ZSSR pred sedemdesiatimi rokmi uskutočnil prvé úspešné testy atómovej bomby. Portál Takie dela spolu s videoprojektom ROMB približujú príbeh sovietskeho atómového projektu a jeho vedúceho Julija Charitona.

Pred sedemdesiatimi rokmi sa v ZSSR uskutočnili prvé úspešné testy atómovej bomby – dovtedy vlastnili atómové zbrane len Spojené štáty americké. Táto udalosť predurčila život dvoch kontinentov na nasledujúce desaťročia: studená vojna, preteky v zbrojení, život v neustálom strachu na oboch stranách oceánu, potom odzbrojovanie a prepracovanie starých plánov, ktoré sa dali použiť do novej éry konfliktov. Portál Takie dela rozpráva príbeh o sovietskom atómovom projekte a jeho odbornom vedúcom Julijovi Charitonovi.

Semipalatinsk, rok 1949

V jedno augustové ráno fúkal v kazašskej stepi studený severný vietor. V noci pršalo a obloha bola zatiahnutá mrakmi. Z času na čas sa však cez oblaky predieralo slnko a osvecovalo pustú step bez žiadnych domov či stromov.

A predsa sa v stepi nachádzali ľudia: niekoľko osôb sa zišlo v menšom dome, obklopenom zemným valom. Stáli pri riadiacom pulte a počúvali odpočítavanie: tridsať minút, desať minút, jedna minúta, tridsať sekúnd, dve, nula.

Asi desať kilometrov od domu vzbĺklo v stepi „neznesiteľne jasné svetlo“. Následne sa zdvihla biela ohnivá guľa, ktorá postupne nadobúdala červenú farbu a praskavo roztavovala stepnú piesočnatú pôdu. Po chvíli sa rozľahol hrmot. Nad poľom stúpal atómový hríb. Oceľová veža, ktorú postavili krátko predtým, sa vyparila a podpery neďalekého mosta sa zvraštili.

V dome za zemným valom to žilo. Vedci si navzájom gratulovali a po chvíli k nim podišiel nižší, zavalitý muž v okuliaroch, ktorý tiež sledoval testy. Dvoch z nich objal a pobozkal ich na čelo. Takto Lavrentij Berija zablahoželal vedúcim sovietskeho atómového projektu Julijovi Charitonovi a Igorovi Kurčatovovi k úspešným testom prvej sovietskej atómovej bomby.

Moskva, rok 1939

Koncom tridsiatych rokov mladý fyzik z Petrohradu Julij Chariton spolu s kolegom Jakovom Zeľdovičom skúmali, aké podmienky sú potrebné pre vznik jadrovej reťazovej reakcie. V roku 1939 prednášal Chariton na konferencii v Charkove. Vedci diskutovali o využití energie získanej štiepením jadra pre vojenské a mierové účely, no sovietska vedecká obec bola vcelku skeptická k vedeckým prácam mladých vedcov. Piotr Kapica, budúci laureát Nobelovej ceny, dokonca označil využívanie atómovej energie za málo pravdepodobné.

Rádioaktivita bola vtedy ešte stále pomerne novou témou vo vedeckom svete. Nad Európou navyše visel hnedý mor a utečenci sa snažili zachrániť pred fašistami. Z Talianska utiekol aj Enrico Fermi, jeden zo zakladateľov jadrovej fyziky (a budúci laureát Nobelovej ceny za fyziku), aby zachránil svoju manželku, ktorá bola židovka. Aj to bolo príčinou toho, že  svetová spoločnosť hneď nevenovala pozornosť vedeckým objavom, ktoré o sedem rokov navždy zmenili svet.

V Sovietskom zväze sa už v tom čase rozpútal Veľký teror: fyzikov kritizovali za nadmerné kontakty so zahraničnými vedcami, publikácie v zahraničných časopisoch a za podlizovanie sa Západu. Kapica sa v roku 1934 vrátil z Cambridgu do Sovietskeho zväzu a krátko nato napísal manželke list, v ktorom uviedol, že jeho bývali priatelia a kolegovia sa s nim boja stretnúť a začali sa mu vyhýbať, pretože vedeli, že sa počas emigrácie vídal s Bucharinom, politikom v nemilosti. Dvadsiateho ôsmeho apríla 1938 zatkli Leva Landaua (budúceho laureáta Nobelovej ceny za fyziku) a odviezli ho do Butyrskej väznice, kde mu počas výsluchov zlomili dve rebrá.

Nebezpečenstvo hrozilo aj Julijovi Charitonovi. Jeho otec Boris pracoval ako novinár a redaktor kadetských novín Reč a zo Sovietskeho zväzu ho vyhostili na parníku filozofov[1]. „Jedného letného alebo jesenného večera roku 1922 obkľúčili príslušníci Štátnej politickej správy Dom spisovateľov (poznámka redakcie: vtedajšie pracovisko Borisa Charitona)“, spomínal neskôr Julij Chariton. Boris Osipovič si niekoľko mesiacov odsedel vo väzení a potom ho vyhostili z krajiny ako „ideologicky vzdialenú inteligenciu“. Julij odprevadil otca do prístavu a od tej chvíle sa už nikdy nevideli. O štyri roky Julij z toho istého prístavu odcestuje do Európy a odtiaľ si to namieri do Cambridgu, kde bude študentom objaviteľa neutrónu Jamesa Chadwicka a Ernesta Rutherforda. Boris Chariton sa po dlhých rokoch sťahovania usadí v Rige a stane sa redaktorom novín Segodnia. V roku 1940, keď na územie Lotyšska vstúpia sovietske vojská, ho zatknú a pošlú do tábora, kde za pár rokov zomrie a nedožije sa tak dňa, keď jeho syn úspešne otestuje prvú sovietsku atómovú bombu.

Sarov, 40. roky 20. storočia

V decembri 1946 sa po ceste na hranici Mordovskej a Nižegorodskej oblasti vliekol autobus. Sedeli v ňom fyzici a pozerali sa z okien. „Okolo nás sa mihali dediny pripomínajúce osady Rusi do vlády Petra Veľkého. Keď sme prišli na miesto, uvideli sme kláštorné chrámy a  ubytovne pre duchovných, obrovské lesy (…) a nevyhnutné  znaky epochy – „zóny“, zaľudnené predstaviteľmi všetkých regiónov krajiny,“ – spomínal Lev Aľtšuler, jeden z účastníkov sovietskeho atómového projektu. Rovnaký dojem mal z toho aj Sacharov, ktorý do Sarova pricestoval o niečo neskôr: „Do očí mi bili rozpadnuté, zle kryté drevenice: väčšina z nich bola pokrytá starou slamou alebo napoly zhnitými šindľami, na šnúrach viseli akési rozdriapané handry.“

Vojenský potenciál atómovej energie ocenili v Sovietskom zväze ešte počas vojny, no osobitnú pozornosť možnostiam využitia atómu začali venovať až po Hirošime a Nagasaki. Kurátorom sovietskeho projektu sa vtedy stal Lavrentij Berija a podľa výpočtov historika Davida Hollowaya sa náklady na vedu v roku 1946 trojnásobne zvýšili oproti roku 1945.

Sarov sa stal miestom, kde vedci priamo pracovali nad projektovaním a výrobou bomby, a kde vykonávali všetky potrebné experimenty. Odborným vedúcim konštrukčného oddelenia v Sarove (KB-11) sa stal Jurij Chariton a vedúcim teoretického oddelenia Jakov Zeľdovič. Historik a novinár David Holloway vo svojej knihe Stalin a bomba píše, že Charitonovi sa na vypracovanie projektu podarilo zhromaždiť „silný kolektív“ fyzikov.

Fyzici zo začiatku žili v kláštorných kobkách, neskôr však postavili výskumné centrum Arzamas-16. Sacharov vo svojich memoároch nazýva toto miesto „zvláštnym produktom doby“: „Roľníci z okolitých chudobných dedín videli súvislý plot z ostnatého drôtu, ktorý ohraničoval obrovské územie.“ Vo vnútri samotného „objektu“ stáli bytové domy pre vedcov, závod s laboratórnym a konštruktérskym pavilónom a testovací polygón. V chráme z bieleho kameňa sa usídlilo oddelenie gulagov a na svahu vybudovali baraky pre väzňov. Keď sa väzni dostali do tohto tajného objektu, nemohli sa už vrátiť domov – po odpykaní trestu ich deportovali do Kolymy, aby sa nepreriekli.

Život a práca vedcov v „objekte“ boli tiež rozporuplné. Alexej Semionov, vnuk Julija Charitona, na jednej strane hovorí, že „život v Sarove bol v niektorých ohľadoch dokonca slobodnejší ako na „veľkej zemi“: v objekte vládla atmosféra akejsi tvorivej slobody a to isté sa týkalo aj národnostnej otázky – vedci židovského pôvodu mohli v období boja proti kozmopolitizmu aj naďalej pracovať na atómovom projekte. Keď niečo Stalina a Beriju veľmi zaujímalo, nevšímali si národnosť alebo pôvod pracujúcich.“ Semionov zároveň rozpráva aj o tom, že Charitonovi (a niekoľkým ďalším vedcom, najmä Kurčatovovi a Sacharovovi) boli neustále prideľovaní dvaja strážnici („tajomníci“) z KGB: „Boli to ľudia, ktorí o ôsmej ráno vchádzali do domu a odchádzali z neho o jedenástej večer.“ Na otázku, či „tajomníci“ z KGB vedcov sledovali, Semionov bez váhania odpovedá: „Samozrejme.“ David Holloway vo svojej knihe Stalin a bomba cituje Charitonove slová: „Berijovi ľudia boli všade.“ V knihe Chariton opisuje aj príhodu z uzavretého mesta Čeľabinsk-40, kde sa budoval atómový reaktor: „Po obede a niekoľkých pohárikoch Berijov predstaviteľ povedal Charitonovi: „Julij Borisovič, keby ste len vedeli, koľko toho už o vás natárali! (…) Ja im však neverím.“

Ten istý rozpor nachádzame aj v memoároch Sacharova (ktorý do Sarova pricestoval v roku 1949): vedec píše, že dostával slušný plat, pracovné podmienky boli dobré a tvorivé a fyzici boli naozaj oddaní svojej práci. Každý deň však z okna izby videl, ako vedú väzňov na šichtu. „Režim panoval aj nad životom slobodných. Nikto nemohol ísť na dovolenku či navštíviť rodinných príbuzných, a to dokonca ani vtedy, keď boli ťažko chorí alebo zomierali. Bez povolenia od prevádzkového oddelenia ste nemohli odísť ani na pohreb alebo služobnú cestu.“

V takýchto podmienkach začali sovietski vedci vyvíjať atómovú bombu. Chariton a jeho kolegovia používali pri práci materiály, ktoré sa sovietskej rozviedke podarilo získať od Klausa Fuchsa – fyzika, ktorého komunisti naverbovali ešte počas vojny, keď pracoval v Anglicku. V roku 1943 ho pozvali do Projektu Manhattan a podieľal sa na vývoji amerických atómových zbraní. V júni a septembri 1945 Fuchs odovzdal Sovietskemu zväzu podrobný opis plutóniovej bomby. Vedci v Sarove museli vyriešiť ešte rad problémov, no ako základ prvej atómovej bomby sa rozhodli zobrať práve americký variant.

Prvé testy sa mali uskutočniť v auguste 1949. Alexej Semionov hovorí, že krátko predtým poslali do Arzamasu-16 „náhradný tím“ vedcov, ktorí mali v prípade neúspechu vystriedať vedenie projektu. Holloway vo svojej knihe cituje slová Vasilija Jemeľjanova (zástupcu Rady ministrov ZSSR, ktorý mal tiež na starosti atómový projekt): „Jemeľjanov sa vyjadril… jasne, keď povedal, že ak sa testy nepodaria, tak budú zastrelení.“ Chariton však, ako ďalej píše Holloway, bol presvedčený o tom, že sa všetko podarí. Aby mohli dostatočne posúdiť potenciál bomby, postavili okolo polygónu tehlové budovy, mosty a tunely, a rozmiestnili tam aj vlaky, vagóny a tanky. Vedci jej výbuch sledovali z veliteľského stanovišťa, vzdialeného asi desať kilometrov od miesta explózie.

Prvá sovietska atómová bomba vybuchla ráno 29. augusta 1949 a znamenala novú etapu studenej vojny. V nasledujúcich desaťročiach USA a ZSSR zvyšovali svoj jadrový potenciál: testovali vodíkovú bombu, vyvíjali rakety s jadrovými hlavicami, lietadlá, ktoré s bombou dokážu preletieť oceán a následne sa vrátiť späť, až sa v roku 1962 počas Kubánskej krízy ocitli obe krajiny na pokraji jadrovej vojny.

Sám Chariton v jednom svojom článku píše, že tieto úspešné pokusy zlikvidovali „najnebezpečnejší americký monopol na jadrové zbrane.“ Podobný názor vyjadril aj Alexej Semionov: „Dedo bol štátnik. Jadrovú rovnosť vnímal ako faktor zachovania mieru.“

Chariton však priznával aj fakt, že atómová bomba významne prispela k pretekom v zbrojení. „Jadrové zbrane sa stali hlavným dôvodom najnebezpečnejšieho konfliktu svetových mocností,“ píše a dodáva, že budúce objavy jadrových vedcov „sa oslobodia od dedičstva tohto konfliktu“ a atóm bude slúžiť na mierové účely.

Washington, rok 1991

Začiatkom jari 1991 pricestoval Chariton na liečenie do Ameriky. Jedného dňa sa Julij Borisovič vybral s vnukom na výlet do Washingtonu a zašli k Bielemu domu. Studená vojna a preteky v zbrojení sa už skončili, ZSSR a USA o pol roka podpíšu ďalšiu dohodu o znížení počtu strategických útočných zbraní (START-1), čím sa zaviažu znížiť počet jadrových zbraní. O niekoľko rokov pozve Julija Charitona do USA Pamätný výbor Roberta Oppenheimera (odborného vedúceho amerického atómového projektu). Chariton zo zdravotných dôvodov pozvanie neprijme, ale výboru aspoň napíše list:

„Uvedomujem si svoju spoluúčasť na neobvyklých vedeckých a inžinierskych udalostiach, ktoré viedli k tomu, že ľudstvo ovládlo prakticky nevyčerpateľný zdroj energie. Dnes, v pokročilom veku, si už nie som istý, či ľudstvo dozrelo na to, aby túto energiu ovládalo. Uvedomujem si našu spoluúčasť na strašných smrtiach ľudí a na hrôzostrašnej škode, ktoré sme spôsobili prírode nášho domova – Zemi. Slová pokánia však nič nezmenia. Daj Boh, aby tí, čo prídu po nás, našli v sebe pevnú vôľu a odhodlanie a aby počas toho, ako sa budú usilovať o dobro, nenarobili zlo.“

KB-11 sa dnes nazýva Všeruský výskumný inštitút experimentálnej fyziky (VNIIEF). Práve tam skonštruovali raketu, ktorá ôsmeho augusta vybuchla pri meste Severodvinsk. Hoci Štátna duma vydala uznesenie, že inštitút má byť pomenovaný na počesť svojho riaditeľa, Julija Charitona, nikdy sa tak nestalo. Julij Borisovič Chariton zomrel osemnásteho decembra 1996.

---

[1] Parník filozofov – na týchto dvoch parníkoch (Haken a Preussen) vyhosťovali zo Sovietskeho zväzu inteligenciu (lekárov, profesorov, pedagógov, ekonómov, filozofov, inžinierov, politických a náboženských predstaviteľov, študentov a pod.), ktorá pre boľševikov predstavovala hrozbu.