5. februára 2022

Ľudmila Ulická: Najdôležitejšou úlohou človeka je pretvárať svoj život do textu

Preklad: Paulína Ivanišová

Redakcia: Bea Koššová

5. februára 2022

Ľudmila Ulická: Najdôležitejšou úlohou človeka je pretvárať svoj život do textu

Preklad: Paulína Ivanišová

Redakcia: Bea Koššová

Rozhovor

Ľudmila Jevgenievna, ako vás mám oslovovať: spisovateľ alebo spisovateľka? (v ruštine sa pri pomenovaní profesií používa takmer výlučne generické maskulínum – pozn. prekladateľky)

Viete, vôbec mi na tom nezáleží. Je to jedna z vecí, ktoré sa nesnažím riešiť. Ani jedna z možností ma neponižuje, neuráža. Pamätám si, že som spočiatku hovorievala: „Som literát, zvyknem čo-to napísať.“ Nechajme teda čitateľov, nech sa rozhodnú sami.

V roku 1978 ste napísali filmový scenár Mor, ktorý vyšiel až v roku 2020. Prečo sa naň čakalo tak dlho?

Pamätám si úplne presne, kedy som tento scenár napísala. Bolo to v roku 1978. V tom roku som dovŕšila tridsaťpäť rokov. Vtedy som menila povolanie a rozhodla som sa, že pôjdem študovať. Vtedy sa v petrohradskom filmovom centre Dom kino otváral kurz pre scenáristov pod vedením výnimočného autora Valerija Frida. Poslala som mu hotový scenár a on mi o pár dní zavolal a povedal: „Nezoberiem vás.“

Veľmi som neočakávala, že by sa mi na ten kurz podarilo dostať, preto mi to nebolo ľúto. „Čo narobím,“ povedala som si. „Vy už všetko viete, nemám vás čo naučiť.“ Takto sa aj skončila moja kariéra, ktorá by bola začala, keby som na ten kurz bola išla. Ten scenár ostal ležať nechcený v šuflíku, nikomu som ho ani neponúkala. No teraz, keď vypukla epidémia, som si uvedomila, že v dnešnej dobe je to veľmi zaujímavý príbeh.

Je to príbeh podľa skutočnej udalosti z roku 1939. Vedec, ktorý skúmal mor pricestoval zo Saratova do Moskvy, no v deň odchodu v laboratóriu rozbil skúmavku a nakazil sa. V tejto chvíli mohla vypuknúť obrovská epidémia, ale nestalo sa tak. Nakoniec vtedy zomreli len traja ľudia a vďaka úsiliu NKVD sa epidémiu podarilo zastaviť. Myslím, že to bol jediný a zároveň neplánovaný skutok, za ktorý im môžeme byť vďační. Pretože všetky ich ostatné činy boli vražedné a mali hrôzostrašný dopad na dejiny krajiny aj na samotný charakter človeka sovietskeho, ktorý desiatky rokov žil v šialenom strachu.  

Ako sa to celé skončilo?

Príbeh mal vlastne výborný koniec. Ľudia, ktorých zadržali a ich rodiny boli presvedčené, že sa lúčia už navždy. Scenár v podstate vyobrazuje situáciu plnú strachu a neistoty. Je to čosi, čo dnes počas pandémie koronavírusu takmer vôbec nepociťujeme, ale môže sa stať, že sa s tým po nejakom čase stretneme. Zakaždým, keď sa vyskytne takáto znepokojivá situácia, človek stráca svoju osobnú slobodu. Zmenšuje sa a zmenšuje, až sa jej dobrovoľne vzdáme. Je to preto, že nebezpečenstvo nákazy je väčšie ako hrozba, že stratíme slobodu. Preto dobrovoľne nosíme rúška a dodržiavame opatrenia, ktoré od nás dnešná epidemická situácia vyžaduje. Vieme však, že to môže zájsť aj ďalej a naše právo na slobodu, slobodu slova a prejavu vôle bude obmedzené.
To všetko je v tomto scenári. Dnes by som ho možno napísala inak, keď som si ho však tento rok opäť prečítala, uvedomila som si, že je najvyšší čas ho publikovať.   

Prečo sme podľa vás nedokázali zabrániť tejto pandémii?

Život nás neustále vedie po úplne nových, nepredvídateľných cestičkách. Ľudstvo vie o cholere, o more a o množstve ochorení, ktoré sa šíria počas epidémií a sužujú svet. Ale to, čo tu máme dnes, sa týka celého sveta. Ocitli sme sa v situácii, keď sú niektoré krajiny rozvinuté viac, iné menej. Niektoré krajiny dosiahnu zaočkovanosť rýchlejšie, iné sa vakcíny ani nedočkajú. Na našej dobe je zaujímavé to, že vznikajú veci, ktoré doposiaľ neexistovali.

V jednom rozhovore ste povedali, že váš spisovateľský osud je neobyčajne úspešný, hoci ste to neočakávali. Čo ste teda na začiatku očakávali?

Viete, som grafoman, a vec sa má tak, že na svete niet jediného spisovateľa, ktorý by ním nebol. Človek, ktorý nemá rád písanie, je hocikým iným, len nie spisovateľom. Je dôležité, aby človek miloval písanie. Už v ranom detstve som si písala denníky, poznámky, listy. Prišlo mi to také prirodzené, príjemné. Vždy vo mne driemala túžba si veci zapisovať. Dnes, keď som už naozajstnou spisovateľkou a navyše ňou už aj prestávam byť, pretože z tejto brandže odchádzam, vám musím povedať, že najdôležitejšou úlohou človeka je pretvárať svoj život do textu. To je to, čo Vernadskij nazýval noosférou, svetom textu. Preto každému hovorím: nie je dôležité, či sa vám darí, či píšete dobrý text.
Písanie je pre človeka nesmierne dôležité. Keď Stvoriteľ tvoril tento svet, vytvoril aj počiatočný text, ktorý je obsiahnutý v každej živej bunke. Je ním DNA. To, čo tvorí človek, je druhoradý text a aj my, rovnako ako Stvoriteľ, dokážeme tvoriť text. Takéto zmýšľanie ma nesmierne fascinuje a zaujíma. Preto každému hovorím: „Píšte, píšte. Je to bohumilá činnosť, ktorá dokáže človeka vnútorne oslobodiť. Písala som vždy, ale nikdy som si nemyslela, že sa písanie stane mojím povolaním. Život ma k tomu pomaličky priviedol. Spočiatku som nad tým vôbec neuvažovala.

Pamätáte si deň, keď ste prvýkrát prišli do vydavateľstva so svojím rukopisom?

Pamätám si ho veľmi dobre. Ako prvé mi vo vydavateľstve Detgiz vyšli knihy pre deti. Svoj román som však zaniesla do iného vydavateľstva. Prišla som tam a ako tak stojím vo dverách, počujem muža, ako do telefónu hovorí: „Nie-nie-nie, nie-nie, to nechceme, iba román. Iba ľúbostný román.“ Stále tam stojím, muž položí slúchadlo a pýta sa ma: „Čo pre nás máte?“ „Ľúbostný román,“ odpovedám. Bol to román Medea a jej deti. Takto u nich uspel a neskôr skutočne vyšiel. Bolo to úžasné. Predtým mi vyšla ešte zbierka poviedok.

A ešte novela.

Áno, tá vyšla v časopise Novyj Mir. Koncom osemdesiatych rokov mi v časopisoch vyšlo niekoľko textov, ale nebolo ich veľa. Prvá knižka mi vyšla v roku 1993 vo francúzštine vo vydavateľstve Gallimar. Kým tu by musel môj rukopis prejsť rôznymi peripetiami, do francúzskeho vydavateľstva sa dostal prostredníctvom mojej kamarátky a veľmi rýchlo ho tam preložili. Pre Gallimar som výnimočná autorka, pretože ako jedinej mi v tomto slávnom vydavateľstve publikovali knihu bez toho, aby som predtým niečo vydala v rodnom jazyku. Tak to bolo. Prečo hovorievam, že mám obrovské šťastie? Pretože to nebolo vďaka známostiam, nejakým špeciálnym okolnostiam alebo niekoho pomoci. Jednoducho sa stalo to, čo sa malo stať.

Vaša prvá novela vyšla, keď ste mali takmer päťdesiat rokov. Neľutujete, že vaše diela neboli publikované skôr?

Po skončení štúdia v Inštitúte všeobecnej genetiky som desať rokov nepracovala. Bolo to obdobie, keď sa mi narodilo jedno, potom druhé dieťa. Chodila som s nimi na prechádzky, varila kašu, starala sa o domácnosť, tak, ako sa to bežne robí. Neskôr, keď deti trochu podrástli, som sa musela vrátiť do práce. No moja profesná oblasť, genetika, podrastie za rok aj tisíckrát. Vtedy som pochopila, že sa k nej už nevrátim a pravdepodobne ostanem v laboratóriu robiť krvné testy. Potom sa však stal nejaký zázrak a vzali ma do divadla ako vedúcu literárneho oddelenia. Tie tri roky, ktoré som strávila v divadle, ma zmenili. Keď čítate cudzie hry, dobré či zlé, niečomu sa priučíte. Keď som si tým prešla, uvedomila som si, že by som ich mohla skúsiť písať aj ja.

A tak ste napísali prvú divadelnú hru?

Musím povedať, že hra Môj vnuk Benjamín, ktorú som vtedy napísala, sa v niektorých ruských divadlách hrá dodnes. Je to veľmi osobná, priamočiara a jednoducho, ale dobre napísaná hra. Z pohľadu dramaturgie bola v absolútnom poriadku. Neskôr som napísala ešte zopár hier. Mimochodom teraz, presnejšie posledných pár mesiacov píšem ďalšiu, stále to však nie je ono.

Ak to nie je tajomstvo, o čom bude?

Vôbec to nie je tajomstvo, ale tak veľmi som sa s ňou natrápila. Príbeh sa odohráva v budúcnosti. Opisuje svet, v ktorom je dané, že na svete by malo byť len 7% mužov. Je to preto, že keď ich je viac, ich agresívna povaha núti celú spoločnosť bojovať. Preto je svet celkovo ženský a mužov len držia nakrátko.

Tomu sa feministky potešia. 

Nie je to také jednoduché. Je pre mňa veľmi vtipné, pútavé a zábavné dávať tomuto deju akúkoľvek reálnu podobu.

A o čom bude vaša nová kniha?

Nesie názov Papierové divadlo. Nepróza. Nebudú v nej len hry, ale aj eseje a niekoľko scenárov, ktoré ešte neboli publikované. V podstate to bude všetko, čo som za svoj život chcela publikovať, ale nepodarilo sa mi to. Dostala som sa k tomu až teraz.

Vo vašej najnovšej knihe O tele duši sú aj verše. Rovnako aj v románe Medea a jej deti, kde sú napísané hlavnou hrdinkou. Je to len taký jednorazový experiment alebo už dávnejšie píšete básne, ktoré vám ležia niekde v zásuvke?

Básne píšem celý život, už od raného detstva, nikdy som ich však nezverejnila. V posledných rokoch celkovo čítam viac poézie než prózy. Poéziu považujem za dôležitú časť vysokej literatúry. Hanbím sa zverejniť svoje básne, pretože podľa mňa nie sú dosť dobré na to, aby uzreli svetlo sveta. Len nedávno mi prišlo na um, že by som možno mohla zostaviť zbierku. Nie som si tým istá, iba to zvažujem.

Západní bookmakeri každý rok stavia na Ľudmilu Ulickú ako na kandidátku na Nobelovu cenu za literatúru. Ani tento rok to nebolo inak. Chceli by ste dostať Nobelovu cenu?

To je veľmi zložitá otázka. Chceli by ste vedieť, akú cenu by som naozaj chcela dostať? Bookerovu. Je to preto, že z čisto literárneho hľadiska je Bookerova cena najvýznamnejšia. Nobelova cena je tak trochu súťaživá cena. V jej stanovách sa nachádza formulácia „prínos pre ľudstvo“, čo je síce úctyhodné, pozoruhodné a krásne, no nie je to úplne literárna cena. Je v tom akási politická hra. A ja sa už nehrám, už mám svoje roky. Ak by som ju dostala, poďakovala by som sa, ak by som ju nedostala, vôbec by som sa nenahnevala.

Rozhovor viedol Nikita Pimenov

Ľudmila Ulická je ruská spisovateľka a scenáristka. Autorka romínov Daniel Stein, tlmočník, Jakubov rebrík či Sonička. O pár dní jej v slovenčine vychádza ďalšia kniha O tele duše v preklade Jána Štrassera. 

Ulická je tiež známa tým, že verejne vyjadruje svoje postoje, otvorene kritizuje Putina či vojnu na Ukrajine. 

Ak sa Vám preklad páčil, môžete našu tvorbu priamo podporiť:

alebo zdieľať:

Preklad:

paulína ivanišová

Redakcia:

bea koššová

%d blogerom sa páči toto: