1.

Marina sa zamkla zvnútra. Zlatý jazdec zástrče stál krížom cez dvere. Sprchová hlavica sa zaborila do pleca a liala vodu na polovicu vyziabnutého tela. Marina stála vzpriamene a dívala sa na kachličky mäsovej farby. Na jej chrbát zízal zažltnutý závoj sprchového závesu. Dole ho lemovala jemná, ružová pleseň. Usadeniny z mydla sa jej dotýkali členkov. Voda neodtekala. Jazdec zahromžil, dvere sa nervovo zatriasli. Čo sa zamykáš, okrem teba tu žijem aj ja a na rozdiel od teba aj zarábam. Toto všetko chcela Lera povedať lomcovaním a klopaním.

Už tri týždne sa rozprávali lomcovaním, klopaním alebo pohľadmi, zanechali bežnú reč a vytvorili si nový nervózny jazyk. Dávno a predtým sa kamarátili, páčila sa im vzájomná prítomnosť. Potom sa Marina začala vynárať z detstva a padať do dospelosti. Myslela si svoje, robila si svoje, hromadila chybu za chybou, horšie sa učila, nadávala, mama z nej začínala byť sklamaná. Vášnivý rodičovský záujem nahradila starostlivá podráždenosť.

Marina toto oslabenie vycítila a začala sa učiť ešte horšie, nadávala ešte hlučnejšie, dokonca začala fajčiť, aby znovu získala matkin záujem. Ale nedarilo sa jej to. Vtedy sa to rozhodla skúsiť opačne. Algebru vytiahla na dvojku, prestala si kupovať cigarety, rozprávala slušne. Aj na to však Lera reagovala podráždene, ktovie prečo si robila starosti, že Marina je tehotná. Poslala ju ku gynekológovi, bolo to ponižujúce. Vtedy sa Marina na všetko vybodla. Nepadala, ale ani sa nejako zvlášť nesnažila. Rozprávali sa podráždene a zo zvyku, starým rodinným nárečím.

Lera sa v podstate nesklamala v Marine, ale skôr v materstve ako v druhu činnosti. Zistila, že rovnako ako všetko v živote, aj ono je zložité a nestojí za vynaloženú námahu. Lera bola sklamaná z vlastného materstva. Každá Marinina chyba znamenala pre Leru nové zlyhanie.

Mala sa tam vtedy zamknúť. To si mohla myslieť Marina v kúpeľni. To mohla Lera nalomcovať, vyklopať na kúpeľňové dvere.

Marina vyšla v župane, Lera odišla v kabáte. Železne za sebou zabuchla dvere.

Lera marinovala Marinu v byte tri týždne. Zamykala ju zvonka. Hneď na druhý deň po nezamknutí, odniesla do svojej kancelárie Marinin zväzok kľúčov, telefóny (terajší i starý), notebook, tenisky aj prechodné topánky, dokonca všetky sandále, vzala dcére aj peniaze a zakázala jej chodiť do školy či vychádzať von. Zamyslela sa a odniesla aj svoj notebook. Kolegovia sa snažili nerozprestierať sa pohľadom na Lerin preplnený stôl. 

Marina pila kávu. Posunula sa do rohu lavice, preč od záplavy slnečného svetla, ktorá kuchyňu roztrhala na svetlú väčšinu priestoru a na drobné tmavé miestečka v rohoch, po skriniach, na stenách. Marina nemala rada, keď byt zalialo slnko, bolievala ju z neho hlava a bolo jej ešte dusnejšie.

V prvých dňoch sa snažila pozerať televízor, mali s mamou len zopár kanálov. Na nich sa rozprávalo, diskutovalo a kričalo v akomsi inom jazyku, ktorému Marina nerozumela, aj ľudia vyzerali cudzo. Desili ju a zároveň nudili.

Marina sa najskôr čudovala a hnevala na seba, že vôbec nevie, ako sa zaobíde bez telefónu, bez ľudského kontaktu, youtubu, dokonca aj bez školy. Bez tých ľudí, s ktorými sa vlastne nútene musela stýkať. Knihy nečítala, Lera tiež nie, v ich byte takmer nemal na čo padať prach. Marina sa nemala čím zamestnať, zabaviť, potešiť či dokonca rozčúliť. Na seba a na všetko to svoje, sa snažila nemyslieť. Nemala obrazovku, ktorá by ju rozptýlila ako zvyčajne. Marina ležala vo svojej izbe so zatiahnutými roletami.

Raz za čas prišla mama a mlčky otvorila dvere. Pootvorené dvere znamenali, že sa ide jesť, dvere dokorán zase, že sa majú ísť robiť domáce práce. Dvere sa stali ich abecedou, jazykovým prostriedkom. Marina išla za Lerou, tá ju priviedla tam, kde bolo treba niečo urobiť, k vedru s handrou, k riadu v dreze, k zemiakom, z ktorých opadávala hlina. Marina to všetko robila aj predtým, teraz ju však nikto neprosil ani nenapomínal, iba ju eskortovali k práci.

Lera sa skoro hneď po tom nezamknutí, zapísala na angličtinu, do čitateľského klubu a dokonca aj na tanečnú. Akoby si chcela kompenzovať život, ktorý jej zobralo materstvo. 

Marina to pocítila. A uvažovala, čo by mala urobiť, aby získala späť život, ktorý jej vzalo dcérstvo. Obzvlášť teraz, keď je pod zámkou.

Dni plynuli ospalo a bezcieľne. Čas odumrel. Keď Marinu z dusného vzduchu nebolela hlava, zdalo sa jej, že pásy na stenách sa rozostupovali a vytvárali dodatočné, alternatívne priestory. V dni, keď mala bolesti hlavy, videla, ako sa k nej steny každú minútu približujú o rýchlosťou jeden centimeter za minútu a zamurovávajú ju zaživa.

2.

Spočiatku sa Marine páčilo, že zmizli všetci obyčajní hlúpi ľudia a veci, ktoré páchli nudou a vynútením. Bez každodennej úzkosti zo svojej škaredosti, tučnoty, relatívnej chudoby v porovnaní s inými sa začala cítiť dobre. No potom sa jej zacnelo po slovách. Vyslovené či hoci aj napísané. Posty, esemesky, memečká, komentáre, videá, storky, správy, dokonca nudné domáce úlohy. To vysedávanie doma by sa Marine zdalo ako šťastie, keby mala svoj smartfón. Túžila po ňom až fyzicky. Očiam chýbalo žiarenie, prstom hladkosť obrazovky, dlaniam zas známa váha a rozmery, hlave chýbali príbehy, ktoré jej rozprával, a obrázky, ktoré jej ukazoval. Marina by možno aj chcela niekomu porozprávať svoj príbeh. Raz schytila plochú, podlhovastú tubu od krému na ruky, takmer plnú, s trochu zamasteným a hladkým povrchom a začala po nej skrolovať prstom. Na tube bolo napísané Ingredients, ďalej dvojbodka a nejaké maličké písmená. Marina si teda predstavila, že si píše s niekým s nickom Ingredients, keď už si nemohla písať so Soňou, Aňou a už vôbec nie s Kaťou.

ingredients: ako sa mas? co robis?

marinad: sedim doma

Najprv Marina fungovala v bežných legínach a tričku na doma. Ráno vstávala neskoro, Marina si umývala zuby, česala sa, raňajkovala a Lera už v tom čase odchádzala do práce. Potom Marina poumývala riad, robila nejaké domáce práce, ktoré jej matka ukazovala ešte večer. Predtým, keď ešte spolu hovorili, Lera nechávala dcére v kuchyni alebo na chodbe papierik s úlohami, ako napríklad umyť riad a kúpiť chlieb a banány. Lera milovala banány. Teraz chodievala do supermarketu sama. 

Po domácich prácach si Marina u seba v izbe kreslila grafický denník, ktorý pozostával zo stien, nástenných myšlienok a zničených stien. Potom obedovala. Umývala riad. Ležala. Zízala na televízor v maminej izbe a pritom si písala s Ingredients. Ležala. Potom varila večeru. Prišla Lera. Jedli potichu. Z mamy bolo cítiť život, ktorý si priniesla zvonku. Lera sa často vracala neskoro a Marina večerala sama, rozptyľovala sa písaním s Ingredients. 

marinad: ktovie kde je?

ingredients: kokos, v meste je kopa miest. a nie su ani velmi drahe

Mama teraz žila osamelým, bezdetno-slobodným životom, dcéru nevídala často, a keď sa stretli po večeroch alebo cez víkendy (hoci aj tie sa snažila vyplniť aktivitami mimo domu), akoby si spomenula na niečo nepríjemné, mračila sa alebo bola nervózna. Lera sa dokonca začala pred Marinou hanbiť, správala sa k nej ako k nájomníčke. Raz Lera vyšla z kúpeľne s holými prsiami a uterákom obviazaným okolo bedier, a keď v kuchyni uvidela Marinu so šálkou čaju, zakryla si prsia rukou a prešla do svojej izby. 

ingredients: ale no, co si taka nervna?

marinad: za koho ma ma!!!!!!!!!????

Utiecť sa nedalo, žili na ôsmom poschodí. Keď matka odchádzala, zamykala dvere na kľúč, a keď bola doma, zamykala ich zvnútra. Kľúč nosila vo vrecku teplákov, dokonca aj keď išla do kúpeľne alebo na záchod. V noci si ho kládla pod matrac. Marina by ho určite dokázala ukradnúť, ale nechcela.

Pred zamykaním Marina strihávala Lere vlasy. A Lera strihala dcéru. Bol to ich spoločný rituál od Marininých desiatich rokov, keď ešte bývali v podnájme. Lera si namočila vlasy, sadla na taburetku, Marina sa postavila na svoju detskú stoličku, dreveným hrebeňom rozčesala mamine husté čierne vlasy, do drobných rúk vzala svoje školské hliníkové pravítko a odstrihla niekoľko centimetrov zospodu. Takmer vždy sa jej to podarilo rovno. Marina si namočila vlasy, sadla si na taburetku, mama prešla po dcériných ryšavkavých vlasoch plastovou kefou a ostrihala ich tými istými nožnicami. Lera a Marina dlhé roky nechodili ku kaderníčke. Najskôr pre nedostatok peňazí a potom sa z toho stala tradícia.

Počas jednej z mlčanlivých večerí Marina nahlas poznamenala, že Lerine vlasy značne narástli a že sa jej lámu končeky. Prehovorila prvýkrát za dva týždne. Navrhla mame, že ju ostrihá. Z toľkého nezvyku znela fádne a chrapľavo. Lera to prešla mlčaním, dojedla ryžu a kura, vstala, vyhodila kosti do koša a odišla.

ingredients: no dobre, co sa stves?

marinad: mohla by ma aspon dakam poslat

Nasledujúci večer sa Lera vrátila domov neskôr ako obyčajne s dokonalým krátkym strihom ako z Instagramu.

ingredients: no co ako?

ingredients: co mlcis?

ingredients: spis?

ingredients: si videla co za stavenisko je pod domom, dyš tyš dyš?

3.

Od tej doby sa Marina prestala česať, maľovať či prezliekať z pyžama do domáceho. Celé dni len tak ležala v posteli, vstávala iba, aby mame a sebe uvarila zlú večeru. Ak piekla zemiaky alebo dusila kapustu, časť zeleniny ostávala surová. To isté sa týkalo kuraťa, mäsa či pečienky. Všetko jedlo bývalo bez chuti. Marina to nerobila naschvál, jednoducho opakovala činnosti, na ktoré bola zvyknutá, ale neprikladala im nijaký význam. Lera prestala jesť navarené jedlo a mlčky ju prosiť, aby niečo v byte robila. Počas sobotných doobedí upratovala sama všade okrem Marininej izby. Večerala niekde v kaviarni alebo si kupovala hotové jedlo, ktoré stačilo zohriať.

ingredients: to ty tak smrdis? neskusila si sa umyt?

marinad: chod do p*ce

Raz v noci Marinu prebudil plný močový mechúr, ktorý jej tlačil na všetky vnútornosti. V páchnucej pyžame a so strapatými vlasmi, ktoré si už dlho nečesala, sa vybrala cez byt. Pri samotných záchodových dverách zrazu začula spláchnutie. Vyšiel z nich chlapík v boxerkách z instagramovej reklamy pre mužov. To boxerky boli ako z reklamy, chlapík nie. Bol mladý, mladší ako mama. Mal začínajúce pivné bruško a okolo pupku mu do kruhu rástli chĺpky. „Ahoj!“ povedal chlapík s prenikavým, močom páchnucim údivom. Akoby sa chcel niečo opýtať, no neopýtal sa a odišiel do Lerinej izby. Marina otvorila záchodové dvere, zbadala zdvihnutú dosku, zacítila nezvyčajný silný štipľavý zápach. Prišlo jej nevoľno, zatvorila dvere a zhasla. Močový mechúr ju bolel. Stlačila vedľajší vypínač, zašla do kúpeľne, zamkla sa na západku, sadla si na kraj vane, potom to spláchla sprchou a aj sama sa osprchovala.

marinad: si tam?

marinad: viem ze je noc

marinad: prepac, ze som ta poslala do prec, stratila som hlavu

Chlapík v instagramových boxerkách si ľahol k Lere a spýtal sa, koho to stretol pred záchodom. Žeby dcéru? Lera mohla odpovedať „áno“, namiesto toho však odvetila „neviem“. Myslela na celú tú situáciu, na všetko, čo sa udialo, a cítila, že nevie. Nevie, kto je tento človek, ktorý je jej dcérou, ani ako s ňou existovať, ako sa s ňou rozprávať. Lera prvý raz niečo nevedela. Bolo to prvýkrát, doteraz vždy vedela, čo má robiť. Keď so svojím drobcom odišla od prvého manžela, keď menila nájom aj prácu, keď si na tento byt brala vysokú hypotéku, ale teraz nevedela. Rozhodla sa, že zatiaľ nechá dcéru tak, že ju odreže od života, od všetkého, čo by jej mohlo uškodiť či ju naďalej robiť takou, akú ju Lera nechcela vidieť. Bolo však jasné, že Marina už je taká, akú ju mama nechcela, už s ňou nevedela nájsť spoločnú reč. Nakoniec si Lera zvolila nový bezpečný režim. Zamestnať sa v živote niečím iným než dcérou a zatiaľ držať svoje dieťa pod zámkou, v úschove. A samej si oddýchnuť, užiť, nabrať sily a potom pochopiť, rozhodnúť sa a pokračovať v materstve.

marinad: take daco sa stalo prvykrat. ani ked chodila s misom, nikdy tu nespal

ingredients: no ona je akoze dospela. a je este mlada. ma na to pravo

marinad: si tiez povedala ze si niekoho privedie

ingredients: tiez?

marinad: no ako ja

Po tom, čo v byte stretla chlapíka v boxerkách, sa Marina zobudila. Začala si vybavovať, kým je. Ako vyzerajú druhí ľudia. Kým bola do momentu, keď ju mama zamkla a ona zamkla samu seba. Zistila, že prázdnota a bezduchosť bytu z nej všetko zmyli, samota ju pridusila a samotná Marina znecitlivela, aby nepremýšľala. Opäť sa začala umývať a česať. Zobúdzala sa, umývala si zuby, obliekala sa do tých šiat, v ktorých by šla do školy – džínsy, tričko, mikina. Maľovala si mihalnice aj pery, nanášala tiene, dokonca si spravila aj linky. A pracovala. Rozmýšľala, spomínala.

marinad: snazim sa spomenut, kym som bola

ingredients: ako to myslis?

marinad: no ze kto som, co som predtym robila, co som mala rada

ingredients: naco, nie je to skor horsie? a co kreslis?

Marina maľovala v grafickom denníku svoju minulosť. Zistila, že sa ešte nestihla nikým stať, ale stále má šancu. Pustila sa do kreslenia svojej vysnívanej budúcnosti. Pritom sa na ňu tlačili steny a trepotali tapetovými pásikmi. Snažila sa všetko čo najskôr pomenovať – od možného bodu šťastia až po dnešnú vnútromaternicovosť.

marinad: zle sa mi dycha

ingredients: otvor si okno

marinad: tam je hluk z tej stavby

ingredients: ako chces. ja ti radim nadychnut sa

marinad: zas tie tapety

ingredients: nevsimaj si ich. Kresli

Marina začala vymýšľať varianty, ako by sa príbeh mohol pohnúť k šťastiu. To šťastie je kľúč. Ukradnúť ho matke či akékoľvek násilie neprichádzali do úvahy. Druhým šťastím je rozhovor, komunikácia, napríklad cez mamin telefón. Prosba o pomoc. Nie krádež, ale tajná výpožička telefónu, aby si mohla zavolať alebo niekomu napísať. Nemá však komu. Jeden zo scenárov viedol k mužovi v boxerkách. Ku komunikácii s ním. Opakovane sa do bytu vracal. Muž-kľúč.

ingredients: postazuj sa mu, povedz mu to, sak to je protizakonne, takto cloveka drzat zavreteho

marinad: asi nee

ingredients: ok. tak si pred nim podrez zily. vyjde z wecka a ty mu potom svoje krvave ruky vopchaj rovno pod nos. aby ta odviezol do nemocnice. a tam už bude sloboda

marinad: zaujimave. no bude to boliet a je to nebezpecne. a ja nemam samovrazedne myslienky

ingredients: tak ho zved a utec s nim

marinad: fuuuuuu

V tú sobotu, keď mama odišla do čitateľského klubu, Marina vyšla zo sprchy a rozhodla sa, že sa dostane von.

marinad: porozpravam sa s nou

ingredients: vazne?

marinad: sa citim jak ten mrtvy chlap ktoreho hral bruce willis v tom starom filme. vobec sa nevedel porozpravat so zenou, akoby ani nebol. a ani nebol. bol mrtvy

Marina aj Lera ľúbilihríbový nákyp so syrom. Marina našla v mrazničke kúsok ľadu s hríbmi. Zhrubnutý kúsok syra v chladničke. Múku na dne nádoby.

ingredients: mas vsetky ingrediencie na mieste? xDDDDD

Lera prišla akurát na večeru. Roztržitá a trošku zostarnutá po diskusii o jednej slávnej knihe o mužovi, ktorý sa poneviera po zimných uliciach s vírusovou infekciou. Mala pocit, že aj na ňu niečo lezie. Hríbový nákyp ju prekvapil a sadla si bez akéhokoľvek výrazu k jedlu. Marina ochutnala jedlo. Bolo mimoriadne chutné. Vložila doň celú svoju túžbu po živote, predošlom i budúcom. Lera si dávno všimla, že sa jej dcéra začala správať i obliekať inak, nosila iný mejkap, účes. Bolo jej jasné, že táto zmena so sebou prinesie niečo nepríjemné. Marina prehovorila. Najprv tichým, chrapľavým hlasom, ktorý sa postupne prečisťoval a stával radostnejším, dospelejším. Dcéra sa snažila matke vysvetliť, že šestnásť rokov je už iný, samostatný vek, ktorý nespadá do detstva, že za hranicami ich pásikavého, doslova zamrežovaného bytu, je dvadsiate prvé storočie, že každá z nich má právo na svoj vlastný život, a čo je hlavné, musia sa skúsiť porozprávať.

Ak by Lera nebola taká unavená z čitateľského klubu, dlhého čakania na autobus či z nachladnutia alebo sociálneho vyčerpania, ktoré sužovali jej telo, našla by v sebe silu skúsiť pohľadať nejaké slová. Ale nechcelo sa jej a bála sa. Tak… veľmi. Nie je pripravená viesť všetky tie amerikoidné rozhovory o právach na vlastný osobný život, o samostatnosti mladistvých a dvadsiatom prvom storočí.

Marina dohovorila. Lera mlčala. Marina čakala a pokojne sa dívala na matku. Od Ingredients chodili na krémovú tubu vo vrecku Marininých džínsov vystresované správy. Nakoniec Lera otvorila ústa, nadýchla sa. Marina sa začala usmievať. Bolo jej úplne jedno, či ju matka pošle kade ľahšie, či jej vynadá, hlavne nech jej niečo povie. Lera z vrecka vytiahla smartfón, niečo stlačila, chvíľku poskrolovala a začala nahlas čítať text z tej knihy, v ktorej ten chorý človek chodil po meste. Marina sedela, počúvala mamin hlas. V tube stále vibrovali správy od Ingredients. Pred Lerou vysychal nedojedený zvyšok nákypu. Marina počúvala, Lera čítala, jedlo schlo. Potom Marina vstala, pozbierala taniere, odložila ich do drezu, nedojedky vyhodila do vedra a odišla do svojej izby. Lera prestala čítať. 

ingredients: a o com takom si sa s nou chcela pobavit? 

marinad: prebrat to, co sa stalo

ingredients: no tak to preber so mnou

marinad: nn

ingredients: no pod, hovor, natrenuj si to

marinad: a naco ona so mnou aj tak nebude hovorit

ingredients: mozno bude. je uz proste stara, pribrzdena

marinad: vratila sa z roboty skor. odislo im svetlo, v celej budove

ingredients: no ok. A

marinad: s Katou sme boli v kupelni

ingredients: a co

marinad: zabudla som sa zamknut

ingredients: ??????

marinad: mala som sa zamknut

ingredients: ?????

marinad: hovorila som Kati, ze je to nebezpecne, ist do kupelne, no ona na tom trvala, povedala ze to bude super, prijemne, je to moja vina

ingredients: a co? nechapem

marinad: kokos co nechapes

ingredients: anihovnonechapem

marinad: boli sme v sprche. kvoli vode sme nepoculi, ako prisla. prisla. vosla dnu. odhrnula zaves. jak vo filme

ingredients: :((((((((

marinad: hej 

ingredients: a co bolo dalej? 

marinad: nic. poprosila Katu aby sa obliekla a odisla. zobrala mi telefon. kluc. komp. penazenku. zamkla ma.

ingredients: :((((((((((((((((((((((((((((((((((((((

Na druhý deň ráno, v nedeľu, sa Lera zobrala a odišla na tanečnú bez toho, aby sa naraňajkovala a upratala byt. Marina sa zobudila, pobrala sa do sprchy, zamkla sa na západku, zatiahla záves a postavila sa pod mrholiacu vodu. Ako vždy sa dívala na kachličky mäsovej farby, chrbtom k žltačkovému závesu, ktorý na spodku lemovala ružová pleseň. Voda neodtekala, Marina stála v penovej brečke. Otočila sa, trhla závesom a pozrela sa na dvere kúpeľne. 

marinad: dvere su ten kluc!

ingredients: co? 

marinad: dvere su ten kluc! uz chapem musim sa proste zamknut este viac 

ingredients: pockaj 

Marina sa utrela uterákom. Vyfénovalala si vlasy. Učesala sa. Spravila si chvost. Obliekla si tričko, džínsy a mikinu. Zakryla si vyrážky korektorom, namaľovala si viečka i mihalnice, a nie len tak ledabolo, ale poriadne, narúžovala si pery a spravila si mačacie oči. Chcela si pobaliť ruksak, ale pochopila, že si ani nemá čo zbaliť. Vybrala oranžovú umelohmotnú ikeácku súpravu, vytiahla kladivo a skrutkovač. Podišla k dverám. Strčila skrutkovač bez hrotu do železného vnútra kľúčovej dierky. Skrutkovač bol veľký. Marina ho údermi kladivom po silikónovej rúčke zatĺkala dovnútra. Vzala si kombinačky. Revúc od námahy začala hegať vykriveným skrutkovačom do rôznych strán, kým nezaškrípal a neodlomil polovicu kovania s kľučkou. V kľúčovej dierke zostal trčať trápnučký kúsok železa. Marina si na pravom oku upravila maskaru – roztiekla sa jej od sĺz námahy. Na tom oku si zotrela aj roztečenú linku, nakreslila novú, sadla si pred dvere na taburetku a rozhodla sa čakať. Dvere sú kľúč. Zvonku sa cez okná valilo slnečné svetlo, ale na chodbe bola stále tma.

Lera sa vrátila domov o pol tretej. Nedokázala otvoriť dvere. Kľúč už do zámky nepasoval. Dvere sotva zahrmotali, pretože železo a koženkové čalúnenie tlmili hluk. Čo sa zamykáš, okrem teba tu žijem aj ja a na rozdiel od teba zarábam. Toto všetko Lera vyjadrovala lomcovaním a klopaním na dvere. Tie tak ako predtým hovorili za Leru. Potom sa odmlčali.

Marina zašla na záchod. Znova si sadla na taburetku na chodbe. O hodinu a pol sa ozval mužský hlas, niekto sa začal špárať v zámke. Marina po tme zvesila bundu a obliekla si ju. Znovu si sadla na taburetku. Škripot, vŕtanie, klopanie, mužské nadávky, vŕtanie. Dvere ťažko zavyli, namiesto zámky sa v nich vytvorila diera, cez ktorú sa vlialo svetlo z chodby paneláka. Marina vstala z taburetky. Dvere si vzdychli a začali sa otvárať smerom k nej. Zbadala kúsok podesty a chudého, vyschnutého chlapíka v tmavomodrej kombinéze. Zámočník páchol od zle vypáleného alkoholu, z domu ho vydurili v nedeľu. Vedľa neho stála mama a nahnevane i urazene zazerala. Pohla sa k vytvorenému priechodu. Marina vyskočila a vytisla mamu z dverí. Tá odstúpila a odvrátila sa. Opravár zanadával. Marina zbehla po schodoch. Tuba krému ostala ležať na posteli v jej izbe. Lera na chvíľu ostala stáť, obzrela sa za dcérou, vošla do bytu a rozsvietila na chodbe.

5.

Máj privítal Marinu ľahostajným, obvyklým teplom. Idea mesta sa počas jej pobytu pod zámkou nezmenila. Paneláky sa týčili a rozliehali v blokoch s vyrezanými oknami. Suchý asfalt oddychoval. Na gumených kolesách sa kotúľali kúsky železa vo forme áut. V nadstavbách a prístavbách supermarketov Marina spoznávala takmer už zabudnuté názvy piaťoročiek, magnitov a perekriostkov. Okolo sa vŕšili šedé obchoďáky s rôznofarebnými nášivkami. Stromy a kríky rástli, výrazne zozeleneli a zaplnili väčšinu priestoru. Mesto hučalo naplno, nie tak tlmene, ako v byte na ôsmom. Revalo, kašľalo, trúbilo, klopalo, vylo, vrieskalo, škrípalo. Ľudia a zvieratá využívali ulicu na obyčajné, často nudné činnosti ako chôdzu, prechádzku, zháňanie jedla či prechádzanie cez zvyčajne nepotrebný priestor. Ale Marina používala ulicu ako spínač slobody, radosti, návratu k sebe. Či už od behu alebo nadšenia, jej srdce sa vybralo na rejv. Organizmus opäť začal spolupracovať s dušou. Marina si konečne úplne spomenula na to, kým je, čo má rada, koho má rada. Zastavila sa na prechode pri semafore, odhrnula si vlasy z čela a pocítila, že prameň jej vlasov je mokrý. Uvedomila si, že je celá mokrá od potu. Ľudia okolo nej mali oblečené ľahké vetrovky alebo jednoducho tričká. Vyzliekla si jesennú bundu a vzala ju do ruky. Mikinu si nechala na sebe.

Škola bola dnes zatvorená. Marinu prekvapilo, že jej to je ľúto. Teraz by tam šla aj dobrovoľne. Jej škola stála štyri zastávky metra od bytu, kde bývala s matkou. Lera tam dcéru horko-ťažko zapísala po piatej triede. Najbližšia škola bola totiž považovaná za nekvalitnú. Teraz kráčala Marina na juh svojej školskej štvrte. Po tejto ceste nikdy nešla pešo, ale jej nohy ju ako samostatné dvojičky ťahali bez navigácie tam, kam bolo treba. O hodinu štyridsať Marina dobehla do štvrte hračkárskych stalinských viliek.

Dvere otvorila Katina mama. Tvár mala naliatu neuvedomeným alkoholizmom. Sama Kaťa rozprávala Marine o každovečernej maminej fľaši vína ako o neobľúbenom, otravnom domácom zvierati. Pri tej fľaši vína sa však mohli zhovárať o čomkoľvek.

Katina mama sa na Marinu pozrela krátkym a previnilým pohľadom. 

„Á, Marina, ahoj! Myslela som, že si preč.“ Usmiala sa cez alkoholický botox.

„Už som späť,“ pokojne odvetila Marina a vošla do bytu.

Katina mama pomaly previedla Marinu po chodbe, zastala pred Katinými zavretými dverami a zaklopala.

„Baby, máte návštevu!“

Dvere sa otvorili. Kaťa, prekvapená a krásna, stála a pozerala na Marinu. Na Katinej ustlatej posteli ležala dievčina v rozlievajúcom sa akvamarínovom tope. Vytiahla si z ucha slúchadlo od ajfónu a držala ho v prstoch. Niečo okrúhle, na „o“, snažila si spomenúť Marina. Oľa alebo Olesia z rovnakého ročníka, áčky alebo déčky. Vedľa na posteli ležal ajfón a druhé slúchadlo. To si akurát vybrala z ucha Kaťa. Marina mala chuť o tom napísať ingredients.

„A ja som si myslela, že si preč.“ Kaťa sa silene usmiala.

„Bola som.“ Marina sa obrátila a pobrala.

Keď prechádzala okolo zrkadla, zbadala, že jej linky sa zmenili na spotené fľaky a oči na mokré pavúky. Vo vchode stretla malé dieťa a jeho mamu. Dieťa sa držalo zábradlia ako okraja voliéry či mreže klietky. Marina sa začudovala, takmer zabudla na existenciu takého druhu ľudí ako deti.

Mesto vyzeralo, ako keby sa zase nič nestalo. Marina kráčala a dýchala. Dívala sa a počúvala. Mesto bolo nepochopiteľné a zložité. Marina videla okolie metra s kaviarňami a obchodmi, širokú ulicu s autami, bulvár s ďalšími autami, chodcami, cyklotrasami, zateplenie päťposchodových panelákov, rad viacposchodových činžiakov, park, opustenú priemyselnú zónu, nezastavané miesto pri trati, trhovisko so zeleninou, kostol, celodenné parkoviská, autoservisy, obchodný dom, v ktorom sa jej podarilo zájsť na záchod. Marina nedokázala vnímať toto mesto ako jednotný priestor, vzpieralo sa, skladalo sa z rôznych kúskov puzzle, ktoré do seba nezapadali. To mesto nemalo tvár. Tmavlo a chladlo. Marine z toho nabehli zimomriavky, spomenula si na bundu v rukách, obliekla si ju. Po deviatej večer jej znovu bolo treba na toaletu. Narazila na obchodný dom so starším, sovietskym názvom. Na prízemí bol zašitý supermarket. Brucho ju bolelo od hladu, no Marina si myslela, že ju bolí kvôli niečomu inému. A nemala peniaze. Celkovo nemala nič. Vyšla po schodoch. Na prvom poschodí sa za zavretými sklenenými dverami belela zatvorená kancelária. Na druhom sa na chodbách rozprestieral polopriezračný úľ obchodných pavilónov so stavebninami. Marina išla alejou z tapiet, dlaždíc, laminátu, závesov, linolea, sprchových hadíc a kohútikov, dverí a zámkov. Svetlo svietilo vo všetkých priezračných bunkách. Pavilóny neboli zamknuté, ale predavači tam neboli. Marina si stiahla kapucňu a pokračovala po chodbe. Cítila sa ako kráľovná ľudoprázdneho, opusteného štátu. Kde bolo všetko pre byty ľudí, ale samotní ľudia tam chýbali. V jednej z buniek zbadala starého človeka v okuliaroch a veste. Podobal sa na profesora alebo učiteľa z amerických seriálov. Marina sa ešte stále zachrípnutým hlasom väzňa spýtala, kde sú záchody. Muž jej to pokojne, znudene a podrobne vysvetlil. Marina sa prekľučkovala cez galérie presne podľa inštrukcií a našla úzke dvere bez označenia. Rozsvietila. Ukázalo sa, že je to kumbál s mopmi, čistiacimi prostriedkami a kancelárskou stoličkou bez jednej opierky. Záchod bol za vedľajšími dverami. Bol tu šedý toaletný papier, kúsok mydla a maličký uterák s medvedíkom čistotným z dávneho sovietskeho filmu. Podľa toho Marina zistila, že je to záchod pre zamestnancov.

Keď zišla na prízemie, supermarket bol už zatvorený, vchod bol zastretý žalúziami. Nefungovali ani automatické dvere pre východ z budovy. Marina trhla dvermi s kľučkou, aj tie boli zavreté. Ani profesor už nebol na druhom poschodí. Marina sa opäť ocitla zatvorená osamote. Vyzliekla si bundu a pocítila veľkú únavu. Ľahnúť si mohla na jeden z gaučov, čo boli na predaj a stáli rovno na chodbe, radšej sa však vrátila do kumbálu, ktorá páchla chlórom. Vošla tam, ani si nerozsvietila, zatvorila dvere, sadla si na kancelársku stoličku a prikryla sa bundou.

Zobudila ju mladá žena, ázijského pôvodu v upratovacej zástere. Nečudovala sa, ani nebola naštvaná. Jednoducho sa snažila spod Marininho chrbta vytiahnuť mop. Marina sa totiž v spánku prisunula k stene a zatarasila kút s kefami, mopmi a vedrom. Vyskočila a pustila sa do behu. Až vonku, na ránom vybielenej ulici, si spomenula, že si v miestnosti zabudla bundu.

Keď sa Marina dostala na svoj dvor, deti išli do školy, do tej najbližšej, kam ju mama nezapísala. Čiže bolo pred deviatou. Vo vchode stretla susedu, pozdravila sa. V známych dverách, čalúnených modrastou koženkou, sa leskol nový zámok. Koženka bola poškodená, okolo zámky roztrhaná na kúsky a vyliezala z nej výplň. Marina zazvonila, potom zaklopala, potom začala lomcovať novou kľučkou, pokrytou pichľavými hoblinkami. Lera sedela na stoličke v tmavej chodbe a plakala od radosti, že sa Marina vrátila. Včera sa dočakala, kým opravár po opici vsadí nový zámok, a potom zavolala Katinej mame. Tá rozčúlene potvrdila, že Marina sa u nich na chvíľu zastavila. Lera sa teda rozhodla čakať, zaspala, zobudila sa o šiestej, prišla na chodbu a ďalej čakala na stoličke, ktorú na chodbu postavila jej dcéra. Kým tá klopala, Lera hltala slzy so zmiešanými pahýľmi slov, ktoré sa pre Marinu snažila nazbierať, ale nešlo jej to.

Už je to tu. Čas na rozhovor. Práve teraz. Lera sa rozhodla, že nemôže otvoriť, kým nenájde slová, hoc aj zopár, aby sa porozprávala s dcérou. Marina lomcovala kľučkou, klopala na dvere a začala hovoriť svojím vlastným hlasom, nie dverami, že má šestnásť, že je celá zmrznutá, chce ísť na záchod a najesť sa. Začala kričať, že tu tiež žije, tiež tu má trvalý pobyt a má právo vojsť do svojho bytu a že je ešte dieťa a mama jej nemôže brániť ísť dnu. Všetky myšlienky sa zamotali do hrubých uzlov, narobili v Lerinej hlave neporiadok a neprechádzali do duše. Nevedela prísť na to, čo má robiť. Keď Lera otvorila dvere, Marina tam už nebola.

Od chladu sa jej triasli nohy, ruky, prsty, od hladu jej pulzoval a horel žalúdok, od únavy sa jej telu chcelo vliezť pod teplú sprchu a do svojej postele. Marina by sa sama opäť najradšej zamkla.

Teraz vedela, kam ísť. Nohy dvojičky ju niesli samy. Celkom blízko. Predtým si toto miesto všimla na Google Maps v smartfóne, ale vtedy jej bolo na nič. Hlboko zakopané v sídliskovej štvrti, ako všetky tie rodinné veci. Na prízemí tehlového deväťposchodového domu. Tmavočervená tabuľka so zlatistými písmenami hlásala, že je to oblastná sociálka a že pracujú od desiatej. Marina k sebe potiahla ťažké drevené dvere, zašla do priveľmi osvetlenej chodby, kde ju privítala palma v kvetináči, stojan s vlajkou a pokynmi, tri koženkové kreslá, ktoré boli spojené jedným operadlom a rozdelené opierkami. Pootvorila ešte jedny dvere do miestnosti so stolom, počítačom, skriňami, dvoma kalendármi s kostolíkmi a zvieratkami a s detskými kresbami na stenách. Za stolom sedela žena s krátkymi, vlnistými, dožlta odfarbenými vlasmi. Pila kávu, jedla chlieb so syrom a pozerala na niečo vtipné na telefóne. Zbadala Marinu. Tá si dala dole kapucňu.

„Ešte máme zavreté! Na dverách to máte, robíme až od desiatej!“ pohotovo reagovala pracovníčka poručníckeho zariadenia.

Marina vyšla na chodbu, sadla si na najvzdialenejšie kožené kreslo a čakala.

§ 67, ods. 1 Ústavy RF, časť 4 (navrhovaná úprava z marca 2020) Pôvodné znenie: „Deti sú najdôležitejším bohatstvom Ruskej federácie. Štát vytvára také podmienky, ktoré napomáhajú všestrannému duchovnému, mravnému, intelektuálnemu a fyzickému rozvoju detí, výchove k vlastenectvu, občianskemu povedomiu a úcte k starším. Štát zabezpečuje prioritu rodinnej výchovy a preberá na seba povinnosti rodičov vo vzťahu k deťom, ktoré zostali bez starostlivosti.“

Konečné znenie: „Deti sú najdôležitejšou prioritou štátnej politiky Ruskej federácie. Štát vytvára také podmienky, ktoré napomáhajú všestrannému duchovnému, mravnému, intelektuálnemu a fyzickému rozvoju detí, výchove k vlastenectvu, občianskemu povedomiu a úcte k starším. Štát zabezpečuje prioritu rodinnej výchovy a preberá na seba povinnosti rodičov vo vzťahu k deťom, ktoré zostali bez starostlivosti.“