Jeden Jean-Paul Sartra vo vrecku máva,
A hrdo sa k tomu hlási,
Druhý z času na čas na harmonike hráva…

B. G.

Umenie nemá ušľachtilejšiu alebo vyššiu úlohu, ako v nás prebúdzať milosrdenstvo a zhovievavosť k druhým. A ako každý z nás vie, nie vždy si to zaslúžia. Nie nadarmo Jean-Paul Sartre povedal: „Peklo, to sú tí druhí.“ Sú to naozaj zaujímavé slová. Nestáva sa často, že by sa podarilo vložiť toľko pravdy do jedinej vety. Lenže aj napriek svojej hĺbke nie je tento výrok úplne presný. Aby nadobudol úplnú platnosť, treba dodať, že aj Jean-Paul Sartre je peklo.

Ani náhodou to nehovorím preto, aby som strčil ľavicového francúzskeho filozofa do zaprášeného vrecka svojho intelektu. To mi k šťastiu nechýba. Jednoducho nejak treba plynulo prejsť k ľuďom, ktorí „hrajú na harmonike“. Alebo ak by som mal preložiť tento výraz z trestaneckého žargónu zaznamenaného v slovníku milícií z čias výstavby Transsibírskej magistrály a železnice Magnitogorsk-Moskva, k ľuďom, ktorí po sebe strieľajú strelnými zbraňami.

No a už sme pri nich. Dúfam, že čitateľovi, ktorý bol zamestnaný myšlienkami o Sartrovi, to nespôsobilo nepríjemnosti.

Jakob Karabzin, zvaný Bard, vodca zločineckej skupiny z Kamenného mostu a ideologická elita zločineckého sveta, sa mohol bez výčitiek nazývať „strelcom“. Hoci sám už dávno nevzal zbraň do rúk, ale na jeho povel konali rôzne gorily, hlavohrude a podobné jednoduchšie organizmy, a stál tak za viacerými úmrtiami detailne opísanými v senzačných titulkoch moskovských bulvárnych plátkov. Príčinou ani jednej z týchto vrážd nebola ani jeho krutosť, ani pomstychtivosť. Barda ku krajným riešeniam viedli len nekompromisné zákony trhového hospodárstva. Vo svojom vnútri bol zhovievavý a istým spôsobom sentimentálny, so sklonom odpúšťať svojim nepriateľom. To sa odrazilo aj v jeho prezývke, ktorá bola v kriminálnej spoločnosti celkom nezvyčajná. V tej je zvykom, že pri výbere vlastného symbolu sa uprednostňujú pevné, tvrdé, neživé predmety, ako sú žehlička, klinec alebo glóbus.

Začali ho tak volať ešte v škole. Bolo to preto, že Bard už od detstva písal básne, a rovnako ako mnohé známe historické osobnosti, aj preňho bola v živote dôležitá poézia, a nie jeho administratívna činnosť, za ktorú si ho vážili jeho súčasníci. Okrem toho sa ako básnik mal čím pochváliť. Jeho básne a poémy, plné umierneného patriotizmu, nekrasovovského spoločenského pátosu (s nie úplne jasným adresátom a adresantom) a lásky k prostej a ponurej severskej prírode, sa ešte za sovietskych čias objavovali v rôznych almanachoch a zborníkoch. Literárne noviny niekoľkokrát v rubrike Gratulujeme jubilantom uverejnili fotografiu Barda, ktorá vyzerala ako z pasu (pre špecifiká svojej práce sa Bard nerád fotil). Jednoducho medzi nevľúdnymi bossmi predvečera tretieho tisícročia vyzeral asi tak ako Denis Davydov medzi partizánmi roku 1812.

Preto sa niet čomu diviť, že práve takýto človek chcel vymeniť krvavé vybavovanie si účtov, ktoré len v Moskve živilo aspoň tisícku novinárov a fotografov, za nejakú civilizovanejšiu formu vybavovania si účtov.

Tento nápad dostal v nedávno otvorenom kasíne Yeah Bunin!, keď na pol ucha počúval známy šláger Bratia, nestrieľajte po sebe, rozmýšľal o ruských dejinách a prihadzoval na čiernu alebo červenú.

Presne v tej chvíli v televízore priamo nad herným stolom dávali akýsi americký film, v ktorom po sebe dovolenkári strieľali farbami z paintballových zbraní. Program sa z ničoho nič prepol a na obrazovke sa objavili slávne scény bankovej lúpeže z filmu Heat.

Bard si smutne pomyslel, že žáner akčného filmu v civilizovanom svete pomáha uľaviť preťaženému podvedomiu miliónov divákov, ktorí do seba pred televízorom tlačia pizzu a čakajú na smrť, no v dôverčivom Rusku sa z nejakého dôvodu stáva vzorom mládeže a nikto, ale naozaj nikto nechápe, že zbrane s veľkým kalibrom v rukách zostarnutých filmových hviezd, sú len metaforou slúžiacou na gradáciu a na opätovné uvoľnenie napätia. V tej chvíli sa čašník, ktorý popri ňom prechádzal, potkol a z prevráteného pohára na Bardovo biele sako vyšplechol žltý vaječný likér.

Čašník zbledol. Bardovi zaiskrili oči. Pozorne si prezrel žltú škvrnu na hrudi, zdvihol zrak na obrazovku televízora, potom pozrel na čašníka a vsunul ruku do vrecka. Čašník pustil podnos a cúvol. Bard vytiahol ruku. Bol v nej zhúžvaný chumáč stodolárových bankoviek a niekoľko žetónov vysokej hodnoty. Všetko to napchal do náprsného vrecka čašníkovho saka, obrátil sa a rýchlo vyrazil k východu, pričom vytáčal číslo na mobile.

Na ďalší deň po jednej z rýchlostných ciest v Podmoskoví vo veľkých intervaloch prehrmelo sedem čiernych limuzín so zatemnenými sklami a zlatý Rolls-Royse s dvoma majákmi na streche. Za každým z áut šli džípy s ochrankou. Milícia prižmúrila oči a nevydala ani hláska. Šírili sa neuveriteľné správy, že niekde neďaleko Moskvy prebieha tajný samit veľkej osmičky, alebo ako vyberane napísali jedny kritické noviny, „sedem a polky“. Ale tí, čo sa vyznali, všetko pochopili, keďže vedeli, že zlatý Roll-Royse je Bardovo auto.

Bard za jediný večer obvolal bossov siedmych najväčších zločineckých skupín a vďaka svojej autorite duchovnej elity sa mu podarilo zvolať stretnutie v prímestskej reštaurácii Ruská Idea, ktorá bola vychýrená pre podobné stretnutia.

„Bratia,“ prehovoril a prebehol planúcim prorockým pohľadom bossov sediacich za okrúhlym stolom. „Už nie som najmladší. A ak mám pravdu povedať, už vôbec nie som ani mladý. Pre seba už vôbec nič nepotrebujem. Keby už pre nič iné, tak len preto, že všetko už dávno mám. Ak  niekto chce povedať, že to nie je pravda, nech to zbytočne nenaťahuje a povie to teraz. Napríklad ty, Varjag. Myslíš si, že existuje niečo, čo chcem a ešte to nemám?“

„Nie, Bard,“ odpovedal kaliningradský zlodej Kosťa Varjag, ktorý si tak nehovoril pre svoj nordický vzhľad, ako sa mnohí nazdávali, ale preto, že ho Ukrajinci niekoľkokrát volali, aby sa stal bossom v Kyjeve, podobne, ako kedysi volali Rurika. „Vlastne, máš všetko. A ak aj niečo nemáš, tak o tom neviem.“

„Povedz ty, Aurora,“ obrátil sa Bard na bossa z Petrohradu.

„Čo by si ešte mohol chcieť, Bard?“ zamyslene sa ozval Slavik Aurora, ktorý sa v zločineckých kruhoch preslávil legendárnym výstrelom na chatu neoblomného Sobčaka. „Jediné, čo nemáš, je vlastná vesmírna stanica. A aj to preto, že ju nepotrebuješ. Bard, ak by si vesmírnu stanicu potreboval, verím, že by si ju už mal. Máš zlatý Royce s dvoma majákmi na streche, ale tie sú mi ukradnuté. Také si môže namontovať ktorýkoľvek fízel. Dojem na mňa robí niečo iné. Si jediný na svete, kto má v ešpézetke samé nuly. To nikto nemôže mať, ale stalo sa. To znamená, že si o živote zistil niečo, čo my ostatní nevieme. Za to si ťa vážime ako staršieho brata. Tak to teda ty sám nenaťahuj. Tvoji bratia vo vedľajšej cele života si tiež zaslúžia trochu úcty.“

Slavik Aurora sa rád vyjadroval v metaforách a skrýval významy viet medzi riadkami. Preto sa ho báli.

„Dobre,“ povedal Bard. Pochopil, že slávnostný rituál možno pokladať za ukončený. „Všetci veria, že mám všetko. Hlavné je, že aj ja sám tomu verím. Preto si nebudete myslieť, že chcem pre seba napasovať nejaký kšeft. Myslím na celú našu veľkú rodinu, zatiaľ môžete považovať moju múdrosť a všetky myšlienky za naše spoločné. Pohodlne sa usaďte a počúvajte, o čo ide…“

Bard predniesol svoj nápad. Bol až primitívne jednoduchý. Bard pripomenul, že zločinecká spoločnosť sa už veľakrát pokúšala raz a navždy rozdeliť sféry vplyvu, ale zakaždým nová vojna dokázala, že to nie je možné.

„A nie je to možné,“ povedal, „z rovnakého dôvodu, z akého nie je možné vybudovať komunizmus. Nechce to náš najvyšší, ktorý do hliny, z ktorej nás umiesil, pridal priveľa ľudského faktoru…“

Veľavravne kývol hlavou nahor.

Kumpáni súhlasne zahučali. Bardove slová sa všetkým zapáčili. Veď za stolom sedeli ľudia, ktorých do kosti urážal ten hlúpy vtip o gymnastovi, ktorého vraj chcel niekto zložiť z kríža. V skutočnosti gymnasta nikomu neprekážal.

„Ale,“ pokračoval Bard, „zakaždým, keď pochovávajú niektorého z chlapcov, tak všetkým, čo idú za rakvou, priateľom aj včerajším nepriateľom, príde zle od trpkej nezmyselnosti takej smrti.“

Pozorne prešiel pohľadom po všetkých prítomných. Všetci súhlasne prikyvovali.

„Život sa nedá zastaviť,“ povedal Bard a spravil teatrálnu pauzu. „Aj keby sme to dnes vyriešili, zajtra si aj tak budeme musieť tento svet podeliť odznova. Aby sa nám do žíl dostala nová krv, treba, aby z nich vytiekla tá stará. Otázka znie, prečo by sme pri tom vôbec mali umierať? Prečo by sme mali pomáhať fízlom v ich skazenom pláne, ako s nami bojovať?“

Na to nevedel nikto jasne odpovedať. Iba Vasja Čujská Kryha si silno potiahol z cigarety a opýtal sa:

„A ako teda budeme umierať? Len tak?“

Namiesto odpovede Bard spod stola vytiahol škatuľu, otvoril ju a ukázal zvedavým kriminálnikom akési zvláštne zariadenie. Na pohľad sa podobalo na obľúbený český samopal Škorpión, ale bol mohutnejší a pôsobil ako hračka. Nad hlavňou mal valec, akoby optiku, len bol väčší. Bard túto zvláštnu zbraň namieril na stenu a stisol spúšť. Ozvalo sa tiché zacvrlikanie („ako bič s tlmičom,“ poznamenal Slavik Aurora), a na stene sa objavili červené škvrny. Akoby sa za omietkou skrýval donášač s dystrofiou, ktorého konečne dobehol osud. Bard držal v rukách paintballovú zbraň, ktorá strieľala želatínové guličky s farbou.

Jeho nápad bol geniálny a prostý. Pri „riešení problémov“ vôbec nebolo treba zabíjať jeden druhého. Ostré náboje možno zameniť za paintballové guličky, ak budú budú všetci strelci, ktorí majú v pláne rozdeliť si svet, dobrovoľne súhlasiť s podmienkou, že v prípade prehry skončia s biznisom, do štyridsiatich ôsmich hodín opustia Rusko a nebudú sa snažiť o odplatu. Jednoducho sa budú tváriť, že naozaj zomreli.

„Bratia, myslím, že všetci máme kam odísť,“ hovoril Bard a díval sa do zasnených, prižmúrených očí svojich spoločníkov. „Slavik, ty máš svoje chateau v Pyrenejách. Kostik, ty máš toľko ostrovov na Maldivách, že sa čudujem, prečo sa stále volajú Maldivy. A niečo mám aj ja…“

„Bard, všetci vieme, čo máš.“

„Pripime si teda na našu pokojnú starobu. Ukážeme tým babrákom, že nemajú dočinenia s nejakými zlodejíčkami z Kurskej stanice, ale so skutočným organizovaným zločinom. Mám na mysli to, že ak sa na niečo podujmeme organizovane, dokážeme všetko čo chceme.“

Za niekoľko hodín uzavreli dohodu. Zúčastnené strany trápila najmä otázka kontroly. Zhodli sa na tom, že ak sa ktorýkoľvek z nich pokúsi porušiť dohodu, bude mať dočinenia so všetkými ostatnými.

Prvým dôsledkom dohody bol náhly nárast cien paintballového vybavenia. Majitelia dvoch obchodíkov, kde sa predávali zbrane a farba, sa za dva týždne neskutočne nabalili. Ich ksichty s priblblými úsmevmi sa objavili vo všetkých televíziách a noviny Izvestija opatrne predpovedali príchod dlho očakávaného ekonomického boomu. Obchodníci nakoniec o všetky peniaze aj rýchlo prišli, pretože za ne nakúpili obrovské množstvo vybavenia na paintball, ako masky, kombinézy a chrániče, na ktoré nebol žiadny dopyt. Ale o tom už noviny nepísali.

Moskovské podsvetie napäto vyčkávalo, kto sa stane prvou obeťou novej metódy riešenia sporov. Stal sa ňou predstaviteľ čečenskej brigády Sulejman. Dostrieľali ho z troch paintballových zbraní priamo pred klubom Karo, keď od dverí prechádzal k svojmu Jeepu po novú dávku koksu. Keďže šlo o prvú popravu podľa nových pravidiel, čakala na ňu celá Moskva a zachytili ju kamery zo štyroch alebo piatich uhlov. Nahrávku potom niekoľkokrát ukazovali v televízii. Vyzeralo to nasledovne. Sulejman s mobilom v ruke podišiel k autu. Za chrbtom sa mu nevedno odkiaľ objavili tri postavy. Sulejman sa otočil a vtom sa mu na zelenom zamatovom saku rozpleskli želatínové guličky.

Hneď bolo jasné, že chlapci to pohnojili. Všetky zbrane strieľali guličky zelenej farby a na zamate rovnakej farby po nich nezostávali nijaké stopy. Sulejman pozrel na svoje sako, potom na zabijakov, začal rozhadzovať rukami a čosi im vysvetľovať. Odpoveďou mu bol ďalší príval zelenej farby. Sulejman sa otočil, zohol sa k dverám a snažil sa ich otvoriť (začínal triezvieť a bol nervózny, preto nevedel trafiť kľúčom do dierky). Toto zaváhanie ho nakoniec stálo život. V ruke mu zazvonil telefón. Voľnou rukou si zakrýval tvár, priložil si k uchu telefón, pár sekúnd počúval, aj sa pokúšal hádať, ale potom očividne počul niečo, čo ho presvedčilo. Neochotne prikývol, vybral si čistejšie miesto a ľahol si na asfalt. Urobil to v najvyšší čas. Strelcom už totiž dochádzala munícia.

Nasledovala rana istoty, po ktorej Sulejman vyzeral ako Ronald McDonald so zelenými ústami. Strelci pohodili zbrane na asfalt vedľa popraveného tela a utiekli. Nechávať zbrane na mieste malo svoj šmrnc a dodávalo to poprave istý štýl, ale nie vždy sa to tak robievalo. Výbava stála kopec peňazí.

Šírili sa reči, že Sulejmanovi volali dôležitá ľudia z Grozného, ktorí  cez satelit sledovali popravu v priamom prenose (samozrejme, že súčasťou dohody bola aj čečenská skupina, bez nej by akákoľvek dohoda nemala zmysel). Čečenskí diváci boli z nekompetentnosti moskovskej mafie v šoku. V Groznom v televízii ešte nič také nevideli. „Môžeme sa ešte vôbec baviť o spoločnom osude s takýmto národom?“ pýtali sa na druhý deň čečenské noviny.

Sulejmana naložili do sanitky a na ďalší deň už lúskal semiačka na Azúrovom pobreží. Po tomto prvom pokuse, ktorý takmer skončil fiaskom, sa rýchlo vymysleli pravidlá paintballovej popravy, a boli zaradené do kriminálneho kódexu cti. Zbrane sa nabíjali guličkami troch farieb; červenej, modrej a bielej; aby výsledok bolo vidno na oblečení akejkoľvek farby. Na jednu z hlavní (pre nízku presnosť bývalo zabijakov viacero) sa pripevňovala malá kamera, aby bol celý priebeh popravy zdokumentovaný.

Nie každý si chcel priznať, že ho zabili. Samozrejme, nikto nesmel vyskakovať proti bossom, ktorí podporovali nový rituál, ale viacerí hovorili, že keby šlo o skutočné guľky, len by ich poranili, o týždeň-dva by sa vyliečili, a sami by im to „dali vyžrať“. Preto bolo nutné, aby sa zapojili nestranní sudcovia, ktorými boli, samozrejme, hlavní bossovia.

Niekedy saká a plášte viezli tisíce kilometrov na expertízu, aby sa rozhodlo, koho skutočne odbachli a kto zostane nažive a bude sa môcť za nejaký ten čas vrátiť na moskovskú scénu. K tejto práci sa stavali zodpovedne, konzultovali to s celým zástupom chirurgov, a nikdy nehrali žiadne hry. Dobre vedeli, že za podvrh budú platiť hodvábom, flanelom a zamatom z vlastnej hrude.

Ale aj tak bossom nie vždy verili. Moskovské podsvetie sa niekoľkokrát s tvrdohlavou nástojčivosťou pokúšalo ako hlavného experta zapojiť veľkého špecialistu na vykopávanie mozgov a kolegu v biznise, Chucka Norrisa. Ten zakaždým zdvorilo odmietol. Vyhováral sa na náročnosť procesu, ktorý sa vo faxoch označoval ako „shooting“. Hoci to po anglicky znamená jednoducho „nakrúcanie“, chlapci, ktorí viac poznali prvý význam tohto termínu, chápavo prikyvovali svojimi malými hlavami. Realita sa v ich svete očividne nedelila na filmovú a každodennú. Ťažko povedať, či bol Chuck Norris naozaj taký zaneprázdnený alebo mu ako Američanovi bolo proti srsti rátať škvrny na sakách od Kenzo a Cardina páchnucich od býčieho potu, hoci by to jeho moskovskému biznisu otvorilo ohromné možnosti

Spolu s tým všetkým sa menila aj kultúra. Šufutinskij nakoniec zapadol na smetisku dejín. Nepomohol mu ani narýchlo nahraný šláger Farby s Malou Spasskou. V Moskve a Petrohrade vybehol nostalgický hit Painter Man skupiny Boney-M a pieseň o umelcovi, ktorý maľuje dážď, ktorá ohromovala fantáziu svojou mnohovýznamovosťou a zvláštnou nejasnosťou. Estéti, rovnako ako pred desiatimi rokmi, mali radšej Red is a Mean, Mean Colour od Steva Harleyho a Ruby Tuesday v podaní Marianne Faithfull.

„O tom, kam sa za tie roky posunulo Rusko,“ spokojne písal  kritik istých moskovských novín, „možno súdiť aj podľa toho, že nikto v týchto piesňach nebude hľadať (a nachádzať! hoci nachádzali!) politické podtón.“

A vôbec akákoľvek zmienka o farbách spolu s jednoduchou melódiou vyvolávala v krčmách potoky sĺz a do vreciek hudobníkov sa vďaka nej sypali štedré príspevky, na čom tým najodpornejším spôsobom parazitovala celá scéna.

Nová móda občas mala aj nepríjemné dôsledky. Mickovi Jaggerovi na koncerte v sále Rossija dobre že oko nevybili, keď si počas toho, ako hral Paint it Black úplnou náhodou priložil k ramenu gitaru a za nadšeného revu publika sa na scénu vysypali kilogramy zlatých retiazok, ktoré si fanúšikovia stŕhali z krkov. Jedna z nich mu oškrela líce.

Nezaobišlo sa to, samozrejme, ani bez škaredých nedorozumení. Erotický týždenník MK-sutra opísal v redakčnom článku niečo, čomu sa hovorí „populárna mládežnícka odroda virtuálo-kalofonického exhibitransvestizmu“ pod názvom Painted Balls. Takmer z toho vznikol škandál s patriarchátom, kde čítali MK-sutru, aby vedeli, čo letí medzi dnešnou mládežou. Na poslednú chvíľu sa podarilo presvedčiť hierarchov, že ani náhodou nemajú na mysli tie maľované vajcia, a tak nič nehrozí rozkvetu duchovna v krajine.

Ale za vrchol vplyvu paintballu na kultúrny život oboch hlavných miest možno považovať niekoľko psychoanalytických konzultácií, na ktorých sa škvrny od farby interpretovali podobne, ako škvrny z Rorschachovho testu. Na základe toho dostávali obete odborné vysvetlenie podvedomých motívov vraha a dokonca aj objednávateľa akcie. Konzultácie sa nakoniec dlho neudržali. Konkurenciu v nich videla súkromná silová zložka Drôtená košeľa (neskôr Paleta), presne tá, ktorej geniálny reklamný slogan znel: „Pre niekoho utrpenie, pre niekoho radosť.“

Osem lídrov, ktorí sa kedysi stretli v Ruskej Idey a uzavreli dohodu, sa jeden po druhom stali obeťami tlejúceho delenia sveta. To znamená, že ich osud sa nijak neodlišoval od osudov ostatných bossov.

Slavik Aurora musel odísť do svojho chateau vo Švajčiarsku po tom, ako mu v rukách vybuchlo vajce naplnené stlačenou farbou (ako od Fabergého), ktoré dostal ako narodeninový dar od Kosťu Varjaga. Chvíľu nato jeho samého, so stredovekým sadizmom, dočarbali tenkými štetcami čečenskí primitívi, ktorí sa chceli pomstiť za Sulejmana. Celý prvý týždeň na Maldivách si pemzou zo seba drhol ťahy nezmývateľnej červenej akrylovej farby. To, ako z biznisu odišiel sám Bard, bolo plné tragického symbolizmu.

Stalo sa tak pre jeho záľubu v literatúre, o ktorej sme už hovorili na začiatku tohto príbehu. Bard nielen, že básne písal, ale ich aj tlačil, a potom dával pozor na akúkoľvek reakciu, aká, pravdupovediac, väčšinou nebola žiadna. No a odrazu sa doňho oprel nejaký Zoloponosov z novín Literárny bazár v článku Bardstard.

Síce si Zoloponosov dal námahu s takým chytľavým názvom, ale nielen, že nemal na to, aby bol súčasťou Bazáru, ale dokonca ani nevedel, čo si môže dovoliť predať ďalej čitateľom. Poézii vôbec nerozumel, a bol vlastne odborníkom na plytké novinárske urážky. A nielen to. Dokonca ani len netušil, kto je Bard. Básne v almanachu Deň poézie boli prvé, po čom siahla jeho roztrasená alkoholická ruka.

V tom celom možno nájsť akúsi smutnú iróniu. Keby Zoloponosov napísal dobrú recenziu na Bardove básne, možno by sa stal pravidelným zákazníkom Ruskej Idey, a mal by teda aspoň akú-takú predstavu o elite krajiny, v ktorej žil. Ale on predložil neexistujúcemu úradu jedno zo svojich odporných, smradľavých udaní, pre ktoré, ako sa hovorí, sa všetko z Bazáru kazí dvakrát rýchlejšie. Hlavne Barda pobúrila nasledujúca pasáž: „a ak sa tento starý cap a debil urazí za moje hundranie…“

„Aký debil?“ vybuchol Bard, schmatol telefón a vytočil. Samozrejme, nie Zoloponosova, ale riaditeľа banky, ktorý podľa medzibankového systému rozdelenia novín, dostal všetky vydania od písmena „I“ po písmeno „U“. Až tak nevedel, kde má hľadať, a ako má nájsť Zoloponosova, ktorý bol doslova neviditeľný.

„Máte tam jedného odborníka,“ zachripel bledému bankárovi, „ktorý nie je odborník, ale odporník. A bol taký odporný, že mi teraz niekto má čo vysvetľovať.“

Ukázalo sa, že bankár ani nevie o tom, že existuje nejaký Literárny bazár, ale pokojne mu dá aj celú redakciu, len aby bol Bard spokojný.

„Veď ja som ani nechcel písmeno ‘L’“ sťažoval sa, „to len Boris mi to pridal k ‘M’. S ním sa darmo budeš hádať. A ak by ťa to zaujímalo, neznášam slovo literatúra. Veď to je skutočný monopol. Malo by sa to písať s „f“, a potom rozdeliť na „litera“ a „fúra“. A takto z toho vychádza nejaký skutočný monopol. Veď ja im ukážem, počkaj. Len sa zamysli, majú takú fotorubriku „Dialógy, dialógy“. Už tridsať rokov vkuse. No a tam je fúra kadejakých Mežduľažkisov, Lupovjanov a neviem ešte koho… Bohvie, kto to je. A stále len dialógy, dialógy… Pýtam sa, o čom to, do riti, toľké roky točia? A oni stále len o niečom točia, dialógy, dialógy… Doboha s nimi!

Bard stál s rukami vo vreckách ťažkého kabátu, počúval s vážnou tvárou a zamračil sa pri bankárových vulgarizmoch. Začalo mu dochádzať, že tento nešťastný recenzent asi neurážal jeho osobne, keďže sa nepoznali a mal dočinenia iba s jeho básňami. Takže „cap“ a „debil“ sa očividne vzťahovali len na tú kopu maličkých démonov, ktorých si podľa Bloka volá na pomoc každý umelec.

„Čo už,“ nečakane s povzdychom povedal Bard obhajujúcemu sa bankárovi, „tak nech si to riešia démoni.“

Bankár sa zarazil. Bard sa otočil a spolu s ochrankou šiel k svojmu zlatému Royce-u. Nemal už žiadne rozkazy, čo urobiť s recenzentom, ale opatrný bankár osobne dohliadol na to, aby Zoloponosova zmlátili ako sa patrí, a aby ho vyhodili z práce. Bál sa ho dať zabiť, lebo nevedel, čo by na to povedal Bard.

Prešli dva roky. Raz ráno zastalo Bardovo auto na Nikolskej ulici pri podniku s názvom Vizážistický salón „Lada-Benz“, v ktorom pracovala jeho mladá priateľka. Bard vykročil na chodník, a vtom sa k nemu vrhol otrhaný nízky bezdomovec s pumpou na bicykel v rukách. Skôr ako sa ktokoľvek stihol nazdať, zatlačil piest, a Barda od hlavy po päty ostriekala hustá žltá temperová farba. Ukázalo sa, že bezdomovec nebol nikto iný, ako práve ten recenzent, ktorý sa chcel pomstiť za zničenie kariéry.

Bard sa zapotácal, dlaňou zotrel z tváre farbu (jej farba mu pripomenula pohár vaječného likéru, s ktorým sa to všetko začalo) a pozrel sa na budovu Slovanského bazáru. Najskôr pocítil, ako veľmi ho už unavovala tá nekonečná ničota, do ktorej každé ráno vstupoval spolu s nenásytnou hordou komsomolcov, zlodejov, strelcov a ekonómov. A vtom sa stal zázrak. Akoby priamo pred očami sa mu na sekundu roztvorila telocvičňa, akej nikde na svete niet, bielo-zlatá so zlatými kruhmi visiacimi zo stropu. A tam, v prázdnote medzi nimi, bolo čosi neviditeľné, v porovnaní s čím nemali žiadne slovanské ani akékoľvek iné bazáre žiadnu cenu, žiaden cieľ, ani zmysel. A hoci ochranka kopala bezbranné telo recenzenta a kričala „Neráta sa!“ a „Takto sa to nerobí!“, ten sa s pôžitkom a plný sily zvalil na zem.

Na Bardov pohreb prišla celá Moskva. Jeho otvorená rakva zavalená kvetmi ležala celý deň na scéne Stĺpovej siene. Len raz, počas prestávky, na niekoľko minút vyšiel, aby si niečo zahryzol a vypil pohár čaju. Ľudia v sieni stáli a tlieskali a Bard sa len nenápadne usmieval zo svojej rakvy, pričom spomínal na to, čo sa stalo včera na Nikolskej ulici. Potom popri ňom po jednom prešli ľudia, s ktorými pracoval. Zastavovali sa, povedali mu pár slov a šli ďalej. Bard podľa konvencií nemohol odpovedať, ale niekedy aj tak na sekundu spustil viečka, a tak smútiaci prechádzajúci popri ňom vedel, že ho Bard počul a pochopil. Pri počutí teplých slov sa v očiach Barda niekoľkokrát zablysli slzy a všetky televízne kamery sa otáčali smerom k rakve. A keď primátor, ktorý mal na sebe len košeľu s modrými, červenými a zelenými bodkami, spamäti predniesol zúčastneným jednu z najlepších básní zosnulého, Bardovi sa po prvýkrát za niekoľko rokov skotúľala po líci malá slza. S primátorom si vymieňali druhým neviditeľné tiché úsmevy, a vtedy Bard pochopil, že primátor tiež určite videl Gymnastu. Vtedy sa už neubránil slzám, a tie mu po lícach stekali na biely brokát.

Bola to slávnosť, na ktorú nikto nikdy nezabudne. Pokazila ju len správa o tom, že recenzenta Zoloponosova niekto utopil v sude s hnedou akrylovou farbou. Toto Bard nechcel a úprimne ho to rozrušilo.

Ráno ďalšieho dňa ho zastihlo na letisku „Vnukovo“. Odlietal naľahko cez Ukrajinu. Poslednýkrát sa zastavil pri vchode a obzrel sa po autách, holuboch, fízloch a taxikároch, a vykročil do budovy letiska. Na konci terminálu do neho jemne narazil nevysoký mladý muž, ktorý mal na chrbte ruky vytetovanú hadom ovinutú kotvu a slovo „acid“. V ruke držal veľkú čiernu tašku, v ktorej pri náraze zacengalo akési ťažké železo. Namiesto toho, aby sa ospravedlnil, zodvihol zrak na Barda a opýtal sa:

„Čo, úradník?“

Bard mal teraz vo vrecku skutočný Glock-27 s guľkami „hollow point“, ktorý mohol zložiť (alebo presnejšie rovno odpáliť) drzáňa niekam ďaleko, napríklad k opačnej stene terminálu. Ale za posledný deň sa v Bardovi niečo zmenilo. Premeral si mladého muža pohľadom, usmial sa a povzdychol si.

„Úradník?“ zopakoval. „Také niečo.“

A potlačil rukou priehľadné dvere s nápisom „Business-class“.

To, ako vyzerala Moskva celý zvyšok leta, jeseň a prvú polovicu zimy, možno najlepšie opísať názvom jedného článku o jubileu Sarjana, „búrka farieb“. Ku koncu decembra začala táto búrka pomaly utíchať, a postupne sa začali črtať kontúry nového prímeria. Pravidlá delenia sveta paintballom, ktoré sa zaviedli ešte za Barda, sa stali dogmou, a mnohé výrazné osobnosti ruského života boli nútené odísť na tiché rajské ostrovy, ďaleko od mokrých a pochmúrnych moskovských prospektov, nad ktorými ako zelené havrany krúžia finančné smršte viditeľné len tretiemu oku bankárov.

Nové rozdelenie sveta bolo spečatené v Ruská Idey, v tej istej reštaurácii, kde sa kedysi odohralo historické stretnutie veľkej osmičky na čele s Bardom.

Stretnutie sa odohralo akurát na Nový rok a v sále pri tom hrala hlasná hudba. Nad hlavami účastníkov lietali rolky papierových hadov, zo stropu sa sypali konfety, a museli hovoriť nahlas, aby prekričali orchester. Ale v podstate bolo stretnutie čisto formálne a všetkých päť zúčastnených bossov sa cítilo dobre. O rolu ideologickej elity kriminálneho sveta sa uchádzal len jeden človek, a to veľký odborník na právo Paša Mercedes, ktorého tak ale nevolali podľa jeho auta. Jazdil len na Ferrari, ktoré mu vyrobili na mieru. Jeho civilné meno bolo Pavel Garsievič Mercedes. Bol synom tehotnej komunistky, ktorá utiekla od Franca, pri narodení dostal meno podľa Korčagina, a vyrástol v odeskom detskom domove, kvôli čomu trochu pripomínal hrdinov z Babeľových diel.

„Barda už medzi nami niet,“ povedal prítomným a poškuľoval po Dedovi Mrázovi, ktorý chodil po sále a rozdával všetkým za stolmi z veľkého červeného vreca darčeky.

„Ale sľubujem vám, že ten podliak, ktorý za to môže, sa utopí v mori farby. Viete, že to môžem urobiť.“

„Áno, Paša, vieme,“ súhlasne prikývli za stolom.

„Viete,“ pokračoval Paša a prechádzal po prítomných chladným pohľadom, „že Bard mal zlatý Royce, aký nemal nikto iný. Poviem vám, nemám mu čo závidieť. Počuli ste o stanici MIR? Tak tá je na nebi len vďaka tomu, že dávam do tej čiernej diery polovicu všetkých mojich ziskov z Moskvoreckého trhu.“

„Áno, Paša. Máme jachty a vrtuľníky, niektorí dokonca aj lietadlá, ale takúto vecičku, akú máš ty, nemá nikto,“ povedal za všetkých Leňa Aravijskij, ktorý mal veľké kšefty so samým Saddámom, a do Moskvy prišiel len na otočku.

„A za tie prachy, ktoré mám z Koteľničeského nábrežia,“ pokračoval Paša, „za tie vydávam tri literárne časopisy, na ktoré sa vykašľal George Soros, keď pochopil, že ich nezaujíma on, ale pár miestnych Dostojevských. Nemám za to ani kopejku, ale vďaka týmto chlapcom každým dňom duševne rastieme.“

„To teda hej,“ súhlasil boss Babuin zo Sochumi.

„A to nie je všetko. Všetci vedia, že keď si jeden niktoš z ministerstva obrany zvykol otvárať na mňa hubu v novinách, s Aslanom sme sa postarali o to, aby tomu niktošovi zobrali funkciu. A to vôbec nebolo ľahké, lebo ho mal rád sám papa Borja, ktorého na slovo počúval…“

„Vážime si ťa, Paša… To si píš,“ ozvalo sa pri stole.

„A preto vám hovorím, že nastúpim na Bardovo miesto. A ak chce niekto povedať, že nesúhlasí, nech tak povie teraz.“

Paša vytiahol spod saka dva malé rozprašovače s modrou a červenou farbou, zovrel ich v spotených rukách, a zahľadel sa do tvárí svojich partnerov.

„Je niekto proti?“ zopakoval.

„Nikto nemá námietky,“ povedal Babuin. „Načo si vytiahol tie somariny. Skry ich a nestraš nás. Nie sme deti.“

„Teda, nikto nechce nič povedať?“ upravil otázku Paša Mercedes a zložil rozprašovače s farbou.

„Ja chcem niečo povedať,“ nečakane sa mu ozval hlas za chrbtom.

Všetci otočili hlavy.

Pri stole stál Dedo Mráz s čiapkou nakrivo. Už si strhol z tváre bradu, ktorú viac nepotreboval, a všetci si všimli, že je veľmi mladý, rozrušený, a zdá sa, že aj sebavedomý, ale v rukách sa mu pohojdáva staručký samopal PPŠ, ktorý vytiahol z vreca po tom, ako očividne ležal posledného pol storočia v nejakej zemľanke uprostred Brianských močiarov. Na chrbte jednej ruky mal zvláštne tetovanie. Mal tam kotvu, okolo ktorej bol ovinutý had, a pod ním stál modrý nápis „acid“. Ale zaujímavé boli predovšetkým jeho oči.

To, čo z nich vyžarovalo, by sa dalo najlepšie lingvisticky vyjadriť asi nejak takto: „Dávajte prachy!“

Z očí mu ešte vyžarovala až šialená túžba prebiť sa do sveta, kde je život ľahký a bezstarostný, nebo a more sú modré, vzduch je svieži, piesok je čistý a horúci, autá sú bezpečné a rýchle, svedomie nehryzie, ženy sú zhovorčivé; až všetci za stolom takmer uverili, že taký svet niekde skutočne existuje. Ale trvalo to len sekundu.

„Ja chcem niečo povedať,“ placho zopakoval, podvihol hlaveň samopalu a šťukol poistkou.

A tu, milý čitateľ, opustíme našich hrdinov. Myslím si, že je najvyšší čas tak urobiť, keďže sa nachádzajú v ťažkej situácii, majú veľké problémy, celkom si nie som istý, kto sú, a teda bude ťažké vyznať sa v tom, čo sa vlastne deje.