„Keby ste len vedeli z akej špiny rastú kvety…“

Presnejšie, zo škriepok… strašných škriepok, príšerného škandálu vyrástol tento neobyčajný kvietok menom Agneška!

– Môžem sa ho dotknúť?

– Nemôžeš. V žiadnom prípade. To je boľševník borščový. Jedovatý ako had.

– Borščový?

Skutočne, prečo boľševník borščový?! Čo je zlé, pýta sa, na boršči? Názov nehovorí o hrozbe. Určite je to jazyková chyba, omyl. Radšej ho mali nazvať slizký had, ak nie aj horšie. A vraj, boľševník borščový. Len ho chytiť a hodiť do boršču, no nie?! Čistá dezinformácia. Tak napríklad, poľština v tom má jasno: suchohríb hnedý sa inak nazýva „prawdziwek“. Stručne, vľúdne a hlavne pravdivo, pravdivo! Tak sa aj hovorí: pravdivo a nie lživo.

A pritom, muchotrávka je oveľa krajšia než hociktorá lož. Pravda však býva skromná, krásou neláka. Suchohríb hnedý nemilujeme iba pre jeho vnútorný svet, ale aj pre jeho podstatu, pre jeho dobrotu: krivý, chromý, to nevadí, milujeme ho! Pretože je pravdivý!

– A v Belgicku chodíš na hríby?

– Nie, v Belgicku sa zbierať nesmú.

– Vy nejete hríby?

– Jeme.

– Odkiaľ ich teda beriete?

– Z obchodu.

Jasné, u nich rastú hríby v supermarkete.

– Je tento hríb dobrý?

– Dobrý, dobrý, len ho vezmi, slniečko. Páči sa ti náš les?

– Bájkovatý! – uchvátene odpovedá Agneška.

– Bájkovatý? – opakujeme, skúšajúc či prídeme na chuť tomuto novému slovu.

– Rozprávkový, – prekladá Timofej.

A veruže: rozprávka – rozprávkový, bájka – bájkovatý.

Nuž, rozpoviem vám bájku o Timochovi Udaľcovovi – hubárovi, rybárovi, umelcovi, pôžitkárovi a záletníkovi – v podstate o človeku so zmyslom pre krásu.

Bájka o láske, aj o inom. O láske, vernosti a zrade – žiaľ, všetko osudovo späté.

Sibírčan Timocha a Češka Hana chodili na tú istú vysokú školu a ich románik bol pýchou, legendou katedry, všetci si povrávali, ako Timocha prvýkrát uvidel Hanu, ako mu pomotala hlavu, ako ho opantala láskou. Nuž, buď všetko alebo nič.

A Timocha sa stal pánom. Katedra oslavovala.

– Čo si pán Tomáš želá? – Vítali Timochu v Haninej vlasti.

A pán Tomáš nechcel nič, všetko už mal: mladosť, lásku, inšpiráciu, čo viac si mohol želať?

Idylka však netrvala dlho. Hana, ako sa šepkalo, si privodila biedu do domu sama, akoby za ruku.

…Stretli sa kdesi na Sibíri, ako a kde nevieme. Podrobnosti sú, samozrejme, zaujímavé, no rany nejatrime a dušu netrápme.

Češka Hana uvidela Češku Jarku na trolejbusovej zástavke. Duša spoznala dušu! – Hana zobrala Jarku domov a zoznámila ju s mužom.

Potom prišla Jarka do Petrohradu ku kamoške Hane. A Hana, ako na potvoru (inak sa to povedať ani nedá!), odišla deň predtým do Česka, tak narýchlo, že si ani nestihla odpratať blúzočku do skrine, takú maličkosť. Timocha, samozrejme, ženinu kamarátku privítal, veď ako by ju mohol neprivítať?

A to je všetko. Po chvíli Jarka oznámila z Belgicka pánovi, že sa mu narodila dcérka Agneška.

Katedra bola zhrozená a neodpustila mu to.

Timocha volal do Brna, šklbal telefónom, snažil sa celú situáciu objasniť, vyhováral sa na ťažký život. Čo bolo ešte treba vysvetľovať?! Všetko bolo jasné a Hana zložila telefón. Timocha jej volal znovu, zamotával sa v spleti slov. Timocha sa so slovami všeobecne trápil. Hlavne s interpunkčnými znamienkami, pretože ich neuznával – ani čiarky, ani bodky. (Zato jazyk maľby ovládal majstrovsky. Svoje myšlienky vyjadroval, ako sa hovorí, ako po masle.)

Život v podstate znenazdajky ponúkol pánovi Timochovi život v nových rodinných pomeroch.

A Timofej sa snažil.

Vydal sa do Belgicka, no medzi ním a Jarkou stála Hana, tak ako medzi ním a Hanou stála Jarka. Takže si stáli v ceste navzájom, dve ženy, dve Češky, dve kamarátky, nepriateľky na život a na smrť, nedali žiť jedna druhej a zároveň Timochovi.

Timofej dumal, skúšal predstaviť si seba v zahraničí. Avšak, ukázalo sa, že to tak nepôjde. Nemohol by ísť ani na hríby, ani na ryby, ale len do obchodu. A čo bude rybár, hubár a ešte aj slobodný umelec v takom Belgicku robiť? A navyše bez peňazí?

A tak nejako sa stalo (a my vieme, aké ťažké sú naše hriechy!), že zatiaľ čo Pán Timocha s premenlivým úspechom urovnával medzinárodné vzťahy medzi Belgickom a Brnom – a dokonca sa na chvíľu črtal priaznivý obrat k mierovému rokovaniu (len nech je mier, za akýchkoľvek podmienok!), už to aj vyzeralo, že si Hana príde po blúzku – veď vždy, vždy, vo všetkých románoch bola akási vreckovka alebo vejár, jednoducho životne dôležitý predmet, ktorý treba vrátiť! – v ten onen, dá sa povedať, osudný okamih, vyšlo najavo, že Timocha mal v Petrohrade ďalšie dieťa!

Mladá umelkyňa Angie, ktorá sa v Timochovom živote sotva mihla, no i tak zanechala na Timofejovom plátne stopu. Konkrétne, tenký obrys a ostré dievčenské koleno. A zaujímavé je, že ľudia to jedno koleno hneď spoznali: Angie! Všetky slečinky „pozorovali“ jeho obrazy – tam je oko, tam ucho a tam krivá bedrová línia. Takže to bolo koleno. Avšak i pán Timocha zanechal stopu na Angie. A to dve kolená, dve ruky a hlavičku. Na ultrazvuku povedali, že plod sa vyvíja tak ako sa má.

Angie nevyhľadávala stretnutia s pánom, aby mu oznámila túto náramne dôležitú novinu, len raz stála pri metre a Timocha práve išiel okolo, keď sa vracal z rybačky. Timocha teda mohol bez váhania prejsť okolo, neprihovoriť sa jej a nič by sa nedozvedel, no prihovoril sa jej a dozvedel sa.

– Ahoj, – povedal rybár žoviálne. – Koho čakáme?

Angie sa zamyslela a odpovedala:

– Dieťa.

– Aké dieťa?! – čudoval sa Timocha.

…Och, za čo ma tresceš? Za čo? – spýtal sa Timocha Boha .

– Za to! – odvetil Boh.

Nuž, čo? Milovali ho ženy aj ryby. Vedel, veru, Timocha nahodiť udičku. Bolo na ňom čosi, čo ženy vábilo a samé mu na ňu skákali (stálo to za to nebezpečenstvo?).

Kde je vina, kde pravda, príčina jeho strastí? – opýtal sa profesora zo svojej katedry, s ktorým si boli blízki, ako ho tak odprevádzal domov po tom, čo ho stretol zrazu na ulici. A tento profesor X, najinteligentnejší človek, počúval tohto nešťastníka, oboznamoval sa s podstatou problému a vyslovil svoju domnienku. Na ničom však nenástojil:

– A možno to, jednoducho, máte v mene, Udaľcov, radodaj?

Vlastne to ani takto nepovedal… povedal to o čosi ostrejšie, ale na tom nezáleží.

– Profesor X to takto určite nemohol povedať! – zastali sa študenti profesora.

Samozrejme, nemohol. No povedal. A v tom je pes zakopaný. Preto sa pán tak zháčil.

Teraz sa Timocha mohol aj rozkrájať pre tri ženy, ak nerátame malé dobrodružstvá (takže si to ujasnime – skutočný muž má vždy ťažké vzťahy so ženami a Timocha, predsa, bol skutočným mužom!  A absolútne nijako nevedel vystúpiť z tieňa svojej mladosti).

V Belgicku mu teda vyrastala dcéra Agneška, v Petrohrade dcéra Alexandra a v Česku, v Brne, rástla nenávisť menom Hana. Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká hranica, Hana ju už dávno prekročila a prešľapovala na mieste. Správou o narodení ešte jednej dcéry, Timocha u Hany, jemne povedané, nezabodoval a čakať na ňu už nemalo žiaden zmysel, ale aký má láska zmysel?!

Timocha čakal. Napriek tomu a nehľadiac na to. Plodil deti a čakal. Rozvod s Hanou kategoricky odmietal. Nerozvediem sa! – hovoril pán a vec bola vybavená.

– Ale veď máš deti s druhými ženami! – dohovárala mu katedra.

– No a čo? – odpovedal Timocha.

Skutočne.

A blúzočka, ktorú si Hana neodložila do skrine (s miernym zveličením), tak ležala na kresle, čakala ju. Nikto ju nesmel zhodiť, upratať, dať do skrine, vyhodiť na smetisko. Bola zárukou a dôvodom vrátiť sa. A hľa, blúzočka. Nuž, dobre, kvôli nemu sa nevráti, ale kvôli blúzočke by mohla, nie?

Ale Hana sa nevrátila. Táto hrdá Češka sa k rybárovi nikdy nevrátila. Až na jeden raz…

Hana prišla do Petrohradu podpísať rozvodové papiere. Prišla tajne, skrývala sa u kamarátov, za nič na svete nepustila pána k sebe (katedra Hanu ukrývala, bojovala na strane Brna! Ach, toľká zrada). Bola z toho veľká dráma, pričom robil rozruch iba pán Timocha.

A potom sa všetko utriaslo. Nie zrazu, samozrejme, nie zrazu, ale…

Do Petrohradu prišla dokonca aj Jarka.

Katedra sa išla pozrieť na tú naničhodnicu. Na tú nebezpečnú, zákernú Jarku. Skrátka na boľševník.

Prišli a hľadeli na seba: tu sedel jeden anjel, vedľa ďalší dvaja anjeli, dve jasné slniečka: matka a dieťa. Kde má matka rohy a kopytá?! Kde má ostré zubiská?! Dravú čeľusť murény?! Nikde. Hostia pozerajú do zeme.

– Tá Jarka je taká nádherná! – hovorí Angie.

– Tá Angie je jednoducho čarovná! – hovorí Jarka.

A v strede sedí Timofej, po bokoch deti a ženy – mier a harmónia, veľká rodina, pijú víno a jedia hlavátku. Dobre tak, Pane! Chýba už len Hana. Alebo by to už bolo príliš? A Hana tieto hry nehrá? Nikdy nehovor nikdy a Hana povedala.

No všetko je už preč, deti rastú, o osudoch je dávno rozhodnuté, všetko prešlo, upadlo do zabudnutia… tým viac, že najviac zo všetkých tvorov ženského pohlavia sa rybárovi Timochovi páči hlavátka eurazijská.

A či anjel Jarka pociťuje vinu voči Hane? Žeby s tým súvisel smútok v jej neobyčajných očiach? Odpustila by Hana Jarke, a Jarka Angie? Aký je v tom vlastne rozdiel? Keď už vyrástol tento kvietok, rozsvietilo sa toto slniečko, krása bájkovatá menom Agneška… A hneď vedľa druhý kvietok menom Alexandra.

Áno, nedobre, nedobre konal v mladosti pán Timofej.

A dobre spravil!

Pretože všetko, čo sa končí deťmi a obrazmi, je dobré, pretože to nikdy nekončí.