Dospelí si myslia, že deti sú hlúpe.

Keď som bol malý, tak ma mama a otec večne strašili. Napríklad, že ak to budem robiť, tak mi na dlaniach narastú bradavice. Máši od susedov rodičia hovorili, že jej tam prst uviazne a zlomí sa. Rustemu z druhého vchodu zas dedko hovoril, že môže oslepnúť!

Aj tak to, samozrejme, robili všetci. Niekto v noci pod perinou, niekto sa zamkol v kúpeľni a pustil vodu. Bratia Bobríkovci sa medzi sebou nehanbia, sú dvojčatá a ešte aj hlupáci.

Akoby nestačilo proste povedať: „Nerýp sa v nose, zanesieš si na sliznicu koronavírus a ochorieš!“ Všetci to chápeme, už aj trojročné dieťa vie, ako vírus vyzerá, ako sa rozširuje, kreslia ho a potom tie obrázky trhajú na kúsočky.

Ja sa tiež občas špáram v nose, ale len doma, po tom, ako si štyridsať sekúnd umývam ruky mydlom a horúcou vodou. Keď si umývam ruky, tak si spievam: „A nepriateľ nikdy nedosiahne, aby si sa pred ním sklonila…“

Potom, už čistými rukami, sa môžem a… no, hanba, samozrejme. Desaťročný, veľký chlap a špára sa v nose. Ale kedysi sa to smelo. Čestné slovo! Našiel som jednu starú knižku, tam bol dokonca taký verš: „Niet príjemnejšej činnosti než sa pošpárať v nose…“ Túto stránku som potichu vytrhol a skryl som si ju pod matrac. Otec by celú knižku spálil. Je stomatológ a k biologickej bezpečnosti sa stavia veľmi striktne.

Alebo, zoberte si, napríklad, takú dezinfekciu. Dospelí majú strach, aby sme ju neokoštovali. Hovoria, že je nechutná a jedovatá, že zabíja nielen vírus, ale aj ľudí. Akoby sme nevedeli, že po večeroch ju dospelí miešajú s vodou a potom pijú, zajedajú pohánkou a konzervami. Raz mala mama podozrenie, že som to videl. A povedala mi, že vírus je pre dospelých nebezpečnejší, preto sa musia vydezinfikovať aj zvnútra, a to deti nesmú.

Akoby mohlo dieťaťu napadnúť piť taký hnus!

Všetko chápeme a o pandémii vieme všetko. Všeobecne veľmi neprežívame, že sa nemôžeme pohnúť z domu ďalej než na sto metrov. Sto metrov – to je tak dvesto krokov! Do každej strany!

Ak idete doprava, v krokovej dostupnosti sa nachádza obchod aj lekáreň. Sú to veľmi dôležité miesta, pretože vyjsť z domu môžeme len do najbližšieho obchodu. Ale nám sa tam podarí zbehnúť len zriedka, väčšinou tam chodia len ockovia a mamky. Je to ich zábava.

Ak ideme rovno, môžeme dôjsť k plotu parku a postáť, pozrieť sa na vysoké stromy a na kačičky v rybníku. Po parku sa potulujú všelijakí pomätení ľudia, ktorí porušujú karanténu, a keď sa zjavia, tak utekáme. Niekedy za nami kričia: „Deti! Deti, nebojte sa, poďte sem!“ Niektorí kývajú hračkami alebo balónikmi. Lenže my nie sme hlúpi, ako si myslia. Ak hračky či balóny nechajú pri plote, hádžeme do nich kamene.

Ak pôjdeme za dom, prídeme na neveselé miesto, k akémusi starému domu, architektonickej pamiatke, teda, už len k jeho zrúcanine. Nik tam nebýva, tak niekedy vlezieme dnu a hráme sa na epidémiu.

Ak by sme išli naľavo, prišli by sme k psiemu ihrisku. To je veľmi dôležité miesto! Detské ihrisko u nás vo dvore je zatvorené, visia na ňom plastové výstražné pásky, ktoré časom vybledli, vymieňajú ich len na Nový rok. Na detskom ihrisku sa nemožno zhromažďovať, to vedia všetci. Ale na psom sa môže. Môžno preto, že nás psy chránia pred vírusom a posilňujú imunitu? Psy sú v každom byte, je to veľmi veľká vzácnosť. Aj my máme psa. Je to veselý pes, volá sa Fufeľ a na matrike je zapísaný ako Fuflomicín. Jeho otec je jazvečík a matka doga. Neviem, ako sa to mohlo stať. Je veľký po mame, ale labky má krátke ako jeho otec.

Fufeľ nemá rád prechádzky, pretože sa prechádza často. Ráno s ocom, cez deň s mamou a večer s mamou aj ocom. A medzitým ešte so mnou a sestričkou. Labky mu rýchlo ustanú, Fufeľ funí, sadne si na zadok a pozerá na nás. V jeho očiach sa zračí: „Chápem, že som vaša priepustka na slobodu, ale už nevládzem…“ Po chvíľke sa pozviecha a statočne pokračuje ďalej.

Aj teraz som ho zobral na prechádzku. Sestrička mala ešte školu, sedela pri notebooku, pripojenom k internetu (k tomu správnemu, bezpečnému, na ktorom je len škola a nie kadejaké hlúposti). Predtým sme sa pripájali cez hocijakú wifi alebo 5G sieť, ale potom sme s tým prestali. Vraj to oslabuje imunitu a môžeme dostať covid. Otec stál vzadu a dával pozor, aby učiteľ nehovoril nejaké hlúposti. Veď učitelia bývajú všelijakí! Niektorí sa radi vysmievajú z karantény, nevyhnutnosti samoizolácie, hovoria, že deti v celej krajine chodia do školy, ale niektorí sa dokonca smejú aj z hygieny a myslia si, že rúško sa doma nosiť nemusí. Raz mi jeden nový, mladý a veselý učiteľ matematiky povedal: – Denis, buď taký láskavý, ukáž mi dlane!

Ukázal som.

– Hrôza! – zvolal učiteľ. – Čo to s nimi máš? Sú červené, drsné a celé popraskané!

Neviem, prečo sa tak začudoval. Všetci máme také ruky, pretože dezinfekcia rozožiera pokožku. Učiteľ ma začal ubezpečovať, že ruky si stačí umývať mydlom a vodou, a takmer som mu uveril, ale potom sa objavil otec, nakričal naňho a dožadoval sa jeho výmeny. Na ďalšej online hodine bol už iný, starý a vážny učiteľ, ktorý mal aj rukavice a rúško presne tak, ako sa patrí.

Keď som išiel na ihrisko, nasadil som si rúško (včerajšie, ale to nevadí, môže sa nosiť dva alebo tri dni), rukavice, ktoré perie moja mama (nemôžeš si predsa každý deň brať nové) a na sandále som si natiahol návleky. Zakričal som:

– Fufeľ, na prechádzku!

Pes zakňučal, ale prišiel s vôdzkou v zuboch.

Vybrali sme sa na ihrisko a potom som zistil, že som zabudol špáradlo – stláčame ním tlačidlo vo výťahu. Nechcelo sa mi vrátiť, tak som psovi povedal:

– Nikomu to nehovor!

A lakťom som stisol tlačidlo výťahu. Nevadí, košeľa aj tak pôjde do prania.

Na ulici som uvidel Mášu – práve vyšla s Arbim, krížencom corgiho a ovčiaka. Arbidol je veľmi veselý pes a Fufeľovi sa páči, lebo sú približne rovnako veľkí. Oňuchali sa navzájom a potom sme im s Mášou nasadili psie rúška.

– Ako sa máš? – opýtala sa ma Máša a kopla mi podpätkom do toho môjho.

– Normálka! – odvetil som a kopanec som jej vrátil.

Pozdravili sme sa a pomaličky sme išli na ihrisko. Po ceste sa k nám pridal Vadik. Je celkom maličký, má šesť, do školy nechodí, ale chodí do ilegálnej škôlky v byte tety Vale na ôsmom poschodí. Rodičia boli dlho na pochybách, či vôbec povolia tete Vali škôlku, Rubenovi kaderníctvo a môjmu otcovi zubnú ambulanciu.

Sprvu začal bolieť zub domovníka, uja Šaňa Steinberga, a oco ho musel vytrhnúť kombinačkami. A tak ocovi dovolili otvoriť si doma ambulanciu. Následne všetky ženy oznámili, že vyhlasujú štrajk, kým u nás nebude kaderník. Neviem, čo to bol za štrajk, pretože si pamätám, že mamy sa s nami hrali, varili a aj upratovali. Oteckovia sa však každým dňom mračili viac a viac. Potom Rubenovi priniesli nožnice, strojčeky na strihanie vlasov a všetko bolo razom v poriadku. No a potom Ruben povedal, že ak tu nebude škôlka, vyhlási štrajk aj on. Tak sa otvorila škôlka.

Vadik má veľmi smiešneho psa, s Mášou sa vždy chichotáme, keď ho vidíme. Je to čínsky chocholatý mops a je veľmi ťažké ho popísať, ba dokonca je to trochu nepríjemné.

Ide o to, že keď v celej Moskve vyhlásili najprísnejšiu karanténu, náš dom bol veľmi zodpovedný. Neporušovali sme žiadne pravidlá – to hovoria všetci dospelí. Dokonca sme ani nepriviedli nové psy, s nimi sa vírus hneď pritrafí. Na dvore sme mali dvanásť psov rôznych plemien a od nich pochádzajú všetky naše ostatné psy. Čínsky chocholatý pes Amik bol najmenší, ale najšikovnejší, preto tu máme čínske chocholaté mopslíky, corgi, šarpeje a buldogy.

– Dnes som sa rozprával s babičkou! – pochvastal sa Vadik. – Býva v Sevastopole!

– Je tam silná epidémia? – opýtala sa Máša.

– Babička hovorí, že u nich epidémiu nemajú, – vzdychol si Vadik. – Volá ma na návštevu. Hovorí, že sa budeme kúpať v mori. Že som vyrástol. A plače…

Všetci sme stíchli.

Babičky – to je vážna vec. Nechápu nebezpečenstvo pandémie a večne sa k nám chystajú na návštevu. Hoci je pochopiteľné, že pre ich vlastné blaho by mali sedieť doma, pod zámkom! Niektoré babky a dedkovia prichádzajú o rozum, chodia so smartfónmi po uliciach, ukazujú nám davy ľudí, zábavy, oslavy. Vyhlasujú, že celá epidémia sa už dávno skončila, len my sedíme päť rokov doma ako idioti a nevyjdeme z bytu na viac než sto metrov. Rodičia potom vzdychajú a vysvetľujú nám, že ľudia podceňujú situáciu. Že okolitý svet je plný vírusov a musíme zachovať ostražitosť.

A my ju aj zachovávame.

No babičku by som už rád videl. Tak naozaj.

A ešte more.

Teraz mám desať rokov, ale keď som bol trojročný, boli sme pri mori.  Pamätám si to! Čestné slovo! Behal som po piesku, bol taký horúci a more bolo tiež teplé, s ocom som sa kúpal ďaleko, preďaleko od brehu, dokonca som sa naučil plávať…

A potom prišiel vírus. Oco hovorí, že more sa „v blízkej budúcnosti“ nekoná. Už viem, že ak niekto povie „v blízkej budúcnosti to nebude“, tak to znamená „nikdy“.

Povzdychol som si a rozčúlene som povedal Vadikovi:

– Kúpal som sa v tom mori. Nič extra. Vo vani je lepšie, hlavne, ak je masážna.

Vadik sa však neupokojil, kráčal a rúško si surovo upravoval rukami. Raz si rukou dokonca pretrel oči, ešte šťastie, že má okuliare, vlastne, ako všetci ostatní.

Na psom ihrisku boli všetci naši. Psy rýchlo vykonali, čo bolo treba, a ľahli si nabok, aby si oddýchli. S kamarátmi sme sa postavili do kruhu, jeden a pol metra od seba, a začali sme sa hrať s vymyslenou loptou. Začínal som, podskočil som a trafil fiktívnu loptu tak, že letela medzi Mášu a Antona. Pochopili, kam mám namierené, Anton sa natiahol a odrazil ju, lebo je vysoký. Vadik síce úporne vyskočil, ale konzultovali sme to a rozhodli sme, že na loptu nedosiahol…

Hra s fiktívnou loptou je veľmi dobrá. Keďže tam nie je lopta, nehrozí riziko infekcie. Zato sa nám pekne rozvíja fantázia a odhad.

Takto sme sa hrali celú hodinu, kým sa nám to nezunovalo. Keď sa tak stalo, začali sme sa naháňať. Lena akože buchla Antona po pleci a povedala: „Koviďák!“ Chytený Anton sa rozbehol za nami, ale, samozrejme, nepriblížil sa na viac než na jeden a pol metra. Potom zahnal do kúta Mášu a preniesol covid na ňu. Máši sa vôbec nedarilo preniesť vírus na niekoho iného, a všetci predsa vedia, že keď prejdú viac než tri minúty, tak sa v tebe udomácni. A hoci to nebolo naozaj, Máša sa takmer rozplakala. Preto som dovolil, aby ma dobehla a akože chytila.

Lenže Máša to nečakala. A v plnej rýchlosti do mňa vrazila. Naozaj sa ma dotkla rukou!

Všetci sme onemeli, to už nebola hra. Deti chytro vzali dezinfekciu a striekali na mňa aj na Mášu. Hra je hra, ale čo ak má niekto z nás vírus?

Stál som ako obarený, nevedel som, čo robiť. Keď sa ma Máša dotkla, bolo to také… zvláštne. Bolo to pre mňa akoby ma zasiahol elektrický prúd. Mohol to byť naozaj zlý covid?

Potom sme už na hru nemali náladu. Všetci sme sa vracali popri susedných domoch, prázdnych, so zatlčenými dverami. Rodičia nám hovoria, že tam všetci zomreli na vírus a vnútri sa potulujú zombie. Neverím tomu, pamätám si, ako odtiaľ ľudia odchádzali a odnášali si veci. Dovnútra však tak či tak nelozíme.

Po návrate som si strekol z rozprašovača pred dverami bytu, sňal som si rukavice aj rúško, hodil som ich do nádoby na bioodpad a postriekal som aj Fufeľa. Vošiel som dovnútra, otec v gumených rukaviciach ma poriadne nastriekal, potom som sa vyzliekol do treniek, vošiel do kúpeľne, dôkladne si umyl ruky a natrel sa antivírusovým gélom. Mal som také obavy, že som sa skoro pošpáral v nose, ale rozhodol som sa, že so svojimi slabosťami musím bojovať. Obliekol som sa do domáceho oblečenia a išiel som večerať.

Televíziu, samozrejme, nepozeráme, lebo tam klamú. Ľudia sú unavení zo sedenia v izolácii, opustili svoje byty a teraz ich zomierajú milióny, ale médiá to pred nimi skrývajú. Preto sme, ako vždy, sledovali správy zo záznamu: o začiatku pandémie, o odvážnych lekároch, o karanténach, o krutých, ťažkých prvých mesiacoch nového života. Keď to sledujem, hneď mi odľahne. Chápem, aké je dobré, že sedíme doma a dodržiavame všetky pravidlá – nejsť z domu ďalej než na sto metrov, nosiť rukavice a rúška. A večer si môžeme prečítať knihu alebo si pozrieť film o starom živote, kde sa všetci navzájom dotýkajú rukami a dospelí sa dokonca bozkávajú na pery (mama mi na takých miestach zakrýva oči, ale ja som párkrát špehoval). Hrozné! Ako to vôbec prežili?

Dali sme si teda ryžu s rybími konzervami, ktoré všetkým školákom vozia každý týždeň z radnice, a vypili sme horúci čaj so zázvorom, kurkumou a cesnakom, ktorý má silný, aj keď vedecky nepreukázaný, antivírusový účinok. A potom na mňa otec, ktorý si zjavne všimol, že som trochu smutný, žmurkol a veselo sa ma opýtal:

– Synu, chcel by si sám vyhodiť smeti?

– Sám? – prekvapilo ma to.

– Áno, – prikývol otec. – Už si veľký.

Kontajnery sú na úplnej hranici povolenej zóny, teda dvesto krokov. Chodieval som tam, ale iba s otcom.

– Samozrejme, – povedal som. – Že váhaš! Zatiaľ vyberte film, ktorý si pozrieme, a ja sa hneď vrátim!

Najskôr som na smartfóne vyplnil priepustku na dvor, aby som mohol vyniesť odpadky. Nie je to síce povinné, ale ja sa vždy riadim pravidlami. Potom som sa obliekol do čistého oblečenia na vonku. Fufeľ sa na mňa zdesene pozrel, ale upokojil som ho:

– Len seď, ty lenivec, ja sám!

– Nasaď si nové rúško, smetisko je živnou pôdou pre baktérie a vírusy! – povedala úzkostlivo mama.

Nasadil som si nové rúško a nové rukavice. Keď som sa pripravil, otec mi slávnostne podal dve vrecia, jedno s obyčajným odpadom a druhé s biologicky podozrivým. Ten najnebezpečnejší, s vyhodenými rúškami a rukavicami, som vzal až za dverami.

Vo vchode bolo ticho. Dolu štekali Azitra a Amiksa, smiešne psy, ktoré patria starej tete Gazele Efritovne. Nezabudol som na špáradlo, správne som stlačil tlačidlá výťahu a o minútu neskôr som už kráčal cez dvor. K večeru sa, samozrejme, všetci schovávali vo svojich bytoch. Vírus síce nezaujíma, či je noc alebo deň, ale v tme sa môžete niečoho náhodou dotknúť.

Rýchlo som prišiel ku smetisku a šikovne som nahádzal vrecia do kontajnerov. Hneď za kontajnermi bola nakreslená čiara – na zemi ju vyložili kameňmi, na asfalte natreli červenou farbou. Sto metrov, dvesto krokov! Ďalej sa nachádza nebezpečná zóna! Svietila tu lampa, ktorú mi vietor rozhojdal nad hlavou, a preto sa všade metali tiene, niektoré sa zdali okrúhle a s rožkami ako vírus. Strašidelné miesto!

– Denisko! – ozvalo sa zrazu. Ozvalo sa to spoza čiary!

Bol som taký vystrašený, až som si na chvíľu myslel, že ma oslovil sám covid. To je, samozrejme, nereálne, ale čo keď sa infikovaní ľudia skutočne menia na zombie?

– Nepribližuj sa ku mne! – zakričal som. Pre každý prípad som povedal vetu, ktorú nás všetkých od detstva učili, aby sme odbili darebákov: – Som infekčný, okýcham ťa!

– Denisko, ty nie si infekčný… – riekolmi smutný hlas. A spoza kontajnerov vyšla babka!

Aká hrôza!

Okamžite som ju spoznal, hoci nám rodičia nedovolia často sa zhovárať, pretože babka hovorí všelijaké hlúposti. Babka bola bez rúška, bez rukavíc, v obyčajnom oblečení!

– Starká, zomrela si? – opýtal som sa. – A zmenila si sa na zombie? Preto plačeš?

Babička si utrela oči (holou rukou!) a pozrela na mňa. Ale hranicu neprekročila, ako vo filme o prízrakoch.

– Denisko… Už nie je žiaden vírus. Už viac ako štyri roky. Porazili sme ho. Vynašli sme vakcínu a liečbu. Teraz niekto ochorie už len zriedka, a ak ochorie, tak neumrie. To všetko je minulosť.

Pokrútil som hlavou. Dospelí si skutočne myslia, že deti sú hlúpe!

– Si chorá, hovorí z teba vírus! – povedal som. – Mama aj otec ma varovali. Každý v našom dome vie, že covid nemožno poraziť, bude tu navždy!

– Všetci vo vašom dome sa navzájom strašia, – povedala babička so smútkom v hlase. – Ľudia sa spočiatku naozaj veľmi báli. A niektorí, ktorí sa báli najviac, neverili, že sme chorobu porazili. Takíto ľudia žijú v karanténe podľa starých pravidiel a zákonov, pracujú cez internet, nikoho k sebe nepúšťajú… Stále zostáva veľa podobnýchbytoviek a je nemožné ich presvedčiť.

Povzdychla si a k bruchu si pritisla kabelku

– Mám tu obrázky, videá… – vyslovila beznádejne. – Môžeš si ich pozrieť. Sekundu, len vyberiem projektor…

Vytiahla malú škatuľku, stlačila gombík a vo vzduchu sa objavil obraz: nádherné staré mesto na brehu rieky, ľudia na uliciach, autá, kuriérske kvadrokoptéry preblikávajúce nad domami. Také drony som videl iba vo sci-fi filmoch, tu, ak sa čosi prinesie zvonku, prídu hrdinskí poslíčkovia, v rúškach a protichemických oblekoch. A potom preletel obrovský vrtuľník, ktorý mal sedadlá ako auto a sedeli na nich ľudia!

– Keď sa všetci báli epidémie, – rozprávalababka, – ľudia chodili do obchodov pomenej. Preto postavili celé továrne s dronmi, ktoré nahradili kuriérov. A potom už boli nepotrebné, tak sa začali vyrábať lietajúce autá. Vidíš, aké sú krásne? Chceš sa na takom previezť? V meste Sarov sa dokonca stavia celý závod robotov na jadrové batérie, ktoré budú vykonávať nebezpečnú prácu namiesto ľudí. Už naozaj nemusíte zostávať doma! 

– To všetko je klamstvo, ja to viem, – odvetil som rázne. – Tam vonku je hotová nočná mora. Všetci, ktorí ešte nezomreli, sedia doma, a na ulici nie je nikto okrem šialencov!

Babička vypla svoj „projektor“ a povedala:

– Domy okolo vás sú prázdne, lebovaši rodičia sa vyhrážajú, že keď k vám niekto vnikne, vyhodia dom do vzduchu. Preto vás nikto neobťažuje, aj susedia sa presťahovali. Čakajú, kým vyjdete sami, – babička otvorila kabelku. – Denis, pamätáš si, ako som ti piekla koláčiky? S mrkvou? Mal si ich veľmi rád. Upiekla som ich a priniesla ti…

Myslím, že som si spomenul. Dokonca sa mi začali zbiehať slinky.

– Poď so mnou, vnúčik môj, – rozprávalababka. – Do Kostromy. Je to len štyridsať minút, magnetickým vlakom. Ani si len nevieš predstaviť, ako opeknelo naše mesto, keď sme porazili vírus. Ako sa všetko zmenilo, ako ľudia začali žiť po novom, prestali sa báť a nadávať, zmenili celý život…

– Babi, to nesmiem, – šepol som. A z nejakého dôvodu som dodal: – Som zlý. Niekedy sa špáram v nose.

Babka sa rozplakala – tak som ju rozladil…

– Babička, – povedal som. – Poď radšej k nám! Dáme ťa do karantény v pivnici. Niekedy k nám chodia ľudia, tak ich tam na mesiac zatvoríme. Po uplynutí tejto doby ich zoberieme k sebe. Budeš spať na chodbe, na škatuliach s konzervami, sám tam rád spávam. Mama varí také chutné pohánkové kaše…

Babka sa rozvzlykala ešte hlasnejšie. Zašepkala:

– Dedko sa veľmi bojí… V noci nespí, drží sa za srdce, trápi sa, sníva o tom, že ťa uvidí.

Okamžite ma olial studený pot.

– Drží sa za srdce? Trápi sa? Ako dávno si s ním bola v kontakte?

– Ale ba, má nespavosť, nie vírus! – dupla babka nohou. – Ale no, prestaň sa správať ako usmrkaný sopliak, Denis Alexejevič! Marš ku mne! Možno to tvojich rodičov prinúti, aby si vstúpili do svedomia!

Svojimi slovami na mňa vyvinula taký nátlak, že som urobil jeden krok k čiare, ďalší… A zdvihol som nohu, aby som urobil posledný. Dvestoprvý. Za ktorým je hrôza a vírus.

Ale potom ma zavolal otec.

– Denis! Okamžite poď naspäť!

Uvedomil som si, čo som urobil, a uskočil som od babky, ktorá už ku mne naťahovala trasúce sa ruky.

– Mária Danilovna, že sa nehanbíte! – s bolesťou v hlase povedal otec. A dokonca ma chytil za rameno, čo bolo absolútne nepredstaviteľné. – Nevzdávate sa svojich pokusov! Skúšali ste z bezpečného miesta vylákať vlastnú dcéru. Teraz vnuka. Čo, nabudúce to bude vnučka?

Babka prestala plakať a krčiť sa. Narovnala sa a pozrela na otca. Povedala:

– Čo sa to z teba stalo? Majú pravdu, keď tvrdia, že najhorší vírus je v hlave. Celá krajina sa s nebezpečenstvom dávno vyrovnala a posúva sa do budúcnosti. Ale vy! Vy ste uviazli v minulosti!

– Prestaňte so svojimi márnymi pokusmi infikovať nás! – odsekol oco. Otočil ma a vrátili sme sa na dvor, na bezpečné miesto. Začal som sa triasť od toľkého vzrušenia. Alebo je to možno vírus a zimnica?

– Oci, prepáč, skoro som k nej prišiel… – zašepkal som.

– Bol som tam, synku, – odpovedal otec láskavo. – Neboj sa. Výborne, zachoval si sa ako skutočný muž. Neuveril si tým falošným príbehom o bezpečnom svete, o všetkých tých magnetických vlakoch, robotoch, lietajúcich autách… – otec si povzdychol a s trpkosťou dodal – o nanorobotoch, ktorí liečia akýkoľvek boľavý zub zvnútra. Áno, áno, tiež sa ma pokúsila oklamať, úbohá starenka, žije si vo svojom vlastnom svete fantázie…

Ocko hovoril pravdu, nemohol sa mýliť, je predsa ocko. Ale trápili ma pochybnosti. Ak sa babička zbláznila a klame, ako sa potom dostala do Moskvy? A prečo vôbec nevyzerá choro? A odkiaľ pochádzajú potraviny v obchode a prečo nám klamú aj učitelia?

– Oci, ale naozaj klame? – opýtal som sa.

Ocko dlho mlčal. Potom povedal:

– Rozumiem, Denis. Tiež niekedy pochybujem. S mamou sledujeme celý internet, nielen vzdelávacie stránky, a píšu tam rôzne veci… Ale! Popremýšľaj o tom sám, ak má babička pravdu, potom sa celých päť rokov márne bojíme vyjsť z domu, hoci sa nemáme čoho báť. A ak aj áno? Žije sa nám tu zle? Máš kamarátov, psa. No čo také dobré majú vonku, čo nemáme my?

Vedel by som vymenovať veľa vecí, napríklad more alebo rieku. Ale ako sa môžem hádať s mojím otcom, ktorý sa o mňa tak bojí?

– Samozrejme, – poznamenalsom. – Babka je len stará a už ničomu nerozumie. A čo ak som sa od nej nakazil?

– Nie, máš dobré rúško aj rukavice a neporušil si vzdialenosť, – upokojoval ma otec. – Všetko je v poriadku. Teraz si dáme veľkú dávku vitamínu C, natrieme sa dezinfekčným roztokom a sadneme si k filmu. A mame nič nepovieme, dobre? Inak bude naštvaná.

– Nepovieme, – súhlasil som. A napadlo mi, že otec pravdepodobne počul všetko, čo som povedal. – Oci… o tom, čo som povedal babičke…

– Všetko je v poriadku. Všetci chlapci sa špárajú v nose. Hlavná vec je dôkladne si umyť ruky.

Povzdychol si. A navrhol:

– Chceš vybrať film na večer? Môžeme si pozrieť Epidémiu alebo Nákazu, alebo Vongozero…

– A čo tak niečo veselšie? – navrhol som. – Dvanásť opíc?

– No to je skvelá voľba! – súhlasil otec.

Domov sme šli bok po boku a ja som si uvedomil, že vírusu sa už nebojím, schovali sme sa pred ním. Pravdepodobne som vyrástol.