Nebudem rozprávať o procese, domovej prehliadke, výsluchu, spisoch, súdoch. Je to nezáživné a zbytočné. Posledné obdobie bolo pre mňa školou únavy a frustrácie. Ale ešte predtým, ako ma zatkli, som sa stihla prihlásiť na umeleckú školu, na ktorej sa diskutuje o skutočne dôležitých témach.

Chcela by som hovoriť o filozofii a literatúre. O Benjaminovi, Derridovi, Kafkovi, Arendtovej, Sontagovej, Barthesovi, Foucaultovi, Agambenovi, o Audre Lorde a Bell Hooksovej. O Timofejevovej, Tlostanovovej a Rachmaninovej.

Chcela by som sa rozprávať o poézii. O tom, ako čítať dnešnú poéziu. O Gronasovi, Daševskom a Borodinovi.

Teraz však na také veci nie je čas, ani miesto. Svoje maličké nežné slová skryjem na končeku jazyka, na dne hrdla, medzi žalúdkom a srdcom. A nepoviem toho veľa.

Často sa cítim ako rybička, vtáčik, školák, maličká. Nedávno som však s prekvapením zistila, že aj Brodského súdili, keď mal dvadsaťtri. A keďže aj mňa zaradili medzi ľudský druh, budem rozprávať takto:

V kabale existuje pojem tikkun olam – náprava sveta. Vidím, že svet je nedokonalý. Verím slovám Jehudu Amichaja, ktorý napísal, že svet bol stvorený krásnym pre to, aby bolo dobre, a pre pokoj, ako lavička v sade (v sade, nie na súde!). Verím, že svet je stvorený pre nehu, nádej, lásku, solidaritu, vášeň, radosť.

Ale na svete je hrozne, neznesiteľne veľa násilia. A ja po násilí netúžim. V nijakej forme. Ani vo forme rúk učiteľa v nohavičkách školáčok, ani vo forme pästí opitého otca na telách manželiek a detí. Keby som chcela vymenovať všetko to násilie, ktoré nás obklopuje, nestačil by mi na to deň, týždeň, dokonca ani rok. Ak chcete vidieť násilie okolo seba, stačí otvoriť oči. Moje oči sú otvorené. Vidím násilie, no nechcem ho. Čím viac násilia, tým viac ho nechcem. A predovšetkým nechcem to najväčšie a najhoršie násilie.

Milujem sa vzdelávať. Odteraz budem hovoriť hlasmi iných.

V škole na hodinách dejepisu som si osvojila tieto výroky: „Vy slobodu križujete, ale ľudská duša nepozná okovy“ a „za vašu a našu slobodu“.

Na strednej škole som čítala Rekviem od Anny Andrejevny Achmatovovej, Strmú cestu od Jevgenije Solomonovny Ginzburgovej, Zrušené divadlo od Bulata Šalvoviča Okudžavu a Deti Arbatu od Anatolija Naumoviča Rybakova. Najviac sa mi páčila Okudžavova báseň:

Svedomie, šľachetnosť a cnosti

Tu sú, svätí naši vojaci

Nastav im svoje ruky

Skoč pre nich hoc do vatry

Vzhľad jeho vznešeným je snom

Zasväť mu svoj kratučký vek

Možno nebudeš víťazom

Ale zomrieš ako človek 

Na MGIMO som študovala francúzštinu a spoznala som verš Edith Piaf: „Ça ne pouvait pas durer toujours“. A s veršom Marca Robena: „Ça ne peut pas durer comme ça“.

Keď som mala devätnásť rokov, navštívila som Majdanek a Treblinku, a naučila som sa, ako povedať „už nikdy viac“ v siedmich jazykoch: never again, jamais plus, nie wieder, לא עוד, nigdy więcej, קיינמאל מער.

Študovala som židovských mudrcov a zapáčili sa mi dve múdrosti. Rabín Hillel hovorieval: „Pokiaľ nie som pre seba, kto je pre mňa. Ak som len pre svoje vlastné ja, načo som? Ak nie teraz, tak kedy?“ A rabín Nachman hovorieval: „Celý svet je úzky most a najdôležitejšie je vôbec sa nebáť.“

Potom som išla študovať na Školu kulturológie, na ktorej som sa naučila niekoľko dôležitých lekcií. Po prvé, na slovách záleží. Po druhé, veci musíme nazývať pravými menami. A nakoniec: sapere aude, to znamená mať odvahu používať svoj vlastný rozum.

Je smiešne a absurdné, že sa náš prípad týka školákov. Učila som deti humanitné predmety v angličtine, pracovala som ako opatrovateľka, a snívala o tom, že pôjdem v rámci programu Učiteľ pre Rusko na dva roky do malého mesta a budem siať rozumné, dobré, večné. Ale Rusko – ústami štátneho žalobcu prokurátora Triakina – sa domnieva, že som maloletých zapojila do životu nebezpečnej akcie. Ak niekedy budem mať deti (a ja ich mať budem, lebo si pamätám hlavné prikázanie), zavesím im na stenu portrét Pontského Piláta, prokurátora Judei, aby sa z nich neskôr stali čestní ľudia. Prokurátor Poncius Pilát stojí a umýva si ruky – takto bude vyzerať portrét. Áno, ak sú premýšľanie a ľahostajnosť už teraz životu nebezpečné, neviem, čo mám povedať o podstate obvinenia. Umývam si ruky.

A teraz nastáva okamih pravdy. Hodina poznania.

Ja, moji priatelia a priateľky prežívame hrôzu a bolesť, no keď vchádzam do metra, nevidím plačúce tváre. Nevidím plačúce tváre.

Žiadna z mojich obľúbených kníh – či už detská alebo pre dospelých – neučila ľahostajnosti, nezáujmu, zbabelosti. Nikto ma neučil toto:

sme bezvýznamní

som človek obyčajný

nie je to také jednoznačné

nikomu sa nedá veriť

akosi ma to všetko nezaujíma

politika je mi vzdialená

netýka sa ma to

odo mňa nič nezáleží

príslušné orgány to vyriešia

môj hlas nemá žiadnu váhu

Naopak, poznám a milujem úplne iné slová.

John Donne prostredníctvom Hemingwaya hovorí:

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“

Mahmúd Darwiš hovorí:

Keď si pripravuješ raňajky, mysli na druhých

(nezabudni nakŕmiť holuby).

Keď bojuješ vo vojne, mysli na ostatných

(nezabúdaj na tých, ktorí hľadajú mier).

Keď platíš účet za vodu, mysli na ostatných

(na tých, ktorých živia oblaky).

Keď sa vraciaš domov, k sebe domov, mysli na ostatných

(nezabúdaj na ľudí v táboroch).

Keď spíš a rátaš hviezdy, mysli na ostatných

(na tých, ktorí nemajú kde spať).

Keď vyjadruješ svoje myšlienky metaforou, mysli na ostatných

(na tých, ktorí stratili právo voliť).

Keď myslíš na tých, ktorí sú ďaleko, mysli na seba

(povedz: Ach, keby som bol tak sviečkou v tme)

Gennadij Golovatyj hovorí:

Slepí nemôžu hľadieť nazlostene,

nemí nemôžu zúrivo kričať.

Bezrukí nedokážu držať zbraň,

beznohí nemôžu vykročiť vpred.

Avšak – nemí môžu hľadieť nazlostene,

Avšak – slepí môžu zúrivo kričať.

Avšak – beznohí dokážu držať zbraň.

Avšak – bezrokí môžu vykročiť vpred.

Chápem, že niektorí ľudia majú strach. Rozhodli sa mlčať.

Audre Lorde však hovorí:

Your silence will not protect you.

V moskovskom metre sa hovorí:

Cestujúci nemôžu zostať vo vlaku, ktorý smeruje do slepej uličky.

A petrohradské Akvárium dodáva:

Tento vlak horí.

Lao-c‘ prostredníctvom Tarkovského hovorí:

Hlavné je, aby si verili a stali sa bezmocnými ako deti. Pretože slabosť je veľká a sila zanedbateľná. Keď sa človek narodí, je slabý a ohybný, ale keď zomrie, je silný a bezcitný. Keď strom rastie, je jemný a pružný, ale keď je suchý a tvrdý, umiera. Bezcitnosť a sila sú spoločníkmi smrti. Slabosť a pružnosť vyjadrujú živosť bytia. Takže to, čo je stuhnuté, nevyhrá.

Pamätajte, že strach rozožiera dušu. Spomeňte si na Kafkovu postavu, ktorá na väzenskom dvore videla vztýčenú šibenicu a mylne sa domnievala, že je určená pre ňu, v noci utiekla z cely a obesila sa.

Buďte ako deti. Nebojte sa spýtať sa (seba aj ostatných), čo je dobré a čo zlé. Nebojte sa povedať, že kráľ je nahý. Nebojte sa kričať a plakať. Opakujte (sebe aj ostatným): 2 + 2 = 4. Čierna je čierna. Biela je biela. Som človek, som silný a odvážny. Silná a odvážna. Silní a odvážni.

Sloboda je proces, počas ktorého si vypestujete návyk nedať sa zotročiť.