Bola terčom posmechu. Celej škole. Vždy chodila v akýchsi neforemných sakách a sukniach, koniec koncov, viselo by na nej akékoľvek oblečenie: bola vysoká, vychudnutá, vyziabnutá, za deň vyfajčila aj dva balíčky cigariet Belomor. Po mužoch alebo deťoch (nepočítajúc nás, v každej triede po dvadsať-dvadsaťpäť blbcov) nebolo v jej živote ani chýru, ani slychu.

Algebra. Celý život len ona – ixká, ypsilony, integrály, derivácie, funkcie, rovnice s dvoma, troma, či s jednou neznámou. Teorémy a lemy. Dôkazy. Diskriminanty a deprimy. Čierna tabuľa, na ktorú počas každej hodiny píše všetky tie kliky-háky, spájajúc celý ich život do rovnakých vzorcov, z ktorých sa skladá aj jej vlastný život, a ktoré na konci každej hodiny týždenník (nejaký strapatý trojkár, no nemusí to byť výlučne trojkár a nemusí byť ani strapatý, ale môže to byť princezná-jednotkárka, celá trieda je do nej zamilovaná), v podstate je to jedno, kto, no na konci každej hodiny maže celý jej život z tabule zle vyžmýkanou a špinavou handrou, ktorá zanecháva akurát tak kriedové machule.

Nemali ju radi a báli sa jej. Neskôr, keď vyrástli, sa jej už nebáli. Ešte stále ju nemali radi, niektorí ju dokonca nenávideli, no nikto ju nikdy neľutoval. Prečo by aj mal? Len čo vstúpila do triedy, už bola nahnevaná: prečo je tabuľa fľakatá? Kto je týždenník? Okamžite ju dajte do poriadku! A stále dookola – vreskot, hystéria, pravítkom po stole; blbci, nevzdelanci, dubové hlavy; padaj k tabuli,vypadni z triedy; načo si sa, hlupaňa, namachlila; načo sa to pozeráš, idiot! Trvá to už päť rokov! Snažila sa do nás vtĺcť algebru, takže tak.

Ale vyskytovali sa u nej aj „záchvaty láskavosti“, akési nepochopiteľné „lyrické otupenia“. Volá sa to – nemať sa s kým porozprávať, osamelosť, smútok a čierna tabuľa. V takéto dni príde, sadne za stôl, pohľad zasnený, minútu sa na každého pozerá ako na známeho, usmieva sa, „zlatíčka moje“, hovorí, „úbohé moje“, hovorí, „na kieho čerta je vám táto algebra“, hovorí, „na kieho čerta je vám anglický jazyk“, hovorí, „je taký nudný!“ „Chcete, aby som vás učila aj francúzštinu?“ A môj sused v lavici mi už škodoradostne šepká do ucha: „Teraz začne opäť spomínať na mladosť a tárať o Alžírsku.“ Akoby som to nevedel! 

Presne. Všetci to vedeli. Dokonca naspamäť: večné leto, púšť, palmy, do biela rozpálené mesto – kaviarne a školy priamo na ulici, pod obrovskými markízami alebo stanmi – revolúcia, získanie nezávislosti, chudoba, čunga-čanga, koloniálna francúzština, štyridsať-päťdesiat ufúľaných detičiek v triede, očká otvorené dokorán, prahnú po učení, najradšej by v škole presedeli celý deň, nie ako vy, a samozrejme, more, more, more.

„Kto z vás už bol pri mori?“ díva sa nás zaľúbene, zaľúbene, úsmev jej žiari, vytryskujú z nej lúče, aj vrásky na nej žiaria, ako to samotné zasrané alžírske slniečko, ktoré v skutočnosti s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nevidela.

„Sú to klamstvá,“ opäť zašomre Zabello, „videla až príliš veľa filmov s Belmondom, a preto teraz tára nezmysly.“

 „Áno? A odkiaľ vie po francúzsky?“

 „A kto to má, do prdele, vedieť.“

 „Nič nepočujem, kto z vás videl more?“ celá sa rozcíti, celá sa rozžiari ako černobyľský reaktor, a na oplátku na ňu zazerá tridsať párov očí, z ktorých srší nenávisť, no ona si to vôbec nevšíma! Chystá sa nám zaspievať Marseillaise, francúzsku hymnu! Dievčatá sa pokúšajú aspoň nejako zareagovať, keď sa náhodou na niektorú pozrie, ale my sa už ani nesnažíme, jednoducho uhneme pohľadom a kto neuhne – pred ňou – rád by!

V každom prípade tým svojim Alžírskom pravidelne vytáčala celú školu. Približne raz za štvrťrok. A keď nastal takýto deň, vo všetkých triedach, v ktorých mala hodiny, sa hovorilo o tom, že „vypuklo Alžírsko”. A na druhý deň sa začalo všetko odznova – debili, idioti, hlupáci, na-integrál-čumíte-ako-keby-ste-ho-prvýkrát-videli, na čo sú vám vysoké školy – a tak to išlo celú hodinu.

Riaditeľ to všetko znášal s bolesťou v srdci. Poslať ju do dôchodku nemohol… O to viac, že sme učivu rozumeli prekvapivo dobre, z písomiek, dokonca z celoštátnych testov sme nikdy nedostali trojku, a rodičia si učiteľku z nejakého dôvodu vážili.

Ale do dôchodku to nedotiahla. Vypuklo ďalšie „Alžírsko“. A aké! Najprv sme ju vôbec nespoznali: do triedy nevošla mrcha, zmorená, úbohá a ošklbaná, v akomsi divnom a položobráckom oblečení, ktoré vždy nosila, ale vošla – a hneď od dverí – „bonjour“ –  v novučičkom oblečení, akoby sa mala vydávať. A potom – priamo z voleja – štyridsaťpäť minút, bez prestávky, v ukážkovej (asi ukážkovej, kto to mal vedieť, sme predsa na anglickej strednej škole) francúzštine vedie hodinu, vysvetľuje novú tému. Celú tabuľu popísala poučkami, taká bola milá, srdečná, keby aspoň raz zakričala, alebo sa na nás len prísnejšie pozrela, ale nič také sa nestalo – hrkúta si ako holubička, akoby práve prišla z vysokej školy a toto bola jej prvá samostatná hodina, nič viac, nič menej – oslávenkyňa, nevesta, jednotkárka – „entre nous“, „troyes“, „par excellence“. „Au revoir“. A, samozrejme, more, more, more. Alžírsko. Do čerta s ním.

 „A veď to už je prípad zrelý na psychiatrrriu,“ ozve sa Zabello ani nie škodoradostne, ale akosi udivene, zvláštne, a hoci ráčkuje, vtip sa mu nie úplne vydaril – znie absurdne a smutne, a v mŕtvom tichu, v ktorom sa trieda ani nepohne, v ktorom presedela od začiatku hodiny celých štyridsaťpäť minút, jeho „prípad zrelý na psychiatrrriu“ počujú, samozrejme, všetci. Pravdaže, okrem nej.

V škole sme na ňu rýchlo a ochotne zabudli: my – ako na nočnú moru, učitelia – ako na svoju potupu a hanbu. Akoby sa nám nakoniec podarilo striasť sa bezmocnej a zbytočnej príbuznej. Alla Alexejevna, ktorá prišla na jej miesto – absolventka, jednotkárka a nevesta – nechala tri dni v laboratórnej miestnosti otvorené okná a nevošla tam, pretože tam bolo všetko zadymené. Nebála sa nás, nerobila drahoty a hodinu začala s ľahkosťou a prirodzenosťou:

„Tak čo, kuriatka, ideme sa učiť?“

A my, urastené pätnásťročné uchá, ktoré už stihli pochytiť sormovský kriminálnický slang typu feňa a podobne, sme jej „kuriatka“ okamžite odpustili a bezhlavo sme sa do nej zamilovali. Zdalo sa, že každý nadobro zabudol na „Alžírsko“. No ukázalo sa, že nie navždy. A nie každý.

Prichádza zima, najhustejšia brečka, najhnusnejšie novembrové dníčky, keď ani zdravý človek nepovažuje obesenie za až takú hlúposť, a o kŕčovitých a doďobaných tínedžeroch už ani nehovoriac, rodičia nás začali nabádať k dobrým skutkom, k činom – teda ísť, navštíviť starú učiteľku. Nikto z nás by, samozrejme, nikdy nesúhlasil s takýmto mučením. No zasiahla Aločka Alexejevna: nie,hovorí, musíme, hovorí, bude to ušľachtilé, hovorí. Veď ste láskaví, hovorí. Ahá. Láskaví. Keď treba, tak treba. Ponúkla sa, že nás zorganizuje a tiež navštívi svoju predchodkyňu. Jednoducho sa nedalo nič robiť.

Zozbieralo sa nás desať. Mali sme ísť k nej domov. Ukázalo sa, že v blázinci tiež dlho nepobudla: zapísali ju do evidencie, pichli jej nejaké svinstvo, ktoré ju malo upokojiť, a vykopli ju z dverí – našťastie mala kam ísť a nezostala na ulici. A čo by ste čakali: limitovaný počet lôžok, priškrtený rozpočet, nie vždy sa vôbec ujde miesto normálnym bláznom, a toto predsa nie je nejaký dobročinný ústav.

Nastal ten deň – chladnejšie už ani nemohlo byť – v Alžírsku takých dní niet – kráčame, brodíme sa blatom, pletieme sa jeden druhému pod nohy, akoby sme šli na bitúnok. Aločka sa nás snaží povzbudiť – zbytočne! Prejdeme okolo niekoľkých stánkov, keď sa zrazu ozve Živojedov:

„Nedokážem to! Potrebujem si dačo vypiť!“

„Čožeee?“ opýta sa Aločka.

„Čo vy na to, nezložíme sa a nekúpime si nejaké lacné víno? Vermúta alebo Solncedara?“

„Čožeee?“ opäť sa ozve Aločka.

Takmer nikto nemá pri sebe peniaze, iba Živojedov, ale ponúkne  sa všetkým.

„Žeňa, opováž sa! Žeňa, opováž sa!“ kričí vzápätí Aločka, ale on sa už vracia s fľašou a desiatimi plastovými poldecákmi, a za pochodu odrezáva plastový štupeľ.

„Na Alžírsko!“ slávnostne zdvihne fľašu.

A naozaj: na žltej etikete tej najodpornejšej a najlacnejšej brečky sú nahrubo namaľované palmy, piesok, more, vychádzajúce slnko, černoškovia, akási čunga-čanga, a na tom všetkom je velikánskymi písmenami napísané: AlžírskO – víno z bobuľového ovocia.

„Dievčinky, aj vy?“ div že sa Aločka nerozplače.

„Ale no tak, Alla Alexejevna,“ odpovedia jej a zapália si cigaretu, „len si trochu uchlipneme, do nálady. Dajte si s nami.“

V tej chvíli už viac toto neslušné správanie nezniesla a odišla preč. A my sme sa naozaj dostali do nálady: presunuli sme sa na akýsi dvorček, na lavičky, fľašu sme vypili, naškrabali sme peniaze na ďalšiu, na olovrant sme si rozdelili pár sladkých „čajových“ rolád a oblátkovú orechovú tortu, ktorými nás vybavili rodičia. Život sa na okamih pousmial. Dokonca vykuklo aj slabé a bledé slnko. Dievčatá s cigaretkou v ruke si bokom od nás štebotali o babských veciach. Boli sme opití a cítili sme sa dospelo, mužne. Živojedov, ktorý zachránil celú túto skupinku, sediac s prekríženými nohami rozpažil ruky do strán, zaklonil hlavu, tvár vystavil klamlivému novembrovému slnku, riadne sa popreťahoval a pri tom stále dookola opakoval: „Alžírskooo…“ čo pravdepodobne znamenalo, že sa cíti dobre.

Atmosféra sa medzi nami zmenila. Zavládlo opité a pomstychtivé vzrušenie. Zrazu chcel ísť každý „navštíviť“ starú učiteľku, pozrieť sa na biedu, v akej pravdepodobne žila, dať konečne voľný priebeh svojej krivde a neoblomnej detskej nenávisti.

„O Alžírsku nám fakt neklamala,“ oznamuje nám počas cesty Zabello. „Pýtal som sa na to otca a je to pravda – v šesťdesiatych rokoch tam došlo k revolúcii, naši tam posielali učiteľov, inžinierov, lekárov, ktorí tam išli pomáhať alebo tak nejak.“

„Medzinárodný dlh?“

„No, tak trochu. Len bez vojny, nie ako v Afganistane.“

„Zaujímalo by ma, či spala aj s černochmi.“

„V Alžírsku nie sú černosi, ale Arabi.“

„Afrika ako Afrika.“

„No, keď prídeme, tak sa jej to budeš môcť spýtať.“

Ku vchodu sme sa dovalili ako taký gagotajúci húf mamľasov. Naša zvieracia odhodlanosť rástla s každým krokom. Ale pred dverami sme zneisteli, päť minút sme prešľapovali na mieste.

„No… tak už niekto zazvoňte.“

Chopil sa toho Živojedov.

Vracali sme sa v tichosti. To, čo sme uvideli, bolo aj na nás priveľa. Hladná a pomätená starena si na nič a na nikoho nepamätala. Niekto navrhol, aby sme jej kúpili aspoň chlieb, ale všetky peniaze, ktoré sme mali pri sebe, sme už minuli. Ani len to sme nemohli urobiť. Susedka, ktorá nám otvorila, pol hodiny mlela o tom, ako ťažko sa jej žije v jednom byte so starenou, a že sa to už musí nejako vyriešiť, ale ona sama nič nezmôže, má mizerný dôchodok, nepozná ani len ceny, neorientuje sa v tom, a nedávno ju takmer zbili na trhu. A tak sme jej povedali, že zbehneme po chlieb, kúpime aj iné potraviny a vrátime sa, no zdupkali sme kade ľahšie. Au revoir.

„Nehanbíte sa?“ vyčítala nám na druhý deň Aločka.

A ešte ako. Ale čo narobíte.

Na ďalší rok sme maturovali. Na veľa vecí sa pozabudlo, a tak no… Medzi prvými skúškami a poslednými hodinami nám prikázali prichystať triedu na prerábku. Museli sme vyniesť všetky papiere, „zdrapy“: staré triedne časopisy, nástenky a všetko, čo sa za tie roky nahromadilo. Okrem iného sme objavili aj tučný fascikel, rozviazali sme šnúrky a povypadávali z neho staré školské fotky. Vypadla z nich aj táto: skupinka mladých, šťastných ľudí na brehu mora, medzi nimi jedno dievča. Usmievali sa tak, ako sa usmievajú ľudia, ktorí majú celý život pred sebou. To dievča bolo naozaj krásavica. Nevedomky nás priťahovalo.

„Veď to je naša Elvíra Ľvovna,“ zrazu niekto zamrmlal, akoby tomu sám nemohol uveriť.

„Któóó?“

„Elvíra… Alžírsko.“

A samozrejme, more, more, more.