Reportáž
Mladí, ešte do zablokovania Twitteru v Rusku, aktívne diskutovali o tom, ako presvedčiť rodičov, aby neverili propagande a nepodporovali vojnu v Ukrajine. Delili sa o skúsenosti, radili citovať výroky celebrít, uvádzať fakty. Študentský časopis Doxa vydal 27. februára manuál, ako protestovať proti propagandistickým mýtom o vojne, za čo ho Roskomnadzor zablokoval. Portál DW zverejnil názory mládeže, ktorá o tejto téme polemizuje s rodičmi.
Elena, 29 rokov, žije v Moskve, pracuje v oblasti rozvoja IT-technológií pre mimovládne organizácie
Toto je ozajstná vojna, som bezvýhradne proti nej. Prvý deň som bola v absolútnom šoku a celý deň som pri čítaní správ plakala. Hanbím sa a som smutná. Cítim zodpovednosť za to, že choroba našej krajiny v podobe prezidenta začala zasahovať nielen nás, ale aj ľudí v iných krajinách. Vždy som sa snažila to zmeniť. Nevolila som túto vládu, chodila som na protesty.
Tentokrát som tiež vyšla protestovať, podpísala som všetko, čo som len mohla proti vojne podpísať. Diskutujem s ľuďmi, čo môžu so svojimi kompetenciami urobiť, aby nejako ovplyvnili situáciu. Nedávno sme s kamarátmi išli na stanicu metra Barrikadnaja, kde sme rozdávali zelené stužky ako symbol mieru, a to bolo horšie ako ísť protestovať. Reakcie boli rôzne. Jeden starší muž k nám podišiel so slzami v očiach a poprosil ešte o stužku pre svoju ženu. Bola tam ale aj ďalšia staršia žena, ktorá začala kričať na celú ulicu, že sme fašisti a že nás treba zabiť.
Moji rodičia žijú tiež v Moskve. Otec má päťdesiatdeväť rokov, je vymáhačom dlhov. Mama má šesťdesiattri rokov, je dôchodkyňa a predtým bola scenáristkou detských programov. Keď sa celá táto ukrajinská záležitosť spustila, začali sme sa hádať. Verili všetkému, čo hovoria v televízii. Ráno, 26. februára, som zavolala bratovi, ktorý má rovnaký názor ako ja, a povedala som mu: „Vychystaj sa, ideme na chatu, všetci si musíme sadnúť a porozprávať sa.“ Porozprávali sme sa a máme tu víťazstvo päťdesiat na päťdesiat.
Otec si uvedomil, že to všetko je hrozné, začal kriticky myslieť. Už aj predtým začínal chápať, že nie je všetko tak, ako rozprávajú v televízii, ale toto nové uvedomenie si bolo pre neho katastrofou. V momente dostal záchvat, dusil sa. Zrútilo sa všetky jeho predstavy o Rusku a o tom, aký sme národ. Teraz sme sa stali ľuďmi, proti ktorým kedysi bojoval Sovietsky zväz vo vojne – práve to bolo pre neho zničením celého jeho vnútorného sveta.
Len čo mama odišla do dôchodku, zapla televízor a stala sa fanúšičkou Putinovej politiky. V prvom rade sme sa ju snažili nabádať, aby si aspoň prezrela alternatívne zdroje, ale ona absolútne nepočúva. Hneď ako jej poviete, že jej ideológia môže byť nesprávna, v očiach jej vzbĺkne hnev. Začne byť agresívna ako tá pani, ktorá nás nazvala fašistami. Keď sa objavili informácie, že Kadyrov poslal svoje vojská do Ukrajiny, a že to je armáda chladnokrvných zabijakov, dobre že nezačala tlieskať. To zabolí.
Veľmi chcem, aby moji blízki poznali pravdu, aby neboli klamaní systémom. S mamou sa zatiaľ rozprávať nedá. Možno si s ňou o tom pohovorím neskôr, keď následky zasiahnu aj ju a keď jej začnú padať ružové okuliare. Máme aspoň otca, ktorý je teraz s nami. Nikdy nepodporoval, že chodím na protesty, ale iba preto, že sa o mňa bojí. Prekvapilo ma, že po našom rozhovore sa na mňa pozrel a povedal mi, že ak pôjdem na protest, pôjde so mnou. Bude dobré, ak takých, ako je môj otec, bude viac. Ak sa občania Ruska nezobudia teraz, tak potom neviem, kedy.
Anton, 24 rokov, dizajnér, žije neďaleko Moskvy
Vyrástol som v Morozovsku v Rostovskej oblasti – približne dvesto kilometrov do Luhanska. Od detstva som poznal Ukrajincov, bolo nám s nimi dobre. Ráno, 24. februára, ako sa začala vojna, som si išiel zameniť peniaze a zobral som si ruksak pre prípad mobilizácie, ako keby som mohol povedať: „Chlapi, idem do lesa.“ Mama sa ma hneď pýtala, kam som sa vybral. Začala hovoriť, že podporuje vojnu s Ukrajinou, že sme sa jej mali zmocniť ešte v roku 2014 a že Putin je frajer. Zarazil som sa. Mama má päťdesiatdva rokov a verí v rôzne čudné veci typu runy, tarotové karty, rituály prianí či sprisahania.Vykrikuje všetky politické propagandistické heslá, aké si len viete predstaviť. Nečakal som však, že v jej hlave bude ospravedlnenie aj pre vraždenie ľudí v susednej krajine. Je pre mňa dôležité, aby som ju presvedčil, že vražda sa nedá ničím ospravedlniť.
Pokladám vojnu za neakceptovateľnú, také niečo by sa nemalo diať. Slúžil som v armáde a vtedy som začal chápať, že v krajine niečo nie je v poriadku. Hovorili nám, aby sme do hlásení nefotografovali zničenú techniku, dôstojníci kradli benzín. Keď som sa vrátil, začal som chodiť na protestné zhromaždenia. Vojna je odvodeninou tohto systému, preto sa snažím presvedčiť matku o tom, že to, čo sa deje v Rusku, nie je normálne. Na druhý deň, 25. februára, sme začali debatovať o všetkom bez hádok a hystérie. Hovoril som jej logické postupnosti, dával jej argumenty, núkal som jej Orwella a Zamiatina a na tretí deň sme sa už pokojne rozprávali. Nemyslím si, že sa mi darí ju presvedčiť. V hlave má zmätok, ale ja sa aj tak snažím. Napríklad sme sa zhodli v tom, že obom je nám sympatický Boris Nemcov.
Je pre mňa dôležité postaviť sa proti vojne. Pred pár dňami ma zadržali v centre Moskvy, pretože som neuposlúchol výzvu „rozísť sa“. Prehľadali ma, dokopali a povedali mi: „Teraz buď hrdina.“ Pustili ma až ráno. Súd mi stanovil pokutu dvadsať tisíc rubľov, na čo sa odvolám. Matka sa zaujímala: „Idem s tebou? Ako sa máš?“ Myslím, že medzi nami už nebudú nijaké spory.
Žanna, 29 rokov, psychologička z Petrohradu
Som proti vojne a proti tomu, aby zomierali ľudia – toto sa nemalo stať. Veľmi sa hnevám, že nielen naša, ale aj svetová vláda dopustila takú chybu. Je to obrovské fiasko diplomatických vzťahov. Podpisovala som petície proti vojne, chodila som na protesty, ale iba na polhodinu, pretože je to tam veľmi nebezpečné, OMON veľmi tvrdo robil poriadky, bolo to mimoriadne desivé. Ešte v roku 2014 som skoro vôbec nesledovala správy, ale začala som po zistení, že náš prezident s nami ostane ešte ďalšie funkčné obdobie. V tej chvíli som pochopila, že sa nemôžem držať stranou. Chodila som na všetky voľby, aby som ukázala, že sa mi páči čokoľvek, iba nie Vy, pán prezident. Minulý rok som chodila na zhromaždenia na podporu Alexeja Navaľného.
26. februára som sa rozprávala s mamou a chcela som, aby ma podporila. Bol to moment, keď ruské banky rozhodli vypnúť službu SWIFT. Zavolala som jej so slovami: „Mami, cítim sa zle, je mi príšerne,“ a ona odpovedala: „Nedramatizuj.“ V tom momente sa vo mne všetko zlomilo. Zvyčajne s rodičmi o politike nehovoríme. Majú šesťdesiat rokov a viem, že pozerajú televíziu a veria tomu, čo v nej hovoria. Kedysi som sa im snažila vysvetliť, že situácia je zložitejšia, než im ukazujú, ale oni ma vôbec nepočúvali.
Tentoraz som im chcela povedať úprimne, ako to cítim a ako to vidím, hoci som už od prvého momentu vedela, že sa nestretnem s rovnakým názorom. Mama verí, že medzi civilným obyvateľstvom nie sú obete. Nemyslí si, že tam prebieha vojna. Keď som jej povedala, že viac nemáme budúcnosť, povedala: „Rovnako to bolo aj s Krymom a čo sa stalo, nič, normálne žijeme.“ Najviac ma urážalo to, že mama znehodnocovala moje pocity. Určite, má právo na svoj názor. Nerobí to preto, že je zlý človek, ale preto, že nemá iné zdroje informácií a nie je otvorená tomu, aby videla niečo iné. Má problém prejaviť pocity, a keď vidíte reálnu bolestivú situáciu, je ťažké sa udržať. Mama toho jednoducho nie je schopná.
S otcom som sa o Ukrajine nerozprávala. Je vojak a nerozumie vôbec ničomu, nič necíti, vyhýba sa rozhovorom, uzatvára sa do seba. Predtým sme sa pohádali. Urazil sa na mňa, pretože som mu 23. februára zablahoželala k sviatku večer a nie ráno. Celkovo mám k tomuto sviatku odpor, ale zavolala som mu, pretože som vedela, že je to preňho dôležité.
Najprv som sa veľmi hnevala, že máme také protikladné názory. Napadlo mi, že to nemôžu byť moji rodičia, oni nemôžu takto rozmýšľať. A potom som pochopila, že nie som o nič lepšia, ak sa im pokúšam niečo dokázať za horúca. Sú to skvelí ľudia, ľúbim ich, ale naučili ich veriť iba jednému zdroju informácií a nevnímať svoje pocity. Myslím si, že ich nikdy nedokážem presvedčiť formuláciou „teraz ti poviem, ako to je správne“. Mojou stratégiou je hovoriť o tom, ako sa cítim: ako to bolí, aké je to ťažké a ako veľmi zúfalo sa cítim.
Alena, 26 rokov, ekonómka z Petrohradu
To, čo sa deje, je hrozné, nechutné. Čaká nás humanitárna katastrofa. Zostala som v šoku, zmeravela som. Podpisovala som petície, chodila som na protesty, písala som o tom na sociálnych sieťach, pomáhala som zadržaným. S mamou si voláme skoro každý deň, s otcom zriedka. Mama má štyridsaťsedem rokov, pracuje v administratíve v nemocnici a otec má päťdesiatšesť rokov, pracuje v Ruských železniciach. Žijú v Perme a ešte v roku 2014 podporovali skôr ruskú vládu a opakovali to, čo sa vtedy vysielalo v televízii. Veľmi som sa bála zavolať im, pretože som nevedela, čo povedia. Dúfala som, že aspoň mama nepodporí vojnu. V posledných voľbách už hlasovala proti súčasnej vláde. Pri otcovi som mala trochu obavy, on má všetky tie „patriotické hurá“ nálady o armáde. Ale všetko dobre dopadlo, nepohádali sme sa, nepočula som od nich ani jedno slovo na podporu vojny.
Ako sa menil ich názor: prvý posun bol, keď sme kupovali syr skoro každý deň, ale po roku 2014 sme ho kupovali oveľa menej, prestal mať chuť. Vtedy som bola v jedenástej triede a veľmi silno mi to utkvelo v pamäti. V tom čase začali platiť otcovi Ruské železnice menej, pretože vlievali množstvo peňazí do Krymu. Študovala som na Ekonomickej fakulte a povedala som im: „Pozrite sa, prišli sme na Krym a zrazu žijeme horšie, odišli naň naše peniaze, stojí to za to?“ Sadla som si a vysvetľovala im: „Aha, čo nám znova zakázali, k tomuto to povedie.“ Pomáha nám, že máme veľmi dobrý vzťah, rodičia boli vždy chápaví. Vždy na nich funguje tento veľmi dobrý argument: tvrdo ste pracovali pre mňa a moju sestru a nakoniec sa kvalita nášho života zhorší len preto, že vláda, ktorú sme ani nevolili, chcela kúsok inej krajiny.
Zdá sa mi, že teraz rodičia chápu, že vojna je zlá. Aj tak sa ale bojím, že sa všetko obráti. Sestra má čoskoro devätnásť, žije s rodičmi. Otcovi ukazovala správu o ruských zmluvných vojakoch, ktorí vraj odmietli odísť do Ukrajiny a otec, ktorý dovtedy hovoril, že vojna je nesprávna a nemôže to tak byť, odpovedá, že „ľudia, ktorí porušili prísahu sú odporní dezertéri“. Kedy sa táto logika stratí, mi nie je jasné. Otec si uchoval predstavy z armády, keď ešte slúžil a verí, že rozkaz je rozkaz. Plánujem si o tom s ním pohovoriť, pretože chcem, aby rodičia chápali, čo sa deje.
Pripúšťam, že rôzne generácie môžu mať rozličné názory na niektoré veci, ale nie na tie, ktoré sa dejú teraz. Som rada, že moji rodičia zdieľajú môj názor na vojnu. Nechápem, ako možno myslieť inak a pritom byť dobrým, láskavým, správnym človekom. Ak títo ľudia ospravedlňujú masové vraždenie, čo všetko si ešte ospravedlňujú? Ako sa s nimi dá žiť a vychádzať, ak veria, že to je normálne? Chcem, aby moji rodičia takí neboli. A my, deti, by sme im v tom mohli pomôcť, napríklad ich zorientovať v toku informácií. Ak to môžeme urobiť a ak existuje styčný bod s rodičmi, treba ho využiť.
*Mená aktérov v článku sú zmenené.*
