Reportáž
Nasledujúci rozhovor pojednáva o problémoch bicyklovania v oblasti pohoria Kaukaz, na rozmedzí Európy a Ázie. Čo je vo väčšine sveta úplne prirodzená činnosť, v niektorých oblastiach dopláca na zastaralé a zakorenené zvyklosti a presvedčenia. Spájajú sa s tým viaceré diskomfortné situácie, kedy by sa preprava, dochádzanie či športovanie prostredníctvom bicykla javilo ako ten najvhodnejší spôsob mobility. Tak isto finančná zaťaženosť vlastnenia bicykla je menšia ako v prípade automobilu či dlhodobého používania verejnej dopravy. Niekde sa problém vyskytuje iba v podobe rodovej nerovnosti, v ktorej sa ženy môžu cítiť ukrátené či nerovnoprávne voči mužom. Tendencie potláčania ženských práv sú však tak hlboko vryté v tradíciách, že ich v niektorých prípadoch prijímajú aj samotné ženy. 21. storočie sa nesie v znamení zrovnoprávňovania žien voči mužom, čo môže priniesť nádej aj do Severokaukazských krajín.
Petra R.
Vo veľkých mestách je budovanie cyklotrás a nárast počtu cyklistov za posledné roky stálym trendom, existujú však regióny, v ktorých by sa výlet na bicykli dal prirovnať k hrdinstvu. Porozprávame vám o tom, s akými komplikáciami sa stretávajú cyklisti na Severnom Kaukaze.
Ak sa dospelý muž bicykluje, v Ingušsku považuje sa to za nedôstojné, tvrdí miestny podnikateľ Ahmed Buzurtanov. On sám začal bicyklovať v Nazrani asi pred desiatimi rokmi.
„Pred pätnástimi rokmi sa v našej krajine prví odvážlivci začali bicyklovať po nociach. Boli veľmi opatrní, aby ich nikto nespoznal. Dokonca aj v noci nosili šiltovky, alebo sa omotali šálom. Zároveň sa tvárili, že iba trénujú,“ hovorí Buzurtanov. „Sám som sa veľmi chcel bicyklovať, nenabral som však odvahu, nedovolil som si to,“ priznáva.
„Vtedy sa len zriedka stávalo, že by ste videli niekoho na bicykli cez deň. Aj to často predstierali, že iba blbnú. Chápal som, že sa chcú bicyklovať, aby sa vyventilovali, zlepšili si náladu či zdravie, alebo jednoducho pochopili, že ide o bežný spôsob dopravy, ktorý im uľahčí život. Nikto však nedokázal prekonať psychologickú bariéru. Potom som to vzal do vlastných rúk a začal som bicyklovať po Nazrani,“ rozpráva Buzurtanov. Dodáva, že to pre neho bol akýsi sociálny experiment.
S týmto sa spájajú tradície, objasňuje Ahmed: „Za starých čias musel byť ingušský muž vždy „v bojovej pohotovosti“, napríklad dokonca aj doma pri sebe musel nosiť kindžal a podobne. Považovalo sa za neodpustiteľné, aby muž mal niečo, čo ho robilo slabým alebo zraniteľným. Napríklad, bezpodmienečne musel mať koňa, aby mohol rýchlo pricválať a odcválať, vtedy sa nezvyklo jazdiť na somárovi. Odtiaľ odniekiaľ pochádza vzťah k bicyklom. Väčšina tradícií zotrváva, aj keď ľudom už nedávajú zmysel, stále sa nimi riadia.“
V tom čase, keď začal bicyklovať po Nazrani, spoločnosť na to už bola pripravená: „Pochopili, že ide o prežitok. Na túto situáciu však silno vplývali zanietení „strážcovia tradícií“. Preto sa ľudia nemohli uvoľniť.“
„Jazdil som verejne, bez čiapky, bez ničoho a ľudia to začali brať normálne. Obzerali sa, pozerali zo zvedavosti, ale neodsudzovali. Áno, nestávalo sa to každý deň, ale jazdieval som po hlavných uliciach Nazrane a nikdy sa nestalo, že by sa za mnou obzerala celá premávka,“ hovorí podnikateľ.
Verí však, že situácia bola by iná, keby sme neboli v meste ale niekde na predmestí.
Niekoľko rokov Buzurtanov jazdil prakticky jediný: „Bicyklovanie sme propagovali rôznymi spôsobmi: organizovali sme akcie, jednodňové výlety. Teraz sa už ľudia neobzerajú. Ani samotní cyklisti sa neobzerajú. Veľa ľudí začalo jazdiť ráno, predtým by si to nikto nedovolil. Už však prekonali istý bod. Zdá sa mi, že po troch alebo štyroch rokoch, čo som začal jazdiť, sa situácia pomaly mení. Mám známeho, ktorý dokonca začal chodiť na bicykli do práce.“
V Ingušsku je však žena na bicykli stále rovnaké tabu, čo bude mať ťažký dopad. „Posmeškom a zbytočným rečiam sa vyhnúť nedá. Takto to určite bude pokračovať. V najbližších piatich rokoch si zatiaľ nedokážem predstaviť, že by sa niektorá zo žien odvážila bicyklovať, tak ako kedysi ja,“ hovorí.
Aj tak sa mýli, ženy v Ingušsku sa už bicyklujú. Jazdia dokonca cez deň, povedala pre portál Yug. MBK Media obyvateľka mesta Magas Milana Oligovová.
„Tri roky som čakala v poradovníku na škôlku. Neďaleko nášho domu máme dve, mne však priradili tú, ktorá je vzdialená dva a pol kilometra. Veľmi ma to nahnevalo a urazilo! V týchto končinách nepremáva žiadna verejná doprava a každý deň chodiť taxíkom bolo pre mňa finančne náročné. Auto nemám. Nuž, zase raz so mnou štát vybabral… Vopred som sa na to spýtala otca, bola som vtedy rozvedená, a začala som jazdiť na bicykli,“ hovorí Oligovová.
Musela jazdiť oblečená v „chlapčenskej uniforme“: „Odkladala som náušnice, nenanášala som si mejkap. Obliekala som si tmavé nohavice, tuniku po kolená, šiltovku a kapucňu, aby ma nespoznali,“ podelila sa s nami Milana.
Podľa jej slov k žiadnym narážkam nedošlo. „Ľudia nevedeli, kto som. Bicyklovala som sa ako Rusky. Nehádzala som na nikoho pohľady, jazdievala som s vážnou tvárou a nikto mi nič nehovoril, iba muži v práci: „Veď si dievča.“ Mala som šťastie, že v tretine mesta žijú Rusi, hodilo sa mi cestovať cez ich územie,“ dodáva.
Uvažuje, čo je zlé na tom, keď žena jazdí na bicykli: „Nenosím oblečenie moslimskej ženy. Boli sme na dovolenke v Gruzínsku, kde bolo veľa arabských žien z Turecka, boli celé zahalené, jediné čo im bolo vidieť, boli oči, a na bicykloch jazdili vo svojich hidžáboch. Hľadela som na ne a rozmýšľala: Prečo nepresvedčiť tunajších ľudí, že aj žena môže jazdiť na bicykli?“
Teraz už Milanino dieťa vyrástlo a študuje na škole neďaleko svojho domova. Milana však naďalej jazdí na bicykli, dokonca aj do susedného mesta Nazraň, po večeroch k svojej mame.
Podľa jej slov sa s negatívnou reakciou ešte nestretla: „Raz na mňa jeden dospelý chlap v sovietskom aute zablikal a ukázal palec hore. Odsudzovanie prichádza najmä od mužov. Ženy sa o tom so mnou rozprávajú so závisťou: Bodaj by som to dokázala tiež!“ hovorí Milana.
Sníva o tom, že bude chodiť na bicykli do práce stále: „Ako by som len chcela chodiť do práce do Nazrani na bicykli! Zatiaľ sa však neviem prinútiť. Nedávno som tak cez víkend išla. V práci bol iba jeden kolega a ten mi povedal: Čo si sa zbláznila?“
Jej otec tiež trpel stereotypmi o bicyklovaní: „Dlho sme žili medzi Rusmi, bývali sme však aj v Groznom. Preto sa ako kaukazský muž hanbil jazdiť na bicykli. Vtedy sme na nich jazdili neskoro v noci, aby nás nikto nevidel, posadil ma dozadu na nosič a išli sme.“
Milana rozpráva, že po tom, ako začala voziť dieťa do škôlky na bicykli, to začali robiť aj ďalší dvaja muži. „Zjavne boli vďaka mne odvážnejší. Počula som o ďalších dvoch dievčatách z Nazrane, ktoré po nociach jazdievajú v hidžáboch,“ dodala.
Zora, ďalšia obyvateľka Ingušska tvrdí, že v republike sú ženy, ktoré jazdia na bicykloch. „Keď som pracovala v Nazrani, moja kolegyňa sa chodievala po večeroch bicyklovať, povedala však, že sa necíti dobre, pretože to vzbudzuje kritiku,“ hovorí.
„Všetko sa mení, ale pomaly. Pre veľkú časť obyvateľstva je to absolútne neprijateľné. Vraj v dome, v ktorom žije muž, by žena nikdy nemala sadnúť na bicykel. Odsudzujú nás, v podstate, potichu, nikto sa do nás nenaváža. Aj keď jedna kolegyňa povedala, že mladíci v autách sa môžu snažiť upútať pozornosť tým, že na nás začnú posmešne pokrikovať,“ poznamenáva žena.
Zora priznala, že keď žila v Ingušsku, chcela jazdiť na bicykli, ale odopierala si to: „Jednoducho som nebola pripravená na negatívnu a zbytočnú pozornosť. Nebolo v mojich silách proti tomu bojovať. Viem, že nie všetci z mojej rodiny by to brali s pochopením,“ vysvetlila.
Na otázku, čo je zlé na žene na bicykli, neexistuje jednoznačná odpoveď, každý má svoju verziu. „Príliš sa to sexualizuje, žena pri bicyklovaní na seba priťahuje pozornosť. Pre niektorých tento dôvod vôbec nie je zásadný, iba to nikdy nevideli, a preto to považujú za nesprávne,“ hovorí Zora.
„Nemôžem povedať, že doma som trpela. Ale tu (v Moskve) sa bicyklujem neustále a som rada, že môžem,“ hovorí.
V Čečensku muži nemajú problém s bicyklovaním, to isté sa však nedá povedať o ženách.
„Bicykle mám rád, jeden stojí u mňa na dvore a rád sa na ňom večer preveziem. Všimol som si, že mládež aj ľudia v zrelom veku sa aktívne bicyklujú. V Čečensku máme všeobecne radi bicykle,“ hovorí obyvateľ Grozného, podnikateľ Sajdbek Čumakov.
Myslí že, ak niekto reaguje na bicykel ako na niečo neslušné alebo nedôstojné pre muža, je to preto, že „jeho osobnosť ešte nie je sformovaná“. „Mám drahé auto, ale aj tak rád jazdím na bicykli. Viem, že ma v tom moji známi podporujú. Keď sa idem bicyklovať, zverejním o tom status na sociálnych sieťach, niekedy sa ku mne pridajú známi a bicyklujeme sa spolu. Ale aj keď jazdím sám, stretávam veľa známych, kolegov a spolužiakov, ktorí tiež sa bicyklujú. Všetci sú to úspešní ľudia. Dobrý bicykel môže stáť aj tristo tisíc rubľov, čo je viac ako lacné auto,“ hovorí Čumakov.
V poslednej dobe popularita bicyklov v Čečensku rastie. „Náš prezident sa viackrát zúčastnil na maratónoch, ktoré boli súčasťou iných udalostí, jazdou na bicykli. Ukázalo sa, že mladí ľudia si z neho berú príklad. Toto je príklad dobrého zdravia. Tiež som videl, že nakúpil bicykle a rozdal ich deťom. To, samozrejme, zvýšilo záujem,“ hovorí Sajdbek.
V Groznom môžete uvidieť na bicykli aj ženy, sú to však turistky. „Miestne dievčatá som na bicykloch nevidel. Pre našu mentalitu je neprijateľné, aby dievčatá nosili nohavice, a v ženských šatách nie je veľmi pohodlné jazdiť na bicykli,“ poznamenáva Čumakov.
„Zákaz bicyklov vychádza z nášho životného štýlu, mentality. My ženy rozumieme, že je pre nás neprijateľné sedieť a jazdiť na bicykli. Riadim sa islamom a je to pre mňa nesmierne dôležité.“
„V islame je jedno hadís. Náš Prorok povedal, že preklial ženy, ktoré sa snažia byť ako muži, a mužov, ktorí sa snažia byť ako ženy. Preto si neoblečiem priliehavé nohavice ako muž, nesadnem si na bicykel a nebudem jazdiť. Ani naše matky a babky nejazdili na koňoch. Vždy to bolo a aj to zostane pre mužov. Nemyslím si, že je to porušenie ženských práv,“ hovorí.
Jednou z ďalších obyvateliek Grozneho je Seda. Na otázku, či má známe, ktoré by chceli jazdiť na bicykli, okamžite odpovedá: „Áno, všetky by chceli. Často sme o tom diskutovali s kamarátkami, a neviem ani o jednej, ktorá povedala, že by nechcela.“
„Prečo? Z rovnakých dôvodov ako všetci. Je to zábava, šport a pre mnohých aj pohodlný spôsob prepravy. Najzvláštnejšie na tom je, že neexistuje žiaden zákaz jazdenia na bicykloch. Nikto nehovorí: Dievčatá sa nesmú bicyklovať. Keď sa však niektoré z dievčat začne v centre mesta bicyklovať, hneď po nej všetci začnú pokukovať. Príbuzní povedia, že je to nedôstojné. Prečo je to nedôstojné, to neviem,“ hovorí Seda.
Zákaz bicyklovania podľa jej názoru nesúvisí s islamom: „Je to čisto národný stereotyp. Existuje veľa vecí, ktoré sa pripisujú islamu, aj keď to s ním nemá nič spoločné.“
Ďalšou severokaukazskou republikou je Dagestan, kde sa silno dodržiavajú tradície a islam, situácia je tam však diametrálne odlišná. Obyvateľ Machačkaly Rasul Kadijev jazdí na bicykli od roku 2008, a podľa neho s tým nikdy nemal problémy.
„Bicykloval som kvôli postave, aby som sa viac hýbal. Okrem toho, nemám vodičský preukaz, tak som vyskúšal bicykel. Naše mesto je malé, na bicykli sa mi do práce jazdilo pohodlne,“ hovorí.
Napriek tomu, že ani predtým s tým neboli žiadne problémy, situácia sa za posledné dva roky zlepšila. „Ľudia začali viesť zdravší životný štýl a teraz, počas koronavírusu, nastal rozmach. Pracovníci na Ministerstve vnútra zastavovali všetky autá, cyklistov však nechali na pokoji, pohodlnejšie je presúvať sa na bicykli,“ vysvetľuje Kadijev.
Novinárka Inna Chatukajeva jazdí na bicykli asi polroka. „Nestretla som sa s nijakými zlými rečami, pretože v Dagestane máme dobrý vzťah k športu,“ hovorí.
Pravda, pripúšťa, že ani tu nie sú ľudia na bicyklujúce ženy veľmi zvyknutí: „Keď jazdím, veľa ľudí sa na mňa pozerá, často niečo poznamenajú, zastavia sa a začnú sa ma pýtať na bicykel. Nepočula som však na svoju adresu nijaké konkrétne negatívne komentáre v duchu, že to nie je ženská aktivita.“
V Severnom Osetsku je bicykel bežná vec, tvrdí novinár Zaur Farnijev. „Nepamätám si, že by sme mali problémy s bicyklami. Dokonca môj starý otec jazdil na bicykli aj vo veľmi vysokom veku. Vôbec to nie je problém. Ani žiadne klebety u nás nie sú, dievčatá, chlapci, ľudia v ktoromkoľvek veku pokojne jazdia,“ hovorí.
„Problém s bicyklami“ má na Severnom Kaukaze celkom praktické dôvody, tvrdí etnograf, starší vedecký pracovník Centra pre kaukazské otázky a regionálnu bezpečnosť MGIMO Ahmed Jarlykapov.
„Dagestan a vo všeobecnosti Severný Kaukaz je zóna, v ktorej prevládajú Lady. Ide o relatívne lacné auto a ojazdenú Ladu si môže dovoliť takmer každý obyvateľ Severného Kaukazu. Preto si praktickí severokaukazčania kupujú ojazdené auto. Okrem toho väčšina ľudí na Severnom Kaukaze žije na vidieku, takže potrebujú auto a preto bicykle nie sú nijako zvlášť populárne,“ vysvetľuje.
Druhým dôvodom je nedostatočná infraštruktúra. Diaľnice sú v hroznom stave a v mestách dokonca chodci nemajú ani kadiaľ kráčať, nehovoriac o cyklistoch.
Okrem bežných dôvodov však existujú aj ďalšie. „Na Kaukaze je pre ženu veľmi ťažké nasadnúť na bicykel, je to z jej strany jednoznačne odvážny čin. Nie je to však dané ani tak náboženstvom, ako skôr miestnymi predstavami o morálke,“ uviedol Jarlykapov.
Elena Petrová je novinárka pôsobiaca v oblasti Kaukazu. Venuje sa najmä téme ľudských práv.
