7. decembra 2021

Natália Saburova – Desať veľkých snickersiek

Preklad: Renáta Koutenská

Redakcia: Veronika Goldiňáková

Poviedka Desať veľkých snickersiek pôvodne vyšla v rámci projektu Stretnutia s mocou (Vstreči s vlasťju) Školy literárnej praxe (Škola literaturnych praktik)

7. decembra 2021

Natália Saburova – Desať veľkých snickersiek

Preklad: Renáta Koutenská

Redakcia: Veronika Goldiňáková

Poviedka Desať veľkých snickersiek pôvodne vyšla v rámci projektu Stretnutia s mocou (Vstreči s vlasťju) Školy literárnej praxe (Škola literaturnych praktik)

Čítať

Poviedka

„Chcela som napísať text o neslobode, ktorú je teraz cítiť v umeleckej sfére,“ hovorí Natália Saburovová, autorka poviedky, ktorá je súčasťou cyklu Stretnutia s mocou Školy literárnej praxe (Škola literaturnych praktik). Dvadsaťpäťročná Petrohradčanka pomocou textu ukazuje, že stelesnením moci v Rusku nie je iba policajt či väzenský dozorca, ale aj obyčajný lekár, ochrankár v obchode alebo moderátor v televízii. Ako v dnešnej dobe vyzerá cenzúra umenia? A ako dokáže ovplyvniť vzťah mladých ľudí?

Renáta K.

Desať veľkých snickersiek, tri krabičky čierneho čaju, dva balíčky vlhčených obrúskov (po dvesto kusov), dechtové mydlo, šampón, instantná polievka Rollton, instantné cestoviny Doširak, instantné rezance s pyré Big Lanč – z každého po päť kusov, ovsené keksíky, čokoládové koláčiky, sucháre, praclíky, údený syr, šunka a saláma, ruský syr, syr Viola, syrové nite, Aľona si nie je istá množstvom, Aľona si už vlastne nie je istá ničím.

Nákupný vozík vyzerá slávnostne. Toľko potravín si Aľona a Seva naposledy kúpili na Nový rok. Oslavovali sami, ale Aľona aj tak chcela všetky šaláty a mäso na francúzsky spôsob. Seva jej daroval nový powerbank a lístok na Iránsku konferenciu v moskovskom Divadle národov. Aľona výskala a poskakovala. Odjakživa miluje Vyrypajeva aj Čulpan Chamatovovú a lístky do Divadla národov sú drahšie než akékoľvek Aľonine oblečenie či dokonca topánky. Seva si našetril. Aľona tiež. Darovala Sevovi mikrofón, aby sa mohol doma nahrávať. Seva nevýskal ani neposkakoval, smial sa, dlho Aľonu objímal a opakoval, aké má šťastie. Ona ho tak veľmi ľúbi. Tak veľmi v neho verí.

Keď Aľona prechádza od regála k regálu, občas pozoruje ľudí. Žena vo fialovej bunde si číta zloženie chlebíčkov. Žena v kožušinovej čiapke prosí predavačku, aby jej z vozíka podala mlieko, ktoré práve prišlo. Muž váži banány. Muž váži zemiaky. Poriadok.

V lete sa Aľona a Seva vezmú. Na niekoľko dní si v Podmoskoví prenajmú dom pre rodinu a priateľov. Nebudú sa brať na úrade, ale na pláži pri lesnom jazere, a potom budú všetci hrať volejbal a jesť burgery z grilu. Aľona zatiaľ tlačí vozík k pokladniam a hľadá najkratší rad.

Príbeh o Sevovom zatknutí rozpráva Aľona všetkým. Prišli ráno, dosť skoro, pred raňajkami a dokonca ešte pred tým, ako sa Aľona zobudila. Začula hlasy v predsieni, potom vo vedľajšej izbe všetko padalo a vošiel Seva a povedal, že to je domová prehliadka. Vstávaj, Aľona, kde mám tašku, musím sa zbaliť. Zlomili posuvné dvere na skrini, zhodili knihy na zem, rozbili kvetináč s hyacintom a Seva bola preč.

Aľona a Seva sa zoznámili na univerzite, na voliteľnom predmete politická sociológia. Na jednej hodine profesorka zorganizovala debatu na tému Cenzúra a umenie – štát chráni alebo kontroluje?. Seva vravel, že štát musí vždy dohliadať na etický obsah umenia. Niečo môže byť voľne dostupné a niečo by malo byť označené napríklad vekovou hranicou alebo by sa vôbec nemalo dostať k širokému publiku. Je to starostlivosť o občanov krajiny, o zachovanie spoločného blaha, morálneho charakteru. Umenie má moc, vychováva ducha, vravel Seva a svojim rozprávaním takmer presvedčil aj sám seba, hoci sa spočiatku veľmi nahneval, že musí obhajovať názor, ktorému sám neverí. Predstavil si bezbrannú masu ľudí, ktorú ochraňuje silný a múdry štát ako rodič, ako dospelý, ktorý vie, čo treba urobiť a ako sa to má robiť správne. Dokonca sa mu na sekundu zapáčil ten pocit bezpečia a istoty, ktorý pocítil, ale potom sa náhodou uvidel v dave, nahneval sa a predal slovo Aľone. Aľona naňho súcitne hľadela. Pravicový diskurz štátnych televíznych kanálov, ktorý Seva teraz (pravdepodobne) nevedomky vysielal, nepôsobil presvedčivo na nikoho v publiku. Aľona debatu vyhrala a pozvala Sevu na kávu.

Po hodine sa v jedálni rozprávajú o textoch, filmoch, hudbe. Aľona dá Sevovi vypočuť pieseň z nového albumu svojej obľúbenej interpretky. V devianostye ubivali ľudej, i vse begali absoľutno golye, pospevuje si Aľona, niekoľko študentiek pri vedľajšom stole ju prosí, aby hneď potom pustila Nočnoj lariok. Seva Monetočku nepozná, má taký zvláštny hlas, ale páči sa mu, veľmi sa mu páči, najmä slová. Je to poetka, vraví Seva a pýta sa Aľony, či počúva Skriptonita. Vyťahuje slúchadlá, púšťa Aľone Uroboros a hľadí na ňu celých dvadsaťosem minút prvej časti, kým upratovačka nezačne zdvíhať stoličky a nepoprosí ich, aby odišli. O niekoľko mesiacov si spolu prenajmú byt a Aľona zistí, že Seva sám píše hudbu a texty a nahráva sa v kamarátovom štúdiu, ale nikomu zatiaľ nič neukazuje, pretože vie, že by mohol byť lepší, že bude lepší.

Pri pokladni Aľona sleduje brigádnika, ktorý sa chápavo usmieva, blokuje rezance a je zmätený z hadíka mydiel a obrúskov. Na konci radu mu nadávajú, že je pomalý a nepozorný, omylom nablokuje viac čaju, ako má, a volá vedúceho. Bežnosť tejto situácie a predvídateľné reakcie všetkých jej účastníkov Aľonu konečne vytrhnú z emočnej strnulosti. Konečne začne plakať. Konečne aspoň niečomu rozumie.

Ich vzťah bol najskôr pokojný. Seva na Aľonu nekričal, neurážal ju, pozorne ju počúval a o tom, čo ho trápilo, hovoril málokedy. Pohádali sa iba raz. Aľona vtedy plakala. Hlúpo. Začínalo sa ich druhé spoločné leto a plán bol takýto: autom z Moskvy do mesta Adler a odtiaľ do Abcházska. Už aj Aľona má vodičák. Skúškové sa skončilo. Chce sa kúpať. Chce byť len so Sevom, dvadsaťštyri sedem, aspoň tri týždne. Chce nečítať, nepísať a nerozmýšľať. Aľona, nemôžeme ísť.

– Nepripustili ich len tak, chápeš? Pretože môžu. Pretože si myslia, že aj tentokrát skloníme hlavy, prehltneme. Hovoria, že neexistujem! Že môj podpis nie je môj, ale ako to? A tvoj podpis nie je tvoj! Čo je to s tebou? Nevadí ti, že ani ty neexistuješ? Ty a ja, Aľona, pre nich neexistujeme. Tak nech vidia! Nech vedia, že je nás veľa. Že existujeme. Že nesúhlasíme.

Aľona sa rozrevala.

Veľmi chcela ísť do Abcházska, je jej to ľúto, ale to prejde, rozhodol Seva a odišiel na večeru k rodičom, aby, ako navrhla mama, prečkal búrku. Aľona spod periny počula, ako Seva zatvára dvere, a predstavovala si, že keď sa vráti, vysvetlí mu, že tu vôbec nejde o Abcházsko. Súhlasí s ním aj nesúhlasí, samozrejme, nesúhlasí s tým, s čím nesúhlasí ani on. Ale pre Sevu teraz už neexistovala. Už ju nevidel. A už za ňu rozhodol. O tom všetkom sa Aľona chcela porozprávať, keď sa Seva vráti, ale akosi sa tak nestalo. Ospravedlnil sa, že bol nepríjemný. Je mu ľúto, že sa výlet nekoná. Urobí všetko pre to, aby preňho Aľona už nikdy viac neplakala.

Na akcii 27. júla zatkli Aľoninu kamarátku zo školy a troch známych z univerzity. Jedného z nich obvinili z trestného činu a Seva teraz chodil na každé pojednávanie. Presťahoval sa na súd. Polovica Moskvy sa presťahovala na súd.

Od toho leta Seva čoraz častejšie mizol do štúdia. Noc, dve, tri, niekedy sa domov nevrátil celý týždeň. Povedal, že pripravuje bombu. Bomba vybuchne a všetci o ňom budú hovoriť.

Aľona naloží tašky do kufra požičaného auta, sadne si za volant, zapne navigáciu a vyrazí do cely predbežného zadržania. Ustavične plače, slzy jej samy tečú z očí, ručanie a rev jej samy vychádzajú z úst. V aplikácii Telegram Aľona nájde správu s prvým trackom, ktorý jej Seva poslal. Aľone sa nepáčil, vôbec to neznelo ako Skriptonit. Vďakabohu. Ale potom sa čosi zmenilo. Hudba. Intonácia. Témy boli tvrdšie, odvážnejšie. Každý deň sa točil okolo textov, beatov, releasov. Aľona nevravela nič, len, že áno, je to veľmi dobre, všetko sa podarí, si najtalentovanejší, najlepší. Zároveň by však mohla povedať, že je pravda, že si najtalentovanejší a najlepší, a ešte sa aj bojím. Bojím sa, že odídeš. Už odchádzaš. Všetko sa určite podarí.

Keď Sevu zatýkali, z nejakého dôvodu všetko vedel. Vedel, že treba hneď zavolať právnikovi a vedel jeho číslo. Naspamäť. Vedel, čo si môže vziať so sebou. Vedel, že Aľona ničomu nerozumie, a nesnažil sa nič vysvetliť. Rýchlo ju pobozkal na líce, dokonca ani nie na ústa, spravil si vysmiatu selfie a zavesil ju na Instagram s názvom albumu v hashtagu.

Až teraz, v aute, keď sa Aľone vracajú normálne reakcie, sa začína hnevať. Hnevá sa na rozbitý kvetináč, na zlomené dvere, na to, že sa zobudila o piatej ráno, na to, že Seva znovu o všetkom rozhodol za ňu. Prečo mlčal? Prečo jej nepovedal, čo má teraz robiť? Čo majú teraz robiť? Veď toto nemalo byť súčasťou ich života. Jeho života. (Jej života?) Je to všetko iba hudba. Je to starostlivosť o občanov krajiny, o zachovanie spoločného blaha, morálneho charakteru…

Aľona vyplnila žiadosť, je šiesta v poradí, s nikým sa nerozpráva, na nikoho sa nepozerá. Dievča vpredu jej podáva ďalší papier. Je to rovnaká žiadosť, treba dve. Pozerá na Aľonine štyri tašky a pýta sa, či ich vážila. Dokopy nesmú mať viac ako dvadsať kilogramov. Aľona nič nevážila. Aľona tu nič nepozná.

Aľonino odovzdávanie sleduje mladý muž. Podá jej fľašu šampónu a povie jej, aby ju preliala do vrecúška, má vrecúško? Malé celofánové vrecúško jej pri odchode strčilo dievča do vrecka. Zíde sa. Kým Aľona prelievala šampón, ukázalo sa, že potrebuje ďalšie vrecúška. Na potraviny. Syr, saláma, všetko treba premiestniť, a vôbec, dievča, v celách nie je žiadny minibar. Otvára všetko, čo Aľona priviezla. Z instantných rezancov vyberie korenie. Vráti jej praclíky s makom a porciovaný čaj. Aľona sa smeje. Nahlas. Nechápe, čo je na korení zlé. Čo je zlé na praclíkoch, čaji. Čo je zlé na šampóne, obaloch salámy a syra? Aľona nechápe ani čo je zlé na Sevovej hudbe a prečo je tu. Aľona nedokáže prestať, požiadajú ju, aby odišla. Nútia ju odísť.

Vonku je jar. Chalani fajčia bez búnd. Pršalo a vzduch vonia zeminou. Aľona sa zhlboka nadýchne. Z ostrého vzduchu a z toho, že už niekoľko dní nespala, sa jej krúti hlava. Aľona ide na Sevov Instagram a pozerá si jeho posledný príspevok. Komentáre a sledovatelia pribúdajú každý deň. Všetci ho podporujú a podporujú sa aj navzájom. Všetci milujú jeho album, všetci mu píšu listy, všetci prídu na súd.

Všetci okrem Aľony.

Natália Saburova sa narodila v roku 1996. Je absolventkou slobodných umení a vied na Petrohradskej štátnej univerzite. V súčasnosti žije v Petrohrade a v minulosti publikovala v zborníku Družba – poviedky z pier žien a nebinárnych osôb. prilož fotku autorky.

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Renáta Koutenská
Preklad:

renáta koutenská

Redakcia:

veronika goldiňáková

Veronika Goldiňáková