14. augusta 2021

Feliks Shteinbuk – Viktor Pelevin ako pochodeň súčasnej ruskej literatúry

Preklad: Nina Bianka Hýroššová

Redakcia: Veronika Goldiňáková

Pre Samyzdat upravená verzia pôvodného vedeckého článku prof. Shteinbuka

Esej

Preklad, ktorý sme publikujeme dnes je o trochu iný, než tie predošlé. Ide o článok profesora Felixa Shteinbuka z Katedry rusistiky FiF UK.

V článku sa venuje tvorbe jedného z najpopulárnejších ruských autorov súčasnosti, Viktora Pelevina. Čítanie je to rozhodne zaujímavé, prináša nové pohľady na tvorbu tohto spisovateľa a množstvo podnetov na zamyslenie.

Nina Bianka H.

(Pokus o ontologický výklad)

V týchto poznámkach sa v žiadnom prípade nesnažím o úplnosť a už vôbec nie o vyčerpanie témy, skôr sa pokúšam o predbežnú, čiastočnú a subjektívnu literárnovednú reflexiu. Reč preto bude predovšetkým o Viktorovi Pelevinovi, keďže jeho romány Generácia P a Čapajev a Prázdnota sú značne ilustračné.

Prvý z románov rozpráva príbeh muža, ktorého osud do veľkej miery predurčilo podivné meno, ktoré dostal od svojho otca, oddaného sovietskym ideálom. Jeho otec patril medzi posledných, ktorí verili „v komunizmus s ideálmi šesťdesiatych rokov“ (3, s. 14), čo prispelo k tomu, že dal svojmu synovi meno Vavilen. Presne tak volali hlavnú postavu románu známu pod priezviskom Tatarskij, ktorého krstné meno je skratkou mien Vasilij Aksionov a Vladimir Iľjič Lenin.

Treba poznamenať, že do roku 1991 Tatarskij nebol týmto menom nadšený  a všemožne sa snažil skryť sám pred sebou pod rúškom vznešeného a tradičného mena Vladimir. Po roku 1991 mu zvláštnosť mena už vôbec nedovoľovala  uspieť v nových historických podmienkach. Spočiatku naozaj nič nepredznamenávalo jeho životný vzlet, ako absolvent literárneho ústavu sa ocitol v zamrežovanom obchodnom kiosku, kde sa nešiel pretrhnúť od práce na svojho pána.

Paradoxne sa však Tatarskému vďaka šťastnej zhode okolností podarila takmer závratná kariéra v oblasti reklamy a PR, ktoré podľa autora ovplyvňovali nielen „nových Rusov“, ale aj nové Rusko.

Vonkajší obrys románu je aj napriek dobrodružnosti deja iba prostriedkom, ktorý umožňuje vyjadriť podstatnejšie motívy. Zjednodušene povedané, román predstavuje hrdinu, ako je už v ruskej literatúre tradičné, hľadajúceho zmysel života, avšak v podmienkach, ktoré sú svojou neruskosťou pre ruský život netradičné. Zato však s poriadnou dávkou absurdity, vďaka ktorej je hneď spočiatku úplne nezmyselné nejaký zmysel hľadať.

Napríklad sem-tam v texte preblesknú zmienky o viere, o večnosti, o konflikte dobra a zla a o hľadanom zmysle života. Ale ak sa viera pretaví do reklamného sloganu „KRISTUS SPASITEĽ – SERIÓZNY PÁN PRE SERIÓZNYCH PÁNOV!“ (3, s. 175), ďalšie komentáre sa javia ako úplne nadbytočné.

S večnosťou to nie je o nič lepšie, pretože „večnosť by mohla existovať iba zo štátnych dotácií – alebo, čo je vlastne to isté, ako voľačo štátom zakázané…“ (3, s. 17), preto v takej situácii neostávalo nič iné, iba sa správať ako blázon vo vzťahu k večnosti aj vo vzťahu k štátu:

„Čo je to nesmrteľnosť – jest plechovica,

Nesmrteľnosť jest plechovica s pavúkmi.

Ak na túto plechovicu

Pozabudne Anica

Čo sa stane s Vlasťou a s nami?” (3, s. 18).

Pokiaľ ide o poslednú otázku, v spoločensko-politických podmienkach začiatku a polovice 90. rokov, bola čisto rétorická, pretože už aj dieťa chápalo, že odteraz „všetko závisí od peňazí“ (3, s. 131), a teda „predať najposvätnejšie a najvyššie by malo byť čo najdrahšie, pretože potom nebude s čím obchodovať“ (3, s. 33). Navyše, keď „protiruské sprisahanie samozrejme existuje – jediným problémom je, že je do neho zapojená celá dospelá populácia Ruska“ (3, s. 13).

Pravdou je, že v tejto súvislosti spôsobuje zmätok ďalšia vec. Ak je všetko také zlé, „ak klan príde a klan odíde a jeho košeľa je bližšie k telu“ (3, s. 32), potom „má cenu zmeniť ríšu zla na banánovú republiku zla, ktorá dováža banány z Fínska…“? (3, s. 20)

Hoci aj túto otázku asi treba považovať za rétorickú, pretože „Al-Hallaj skutočne hovoril najväčší zázrak je človek, ktorý nevidí zázračné veci okolo seba…“ (3, s. 255). Veď sa napokon nestalo nič strašné, už len preto, že napriek všetkému život ide ďalej, zem sa točí a televízne programy sa vysielajú. A či už na modrej obrazovke prevláda obraz  Azadovského alebo Tatarského, je v skutočnosti úplne jedno.

Aj ak je táto podivná téza podložená vierou, ani v tom prípade to nebude ťažké, pretože už aj dievča predávajúce v kníhkupectve s istotou vie, že „Alahove ruky sú iba v mysli Budhu. Ide ale o to, že vedomie Budhu je stále v rukách Alaha“ (3, s. 108).

„O opiciach sme však hovorili príliš dlho – a chystali sme sa hľadať muža.“ (3, s. 13), ale ,,v televízii medzitým ukazovali rovnaké hari, z ktorého bolo chorých všetkých posledných dvadsať rokov“ (3, s. 19). A samozrejme, za takýchto podmienok by asi bolo rúhaním, keby sme hovorili o akomkoľvek zmysle a už vôbec nie o zmysle života. Môže si však nepokojná duša skúseného ruského intelektuála odoprieť toto s ničím neporovnateľné potešenie, a to najmä do momentu, kým mu okolnosti života (teraz je reč o Vavilénovi), nenájdu teplé miestečko?!

Jedna vec je však hovoriť, a vec druhá – na niečom sa dohovoriť.

Scéna rozpadu veľkej krajiny je teda v románe podaná vo viac ako depresívnych tónoch, no zdá sa, že motívy potvrdzujúce prežitie to o čosi vyvažujú. Samozrejme odhliadnuc od skutočnosti, že nikdy k žiadnemu povestnému zmyslu nedošlo.

Presne tejto myšlienke sa venuje druhý román Viktora Pelevina Čapajev a Prázdnota. Už v Generácii P cítiť snahu naznačiť aspoň akýsi smer hľadania, napríklad sa tam píše, že „nebytie obťažuje a zobudíme sa. A svet sa objavuje znova.“ (3, s. 54).

Takisto sa tam píše, že „naša myseľ a svet sú jedno a to isté“ (3, s. 54).

Tieto solipsistické vzorce nadobudli svoj význam iba v knihe Čapajev a Prázdnota. A to tak, že by sa opát Berkley dozaista v hrobe obracal, ak by ho vyzrušil Čapajev s Petrom a Annou, brázdiaci tichý anglický cintorín na burácajúcom pancierniku.

Avšak je to nepravdepodobné, pretože táto legendárna trojica použila „hlinený guľomet“ tak odvážne, že z panciernika nezostalo nič, nehovoriac o nejakom Anglicku. No, o všetkom pekne po poriadku.

Ani v tomto románe Pelevin nevynechal smutnú históriu Ruska, a priestor ponechal aj  zlobe dní. V tom ale netkvie hlavná pointa, ktorá sa pred nami rozvíja v záhadných zvratoch venovaným objavovaniu zmyslu bytia.

Paradox však spočíva v tom, že spočiatku ide o hľadanie s cieľom dokázať, že bytie nemá žiadny zmysel. Absolútne žiadny. A ani Čapajev nemá. A Prázdnota tiež nie! „Nič tam nie je. A ani toto „nie“ tam nie je“ (4, s. 368).

A čo tam je? Mohlo by tam byť napríklad mesto Kafka-jurt. Ale ani to neexistuje, však? Pravdepodobne by mohlo existovať aj Vnútorné Mongolsko. Akurát o ňom je už s určitosťou známe, že neexistuje. A text existuje? Text existuje. Okrem neho však už neexistuje nič.

Samozrejme, taký text sám o sebe nie je len tak. Napriek tomu so samotným textom nie je všetko také dobré, ako sa na prvý pohľad zdá. Rovnako J. Volková tvrdí, že „Pelevin vytvára nedimenzionálne dielo, ktoré sa nedá čítať od „začiatku do konca“ a už vôbec sa nedá čítať jednosmerne“ (2, s. 237). A ak vezmeme do úvahy, že kolegyňa dospela k tomuto záveru, skúmajúc Pelevinov román z hľadiska hypertextuality, teda „zapojením textu do kruhu narážok, citátov a odkazov“ (2, s. 231), je zrejmé, prečo v tejto situácií ani samotná existencia textu nedokáže nič zmeniť.

Aj tak si dovolím tvrdiť, že v tom všetkom zmysel je. Akurát, že tým zmyslom je práve jeho absencia.

Nedáva to zmysel?

„Ach, Peťko Celý tento svet je anekdota, ktorú si povedal Pán Boh. A samotný Pán Boh je takisto anekdotou…“ (4, s. 369).

Samozrejme, dalo by sa ešte dlho a zaujímavo analyzovať nielen hyper-, ale aj intertextuálne aspekty tohto v každom ohľade pozoruhodného diela.

Dalo by sa tiež ponoriť do jeho štruktúry z hľadiska poetiky alebo problematiky, alebo sa dokonca pozrieť na román z pohľadu zen-budhizmu alebo, ak chcete, z hľadiska „kritického solipsizmu“ spomenutého v predslove románu.

Jedna vec však zostáva nemenná a nezvrátiteľná. Viktor Pelevin je ruský spisovateľ, a preto ho ako ruského spisovateľa trápia hlavne dve prekliate ruské otázky, ktorým sa nijakovsky nedokáže vyhnúť: „kto za to môže?“ a „čo s tým urobiť?“ A ak odpovede v románoch spisovateľa neuspokoja náročného čitateľa, potom je ťažko z toho obviňovať práve spisovateľa, ktorý iba napísal román, ktorý je „prvým pokusom svetovej kultúry o odrazenie starodávneho mongolského mýtu o Večnom nevrátení umeleckými prostriedkami “ (4, s.8).

Aj táto krátka a zbežná exkurzia po dvoch románoch Viktora Pelevina nám umožňuje dospieť k záveru, že ruská literatúra ako ju vidíme v ranej tvorbe tohto spisovateľa, predstavuje napriek úplnej irónii návrat do vlastného lona. A dokonca aj ak hovoríme o tom, že sa to všetko deje v rámci procesu Večného Nenávratu, treba priznať, že nejaký druh návratu stále existuje.

A tak teda aspoň po prečítaní analyzovaných románov som, podobne ako Čapajev, pozorne hladiaci na veľkú mláku, tiež neuveriteľným spôsobom „ohromený hviezdnou oblohou pod našimi nohami a Immanuelom Kantom v nás…“ (4, s. 181).

Použitá literatúra

1. Bondarenko M. Roman-attrakcion i katafičeskaja dekonstrukcija. In: Novoje literaturnoje obozrenie 2002. č. 56., s. 241 – 248. 

2. Volkova J. V. Osobennosti gipertekstuaľnosti v romane V. Pelevina Čapajev i Pustota. In: Literatura u konteksti kuľtury: Zbirnik naukovyh prac. VIP. 7. Dnipropetrovsk: ART-PRES, 2002. s. 231 – 237.

3. Pelevin V. Generácia P. Vagrius, 2001. – 336 s. (Pre preklad citácií bolo použité slovenské vydanie: Pelevin V. Generácia P. Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2019, 302 s.

4. Pelevin V. Čapajev a prázdnota. Vagrius, 2000. 316 s.

Feliks Shteinbuk pôsobí na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií FiF UK, kde prednáša ruskú literatúru 19. a 20. storočia, vedie interpretačné semináre a kurzy ukrajinského jazyka.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Nina Bianka Hýroššová
Preklad:

nina bianka hýroššová

Redakcia:

veronika goldiňáková

Veronika Goldiňáková