Reportáž
Podľa údajov OSN opustilo Ukrajinu za mesiac vojny viac ako tri a pol milióna ľudí. Ľudia odchádzajú, aby sa zachránili, ale komplikácie sa po prekročení hraníc nekončia. Musia riešiť, kde bývať, ako si zarobiť a ako nenatrafiť na podvodníkov. Po úteku do Európy niektorí Ukrajinci zistia, že odchod vôbec nestál za to, iným je jasné, že sa chcú vrátiť do krajiny pri prvej príležitosti. Portál Meduza sa s nimi porozprával o trápení, ktoré teraz prežívajú a prečo sa chcú napriek ostreľovaniu vrátiť domov.
Vojna ma zastihla v Doneckej oblasti, dcéru so zaťom v Charkove. Ráno, 24. februára, som sa zobudila na hluk. Najprv som nechápala, čo sa stalo, ale ako sa ukázalo neskôr, boli to výbuchy.
Po šiestej ráno som išla do práce a pozerám – tam lietajú rakety, tam zas lietadlá a všetci kričia, že je vojna. Najprv som bola v rozpakoch. Dávno sa u nás nestrieľalo, niekoľko rokov bol kľud. Dúfali sme, že sa všetko rýchlo skončí, že sa dohodnú, diplomati všetko vyriešia. Nemohli sme uveriť tomu, že v dvadsiatom prvom storočí môže nastať taká obrovská vojna.
Dcéra so zaťom utekali medzi prvými. Spočiatku dúfali, že sa vojna rýchlo skončí, preto sa rozhodli prečkať. Dva týždne sa schovávali v pivnici, bolo to peklo. Bolo tam chladno, vlhko, zababušili sa do niekoľkých prikrývok. Nemali tam signál, preto som nevedela, či sú nažive alebo nie. Vodu mali, ale bála som sa, aby nezamrzli. Nemohli sa odtiaľ dostať niekoľko dní, nakoniec z pivnice už skoro ani nevychádzali. Zhora strieľali a vždy to bolo hrôzostrašné. A čo ak zrazu zasiahnu aj úkryt? Alebo zasiahnu byt a už sa nebude kam vrátiť. Predstava, že sa nestihnete dostať do úkrytu, alebo že vám zavalí východ, je strašná – jedlo sa minie a čo potom?
Na desiaty deň vojny odišli po tom, ako jeden z ich priateľov zahynul pri bombardovaní a druhému odtrhlo nohu. Rozhodli sa: koniec, stačí, nemôžeme tu viac sedieť, pôjdeme kamkoľvek, aj keby na ulicu – hlavne musíme odtiaľto preč.
Odišli na svojom aute – dcéra, zať a jeho pätnásťročná sestra, ktorej je pestúnom. Išli s nimi aj tri mačky a pes. Tri noci cestovali po Ukrajine, pretože sa často zastavovali, aby mohli vyvenčiť zvieratá a najesť sa. Cez noc prespávali v hoteloch aj so zvieratami.
O tri dni sa dostali do Poľska a z Poľska do Nemecka. Predtým, ako odišli, si na internete našli telefónne čísla na dobrovoľníkov, nikto im však nedvíhal. Dobrovoľníkov nikde nenašli, ani v Poľsku, ani v Nemecku. Na staniciach vraj dobrovoľníci prichádzajú sami, nikto tam však nebol.
Na cestách strávili týždeň, raz nocovali v aute. Nemali kde bývať, ani jedlo, hlavne pre zvieratá. Pre seba niečo lacné našli, ale zvieratá si zvykli na svoje krmivo. Za týždeň minuli skoro všetky peniaze. Veľa minuli na benzínkach, hlavne v Nemecku, kde je benzín drahý.
Nakoniec sa dostali na veľvyslanectvo, ale tam im nikto nepomohol. Veľvyslanectvo sa utečencami nezaoberá, zaoberajú sa nimi krízové centrá. Po anglicky nehovoria. Dcéra so sestrou zaťa plakali a zať sa rozhodol, že sa vrátia domov na Ukrajinu – do toho pekla, ktoré sa deje v Charkove a okolí. Tam je aspoň dom a jedlo.
Zrejme sa natoľko unavili, že už premýšľali inak. Povedali si, že sa im nič nepodarí, nikde im nepomôžu, len sa jednoducho motali sem a tam. Presvedčila som ich, aby počkali. Hľadala som na internete už overených dobrovoľníkov, snažila som sa im z Ukrajiny nejako pomôcť. Nakoniec si dcéra spomenula, že v Česku majú známeho. Našiel dobrovoľníkov, spojili sa s dcérou a našli ich. Pomohli im s ubytovaním, potom našli miesto zvieratám. Mačkám zadarmo na mesiac vo veľmi dobre zariadenom hoteli a psa si vzalo miestne dievča. Prijali ich srdečne, pomáhali im so všetkým, o čo ich poprosili.
Iba pár dní dozadu som odišla vlakom. Chcela som odísť hneď, ako začala vojna, ale muž a mama odmietali, tak som ostala s nimi. Keď v našej štvrti rozbombardovali dom, zobrala som sa a odišla som. Mama s mužom sú doteraz tam. Muž má príbuzných v Európe, volali ho a presviedčali, ale on nie – „zomriem tu“ a hotovo.
Najprv som odišla do Kyjeva, potom do Ľvova, odtiaľ do Poľska. Na staniciach kopa ľudí, v evakuačnom vlaku boli všetci natlačení, malé deti spali s mamami na jednom lôžku. Ale nič to, všetci sa nejako rozmiestnili. Neexistovalo, že by sa niekto nezmestil, aj kufre sa zmestili všetky, pretože každý mal minimum vecí. Vlak išiel opatrne, pomaly, so zastávkami. Objavili sa správy, že vlaky ostreľovali. Ak sa niečo začne diať, vlak spomalí a zakaždým, keď stojíme, je nám strašne, nedajbože, aby začali strieľať. Kam budeme utekať z preplneného vagóna? Všetci by v ňom zahynuli. Svetlo vo vlaku vypínali, okná boli zatiahnuté, aby ho nebolo vidieť zo vzduchu.
Teraz som tiež v Česku, stretla som sa s rodinou. Zať si našiel prácu, už niekoľko dní pracuje v závode. Nesťažujeme sa. Každý deň ale čakáme, kedy sa budeme môcť vrátiť do Ukrajiny. V Doneckej oblasti mi ostal útulok pre mačky. Neviem, či sa dočkajú, či prežijú. Chceme sa vrátiť do našich domov, ktoré sme si roky zariaďovali, k svojim priateľom a príbuzným. Chcem ísť domov.
24. februára sme nocovali na návšteve u mojej mamy. Ráno som v polospánku, s dvojročným dieťaťom na rukách utekala k susedom do pivnice.
Žila som v Kyjeve. Mesto ostreľovali, ale celkovo bolo u nás pokojnejšie než v Charkove alebo Mariupole. Počas prvých dní bolo nad Kyjevom jasné oranžové nebo a bolo vidno, ako strieľajú rakety. Neskôr sa to upokojilo, ale s mamou a so synom sme sa rozhodli odísť. Muži zostali v Ukrajine. Nepúšťajú ich kvôli nariadeniu o všeobecnej mobilizácii.
S pomocou dobrovoľníkov sme sa dostali do Zakarpatska a odtiaľ do Budapešti. Z Budapešti lietadlom do Milána, z Milána do Madridu a odtiaľ do malého španielskeho mesta k známym, ktorí mi písali, že sú pripravení nás prijať. Žijeme u nich druhý týždeň, ale nechceme im byť na príťaž, preto si hľadám prácu – zatiaľ na sociálnych sieťach v skupinách pre Ukrajincov v Španielsku. Potom, keď si vybavím štatút dočasnej ochrany, budem môcť hľadať cez centrá pomoci utečencom.
Teraz je mojim hlavným cieľom nájsť si prácu a zarábať. Práce sa nebojím, som pripravená hoci aj umývať podlahy a čistiť záchodové misy. Som vyučená kuchárka. Posledný rok som pracovala s rodičmi, zaoberala som sa výrobou a čalúnením nábytku. Ale osvojím si aj čokoľvek iné. Jazyk sa naučím, budem sa biť o voľné miesta. Som priebojná, nestratím sa. Peniaze nepotrebujem len pre nás, ale aj pre muža. Pracoval v servise a kvôli vojne stratil prácu. Teraz sa celý biznis zatvára. Niet dopytu, ľudia nikam nechodia, pretože je nebezpečné premiestňovať sa po meste. Peniaze ľudia nemíňajú, pretože sú počas vojny potrebné. Mzdu nie je z čoho vyplácať, preto prepúšťajú. Nájsť si novú prácu je prakticky nereálne. Muž teraz žije z úspor, ale míňajú sa, preto mu chcem pomôcť finančne, zatiaľ mi to ale nevychádza.
Vraj je v Španielsku vysoká nezamestnanosť, občania krajiny si nevedia nájsť prácu – čo teda budeme robiť my, utečenci? O to viac, že neviem jazyk, potrebujem čas, aby som sa ho naučila. A celý ten čas potrebujem niekde pracovať.
Teraz premýšľam o tom, že sa presťahujem do inej krajiny, kde bude viac možností pre utečencov. Dokumenty si idem vybaviť o niekoľko dní a kým nedostanem štatút dočasnej ochrany, nemôžem slobodne odísť do inej krajiny, pretože by z toho nastali právne komplikácie. Možno sa mi pošťastí v Nemecku, je tam dobrá podpora pre utečencov, ale v Nemecku sú utečenecké centrá už preplnené. Odchádza tam mnoho Ukrajincov, neviem, či pre nás bude miesto. Tu žijem u známych a bojím sa niekam odísť, nechcem zostať na ulici. Bojím sa, že natrafím na podvodníkov, ak nedostanem miesto v utečeneckom centre. Pravdupovediac, bola som zúfalá natoľko, že mi napadlo vrátiť sa naspäť do Ukrajiny. Tam aspoň viem, ako žiť ďalej.
Vždy som si prerážala cestu. Mala som veľa plánov a riešila som, ako ich uviesť do života. Nechcela som odísť, ale musela som, pretože sa bojím o seba, o syna, o rodinu. Nechcela som si hľadať prácu v inej krajine, nechcela som opustiť obľúbenú prácu, kým neprišiel „ruský mier“. Teraz si nevyberám, čo robiť, musím súhlasiť s akýmikoľvek podmienkami, aby môj syn mal čo jesť. Najviac ma straší neistota – pomôžu mi alebo nepomôžu, vezmú ma k sebe alebo nevezmú, pošťastí sa mi alebo nie?
Je morálne ťažké, že sme v inej krajine. Veľmi sa chcem vrátiť domov, vidieť okolo všetkých našich Ukrajincov. Smiať sa, rozprávať sa, aby deti chodili do škôlky. Povzbudzuje ma myšlienka, že raz sa vrátim k svojmu malému životu, do svojho malého bytu, ak ho nerozbombardujú, k mužovi, ktorý určite prežije a celá táto nočná mora sa skončí. Ale ani toto všetko nie je také strašné v porovnaní s tým, že mnoho našich blízkych ostalo doma. Strachujeme sa o nich, o našu krajinu, o naše zničené mestá. Naši vojaci robia čo je v ich silách a my sa za nich modlíme každý deň.
Žijem v Belgicku už asi päť rokov. Samozrejme, keď sa v Ukrajine začala vojna, okamžite som povedala rodine, aby prišli ku mne. Otec ostal v Ukrajine kvôli mobilizácii a príbuzným. Jeho rodičia majú sedemdesiat rokov, nemôže ich opustiť. Mama tiež v žiadnom prípade nechcela ísť, ale otec ju poslal s mojou mladšou sestrou ku mne. Na osemnásty deň vojny sem prišli z Kyjevskej oblasti. Mama sa dva týždne triasla pri každom hlasnom zvuku – tak sa na nej prejavilo bombardovanie. Teraz sa viac-menej upokojila. Je v bezpečí, nie v utečeneckom centre, ale u blízkeho človeka, v štvrti, ktorú dopodrobna pozná. Prišla ku mne toto leto a mesiac u nás bývala. Už od prvého dňa, ešte v Poľsku, odkiaľ sme ju zobrali, hovorila, že odvezie Kaťušku, moju sestru do Bruselu a pôjde naspäť do Ukrajiny.
Nie je to nevyhnutné, ale ťahá ju to do vlasti. Jazyku v Belgicku nerozumie, ľudia jej prídu čudní a prostredie jej nie je príbuzné. Ukrajina jej chýba natoľko, že je pripravená sa tam vrátiť, nehľadiac na vojnu. Narodila sa vo Vyšnom Voločku a až do vojny sa celý život považovala za Rusku. Hovorí, že má v Ukrajine muža, mamu a psa a tam bude užitočnejšia. Zdá sa jej, že to už nie je také strašné a Kyjev nebombardujú tak často ako Charkov, a že nie je až také hrozné sedieť v bombovom úkryte. Snažíme sa ju presvedčiť, ale iba sa rozruší a hovorí, že všetko preháňame, nikto ju tam neznásilní ani nezabije. Hnevá sa na nás a nazýva nás zmätkármi a zbabelcami. Akoby nechápala, že do svojej predchádzajúcej, predvojnovej Ukrajiny sa už nevráti.
Snažila som sa ju zastaviť. Presviedčala som ju, hádala som sa s ňou, kričala som. Ukazovala som jej, čo sa deje v Ukrajine a prihlásila som ju k psychológovi. Určite je jej želanie odísť vnútené prežitým stresom a psychologickými traumami, a tento úmysel je iracionálny a nie je pod jej kontrolou. K psychológovi jednoducho nešla, hoci sa mi zdá, že sa ešte nespamätala zo šoku a potrebuje pomoc. Hanbím sa to priznať, ale som taká zúfalá, že som jej chcela schovať pas, aby fyzicky nemohla odísť. Dozvedela sa o tom, udrela ma a povedala, že ju nič nezastaví.
Rozumiem, že treba byť pripravený na to, že utečenci sa môžu správať čudne, môže to byť s nimi ťažké, kvôli prežitému stresu môžu mať psychické problémy. Treba sa k tomu však postaviť s porozumením a trpezlivosťou.
Nakoniec som sa s tým zmierila. Mama nemá ani päťdesiat rokov, nemám právo ju zastavovať, akokoľvek bláznivé by sa mi zdalo jej rozhodnutie. Bolí to, zmieriť sa s tým bolo ťažké. Ťaží ma, že ju môžu zabiť, jej dom môže zasiahnuť strela. Ďaleko odo mňa, tam kde nemám nad ničím kontrolu a nemôžem jej nijako pomôcť, je v neustálom nebezpečenstve.
Sestra zostáva so mnou. Je neplnoletá, mamu sa mi podarilo presvedčiť, že je pre ňu nebezpečné sa vracať. So sestrou sme si veľmi blízke, ale mamu jej aj tak nenahradím. O to viac, že ja sama mám ročnú dcéru. Bojím sa, že sestra bude cítiť, že moja dcéra matku má a ona nie. Cíti sa sama, otec ostal v Ukrajine kvôli mobilizácii, teraz odchádza aj mama. Sestra spí s otcovou čiapkou a maminou blúzkou, s vecami rodičov jej nie je tak smutno. Srdce mi trhá na kúsky od celej tej nočnej mory. Dúfam, že mama bude v poriadku. Veriť je jediné, čo môžem.
