Pamätám si, ako sa ma raz jeden Korzičan pokúšal naučiť piť pastis¹. Odmietal som, tvrdil som, že nedokážem vypiť nič anízové.

Tvrdil, že to jednoducho iba neviem, pretože som ho ani raz nepil tak, ako ho pijú na Korzike. Dokonca už z vône tohto slávneho nápoja sa mi dupkom stavali chlpy. On však nástojil. Súhlasil som, že to vyskúšam. Potešil sa, priniesol fľašu pastisu, poháre na stopke, vodu a ľad. Všetko zmiešal tak, ako bolo treba, pridal ľad. Vďaka kombinácii s vodou a ľadom pastis okamžite obelel. Korzičan dlho miešal vodou zriedený pastis, v ktorom cinkal ľad. Potom ho ochutnal, spokojne kývol hlavou a oblízal si pery. Vypili sme ho. Chlpy na tele sa mi, samozrejme, postavili dupkom. Nielen postavili, ale aj vzpriamili. Pozbieral som všetku odvahu a s námahou som dopil ponúknutý nápoj, grimasu sa mi však nepodarilo skryť. Bol zo mňa sklamaný a povedal: „Pri vodke ťa netrasie, a pritom je oveľa nechutnejšia.“ Teraz sa to dotklo mňa. Tak som sa ho spýtal, ako pije vodku on. Povedal, že sa ju snaží nepiť, a ak si predsa len dá, pokúša sa ju čo najrýchlejšie prehltnúť, pretože chutí bolestivo prírešne. Ľad plávajúci v pohári však bráni rýchlemu prehltnutiu.

Vtedy som pochopil, že vodka je čisto náš nápoj, ba dokonca by som upresnil, OSOBNE náš. Mnohokrát sme videli, ako hrdinovia amerických filmov berú fľašu vodky, nie však z chladničky, ale jednoducho zo stola alebo z baru, vezmú a pijú ju, milovanú, teplú priamo z fľaše po malých dúškoch. Z takýchto záberov je mi na zvracanie.

Často som sa stretával s tým, že Európania a Američania považujú vodku za najtvrdší, najsilnejší alkohol, ktorý je takmer nemožné piť, že vodka má smrtiacu silu a je rovnako nepochopiteľná ako všetko ruské.

Raz, keď sme mali skúšku s celou skupinou hercov z Belgicka, Švajčiarska, Francúzska a ďalších európskych krajín, presviedčal som ich, že by ruské hry nemali hrať akoby ich hrali pre Rusov. Teda nech sa nás rozhodne nepokúšajú stvárňovať. Vyzeralo by to hlúpo. Obraz Francúza s ušiankou na hlave vyzerá ako mizerná karikatúra. Nerozumeli. Vtedy som sa ich spýtal, či vedia, ako sa správne pije vodka. Svorne odpovedali, že to vedia veľmi dobre. Požiadal som ich teda, aby ukázali svoje znalosti aspoň pomocou vody. Bolo to veľmi zábavné. Potom som im sľúbil, že ich to naučím, ale naozaj, a za tým účelom som usporiadal malý večierok. 

Vhodné a rozmanité predjedlo sa mi, samozrejme, v Saint-Étienne zohnať nepodarilo. Nenašiel som ani slaninu, ani dobrú kyslú kapustu, ani pravé kvasené (nie nakladané) uhorky. O rýdzikoch a podpňovkách ani nehovorím. Kúpil som však slušný tmavý chlieb, našiel som niečo podobné šprotám, v supermarkete som vykutral vynikajúceho nórskeho sleďa a kúpil cibuľu. Kúpiť vodku bolo už ľahšie.

Skrátka, spravil som malé chlebíčky: krajec tmavého chleba, trochu masla, sleď, navrch koliesko cibule a koliesko vareného vajíčka na tvrdo. Kúpil som aj štamperlíky. Vodku som dal do mrazničky. Vodky aj jedla bolo dosť.

Prvý pohárik pili so strachom, najmä dievčatá. Musel som na ich dokonca pokríknuť. Mnohí si pohárik prikladali k perám akoby sa báli, že sa popália. Trval som na tom, aby ho vypili jedným dúškom a okamžite zajedli. A tak aj urobili.

Mali ste vidieť ich tváre! Na začiatku sa im v tvárach črtalo prekvapenie. Prekvapenie z toho, že to spravili, nezomreli a ani sa im nič strašné nestalo. Nasledujúci výraz tváre hovoril: Božemôj! Veď je to vlastne naozaj dobré!

Potom vypili ďalší a ďalší… A potom sa ponáhľali volať priateľom, priateľkám, kamarátom, známym a hlasno, napochytro a radostne im oznamovali, že práve vypili vodku… na ex… trikrát, a že je to TRÈS BON! Boli, pravdaže, hrdí. Mali aj na čo! Vodku a na ex! Ako Rusi! Ako vo filmoch!

Všeobecne platí, že vo všetkých takýchto kultúrach je pitie vodky na ex ak nie znakom odvahy, tak prinajmenšom sily.

Sám som sa s vodkou zoznámil a precítil ju veľmi neskoro. Prvýkrát som vypil vodku s pôžitkom až po tridsiatke. Aj predtým som ju pil, ale vždy som mal problém ju prehltnúť a nechutila mi. Chcel som iba výsledok. A ten bol (v tomto prípade) vždy na zaplakanie.

Som presvedčený, že pri zoznamovaní sa s vodkou potrebujete sprievodcu, mentora, staršieho druha, ak chcete. Potrebný je aj rituál, dokonca by som povedal obrad. Od toho bude do značnej miery závisieť ďalší vzťah k tomuto zložitému životnému javu, ktorý je viac než len nápojom.

Mal som šťastie! Môj prvý skutočný pohárik vodky mi nalial veľký ruský herec Michail Andrejevič Gluzskij. Nalial, predniesol prípitok, napil sa so mnou a zajedol si. Dá sa povedať, že mi dal základy. Odovzdal a dokonca mi zveril celú vedu. Zapamätal som si ju a snažil som sa byť dobrým žiakom.

Osobne rozumiem tejto vede takto… Hoci takto nebola sformulovaná. Ukázalo sa to v priebehu rokov.

Vodku nesmiete piť sami a potichu. V opačnom prípade je to už alkoholizmus a nič viac. Sami si môžete naliať koňak, sedieť večer pri kozube, popíjať ho a niečo si čítať. Môžete si naliať aj whisky, prihodiť ľad a civieť na televízor. Pri sledovaní futbalu v televízii si môžete dať sami pivo. Pri vodke je to neprípustné. 

Existuje však veľa situácií, kedy naozaj môžeme bez pocitu viny vypiť jeden či dva poháriky sami. Ale aj vtedy zdvihneme pohárik, urobíme pauzu a v duchu si povieme prípitok alebo si s čímsi štrngneme. Potom už nie sme sami, vedieme aj rozhovor, síce s imaginárnym priateľom, alebo dokonca sami so sebou, ale vedieme.

Samotná chuť vodky si to vyžaduje. Jej chuť je taká, že ju nemožno popíjať pomaly ako whisky alebo rum. Vodku treba vypiť na jeden-dva dúšky. Práve z tejto chuti vzišiel ideálny vodkový pohár – štamperlík! A už v dôsledku toho sa vyvinul aj spôsob pitia vodky.

V spoločnosti nemôžete vodku piť pomaly. Musíte ju do seba takpovediac šuchnúť. A, samozrejme, celá spoločnosť naraz. Naliať – vypiť. Také pitie však treba nejako oznámiť, treba dať povel, aj keď sú za stolom iba dvaja alebo traja ľudia.

Myslím si, že práve táto nevyhnutnosť sformovala potrebu prípitku. Teraz si už nedokážeme predstaviť piť vodku bez prípitku, bez akýchsi zásadných slov, bez istého významového vektora, ktorý sprevádza každý štamperlík. Najlepšie je, ak je každý prípitok neopakovateľný tak ako aj každý dúšok. V opačnom prípade sa všetko zvrtne na obyčajnú vulgárnu pijatiku.

Keď sa ma cudzinci pýtajú: „Francúzi hovoria „Santé“, Nemci „Prosit“ alebo „Zum Wohl“. A Rusi ako hovoria?“

Kedysi som zvykol odpovedať: „Na zdorovie!“ Potešili sa a snažili sa to zapamätať. Teraz odpovedám: „My nijaké štandardné slovo alebo frázu nemáme. Zakaždým vravíme niečo nové alebo sa o to aspoň pokúšame. A ak nič nové nevymyslíme, tak pijeme na zdravie a rozídeme sa.“

Naozaj! Kto a kedy v kruhu priateľov aspoň raz povedal „Na zdorovie!“? Nikto nikdy! Vodka si vyžaduje tvorivosť. A práve to je to, čo určuje schopnosť alebo neschopnosť piť – tvorivosť!

Každý má priateľov alebo známych, s ktorými je radosť piť vodku, a tých, s ktorými v žiadnom prípade piť nechcete. Človek, ktorý so sebou na hostinu prinesie radosť z rozhovoru, schopnosť predniesť prípitok, jemné pochopenie situácie a spoločnosti, neponáhľa sa, pije s citom, s rozumom, s prestávkami, lahodne mľaskne po tom, ako do seba obráti štamperlík, s

chuťou si zajedá – taký človek je vítaným hosťom v každej domácnosti a spoločnosti. Takýto človek môže veľa vypiť, porozpráva kopu vtipov, všetky dámy zahrnie komplimentami, zatancuje si, zaspieva si a potom ešte odprevadí domov tú, o ktorú sa treba postarať, alebo sa postará o kamarátov, ktorí to prehnali s vodkou. 

Ten, kto pije v tichosti, rýchlo a s jasným cieľom čo najrýchlejšie sa opiť, inak povedané s cieľom „naslopať sa“, pri stole prekáža. Takýmto ľuďom sa iní vyhýbajú. S takýmito ľuďmi je lepšie vodku nepiť. „Naslopať sa“ z vodky je totiž nehanebné a škaredé. Vodku nesmiete „slopať“, vodku si musíte „vychutnávať“. Nie nadarmo sa hovorí stará známa fráza „vychutnať si vodku“². 

Áno, „vychutnať“. Po žiadnom inom alkoholickom nápoji okrem vodky nemáte túžbu si šťavnato, výdatne, ostro vydýchnuť a okamžite zajesť to, čo ste vypili. Vodka je jediný alkoholický nápoj, ktorý sa konzumuje počas stolovania a ktorý si vyžaduje jedlo.

Rus môže zapiť jedlo aj whisky, rumom alebo dokonca kalvadosom, ale iba vtedy, keď nie je po ruke vodka alebo keď sa chce predviesť. Čo na to povedať, keď náš človek zajedá chlebom dokonca aj cestoviny!

Len čo sa nám otvoril celý svet, akonáhle sme sa mohli po ňom pohybovať, zasypala nás kopa rôznych informácií o alkohole. Vďaka hlbokému chápaniu toho, že obyčajné pijanstvo je nešťastie a šialenstvo, a hocaký nápoj si vyžaduje dodržiavanie osobitných pravidiel a dokonca rituálov jeho konzumácie, sme na to prišli veľmi rýchlo. Do veľkej miery nás k tomuto pripravil seriózny a niekedy až pietny vzťah k nášmu hlboko národnému nápoju – vodke (tu hovorím o tých, ktorí vedia piť a nie o tých, ktorí tvoria trpkú štatistiku konzumácie alkoholu v našej ťažko skúšanej krajine.)

Takže sme boli pripravení porozumieť všetkým nápojom sveta. Ukázalo sa, že sme neskutočne učenliví. A tak sa mnohí z nás oveľa lepšie vyznajú vo francúzskych vínach a koňakoch ako Francúzi, a o šampanskom ani nehovorím. Poznáme lepšie ako Škóti ich výrobcov najlepšej whisky. Máme svoje obľúbené odrody talianskeho nápoja Grappa, o ktorom mnohí Taliani ani nepočuli. Orientujeme sa v tom a vieme ako, za akých okolností a s čím sú potrebné konzumovať.

Naša vodka, a čo je najdôležitejšie, správne spôsoby toho, ako ju požiť, však stále zostávajú našim národným dedičstvom a súčasťou nepochopiteľnej ruskej duše.Nie! Európania a Američania, samozrejme, tiež konzumujú vodku. Ale ako? Pijú ju s džúsom, miešajú ju s rôznymi inými nápojmi, a podobne ako vo filme ju, drahú a teplú, logajú priamo z fľaše… Vymysleli dokonca aj niekoľko známych koktailov s vodkou. Podiel mal na tom aj Agent 007. Ale pri pohľade na všetky početné spôsoby, z ktorých mnohé vyzerajú veľmi elegantne a lákavo… Pri pohľade na všetky tie „biele“ a „čierne rusk铳

koktaily si Rus povzdychne a povie, alebo ak nepovie, tak si pomyslí: „Ach, takú dobrú vec pokazili… Ako ju len, milovanú, zmordovali. Ako jej to mohli urobiť? Ako?“

A Belgičan, ktorý robí najlepšie pivo na svete alebo francúzsky vinár z Bordeaux s veľkými, čiernymi rukami od práce, alebo malý spotený Mexičan, ktorý z kaktusov vyrába zlatistú, aromatickú tequilu, alebo chudý, bledý Škót, tvrdý ako dubová fošňa a nasiaknutý whisky ako dubový sud, nikdy nespoznajú geniálnu, neobyčajne silnú a pritom zložitú chuť dúška vychladenej vodky zo starého, brúseného štamperlíka ešte po dedovi… Štamperlíka, vypitého v sobotu po bani⁴… Po tom, ako niekoľko priateľov – chlapov… Alebo dedo, otec a pár synov po kosení… Alebo keď sa dvaja bratia po dlhom odlúčení stretli, zakúrili v bani, dlho sa potili, vyšli si na vzduch zafajčiť alebo skočiť do snehu… A potom sa znova šli potiť… A v dome ženy prestierali na stôl, zvŕtali sa… A muži v čistej spodnej bielizni, s rozstrapatenými vlasmi, sa s hlukotom a hlasným dychčaním dovalili do domu… Červené, oholené tváre, svetlo zo žiarovky sa im odráža na lesklých špičkách nosov… Sadajú si za stôl, hneď si nalievajú po štamperlíku a so slovami „No… Boh nám žehnaj!…“ lahodne vypijú obsah, pôžitkársky si mľasknú, schmatnú varené, drobivé zemiaky z hlbokého taniera a hltavo sa do nich pustia… Kto okrem nás pochopí, o čom je reč…

Ako chutí vodka, ktorá sa pije s čerstvým mäsom po prvej jesennej zabíjačke? Alebo s prvými nasolenými rýdzikmi v tejto sezóne… Najmä ak je už pohárik naliaty, hríbik zapichnutý na vidličke a zrazu sa zistí, že na stole chýba kyslá smotana. Gazdiná beží po smotanu, vodka sa otepľuje, v ústach sa kopia sliny… Ale bez kyslej smotany to nejde. Už je smotana, aj pohárik vypitý, aj hríb je už vykúpaný v studenej a ešte takmer stuhnutej, dobrej kyslej smotane z chladničky a chrupčí pod zubami… Kto na svete niečo také pozná?

Aký nápoj si môžete dať k ohriatej včerajšej polievke? Prídeš vo štvrtok domov z práce unavený, vonku je začiatok marca. Únava, prechladnutie, v práci sa kopia problémy… V chladničke je však kastrólik so včerajším slepačím vývarom s kľockami⁵… Nie, radšej s borščom… Nie, boršč alebo soľanka sú príliš predvídateľné a typické. Hľa! Rassoľnik s krúpkami na dne kastrólika⁶. Polievka sa zohrieva, z chladničky vytiahneš načatú fľašu, zo skrinky štamperlík… Odkrojíš si kúsok tmavého chleba… Cez deň sa ti nepodarilo poriadne naobedovať… A potom vypiješ takmer za sebou dva štamperlíky, dáš si trochu polievky… Prejde päť až sedem minút a cítiš, ako sa ti teplo rozlieva do unavenej a ťažkej hlavy! Rozlieva sa pomaly, ako guľka prichádza odniekiaľ zboku do spánku… Ťarcha a podráždenie ustupujú, strieda ich vlna nehy k spoluobyvateľom, ak nejakí sú, a ak nie, tak ku zvyšku ľudstva.

Ako to vysvetliť Nórovi alebo Portugalcovi?

A vodka na septembrovom pikniku z plastového pohárika so šprotami, ktoré dvoma prstami vyťahuješ z konzervy? A trestný pohárik s mierne prekvasenou uhorkou za to, že ste prišli neskoro k stolu? A vodka z malého kovového, kyslo chutiaceho pohárika s rybacou polievkou v noci pri rieke… Čo to nestačí?

To všetko sú hlavné ingrediencie nekonečného koktailu. Koktailu, pozostávajúceho z našich, čisto našich životných situácií, zvykov, rituálov, miest, dedín, riek, jazier, sviatkov, svadieb, pohrebných hostín, narodenín a krstov, smútkov a radostí, stretnutí, rozchodov, samoty, priateľstva… a vodky. Náš nekonečný long drink. 

Týmto spojením vodky s naším životom sa dá vysvetliť jednoduchý fakt, že vodka nezreje dlhé roky v sudoch a neleží v zaprášených fľašiach v pivniciach, hromadiac chuť a esenciu. Je nemožné predstaviť si vodku z rokov 1965, 1976, 1983 alebo dokonca z predminulých rokov. Už samotná myšlienka, že by sa ktosi opýtal someliéra: „Akú vodku máte? Z akého roku?“ je absurdná. Všetko ostatné sa dá skladovať desiatky rokov: koňak, kalvados, whisky, rum… Ako sa dá skladovať vodka? Čo je to za vodku, ktorú niekto dokáže skladovať tak dlho a mať na to dostatočnú vôľu a charakter? To by bola akási podozrivá vodka… Ak Rus zistí, že nejaká fľaša sa nepila dlhé roky, skôr si pomyslí, že tá vodka nestojí za nič! Nie! Vodku nemôžete dlho uschovávať. Ten, kto tak robí, bude pravdepodobne chamtivec a bez priateľov, nudný človek. Je hanba skladovať vodku. Vodku treba len vychladiť!

Na stole je vhodná len fľaša vodky. Ostatné alkoholické nápoje sa nepijú pri stole, ale pri baroch, pri kozuboch, sediac na pohovkách, pri prechádzkach po záhradách… Pije sa whisky, koňak a podobné nápoje, nalieva sa po troškách a nepozerá sa na fľašu. Fľaše iných nápojov sú zvyčajne z tmavého skla. Otvorí sa fľaša koňaku, odpije sa z nej a odloží sa na ďalší raz.

Zriedkakedy sa stane, že sa fľaša vodky po otvorení nedopije. Zo stola ju odnášajú, až keď je prázdna.

Prečo by mala fľaša vodky stáť na stole? Pretože keď sa pije vodka, fľaša sú jediné spoľahlivé hodinky. Obyčajné hodiny, ktoré ukazujú reálny čas, sú počas stolovania s vodkou celkom zbytočné. Reálny čas sa v takomto momente vytráca. Vodka mení pohyb času a fľaša sa stáva jediným chronografom. Možno aj preto je klasická fľaša vodky priehľadná a biela. Treba jasne vidieť, koľko obsahu je vo fľaši. Koľko sa vypilo a koľko zostalo, to je presný čas pri stole. Akonáhle je fľaša prázdna, dá sa preč a objaví sa nová. A odpočítavanie sa začína odznova. Je to úžasný pocit nekonečného času, nekonečného života, zastaveného radostného okamihu. A prázdna fľaša celkom určite zíde z očí. Počas radostného a svetlého prežívania nekonečného okamihu života na minulosti nezáleží, nemala by sa vám pripomínať. A budúcnosť? Tá je známa… Je známa v podobe nevyhnutného návratu domov, manželkinho hundrania, ťažkého rána, dlhého a neznesiteľného nasledujúceho dňa… Ale vo chvíli, keď sa na stole objaví nová fľaša vodky, tá budúcnosť sa razom stane vzdialenou a vôbec nie desivou.

Vodka dokáže zázračným spôsobom predĺžiť čas a nájsť ho tam, kde sa zdalo, že nie je. Dvaja ľudia sa stretli, aby si podiskutovali o ťažkých a mätúcich otázkach. Stretli sa len nachvíľu. Čas nemali. Nečakane si dali po poháriku… A do rána nielenže prediskutovali všetky problémy, ale ich aj vyriešili.

Kamarát sa zastavil u kamaráta na pätnásť minút, aby mu zablahoželal k narodeninám. Len na pätnásť minút, pretože mal kopu strašných problémov. Keď sa v sobotu na obed zobudil, problémy boli fuč. Nemožno povedať, že sa vyriešili, to nie! Len boli fuč…

Iba pri vodke a iba u nás sa mohli zjaviť typy pohárikov ako palicový, strmeňový, trestný… To všetko je spojené s časom. Trestný pohárik je potrebný na to, aby sa oneskorenec okamžite dostal do toho časového pásma, v ktorom sa nachádzajú tí, ktorí prišli načas. A palicový… to je posledný pokus udržať a predĺžiť čas, kedy je človek šťastný… A možno ho predĺžiť o ďalších dvadsaťštyri hodín…

Vodka je výsostne národný jav! Veď posúďte sami. Ak si najskôr dáte pivo, potom víno, potom whisky a ešte niečo ďalšie a ďalšie, a potom si dáte pohárik ľadovej vodky… Tento pohárik vás privedie do triezveho stavu a preberie oveľa silnejšie ako káva alebo citrónová šťava. Tento pohárik prečisťuje myseľ, zostruje pohľad, poskytuje reálne posúdenie situácie…

Kiežby sa dalo v tomto okamihu zastaviť!

Lenže nikto sa nezastavuje!

1 – Pastis je druh anízového alkoholického nápoja francúzskeho pôvodu

2 – Ruská fráza „otkušať vodočki“ sa používala v minulosti, má v sebe nádych vtieravosti

3 – Biely medveď / Biely Rus a Čierny Rus sú alkoholické koktaily

4 – Baňa – miesto na ruský parný kúpeľ s pecou na drevo, podobné saune

5 – Kľocki – kúsky nekvaseného cesta uvarené vo vývare, mlieku a pod.

6 – Boršč (základom je mäsový vývar, cvikla, zemiaky, cibuľa, kapusta a iná zelenina), soľanka (hustá, korenená a kyslá polievka, základné druhy sú mäsová, hríbová alebo rybacia; do všetkých sa dávajú kyslé uhorky, kapusta, vývar, cibuľa, cesnak, smotana, kôpor a i.) a rassoľnik (pozostáva z kvasených uhoriek, slaného nálevu, prelového jačmeňa, mäsa, zemiakov, mrkvy a pod.) sú ruské polievky