Bolo to malé mesto, ďaleko od vonkajších hraníc. Toto obchodné centrum bolo jediné v meste. Otvorili ho len nedávno. Bola to pýcha mesta, urobili z neho symbol civilizácie. Možno práve preto sa teroristi rozhodli ho obsadiť…

„Máte mobil? Máte niekto mobil?“ opýtal sa ten, čo pripomínal dôstojníka.

Ľudia mlčali. Bolo jasné, že ho nikto nemá, nepodarilo sa im ich ukryť.

Kdesi v spleti chodieb sa ozvalo rýchle, ostré klopkanie. Rukojemníkom najskôr nebolo jasné, čo to je. Potom im začalo dochádzať, že ten zvuk vydávalo klopkanie opätkov na dlaždiciach.

„Á, ajajaj!“ zaznel prenikavý mužský výkrik a nenápadné lusknutie. A potom hrozný ženský krik, ktorý až trhal dušu.

Ešte dve lusknutia a krik ustal.

Pri dverách sa ozvali ťažké kroky. Bol to niekto v mäkkých topánkach.

„Pane Bože!“

„Ticho!“

„Prečo ticho! Všetkých nás tu…“

Ľudia sa natlačili bližšie k sebe. Inštinktívne sa snažili skryť jeden za druhého… Nevšimli si, ako sa dievča v hnedej zástere s malinovým nápisom „Burger HIT“ odplazilo k chladiacemu boxu a pokúšalo sa odsunúť kovovú mriežku pod dvierkami. Zbystrili až keď mriežka so škrípaním vyskočila z jedného pántu.

„Čo robíš?“ vyskočil ten, čo pripomínal dôstojníka. „Začujú ťa… Hej, čo robíš?“

Dievča bez slova zložilo mriežku a pozrelo sa tam, pod chladničku. Potichu, ale tak, aby ju všetci počuli, povedala:

„Otvoril sa.“

„Čo?.. Kto sa otvoril?“ Zasypali ju otázkami. „Čo tam je?“

„Otvoril sa,“ nemiestne, a v tej situácii až poburujúco veselo zopakovalo dievča. „Zase sa otvoril portál.“

„Aký portál? Čo to trepeš?“ povedal ten typický opravár.

„Tento… časový portál. Vráti ťa do minulosti.“

„Ach bože,“ vzdychla silnejšia pani. „Ako rýchlo im zašibe.“

Ďalší chápavo prikývli.

„Mhm, teraz ešte pribehne Hulk, prebúra stenu a Superman nás odnesie do bezpečia…“

„Nešibe mi,“ povedalo dievča, rovnako veselo ako predtým. „Už sa mi to stalo. Naozaj!“

„Nemáte niekto niečo na upokojenie?“ opýtala sa roztraseným hlasom žena v teniskách s trblietkami. „Dajte jej, už nám chýba len aby tu hysterčila.“

Silnejšia pani otvorila kabelku:

„Hej, mám… Môže byť fenazepam?“

„Ste na fenazepame?“

„A čo?“

„Ale, nič, jasné, môže byť… A môžem si aj ja jeden zobrať?“

„Nepotrebujem nič na upokojenie,“ povedalo dievča. „Hovorím pravdu. Pred troma rokmi… tri aj niečo… No, proste, manažér ma chcel znásilniť. Bol opitý… mali sme školenie… opil sa a skúšal to na mňa. Vošla som sem… Mriežka bola z nejakého dôvodu odsunutá, tak som tam vliezla. No… vrátila som sa o tri roky späť, ocitla som sa ešte v škole.“

Zmĺkla. Hľadelo na ňu pätnásť párov vypúlených oči.

„Možno vás kopla elektrina a zazdalo…“

„Veď jej šiblo, čo nevidíte?“

„Nie, hovorím pravdu,“ v hlase jej bolo počuť krivdu. „Aha,“ našla kuchára v čiapočke. „Ľoša, povedz, ako som sa Michajlovovi stále vyhýbala. To je ten manažér… Ani na firemný večierok som neprišla. Tak tam s Jankou…“

Kuchár chvíľu bezmyšlienkovito hľadel do blba a potom kŕčovito prikývol a zachripel:

„No, hej…“ odkašľal si. „Hej, tak nejak… Naozaj si veľmi s Michajlovom… A vtedy si neprišla… Áno.“

„Preto som neprišla!“

„Ticho! Nerev!“

„Tak preto som neprišla,“ zopakovalo dievča. „Lebo som vedela.“

A zase sa do nej zavŕtali očami, čakali od nej zázrak. Záchranu.

„Počkaj, počkaj,“ rýchlo začal ten, čo pripomínal dôstojníka dôstojníka. „A celé tie tri roky… Tri si povedala? Tri roky si si žila a vedela si, že ten Michajlov to na teba skúsi?“

„No, skoro…“

„Akože skoro?“

„Pamätala som si to len ako sen a celý čas sa mi zdalo, že som to celé už raz zažila…“

„A načo si sem potom prišla pracovať,“ opýtal sa nechápavo kuchár, „keď si vedela, čo sa stane?“

„Akože načo… Je to v pohode práca… A vravím, vedela som ako… akoby sa to už stalo a akoby sa mi to snívalo… Proste, nebola som si istá. Michajlova som sa celý čas bála, hoci som do poslednej chvíle presne nevedela prečo. Na firemný večierok som nešla. Akoby ma tam niečo nechcelo pustiť. Až ráno, keď som sa dozvedela, čo porobil s Jankou, mi došlo, že som spravila dobre, že som nešla…“

„Hm,“ pousmial sa ten, čo pripomínal dôstojníka. „To je dobrá blbosť… Počuj, naschvál nám tu trepeš blbosti, aby sme nehľadali iný východ? Ty tu pracuješ, je tu nejaký východ?“

Nečakal na odpoveď a sám pohľadom obišiel miestnosť. Chladničky, kovové stoly… Všetky steny boli pokryté kachličkami; ventilačné otvory boli také malé, že by cez ne nepreliezlo ani päťročné dieťa. Jediné dvere, cez tie ich sem nahnali.

„Jasne,“ povedal s dlhým výdychom. „Slepá ulička.“

„Neklamem,“ povedalo dievča, už sucho, bez radosti v hlase. Bolo jej jasné, že jej neveria. „Tak to bolo. A teraz…“ pozrela pod chladničku. „Je tam modré svetlo. A točí sa… Krúti sa…“

Ten, pripomínal dôstojníka, sa opatrne čupiačky presunul k chladničke, pričom sa celý čas obzeral k dverám.

„Mhm, bliká to. Nejaký snímač.“

„To je on,“ opravilo ho pošepky dievča. „Portál. To krútenie ma vtedy prilákalo. Tak som tam… A… no, premiestnila som sa.“

„To fakt?“ zamrmlal typický opravár.

Ten, čo pripomínal dôstojníka zodvihol ruku:

„Počkajte!.. A čo, vlezieš tam… Ako to prebehlo, to premiestnenie?“

„Veď hovorím, vliezla som tam a objavila som sa na hodine v škole… akoby som spala a potom, bum, zobudila som sa.“

„A všetko si si pamätala?“

„Noo…“

„Žiadne no. Ak nás tu ťaháš za nos, tak pôjdeš ako spolupáchateľka. To si buď istá!“

Dievča sa pozeralo na akože-dôstojníka, hoci hlupučkými, ale čestnými očami.

„A potom čo,“ zjemnil intonáciu. „Zažila si a videla si zase to isté? Znovu si prežila celé tri roky?“

„Nie, nie žeby som videla zase to isté… Teda, bolo to ako… Ako sa to? Keď máte pocit, že sa to už predtým stalo…“

„Déja vu! Déja vu!“ poradilo jej niekoľko ľudí s takým nadšením, akoby doslova od toho slova závisel ich život. Ukážu, že ho poznajú, dvere sa otvoria a pustia ich. Ako v queste.

„Áno, áno, presne…“

„Takže,“ povedala pani s kostnatou tvárou. „To znamená, že keď tam vleziem, tak akoby som ani nedala variť paprčky na huspeninu? A teraz mi nevykypí?“

Dievča myklo plecami:

„Asi… Zdá sa mi, že všetko sa u mňa zopakovalo, okrem toho posledného… Nešla som na školenie a Michajlov sa ma ani nedotkol. A ostatné, čo som si všimla, bolo ako predtým.“

„Aj to zlé sa zopakovalo?“

„Áno.“

„To znamená,“ zvraštil tvár chlapec s prázdnou taškou od notebooku, „že len teraz som sa rozišiel s tou pijavicou a zase si to mám zopakovať?“

„Na ženy sa nenadáva,“ povedala tá mlado vyzerajúca s trblietkami.

„Aha! Takže svojmu môžete hovoriť, že je sviňa, ale ja nemôžem?“

„Lebo aj je. Sviňa!“

„Tichšie!“

Stíchli a zrazu začuli mrmlanie tej kostnatej:

„Len nedávno som dostala mamu z toho najhoršieho, už sa začala podobať na človeka… Zase sa mám trápiť? To nezvládnem… Veď je to s ňou už lepšie, už sa občas aj sama postaví… Možno aj vstane a vypne tie prekliate paprčky… Ach, veď mi aj vraveli, aby som si kúpila sporák s časovačom…“

„O paprčkách ste už hovorili,“ prerušil ju ten, čo pripomínal dôstojníka. „Tak…“ znovu sa pozrel pod chladničku.

„Čo sú to vlastne tie paprčky?“ opýtal sa muž v obleku.

„Pche! A ty si odkiaľ prišiel?“ začudoval sa typický opravár. „Tomuto tu,“ plesol si po holeni, „sa hovorí paprčka. To si nevedel?“

„Tak!“ zopakoval rázne a hlasnejšie ten, čo pripomínal dôstojníka. „Naozaj tam niečo bliká. A zdá sa, akoby sa to krútilo. Ale premiestnenie, to je blbosť, ako z Hollywoodu, Návrat do budúcnosti.

„Veď Hollywood sa musel niečím inšpirovať,“ ozval sa dôstojný starší pán. Aj tón mal dôstojný, seriózny. „A nielen Hollywood.“

„Ako to myslíte?“

„V prírode je niečo, čo núti ľudí veriť, že je možné cestovať v čase. Existuje množstvo príkladov. Čínske Údolie Čierneho bambusu, roklina Golosov v Moskve. Aj vedci nedávno dokázali, že je to možné…“

„Počkajte,“ povedal ten, čo pripomínal dôstojníka. „Prednášku si nechajte na ďalší raz.“

„Pozor na jazyk!“ pridusene povedala silnejšia pani.

„Chcel som povedať na inú situáciu… Ale čo som chcel povedať, hovoríte, že je to možné. Akože vliezť do tejto štrbiny a ocitnúť sa v minulosti?“

„Teoreticky áno,“ kývol bradou ten dôstojný starší pán. „Samozrejme, stroj času je podľa mňa len záležitosťou ďalekej budúcnosti, ale prírodné cesty sú určite možné… Pozrite, je nás tu viac ako desať. Všetci sme vystrašení. Tak je?“

„Že či.“

„No. Tento hromadný úľak, ktorý je, na rozdiel od strachu, krátkodobým stavom, by mohol jednoducho vytvoriť zlom. Akési narušenie času. A teraz sa tu drží vďaka nášmu úľaku… Ešte tam bliká?“

Dievča a ten, čo pripomínal dôstojníka, rýchlo nazreli do otvoru, len-len, že sa nezrazili hlavami.

„Bliká… Krúti sa to.“

„No. Objektívne, čo by tam tak mohlo blikať a krútiť sa?“

„Možno oný… chlór… dusík z hadice,“ usúdil niekto vzadu.

„To by bolo cítiť.“

„No hej, zápach…“

Chvíľu všetci mlčali, každý sám, ale zároveň všetci spolu rozmýšľali, čo ešte môže blikať na modro.

„Jediná možnosť je vyskúšať to,“ povedal ten dôstojný. „Ku všetkým skutočným objavom došlo experimentami na sebe.“

„Nech sa páči,“ ten, čo pripomínal dôstojníka odstúpil a naznačil dôstojnému, že môže vliezť pod chladničku.

„Nehovorím o sebe.“

„Hm! Múdro.“

„Ani by som tam nevošiel. Je to príliš úzke.“

„V pohode. Poď!“ Ten, čo pripomínal dôstojníka začínal strácaťtrpezlivosť. Tak to už býva s tými, čo sa snažia pôsobiť silne a rozvážne uprostred chaosu a hrôzy. „Lez, hovorím ti!“

„Nikam ne… Nechcem,  a nechytajte sa ma.“ Dôstojný zabedákal: „Pred dvoma mesiacmi mi zomrela žena… Márnica, pohreb… Druhýkrát to už nezvládnem…“

„Tak na kieho boha tu budeme niečo dokazovať!“

Typický opravár pokojným basom umlčal krik toho, čo pripomínal dôstojníka:

„Kľud, kľud… Kam by ste tam vlastne chceli vliezť? Veď hneď o 10 centimetrov ďalej je tam motor. Netreba ísť do toho bezhlavo.“

„Ale veď ona hovorí,“ uplakane povedala tá silnejšia a kývla hlavou na dievča v zástere, „že sa jej to podarilo. Premiestnila sa…“

„Chcete povedať,“ prebrala sa žena s trblietkami, „že tri roky… o tri roky späť? Tak?.. Hej, slečna, vás sa pýtam.“

Zdá sa, že dievča už oľutovalo, že im povedalo o svojom zážitku.

„No, hej… U mňa to boli tri… Tentokrát to možno bude iné…“

Muž s taškou od notebooku udrel päsťou o zem:

„Doriti, a všetko zase odznovu? Práve som sa rozviedol. Akurát som sa zase začal cítiť ako človek. Začal som pracovať… Píšem román,“ dodal akoby to bolo tajomstvo, „a zase všetko odznova. Skoro dva roky sme po sebe štekali. Čo za scény mi narobila a… Doriti!“ vyskočil, „môj notebook! Čo s ním spravia? Akurát som písal… rád píšem ráno, niekde, kde je ticho… za stolom… v kaviarni… Nestihol som poslať dve strany. Vždy to tak robím, trochu napíšem a pošlem si ich na mail…“

„Všetko bude v poriadku,“ povedal typický opravár. „Notebook máte vo vreci s našimi mobilmi. Keď sa to skončí, vrátia vám ho.“

Muž s taškou sa naňho pochybovačne pozrel, ale zato ostatní s úľavou zamrmlali:

„Skončí sa to… Oslobodia nás… Vrátia…“

„Skončí sa to,“ prenikol hlas tej mlado vyzerajúcej s trblietkami. „A potom mu ukážem. Zdrhol, len sa za ním zaprášilo. A v noci by vraj za mňa dal aj život, vraj som jeho všetko. Sviňa!“

„Pochopte,“ opatrne sa do toho zaplietol ten dôstojný. „V takýchto prípadoch by sme nemali byť na ľudí veľmi prísni.“

„Veď ani nebudem. Veľmi nie! Len ho vyhodím z domu. Bodka. A ešte ho dám na súd. Viete ako sa tomu hovorí? Neposkytnutie pomoci. Na to je paragraf…“

Ten, čo pripomínal dôstojníka, sa upokojil a zasmial sa:

„A nemyslíte si, že váš muž je teraz…“

„Akýže muž! Nebuďte smiešny! Sopliak, ktorého som si dobreže nevzala. Toto mi našťastie otvorilo oči.“

„A nemyslíte si,“ vytrvalo pokračoval ten, čo sa podobá na dôstojníka, „že teraz niekde leží mŕtvy? Niekde za dverami…“

„Ale kde! Tak trielil, že ho žiadna guľka nedobehne.“

„Aby vám potom nebolo ľúto, že ste boli taká sarkastická.“

„Nie som sarkastická. Presne tak to bolo. Som si istá, že teraz niekde sedí a googli, čo je s nami…“

„A čo teraz tí moji?!“ ozvala sa mladá žena vo svetlomodrých džínsoch, ktorá sa doteraz zmeravene krčila v klbku pod kovovým stolom. „Určite sú teraz strachom celí bez seba…“

„To u každého z nás.“

„Ale viete, kde ja mám každého… Vybehla som doslova na desať minút. Zavolala som, objednala a vybehla po tú nešťastnú pizzu… Deti si ráno vypýtali pizzu… Pizza na raňajky… Päť druhov syra… S kakaom…“

Niekde dole, asi na prvom poschodí, niekto hrozne zakričal niečo v cudzom jazyku, а hneď za tým sa ozvalo niekoľko výstrelov.

„Esvédé,“ povedal ten, čo pripomínal dôstojníka. „Alebo také niečo.“

„A? Čo?“ pýtali sa ostatní roztraseným hlasom.

„Strieľajú z pušky. Možno na vyjednávačov alebo na zásahovú jednotku.“

„Panebože!“

A hneď za tými výstrelmi zaštekali a zarapotali ďalšie zbrane. Jednotlivé výstrely, aj dávky. Tam, za stenami a kľukatými chodbami, sa začal boj.

Rukojemníci sa so strachom aj s nádejou dívali na dvere, a potom sa naraz, ako na rozkaz, akoby v nejakom flashmobe, obzreli na tmavú škáru pod chladiacim boxom. Potom pozreli na dievča. To pochopilo, prečo na ňu hľadia a pokrútilo hlavou:

„Nie, nejdem. Už nechcem… Zase to isté, veď len teraz som…“

„No ale niekto musí. Ty si nám to ukázala, tak teda musíš ty. Nes zodpovednosť za svoje slová.“

Výstrely a výkriky stíchli. Ticho. V kutici sa začali upokojovať.

„Veď je to blbosť,“ povedala žena s trblietkami. „Ako môže človek len tak zmiznúť? Ako?“

„Normálne,“ povedal ten dôstojný. „Tak, ako miznú tisícky ľudí po celom svete. A niektorí z nich sa potom vrátia do iného času.“

„Mali by ste menej pozerať Ren TV.“

Niektorí sa zasmiali alebo prikývli. Tá kostnatá povedala s takým odhodlaním, že sa k nej ostatní otočili:

„Ja by som to skúsila. Aby som nemusela myslieť na tú hlúpu huspeninu. Ako teraz horí. A ako sa mama dusí na posteli… Som ja ale sprostá! Prepáč mami, veď si ma v detstve učila, že na sporáku nemám nič nechávať bez dozoru. Ani na päť minút, ani na minútu. A ja…“

Ľudia si už mysleli, že teraz si tá vychudnutá staršia pani ľahne na brucho, ako had sa odplazí do štrbiny a zmizne. Nazrú tam a ona nikde.

Ale ďalej sedela a nariekala.

„Tak poďte,“ prerušil ju ten, čo pripomínal dôstojníka. „Premiestnite sa a nič sa nestane.“

„Jasné, nič… Mama je v takom stave… len teraz som ju dostala z najhoršieho… A zase tri roky trápenia…”

„Stále to isté dokola.“

„Počujte,“ napadlo mužovi v obleku. „Možno sa presuniete do budúcnosti. Veď to nemusí byť tak, že sa vrátite o tri roky späť… Možno dokonca len o jeden deň.“

„A ak nie?“

Muž si povzdychol:

„Už pol hodinu som mal mať stretnutie. Veľmi dôležité… Najdôležitejšie. Ale som tu… Neprišiel som. Po tomto už so mnou vôbec nič nebudú riešiť.“

„Ale veď,“ pokúsil sa ho upokojiť typický opravár, „to je pochopiteľný dôvod, že ste sa stali rukojemníkom. Mimochodom,“ všimol si šikmookého kuchára, „ty, samuraj, nechceš to skúsiť?“

„Čo skúsiť?“

„Vliezť tam. Blik a objavíš sa na slobode na ulici.“

Šikmooký pokrútil hlavou:

„Mne je lepšie tu, s vami.“

„Len choď. Za pokus nič nedáš… Choď!“ v opravárovom hlase sa objavil náznak hrozby.

„Nechcete tabletku?“ prerušila ho žena s trblietkami. „Upokojíte sa.“

„A čo on?.. Sedíme tu ako barany.“

„A čo navrhujete?“

Typický opravár si silno pošúchal dlaňami spánky.

„A… Ak by sme vedeli… Naisto…“

Na opačnom konci, oproti chladničke, sa niekto zasmial. V tejto situácii až desivo. Všetci začali pátrať pohľadom, kto to bol.

Ukázalo sa, že to bol mladý útly chalan v hiphoperskej mikine… Zbadal, že si ho všimli, a ospravedlňujúco povedal:

„V pohode… Len… Dvakrát som sa pokúšal zabiť sa. Potom som ležal v cvokárni. Priviazaný k posteli. Dlho. A hneval som sa, že ma zachránili. Samozrejme, nekričal som. Kto kričí, ten tam zostane navždy. Ale veľmi som sa hneval. Nechcelo sa mi žiť. Niekde v hĺbke duše som vôbec nechcel… A teraz, chcem, veľmi. A tak sa bojím… Zase je to ako vtedy… Len kúsok… A tak sa bojím.“ Chalan sa zase zachechtal a silno ho striaslo, akoby mu prebehol mráz po chrbte

„Naozaj to cítiš?“ Typický opravár sa naňho zadíval, niečo pochopil a pomaly začal cúvať k chladničke.

Na chodbe sa ozvali rýchle kroky.

Otvorili sa dvere a do kutice vošiel človek v koženej bunde a s malým samopalom v rukách.

Na okamih si ľudia mysleli, že je to ich osloboditeľ. Člen nejakého „tímu Alfa“. Niektorí sa usmiali a začali vstávať.

Človek zovrel samopal a začal strieľať.

Keď vyprázdnil zásobník, rýchlo ho vytiahol, vložil nový a dorazil tých, ktorí sa ešte hýbali. Vybehol.

Na podlahe zostalo ležať asi pätnásť tiel bez života.