V blízkej budúcnosti sa začne obrovská vojna – vojna, ktorá sa neudiala ani za života mojej generácie, a možno ani za života tej predchádzajúcej. Rusko zhromaždilo na hraniciach Ukrajiny obrovskú armádu, okolo 60 – 70 % všetkej svojej zbrojnej sily. Bielorusko oficiálne potvrdilo, že ruské jednotky územie Bieloruska neopúšťajú. Pár kilometrov od Ukrajiny sú v lesoch a na poliach pripravené tanky – uvidíte to na mnohých videách natočených v Belgorodskej, Kurskej, Brianskej či Gomeľskej oblasti. Vojsko sa chystá na riadnu operáciu – pripravené je skutočne všetko. Dokonca sa už vysúva na útočné pozície.

Jediné, čo dokáže zastaviť túto vojnu je, ak sa Ukrajina vydá Putinovi. Ani sám Zelenský to – súdiac podľa jeho silného prejavu v Mníchove – nevylučuje. Ak sa tak však nestane, príde vojna. Iné možnosti neexistujú. 

Anexiou Luhanskej a Dnepropetrovskej ľudovej republiky sa však veci nevyriešia. Tvrdia to aj vojenskí analytici, ktorí poukazujú na to, že ruská armáda sa sústredí na iné oblasti. Iba v Rostovskej oblasti je množstvo ruského arzenálu relatívne skromné. Pod priamym útokom bude Charkov, Kyjev a Odesa. Je to očividné aj z politických dôvodov – anexia znamená odstúpenie od minských dohôd a LĽR s DĽR sa jednoducho stanú cenou, ktorú Ukrajina zaplatí za svoju konečnú nezávislosť. A práve túto nezávislosť Putin nechce dopustiť. 

Keď nemecký kancelár Scholtz vraví, že nerozumie, prečo vznikla kríza pre tému, ktorá ani nie je kľúčovou (otázka vstupu Ukrajiny do NATO), tak klame. Kľúčovým slovom, ktoré Putin neustále opakuje, je slovo „teraz“. Otázku osudu Ukrajiny treba vyriešiť teraz, pričom vôbec nejde o formálny vstup do NATO. Buď Ukrajina dostane vojenskú garanciu, na ktorej môže postaviť svoj politický systém po vzore európskych krajín, alebo takúto garanciu nedostane a rýchlo spadne pod Putinovu kontrolu. Keďže Ukrajina už kráča smerom k vstupu do NATO, rapídne zvyšuje svoju vojenskú spoluprácu s európskymi krajinami, Kanadou a USA aj bez vstupu do NATO a zastaviť tento proces bude zakrátko nemožné. Putin Ukrajinu stráca a zastaviť sa to dá len teraz. Teraz je tá najlepšia chvíľa z mnohých vnútorných aj vonkajších dôvodov, potom už bude neskoro. V roku 2022 musí Putin prevziať kontrolu nad Ukrajinou, a to za každú cenu. Najlepšie za čo najmenšiu, no vskutku ľubovoľnú.

Putina nezastavia nijaké sankcie. Áno, sú nežiaduce a on určite dúfa, že niektoré krajiny ustúpia a upustia od sankcií – napokon, keď začne vojna, stimuly zavádzať sankcie hneď prudko klesajú. Putin však niekoľkokrát zopakoval, že „na sankciách mu nezáleží“, čo znamená, že súčasný plán počíta so všetkými najhoršími možnosťami. Neexistujú sankcie, ktoré by Putina prinútili vzdať sa Ukrajiny. Navyše, značná časť týchto sankcií sa už realizuje aj bez akéhokoľvek útoku – Putinova zdvihnutá päsť nad Európou úplne stačí na drastické obmedzenie obchodu s Ruskom v záujme elementárnej bezpečnosti aj bez akýchkoľvek sankcií.

To všetko bude pre mnohých ľudí v rôznych častiach sveta ťažkou skúškou. Vrátane nás, Rusov.

NATO je jednoznačne potenciálnym vojenským protivníkom Ruska. Je to vojenský blok, ktorý bol vytvorený proti ZSSR a po rozpade ZSSR a Varšavskej zmluvy nezanikol, ani sa nepreformátoval. Nie je to mierový ani nevinná aliancia – uskutočnil aj humanitárne operácie, ktoré nezapadajú do myšlienky „obrannej aliancie“. Návrh nerozširovať NATO k hraniciam Ruska dostali, samozrejme, sovietski aj ruskí predstavitelia krajiny – existuje na to dostatok listinných dôkazov. A hoci tento návrh nebol prijatý, nič nesľuboval a ani nebol nikde ukotvený, a teda nevytváral záväzky, jeho stiahnutie neznamenalo nič iné, ako túžba zneužiť pokojnú náladu Ruska na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov s cieľom znížiť ruské vojenské kapacity. Rozšírenie NATO na východ je za týchto podmienok nepriateľské konanie voči Rusku. Je to pre Rusko nerentabilné a každá zodpovedná ruská vláda by mala byť proti.

Putin v úlohe zabrániť rozširovaniu NATO zlyhal. Za jeho vlády sa NATO zdvojnásobilo – štvornásobne sa rozšírilo, pripojilo sa k nemu jedenásť nových krajín. Problém je v tom, že Putin verí a spolieha sa na iba jediný nástroj – hrubú vojenskú silu. Konal a aj naďalej koná agresívne, vychádza z toho, že jediný spôsob, ako dosiahnuť odmietnutie členstva v NATO, je silou – vymáhaním a donucovaním. Vďaka tomu však chce do bloku vstúpiť čoraz viac krajín a pozícia Ruska sa zhoršuje. Výsledkom nadchádzajúcej vojny bude pravdepodobne vstup Švédska do NATO. Verejná mienka sa zmenila aj vo Fínsku. Za putinovej vlády neponúklo Rusko európskym krajinám nič, pre čo by sa mali vzdať šance na členstvo v NATO. Práve naopak, vďaka reálnej hrozbe agresie zo strany Ruska NATO opäť nadobudlo zmysel a jeho posilnenie sa pre Európanov začalo javiť ako základná možnosť rozvoja. Za Putina NATO nadobudlo viac sily než kedykoľvek predtým.

Ruskí generáli, ktorí majú odvahu hovoriť nahlas, však zároveň úprimne priznávajú, že NATO pre Rusko nepredstavuje bezprostrednú hrozbu. Je to možný protivník, ale útok zo strany NATO nie je pre Rusko výstrahou prvého ani druhého stupňa. V dôsledku globálnej energetickej transformácie môžeme reálne prísť o príjmy z vývozu energie. Naozaj sa môžeme stať úplne závislí od kritických technológií druhých krajín. Môže sa stať, že už nebudeme viac atraktívni ako kultúrne centrum, vedecká veľmoc, zóna ľudského rozvoja. Naozaj môžeme stratiť akúkoľvek kultúrnu a ideologickú hegemóniu. Je pravdepodobné, že sa staneme silne závislí od Číny. Ale NATO nesmie Rusko nikdy dobyť. Také sú osobné obavy Putina – bojí sa rovnakého osudu, aký čakal Kaddáfího. Bojí sa, že nedokáže potlačiť povstanie, a to za žiadnu cenu. 

Rusko je depolitizovaná krajina, ľudia sa veľmi málo zaujímajú o politiku, najmä o zahraničnú. Prichádzajúcej vojne neveria a jej začiatok bude pre nich úplným šokom, prekvapením. Najmä ak bude sprevádzaná obrazom médií, tvrdo mieriacim na emócie. Oficiálne stanovisko ruskej vlády bude prijaté takmer bez pochýb. Po prvé preto, že vojna je v každej krajine časom jednoty – ľudia sa inštinktívne snažia zjednotiť. Po druhé, alternatívne verzie nebudú dostupné a budú príliš odporovať tomu, v čo ľudia verili. Po tretie, pochybovať o oprávnenosti vojny, ktorú vedie vaša vlastná krajina, je vždy veľmi zložité. Po štvrté, je to jednoducho nebezpečné – v čase vojny mizne hranica medzi kritikmi a zradcami a so zdracami neexistuje zľutovanie. Po piate, nie je celkom jasné, čo robiť, aj keď o niečom pochybujete – preto je ľahšie nepochybovať. A hoci v Rusku nie je až tak veľa zástancov Putinovej teórie, že „Ukrajina neexistuje“, napokon oni budú tí, ktorých bude v blízkej budúcnosti najviac počuť. A práve oni odštartujú vlnu mlčania. Tí, ktorí dnes vykrikujú „aká už len vojna“ a smiešne ironizujú, pripravujú seba a svoje okolie na to, aby po začiatku vojny zaujali postoj „žiadna vojna by nebola, keby si to sami nezačali.“ V tejto jednomyseľnosti sa skôr či neskôr objavia trhliny, spočiatku je však lepšie pripraviť sa na najhoršie.

V dejinách Ruska sa konali veľké vojny. Naša krajina v nich preukázala nevídané hrdinstvo a doslova zachraňovalo svet. V dejinách toho istého Ruska sa však odohrali aj nezmyselné, hanebné vojny, ktoré sa začali zo strachu z budúcnosti, arogancie a hlúposti. Rusko prehralo a bralo si ponaučenia z toho. Táto vojna bude najnezmyselnejšou zo všetkých vojen v našej histórii. S Ukrajincami predsa nikdy nemôžeme bojovať. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa podľa nás mýlia vo svojom výbere, akí sa nám zdajú nevďační, krutí, akokoľvek nezodpovední sú ich vládcovia, nemôžeme s nimi bojovať. Aj keby boli všetci na vine. Pretože sú to Ukrajinci. Ak s nimi nedokážeme nájsť spoločnú reč, nie sme schopní ju nájsť s nikým. Zostaneme sami proti celému svetu a tvrdo prehráme.