Publikujeme denník Natálie Serebriakovovej, známej ukrajinskej filmovej kritičky z mesta Sumy, na ktoré už niekoľko dní útočia ruské vojská.

24. februára, štvrtok

Do posledného dňa som neverila, že sa to stane – Rusko nás napadne. Hoci o tom  priateľka Alena hovorila už v novembri, keď jej brat, ktorý žije v Británii, povedal, že sa šeptá o prípravách na veľkú vojnu v Ukrajine. Tieto myšlienky som okamžite zaháňala preč. Išla som do Berlína na filmový festival a 12. februára pred dokumentom o Nickovi Caveovi som sa v správach dočítala, že USA opäť varuje pred ruským útokom na Ukrajinu. Hovorilo sa o 16. februári – v tento deň som sa vracala z Berlína domov do Sumy. Ale nič sa nestalo, hoci aj to bolo znepokojujúce.

Pri rozhovoroch s mamou sme neverili, že by bolo Rusko toho schopné. „Bude vojna ako počas druhej svetovej? Neexistuje!“

A je to tu… Vojna. Zostanete tu, alebo ujdete?

Dvadsiateho štvrtého som sa zobudila o pol šiestej a chvíľu som ešte ležala v posteli, keď zrazu môj manžel, ktorý si čítal novinky v telefóne, povedal: „Vstaň a obleč sa.“ – „Ako to myslíš?“ opýtala som sa ho zmätene. „Obleč si niečo, v čom ti bude pohodlne.“ Obliekla som si džínsy a teplý sveter, uvarila som kávu. Muž zobudil syna. Počuli sme, že ktosi klope susedovi na dvere. Manžel vyšiel na schodisko a uvidel suseda – policajta, ktorý bol celkom vystrojený a so samopalom v ruke. „Prišla… vojna. Zostanete tu, alebo ujdete?“ povedal zmätene a znepokojene, čo bolo pochopiteľné – mal dve malé deti.

Vzali sme si ruksaky, v ktorých sme si nechali pred niekoľkými dňami doklady, teplé ponožky, vodu s keksami a išli sme k svokre. V prepravke mňaučal náš kocúr Marsík. O siedmej ráno bolo na uliciach veľmi veľa ľudí. Mnohí kráčali v skupinkách, niesli si tašky a ruksaky. Pri bankomatoch sa tvorili rady, ľudia vyberali hotovosť, pretože v obchodoch sa už nedalo platiť kartami. V supermarketoch neostali po chlebe ani omrvinky.

Svokra mala zapnutú televíziu, kanál Ukrajina 24, ktorý vysielal prvé vojnové správy. Zasiahnutý bol nielen Černihiv, Charkov a Melitopoľ, ale dokonca aj západný Ivano-Frankivsk. Hovorilo sa o piatich zostrelených ruských lietadlách. Nechala som chat o filmoch tak a prihlásila som sa na sumské telegram-kanály, ktoré uverejňovali aktuálne informácie. Približne o druhej hodine popoludní sa našou zastrčenou ulicou prehnali tri obrnené transportéry. Okolo piatej hodiny večer sa objavila správa, že po Charkovskej ulici prechádza kolóna ruských tankov. Syn sa pozrel na mestské webkamery na svojom telefóne a povedal: „Pozri, idú okolo fontány Sadko. Zabočili na stanicu.“ Neskoro v noci sa objavila správa o tom, že prebiehajú boje o miestnu kadetskú školu. Niekde dokonca začal horieť kostol, obloha sa sfarbila do zlovestnej červenej, ktorú si my, Ukrajinci, pamätáme z čias Majdanu.

25. februára, piatok

Ruský vojenský konvoj strieľa na všetko na ceste z Hluchiva smerom na Kyjev

Spali sme veľmi málo a so strachom, pretože z kadetskej školy bolo počuť streľbu. Ešte včera sa povrávalo, že Sumy obsadili ruské vojská. Nie je to pravda. Na uliciach dochádza k bitkám. Volala mi mama a povedala, že smerom na Bilopollju sa blíži kolóna tankov. Bála sa, že budú strieľať na civilistov, no prešli relatívne v tichosti. Hoci v ten istý deň konvoj ruskej techniky na ceste z Hluchiva smerom na Kyjev rozstrieľal všetko, čo mu stálo v ceste. Zabili taxikára. Aj v Trostjanci zabili taxikára.

Najväčšia tragédia sa však odohrala v Ochtyrke, kde tento uragán rozstrieľal chatový komplex, úkryt a materskú školu. Zahynulo šesť ľudí a sedemnásť bolo zranených, vrátane dvoch detí vo vážnom stave. Práve som čítala správy o Ochtyrke, keď môj syn otvoril okno, aby vyvetral. „Ó, sirény,“ povedal. Marsíka sme dali do prepravky, obliekli sme si bundy a zišli sme do suterénu. Aby bolo jasné, je to skôr pivnica, štyri krát dva metre s dvoma lavicami, na jednej strane s uloženými konzervami. V pivnici nie je signál, ak ho chcete chytiť, musíte sa postaviť na rebrík a podržať telefón pri trhline v strope (ako vo filme Parazit). Pri tejto procedúre sme sa striedali, sedeli sme v suteréne viac ako dve hodiny a čítali sme telegram-kanály o tom, či ostreľovanie pokračuje. Zavolala mi mama a povedala, že môj bratranec z tretieho kolena, Jura, sedí so svojou rodinou v protileteckom kryte vo svojom dome. „Majú fakt dobrý protiletecký kryt! Štyri východy, vetranie, majú tam zásuvky, lavičky,“ prezradila mi mama. Jura nedávno prišiel o mamu, ktorá zomrela na kovid. Tejto potupy sa už nedožila.

Je dosť možné, že môj manžel má kovid (na ktorý tu už všetci zabudli) – omikron alebo jeho predchádzajúcu verziu. Má zimnicu, suchý kašeľ, zvýšenú teplotu a bolí ho hrdlo. Máme tu iba ibuprofén a bylinky. Urobili sme čaj z nechtíka a eukalyptu, ktorý snáď pomôže.

Celý deň nám píšu ruskí priatelia, ospravedlňujú sa za Putina a pýtajú sa, akoby by nám mohli pomôcť.

Na internete sa objavuje veľa falošných správ o tom, že policajný zbor zdupkal zo Sumy a mesto teraz patrí ruským okupantom. Kňaz UPC (MP) v jednom z mestských chrámov o tom dokonca povedal farníkom, ktorí sa skrývali v úkryte. Čítame len oficiálne správy. Guvernér potvrdil, že Sumy je pod kontrolou Ukrajiny. Ideme spať o niečo skôr a dozvedáme sa, že sa opäť bojuje o kadetskú školu.

26. februára, sobota

Spím veľmi dlho. Manželovi je ráno lepšie, Marsíkovi horšie. Muž už  nemá horúčku, ale Marsík už dvadsaťštyri hodín nič nejedol ani nepil, nešiel na záchod a stále sa schováva pod gaučom. Určite sa bál pivnice. Rozhodli sme sa, že ho už nebudeme nosievať do suterénu, najmä preto, že doteraz na náš blok nestrieľalo žiadne delostrelectvo. Mali by sme mu ísť do centra do chovateľských potrieb kúpiť nejaké antistresové kvapky, ale kým sa šepká, že po celom meste sú pouličné bitky, civilisti radšej zostávajú doma.

Ďalšie krvavé správy z Ochtyrky. Strieľajú do obytných štvrtí, tristo zranených je v nemocnici. Opäť došlo k úmrtiam, medzi nimi aj sedemročné dievčatko. Včera večer sa ruské jednotky pokúsili obsadiť Kyjev a zasiahli bytovú jednotku. Moji známi v Kyjeve sa namiesto toho, aby sa skryli do úkrytu, skryli do metra. Zelenskyj je údajne pripravený rokovať s Putinom, ktorý požaduje, aby sa Ukrajina stala neutrálnou krajinou a nevstúpila do NATO a EÚ. Keďže poznám históriu vojny na Ukrajine, ktorá prebieha od roku 2014 na východe, môžem predpokladať, že Ukrajina nebude s neutralitou súhlasiť. Najmä preto, že Putinovi sa nedá veriť.

Mladí muži držali pušky ako kytice kvetov

Prišli k nám autom známi, tak sme spoločne išli do chovateľských potrieb kúpiť antistresové kvapky pre kocúra. Na semafore zaklopal na okno auta civilista s puškou a požiadal, aby sme ho odviezli na Trojickú ulicu. Ale v aute už nebolo miesto. V chovateľských potrebách nepracoval predavač, ale veterinár, ktorý nám podrobne vysvetlil, ako mačke podať kvapky. Prišla žena a kúpila seno pre škrečky. Veterinárovi zazvonil telefón a v slúchadle sa ozval hlučný hlas: „Kde si? My sme v suteréne.“ Kvôli správe o ostreľovaní sme sa rýchlo vrátili domov a zišli do suterénu. Sedeli sme tam štyri hodiny, čítali sme správy. Na Belopoľskej ostreľovali bytovú jednotku a vo Veretenovke vypukol obrovský požiar, pričom sa nezistilo, či niekto zomrel. Volala mi sestra a povedala, že pod jej oknom na dvore strieľajú z pušiek a samopalov. Cez okno videla mladých mužov so zbraňami, ktorí držali pušky ako kytice kvetov – tak nešikovne. Medzitým sa bývalý kolega z miestnych novín pridal do radov Teroborony, dobrovoľníckeho zboru ukrajinskej armády, informoval o tom na Facebooku, ktorý dnes v Rusku zakázali.

27. februára, nedeľa

Zobudila som sa s odhodlaním vyliečiť Marsíka. Treba mu len dať každú hodinu vodu a jedlo zo striekačky, aby nedošlo k dehydratácii.

Hladní ruskí vojaci rabujú domy a obchody

Teraz je každý predchádzajúci deň rovnaký ako ten nasledujúci – nemôžete vyjsť z domu, pretože na ulici sa bojuje, večer húka siréna a oznamuje delostreleckú paľbu. Zákaz vychádzania bol vyhlásený od 18:00 do 6:00. Je zakázané predávať alkohol. Takže si už nevypijete ani víno. Počuli sme o ruských vojakoch, ktorí hladní rabujú domy a obchody. Videla som video, ako vykrádajú pobočku Privatbanky. Volala mi mama a povedala, že päť hodín stála v obchode v rade na chlieb. Tiež mi prezradila, že v tichosti sa do jedného z miestnych domov vlámali banditi, priložili majiteľovi nôž na krk a chceli ho okradnúť. Akoby zázrakom nikto nezomrel. Na jej ulici teraz budú hliadkovať susedia, ozbrojení loveckými puškami.

V našom suteréne je zima, preto sme tam umiestnili ohrievač a rovno aj hasiaci prístroj.

Večer je Marsík čoraz aktívnejší, papá z misky a pradie.

Mnohí naši známi z Kyjeva ušli do Ľvova alebo Užhorodu. My odísť nemôžeme – vlaky nejazdia, mesto je obkľúčené a na výjazde strieľajú na civilné autá. Rozstrieľali aj auto, v ktorom cestovali dvaja dospelí a tri deti, ženu postrelili do hlavy a na mieste zomrela. Dokonca aj pri Ochtyrke ostreľovali z tankov autobus s civilistami a nepustili k nemu ani sanitku. Chudák Ochtyrka. Správy o delostreleckom ostreľovaní mesta neutíchajú.

Mémom dňa je „Taliban odsúdil inváziu Ruska na Ukrajinu“. V suteréne sa rozprávame o Putinovi a geopolitike.

28. februára, pondelok

Ráno sa začína správou o tom, že v Ochtyrke horí ropný sklad a bola naň zhodená vákuová bomba – zakázaná zbraň. Okrem toho je intenzívne bombardovaný aj Charkov. Múzeum umelkyne Marie Primačenkovej bolo vypálené. V Charkove odtrhlo žene nohy. Takéto správy už nevládzem počúvať.

Stále verím v možnosť ovplyvniť ruskú liberálnu verejnosť

Išli sme autom k mojej sestre, doniesli sme jej nejaké potraviny. Vošli sme do nášho bytu, veľmi rýchlo sme si zobrali šampóny, tričká, ponožky a tabletky – šírila sa totiž správa, že mestom sa pohybuje kolóna ruskej techniky a všetci majú zostať doma. A pritom je mesto celkom rušné, autá premávajú, v obchodoch sa tvoria rady.

Zväz ukrajinských filmových kritikov napísal list organizácii Fipresci, v ktorom žiadal, aby boli ruské filmy na medzinárodných festivaloch zakázané. List som podpísala a poslala ho niekoľkým americkým filmovým kritikom, ktorých poznám – Dannymu Katzovi z MUBI a Adamovi Cookovi z Indiewire. Doteraz mi nikto z nich neodpísal. V ukrajinských kultúrnych kruhoch sa hovorí o zrušení celej veľkej ruskej kultúry. Čiastočne s tým súhlasím, ale zároveň sa tejto myšlienke bránim, pretože som presvedčená, že musíme pokračovať v dialógu s Rusmi. Mnohí ukrajinskí kultúrni kurátori a redaktori myšlienku dialógu úplne odmietajú, zatiaľ čo sedia v relatívnom bezpečí Ľvova. Tu v Sumy, v blokáde, stále verím v možnosť ovplyvniť ruskú liberálnu verejnosť. Neviem, kto má v tejto situácii pravdu.

Máme aj dobrú správu. Ukrajinské Bajraktary zničili pri Lebedine deväťdesiat ruských tankov a dvadsať tankov Gradov.

Jeden známy zmeškal let z Berlinale a uviazol v Nemecku – zrejme stojí pri ňom anjel strážny. Vymieňame si s ním správy z Ukrajiny. Večer cítim, že ma začína bolieť hrdlo. Ešte šťastie, že sme stihli kúpiť lieky.

1. marca, utorok

Zobudím sa na zvuk výstrelov a bolesť v krku. Hneď prvou správou je, že v Charkove bolo zbombardované Námestie slobody, najväčšie námestie v Ukrajine. Desať mŕtvych a dvadsať zranených. Podľa správ z Ruska dokonca uvalili sankcie na filmy – ruskí diváci neuvidia Batmana. Aká to bolesť!

Zelenskyj požiadal o členstvo v EÚ. Čakáme na správy. Objavili sa správy o kolóne ruských tankov, ktoré sa pod bielymi vlajkami pohybujú v blízkosti Sumy a ostreľujú všetko naokolo.

Včera v noci napadol sneh a pokryl záhradu a dvor bielou prikrývkou. Dnes je prvý jarný deň a sneh sa roztopil. Jeden známy z Ruska napísal, že táto vojna potrvá do konca týždňa. Dnes si už nemôžete byť istí ničím. Dokonca ani v tom, že Putin nezačne jadrovú vojnu. Ale to je jedno, skôr či neskôr zvíťazíme.